Peter Hupka

Začiatok roka tu môže milovníka hôr privítať počasím, ktoré k&nbsp;zime patrí: skutočná i&nbsp;pocitová teplota je pod bodom mrazu a&nbsp;z&nbsp;chuchvalcov nízkej oblačnosti vypadávajú ľahké biele vločky podobné páperiu. Snehu je síce stále pomerne málo, pokrýva však celú krajinu naokolo. Presne tú, ktorú sme na jeseň pozorovali z&nbsp;vrcholu Babej hory pred zostupom hrebeňom do sedla Krowiarki na poľskej strane. Vtedy sme prvýkrát zazreli i&nbsp;líniu hôr, pokračujúcu ďalej na severovýchod, ktorá nás začala lákať ako nové a&nbsp;nové horizonty pri prvých mládežníckych horských potulkách. Lebo objavovať nemusí zákonite znamenať putovať tisíce kilometrov ďaleko na miesta, „kde žijú levy“.

Za dedinkou Vyšná Zubrica, Zubrzyca Górna, cesta stúpa k&nbsp;usadlosti Wielka Polana ležiacej za horským priesmykom Przełęcz Zubrzycka pri obci Sidzina vysokým 877 metrov. Kým vodiči na zatiaľ neposypanej ceste sa zo zimného počasia netešia, deti radosť neskrývajú a&nbsp;na sánky sa vydáva celé mladé osadenstvo neveľkej horskej obce. Niektorí sa sánkujú so súrodencami, iní sa o&nbsp;miesto na zimnom dopravnom prostriedku, ktorému stačí svah a&nbsp;trochu snehu, podelia so svojím psíkom. Ten je na takéto bláznenie zjavne zvyknutý: na sánkach zostáva, aj keď ho jeho mladý majiteľ ťahá hore brehom. 

Domáci sú zhovorčiví a&nbsp;prirodzene zvedaví, milá domáca obyvateľka, ktorá medzi rečou spomenie, že pracuje na slovenskej strane Oravy, nám jednoducho vysvetlí alternatívnu cestu horskou zvážnicou na chatu, kam máme namierené, a&nbsp;trochu sa obáva, aby nás cestou nechytila noc. Hoci nemáme mapu ani GPS, doma sme absolvovali krátku „navigačnú prípravu“ a&nbsp;stratiť sa nemienime. Najmä po tom, čo ešte za šera zazrieme v&nbsp;diaľke drevenú stavbu „schroniska PTTK“, chaty Klubu poľských turistov na Hali Krupowej.

Sympatická zrubová stavba ležiaca v&nbsp;nadmorskej výške 1&nbsp;150&nbsp;metrov pod sedlom Kucałowa Przełęcz patrí, podobne ako väčšina turistických chát v&nbsp;krajine, Poľskému turisticko-vlastivednému spolku (PTTK). Polskie Towarzystwo Turystyczno-Krajoznawcze, ako sa organizácia v&nbsp;poľštine nazýva, má veľmi širokú členskú i&nbsp;materiálnu základňu. Združuje takmer 70-tisíc ľudí a&nbsp;ubytovacie kapacity vyše dvoch stoviek chát a&nbsp;turistických domov predstavujú viac než 20-tisíc lôžok. Nemožno sa tomu príliš čudovať: turistika je v&nbsp;38-miliónovej krajine našich severných susedov veľmi populárna a&nbsp;často sa robí masovo. O&nbsp;to sme radšej, keď zistíme, že okrem dvojice chatárov, turistu Rafała, ktorý si sem len „po práci vybehol na pivko“, a&nbsp;dvoch ďalších nocľažníkov, čo na chatu dorazili až neskoro večer, sme na Hali Krupowej sami. „Asi je to pre predpoveď počasia,“ vraví Rafał, žijúci v&nbsp;neďalekej obci Skawica, a&nbsp;dodáva: „Dnes už sa ľudia radšej pozrú na telefón, než by sa pozreli z&nbsp;okna. Našťastie pre nás!“

Chatársky manželský pár tak trochu trpí „horským vrtochom“, stavom, aký často postihuje dlhoročný personál horských chát. Ten sa prejavuje nie príliš vľúdnym správaním a&nbsp;špecifickou komunikáciou s&nbsp;hosťami. Aj táto palica však má dva konce a&nbsp;už ráno sa môžeme presvedčiť, že rovnako svojskí bývajú i&nbsp;niektorí hostia, keď sa v&nbsp;jedálni chaty usadia v&nbsp;teple s&nbsp;vlastným jedlom a&nbsp;alkoholom počas hlučnej prestávky na jednodňovej túre na Policu. A&nbsp;na nás sa prevádzkari po dvoch nociach strávených na chate napokon i&nbsp;začnú podchvíľou usmievať.

Červená značka vedúca cez blízku Mačaciu labu, pahorok Kocia łapa vysoký 1 182 metrov s&nbsp;pekným výhľadom, vedie ďalej na Cupel, Policu a&nbsp;Kiczorku. Najvyšším vrcholom tejto časti hrebeňa je Polica vysoká1 369 metrov, častý cieľ miestnych turistov. Dnes už málokto vie, že jej plochým, čiastočne zalesneným vrcholom kedysi viedla hranica medzi Uhorskom a&nbsp;rakúskou korunnou krajinou Halič. Počas prvých rokov existencie samostatného Československa i&nbsp;v&nbsp;období Slovenského štátu bol vrchol Police najsevernejším bodom Slovenska.

Československo-poľský spor o&nbsp;Oravu a&nbsp;Spiš, ktorý ukončila až zmluva z&nbsp;roku 1958, viedol k&nbsp;tomu, že toto územie pripadlo Poľsku a&nbsp;naším najsevernejším bodom je odvtedy nevýrazný lesný vrchol Modralová s&nbsp;výškou 1&nbsp;169&nbsp;metrov, nazývaný aj Beskydok, ležiaci medzi Pilskom a&nbsp;Babou horou. Hranice sa v&nbsp;ľudskej histórii menili často a&nbsp;vždy sa niekto cítil viac alebo menej ukrivdený. Aj preto je dobre, že ich existenciu dnes na slovensko-poľskom pomedzí nepociťujeme. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Neďaleko vrcholu Police stojí pamätník obetí v&nbsp;tom čase najväčšieho leteckého nešťastia na poľskom území, ktoré sa udialo na konci 60. rokov. Lietadlo Antonov An-24 spoločnosti Polskie Linie Lotnicze LOT narazilo do lesa vo vrcholových partiách hory dňa 2. apríla 1969 krátko po štvrtej popoludní počas letu Varšava – Krakov. Pri nehode zahynulo všetkých šesť členov posádky a&nbsp;47 cestujúcich. Priamou príčinou nehody kontrolovaného letu bolo rozhodnutie letieť v&nbsp;teréne zakrytom oblačnosťou a&nbsp;ťažko vysvetliteľné navigačné chyby. Podľa lesníka Henryka Kudziu, ktorý bol očitým svedkom nehody, sa v&nbsp;ten deň spodná hranica nízkej oblačnosti nachádzala vo výške približne 800 metrov nad morom a&nbsp;vrcholy Żywieckych Beskýd boli v&nbsp;oblakoch. Pahorky na úpätí a&nbsp;okolitý stúpajúci terén však zostávali viditeľné. Od západu sa v&nbsp;ten deň približoval atmosférický front, no nad Krakovom bolo ešte takmer jasno. O&nbsp;to väčšou neznámou je dôvod, prečo Antonov preletel Krakov o&nbsp;celých 52&nbsp;kilometrov a&nbsp;pokračoval južnejšie ďalej po svojom pôvodnom kurze. Zvláštne je i&nbsp;to, že počas väčšiny letu piloti riadiacim letovej prevádzky uvádzali nesprávne časy preletu jednotlivých navigačných bodov, rádiomajákov, po trase z&nbsp;Varšavy do Krakova. Z&nbsp;týchto nezrovnalostí vzniklo množstvo dohadov a&nbsp;teórií.

Ďalší zo svedkov Alojzy Wiejak, vtedajší šéf technikov tímu zdravotníckych lietadiel na krakovskom letisku, tvrdí, že lietadlo videl okolo štvrtej popoludní nad Krakovom a&nbsp;pochybuje, že by piloti neboli schopní určiť svoju polohu aj vizuálne. Vo svojich úvahách predpokladá, že zámerom posádky mohlo byť opustenie poľského vzdušného priestoru a&nbsp;pokračovanie cez Slovensko do Rakúska. Poľské aerolínie LOT mali v&nbsp;istom období počas socializmu dokonca prezývku Landing on Tempelhof vytvorenú z&nbsp;iniciálok ich názvu, čo v&nbsp;preklade znamená „pristátie v&nbsp;Tempelhofe“, teda na letisku v&nbsp;západnom Berlíne. Išlo o&nbsp;narážku na to, že letecké linky sa neraz využívali ako forma úteku na Západ.

Množstvo ďalších dohadov a&nbsp;fantázií dodnes v&nbsp;Poľsku živia i&nbsp;mnohé inak pomerne uznávané rádiá a&nbsp;periodiká. V&nbsp;teórii, ktorú možno považovať za výrazne konšpiračnú, sa uvádza, že štyria obvinení pracovníci riadenia letovej prevádzky, ktorým sa prikladala časť viny za nehodu, dostali v&nbsp;krátkom čase po vyšetrovaní pasy a&nbsp;Poľsko opustili, v&nbsp;čom niektorí dokonca vidia „jasnú prácu tajných služieb“. Rozšírené sú aj čiastočne podložené informácie o&nbsp;tom, že kapitán letu Doliński mohol dostať infarkt, keďže staršie poinfarktové zmeny i&nbsp;novší infarkt myokardu sa u&nbsp;neho potvrdili pri pitve po nehode. Často sa spomína i&nbsp;meno ministra Piotra Lewińského, ktorý vyžadoval detailnejšie vyšetrovanie prípadu, no v&nbsp;októbri toho istého roku ho náhle odvolali. Aj na tomto príklade vidieť, nakoľko sugestívne sa môžu podávať fakty, kým realita býva väčšinou oveľa prozaickejšia. Spomínaných riadiacich leteckej prevádzky zbavili viny po amnestii v&nbsp;roku 1970 a&nbsp;ich úloha v&nbsp;celej udalosti je okrem toho od začiatku do značnej miery spochybniteľná. Ministra Lewińského pravdepodobne odvolali z&nbsp;politických dôvodov nesúvisiacich s&nbsp;nehodou a&nbsp;jeho príkaz nehodu detailne vyšetriť v&nbsp;prvom rade motivoval fakt, že medzi obeťami bol aj jeho syn Stanislaw. Lietadlo letelo nízko z&nbsp;dôvodu blížiaceho sa pristátia a&nbsp;o&nbsp;skrývaní sa pred radarmi pri ilegálnom úniku z&nbsp;krajiny preto zrejme vôbec nemôže byť reč. A&nbsp;napokon za skrývaním skutočného zdravotného stavu kapitána letu najpravdepodobnejšie stál strach zo straty zamestnania. Takisto neraz spomínaná informácia, medzi ľuďmi pomerne rozšírená, že v&nbsp;tom čase na letisku v&nbsp;Krakove používali radar určený na riadenie lodí plávajúcich do prístavu a&nbsp;nie letecký radar, sa nezakladá na pravde.

Určite možno spomenúť, že radar DECCA 424, používaný v&nbsp;tom čase v&nbsp;Krakove–Baliciach, bol síce určený na riadenie letovej prevádzky, ale podľa špecifikácií výrobcu sa hodil výlučne do rovinatého terénu, čo nie je prípad južného Poľska. Nákup zariadenia z&nbsp;roku 1954 podliehal pracovníkom zahraničného obchodu poľskej vlády, a&nbsp;keďže nikto z&nbsp;nich nebol odborníkom na danú tému, rozhodovali sa výhradne podľa ceny. Hoci výrobca radaru odmietol vydať jeho certifikát pre krakovské letisko Balice, v&nbsp;danej chvíli už bol namontovaný a&nbsp;tamojší riadiaci pracovníci ho podľa dobových zdrojov neoficiálne používali, napriek chýbajúcim povoleniam. Urobiť navigačnú chybu a&nbsp;preletieť svoju finálnu destináciu sa môže stať aj pri zameraní pozornosti na celkom inú vec, trebárs na rozhovor o&nbsp;nesúvisiacej téme. Relatívne nedávno, v&nbsp;októbri 2009, takto piloti amerických Northwest Airlines preleteli svoje cieľové letisko Memphis o&nbsp;celých 160 kilometrov len preto, že si v&nbsp;kokpite napriek výslovnému zákazu takejto činnosti zapli notebooky a&nbsp;zahĺbene diskutovali o&nbsp;zapisovaní si pracovných zmien namiesto toho, aby sa venovali pilotovaniu svojho Airbusu A-320. Na to, že „už zrejme mali byť na zemi“, ich počas ťažko uveriteľného príbehu upozornili až letušky. Hoci sa už presné detaily nehody na Polici nedozvieme, jej obete si v&nbsp;Poľsku pripomínajú dodnes, a&nbsp;to vrátane niekoľkých známych osobností. Prírodná rezervácia vo vrcholovej časti Police nesie meno jednej z&nbsp;nich, uznávaného profesora a&nbsp;jazykovedca Zenona Ludwika Klemensiewicza.

Pokračovať z&nbsp;Police na západ, príjemným hrebeňom na Kiczorku, vrchol vysoký 1 298 metrov nazývaný aj Cyl Hali Śmietanowej, je túrou výhľadov i&nbsp;stretnutí. V&nbsp;novom a&nbsp;čistom drevenom prístrešku, odkiaľ je nádherný pohľad na Babiu horu, sa pozhovárame s&nbsp;Mirekom a&nbsp;Martinom z&nbsp;Gliwíc, veselými tridsiatnikmi, ktorí nás ponúknu vareným vínom. Tešia sa z&nbsp;pohľadov na Oravské Beskydy a&nbsp;povzdychnú si len nad tým, že ich priateľky nie sú práve horské typy a&nbsp;nemôžu s&nbsp;nimi preto prežívať krásy túr v&nbsp;prírode. 

Divočina a&nbsp;civilizácia nielen tu ležia pri sebe bližšie, než by sa zdalo, a&nbsp;tiché zasnežené hrebene možno v&nbsp;okamihu zameniť za preplnené, ale zaujímavé Chochołowskie Termy ležiace o&nbsp;niekoľko desiatok kilometrov juhovýchodnejšie. Na ceste z&nbsp;Czarneho Dunajca do Zakopaného. Kto zvládne chaos parkovísk počas poľského štátneho sviatku, ten sa v&nbsp;záplave tiel a&nbsp;hmle nad bazénmi s&nbsp;termálnou vodou nestratí. A&nbsp;ak sa vydá o&nbsp;dve poschodia vyššie, môže zažiť i&nbsp;niečo nové: „saunowu sesju“, modernú šou, v&nbsp;ktorej nechýba polievanie rozhorúčených kameňov v&nbsp;rytme hudby či akrobacia s&nbsp;uterákmi v&nbsp;podaní slečny, ktorá si hrdo hovorí majsterka sauny.

Spomínať známe Zakopané zrejme neprinesie našincovi veľa nových poznatkov. Hádam len tie, že už i&nbsp;sem dorazil halál kebab. Drevené medvede začali miestni umelci vyrezávať v&nbsp;inovatívnom kubistickom štýle a&nbsp;tie kostýmované, v&nbsp;ktorých je na pešej zóne ukrytý bielovlasý fúzkatý goral, sú za honorár ochotné dať sa zvečniť. Stačí však opustiť pešiu zónu a&nbsp;ste v&nbsp;inom svete. V&nbsp;takom, kde natešené deti stavajú snehuliakov, dôchodkyne sa prechádzajú so psíkmi a&nbsp;zimné podhorské mesto má stále svoj šmrnc zmesi hôr, starej goralskej, neskoršej socialistickej i&nbsp;svojskej modernej architektúry.

Prejsť hranice späť domov znamená vidieť vari za každým stromom nejakú spomienku. Napríklad na zimné nočné kroky v&nbsp;minulom tisícročí na poľskú chatu Roztoka, slušne predĺžené tým, že zo Ždiaru nám už vtedy nešiel autobus, či na cestu bicyklom z&nbsp;Nitry cez Oravu, Zakopané a&nbsp;Drogu Oswalda Balzera až na Podspády, kde sa vždy začínali výživné jaskyniarske akcie. Počas dnešnej cesty sú však tatranské horské osady na slovenskej strane akési sivé a&nbsp;pomerne pusté. Okrem nevýhodných kurzov zmenární v&nbsp;Ždiari a&nbsp;svahov takmer bez snehu zažijeme už len otočenie sa autom na jednom z&nbsp;parkovísk v&nbsp;Smokovci, ktoré nás takmer stojí 10-eurovú hodinovú sadzbu. „Spadla klec!“ smeje sa jeden z&nbsp;našich miestnych kamarátov po tom, ako sme nečakane uväznení za dovtedy zdvihnutou rampou. Tatry sú, samozrejme, dodnes krásne. Iba ich podnikavé úpätie treba doslova pretrpieť. Alebo sa vydať inam – na miesta tiché a&nbsp;aspoň trochu divoké aj v&nbsp;inom než vo finančnom duchu. Hoci aj v&nbsp;článku o&nbsp;poľských chatách v&nbsp;tamojšom mesačníku Na Štíte sa možno dozvedieť, že „treba fungovať a&nbsp;zhovárať sa s&nbsp;hosťami už nie je čas“. Nemyslíme si to. Lebo hory majú najmä spájať a&nbsp;dotvárať ľudské príbehy.

Iné Poľsko: Hneď za hranicou nájdete masovú turistiku, skryté zákutia i záhadu dávnej tragédie

Výber pre vás

Iné Poľsko: Hneď za hranicou nájdete masovú turistiku, skryté zákutia i záhadu dávnej tragédie

Súvisiace články

Nástrahy krajiny ibišteka: „Nefotografujte mobilmi ženám pod sukňami!“

Na ceste vás zlodeji najprv zabijú, až potom okradnú, vysvetlili nám v Keni, prečo máme letieť

Rovnaký a predsa iný svet: Za zaujímavými krajmi netreba chodiť ďaleko. Stačí nazrieť k susedom

Výber pre vás