Peter Hupka

Bolo by škoda niektoré miesta každoročne iba míňať a&nbsp;prechádzať. Vnímať iba ich siluety a&nbsp;nahrádzať ich nikdy sa nekončiacimi reťazami áut a&nbsp;červených koncových svetiel. Všetci pritom vieme, že svet sa začína mimo diaľnice, a&nbsp;keď si neraz pri cestách kamsi ďaleko povieme „Tu sa raz zastavíme!“ či „Sem raz odbočíme!“, patrilo by sa tieto slová dodržať. Prekvapenia potom čakajú za každým rohom. A&nbsp;hoci nám z&nbsp;nich nemusí vždy „spadnúť sánka“, ak na konci cesty zostane príjemný pocit, dobrá vec sa podarila.

Kamarát Matthias, juniorský reprezentant Rakúska v&nbsp;lietaní na vetroňoch, nás dávnejšie pozval, aby sme sa pri najbližšej ceste na západ zastavili na letisku v&nbsp;Kirchheime pri 13-tisícovom mestečku Ried im Innkreis. Nie je to až taká jednoduchá úloha, potrebujeme podrobnú mapu. Miesta mimo hlavných trás v&nbsp;kútoch Rakúska nie sú našou silnou stránkou. Na návšteve v&nbsp;krásne presvetlenom drevenom dome okamžite pochopíme, že nepísaným pravidlom domácnosti bude: „Rodina je základ a&nbsp;pohoda a&nbsp;rešpekt ju dopĺňajú.“ Srdcom a&nbsp;dušou obydlia je Barbara, vtipná učiteľka na základnej škole, Matthiasova mama. Sme radi, že stále funguje drobná výmena darčekov, po ktorej sú všetci viac šťastní. A&nbsp;kým sa Barbara kochá istým slovenským nápojom, ktorý sa v&nbsp;Rakúsku zohnať nedá, my sa tešíme na skvelú večeru spod jej varešky.

Matthiasova mladšia sestra s&nbsp;prišelcami prehodí len zopár slov, je čerstvo zaľúbená a&nbsp;rieši celkom iné veci, a&nbsp;to asi aj v&nbsp;duchu hesla, ktoré visí na stene v&nbsp;kuchyni: „Tínedžer v&nbsp;dome – mozog vo výstavbe!“ Všetci ostatní pookrievame pri fotografiách a&nbsp;príbehoch zo sveta, miestnom vínku aj hudobných vložkách, pri ktorých sa striedajú gitara a&nbsp;akordeón. Za oknami sledujeme hádam všetky typy počasia – od búrky cez dúhu až po hviezdne nebo – a&nbsp;sme z&nbsp;tohto ostrova človečiny veľmi šťastní, radi si ho niekedy zopakujeme v&nbsp;opačnom garde. Ako vravieval náš ďalší kamarát s&nbsp;rovnakým plachtárskym koníčkom Janko Hrnčírik z&nbsp;Trnavy: „Stretávajte sa, kým môžete!“ Na túto jednoduchú pravdu by ľudia nikde na svete nemali zabúdať.

Vravieva sa, že ráno je múdrejšie večera, no o&nbsp;nasledujúcom dni to akosi neplatí. „Máme v&nbsp;dedine výbornú pekáreň,“ volá nás po káve na svoje obľúbené miesto Matthias a&nbsp;dodáva, že tam určite urobíme aj skvelé zábery. Vzápätí sa ukáže, že jeho odhad nebol celkom správny. Keď nakúpime čerstvé pečivo, predavačky sa spýtame, či ju môžeme odfotografovať pri práci. Odpoveďou je rázne nie, a&nbsp;to aj po vysvetlení, že nemáme žiadne sociálne siete. Matthias sa naivne domnieva, že informácia o potenciálnom zverejnení záberu v&nbsp;časopise paniu obmäkčí, no opak je pravda. Zvýšeným hlasom nám už celkom „naštartovaná“ oznámi, že je to jej právo, a&nbsp;než priestor predajne opustíme, padnú i&nbsp;slová na hrane vyhrážok o&nbsp;možnosti zasiahnutia štátnej moci...

Rýchlo odchádzame inam a&nbsp;domáci nás upokojuje, nech si z&nbsp;toho nič nerobíme. V&nbsp;jeho obci je vraj najväčšou udalosťou debata o&nbsp;tom, kto koho s&nbsp;kým videl. Aj na jeho ulici vraj dosť dlho predýchavali fakt, že mama má partnera z&nbsp;iného rakúskeho okresu, na čo prišli podľa poznávacej značky auta. Aj v&nbsp;tomto kontexte asi majú nové evidenčné značky typu AA čosi do seba. I&nbsp;keď správny klebetník si zdroje vždy nájde.

Pokračovanie na ďalšej strane ►►►

Medzi našou dedinou a&nbsp;Salzburgom je tajomný Kobernausserský les. Majú ho radi peší turisti, no pilotom klzákov z&nbsp;Kirchheimu robí len problémy – stojí v&nbsp;ceste k&nbsp;alpským hrebeňom a&nbsp;nie vždy sa ho podarí bez motora preletieť. Z&nbsp;geologického hľadiska leží Kobernaußerwald v&nbsp;takzvanej molasovej panve a&nbsp;historici vedia, že až do uzavretia tešínskeho mieru v&nbsp;roku 1779 bol súčasťou Bavorska. Najvyšším vrcholom tohto relatívne nízkeho pohoria je Steiglberg s&nbsp;výškou 767 metrov. Cez Kobernausserský les prechádza aj diaľková európska turistická trasa E10, ktorá spája sever Fínska s&nbsp;francúzskym pobrežným mestom Nice. „Aj my ideme do Salzburgu, ale pomalšie a&nbsp;iba pešo!“ vraví nám pri náhodnom stretnutí počas krátkej prechádzky húštinami nad Mattighofenom starší manželský pár plný síl a&nbsp;entuziazmu, ktorý pred pár dňami vyrazil až z&nbsp;nemeckého Bavorského lesa. Dve introvertnejšie dámy zasa turistiku poňali ako mariánsku púť do neďalekej obce Maria Schmolln, tá je významným cieľom náboženských pútnikov z&nbsp;celej oblasti Innviertel. Akákoľvek je motivácia kráčať, svetlo, krása a&nbsp;vôňa týchto ihličnatých, prevažne smrekových lesov vždy poteší a&nbsp;privedie na iné myšlienky. Najmä počas horúcich letných dní, keď poskytujú blahodarný tieň.

V&nbsp;nepoznanom kraji, kam je odvšadiaľ v&nbsp;regióne ďaleko a&nbsp;zároveň celkom blízko, ešte zostávame a&nbsp;zastávky si nevyberáme, ony si vyberajú nás. Jednou z&nbsp;nich je milé mestečko Mattsee obklopené trojicou jazier: rovnomenným Mattsee, Obertrumer See a&nbsp;Grabensee. Navzájom sú prepojené vodným kanálom i&nbsp;tokom rieky Mattig. V&nbsp;letnej sezóne sú obľúbené najmä medzi plavcami a&nbsp;milovníkmi plachetníc. Mnohí návštevníci oblasti tam nejazdia autom, ale prichádzajú na bicykloch. Pri komunikácii s&nbsp;domácimi sa rýchlo zabudne i&nbsp;na epizódku z&nbsp;pekárne – prišli sme do vľúdnejšieho sveta.

„Kedysi som sa venoval paraglajdingu, ale toto mi príde bezpečnejšie,“ vraví inštruktor v&nbsp;stredných rokoch, ktorý práve dokončil prípravu na plavbu so skupinou stredoškoláčok. Vodné športy tam mladých našťastie stále lákajú a&nbsp;nemožno sa im čudovať – poskytujú príjemný pohyb na modrej hladine a&nbsp;pri pohľade na cenníky tamojších vodáckych škôl a&nbsp;požičovní plavidiel možno povedať, že sú i&nbsp;cenovo dostupné.

Cez Bad Reichenhall a&nbsp;údolím rieky Saalach smerujeme cez výbežok Nemecka späť do Rakúska až na miesta, ktoré domáci označujú za jeho úplný a&nbsp;najvzdialenejší koniec. O&nbsp;Vorarlbersku koluje u&nbsp;našich alpských susedov množstvo vtipov. Obyvatelia zvyšku krajiny považujú svoj najzápadnejší región za vzdialený, jazykovo odlišný a&nbsp;trochu pomalšie mysliaci. Žarty o&nbsp;jeho obyvateľoch sú podobné tým našim o&nbsp;Záhorákoch a&nbsp;rovnako ide o&nbsp;ničím nepodložené doberanie si pohodových a&nbsp;milých ľudí. „Žijú za tunelom, majú iný dialekt, ich vody netečú do Dunaja, ale do Rýna a&nbsp;sú tak trochu zvláštni,“ vraví o&nbsp;obyvateľoch Vorarlberska náš známy Raphael, no nemožno ho preto ani v&nbsp;najmenšom podozrievať z&nbsp;ohovárania. Sám totiž žije v&nbsp;tejto oblasti, kultúrne viac spätej so Švajčiarskom a&nbsp;s&nbsp;Lichtenštajnskom. Na rozdiel od zvyšku Rakúska sa tam rozpráva alamanskými dialektmi nemčiny. Možno trochu nečakaný je aj fakt, že vo Vorarlbersku žije po Viedni najväčší počet prisťahovalcov. V&nbsp;dávnejšej minulosti nimi boli najmä Taliani z&nbsp;Trenta a&nbsp;Nemci, sudetskí či&nbsp;odídenci zo slovinskej časti historického Štajerska, neskôr k&nbsp;nim pribudli ľudia z&nbsp;Turecka a&nbsp;krajín bývalej Juhoslávie, najmä z&nbsp;Bosny.

Keď sa končí leto a&nbsp;do dolín sa zakrádajú prvé jesenné hmly, nie je na škodu zastaviť sa aj v&nbsp;niektorom z&nbsp;rakúskych miest, obzvlášť, ak je na pláne každoročná obľúbená slávnosť. Salzburg si mnohí spájajú najmä s&nbsp;pralinkami z&nbsp;pistáciového marcipánu a&nbsp;nugátu, pochádzajúcimi z&nbsp;roku 1890 z&nbsp;dielne cukrárskeho majstra Paula Fürsta a&nbsp;pomenovanými po geniálnom hudobníkovi. Soľnohrad, ako sa mesto nazýva v&nbsp;slovenčine, však ponúka oveľa viac ako Mozartove gule. Pochopiteľne nikoho nechceme odradiť ani od ochutnávania cukrovinky, za ktorú dostal jej autor v&nbsp;roku 1905 zlatú medailu na parížskej výstave, či od mäsitejších a&nbsp;chmeľovejších kulinárskych hodov v&nbsp;centre.

Mnohí z&nbsp;turistov smerujúcich do tohto príjemného 150-tisícového mesta na rieke Salzach, ktorá je prítokom Innu, tam v&nbsp;prvom rade prichádzajú ako hudobní pútnici. Láka ich najslávnejší salzburský rodák Wolfgang Amadeus Mozart. Kým najmä návštevníci z&nbsp;východnej Ázie musia navštíviť vari každé miesto, kadiaľ veľký skladateľ kedysi kráčal, a&nbsp;uvidieť každý predmet, ktorého sa možno raz dotkol, nám stačí pustiť si kdesi v&nbsp;zahmlených alejach pri rieke do slúchadiel jeho fenomenálnu skladbu Rex Tremendae Majestatis a&nbsp;mesto spoznávať skôr z uhla pohľadu domácich.

Kamaráti z&nbsp;predmestia Salzburgu žijú v&nbsp;prenajatom dome, ktorého obyvateľov spája zvláštny životný štýl. Napriek tomu, že normálne pracujú, rozhodli sa, že za potraviny neminú temer nič. Vedia, kedy sa v&nbsp;ktorom supermarkete vyhadzujú celkom bezchybné produkty s exspirovaným dátumom trvanlivosti, a&nbsp;jednoducho si ich vezmú. Považujú to za ekologické i&nbsp;ekonomicky prínosné a&nbsp;ani my na ich stravovacích návykoch nevidíme nič odsúdeniahodné či dokonca hanebné. Zamedzujú plytvaniu cennými potravinovými zdrojmi a&nbsp;viac prostriedkov im zostane na zmysluplnejšie veci.

Napríklad na opekané prasiatko zo stánku počas Rupertikirtagu a&nbsp;čapované pivo. Rupertikirtag sa koná už od 14. storočia, je to obľúbená spoločenská akcia, ktorá sa spája s&nbsp;oslavou menín patróna mesta i&nbsp;patróna robotníkov v&nbsp;soľných baniach svätého Ruperta Salzburského, worm­ského a&nbsp;salzburského biskupa a&nbsp;opáta tamojšieho svätopeterského kláštora. Ako to už pri podobných sviatkoch býva, všetci pijú, hodujú a&nbsp;veselia sa. Jedlo, pivo a&nbsp;tradičné kapely tak nájdete na každom voľnom priestranstve starého mesta. Tento rok sa sviatok koná 20. až 24. septembra a&nbsp;Soľnohrad bude zasa na pár dní ešte o&nbsp;čosi veselší a&nbsp;živší.

Náš ľudský druh sa rád ukazuje, predháňa a&nbsp;súťaží. No dostať sa na našej planéte čo najďalej celkom nedáva zmysel. Veď každé miesto na zemi leží takmer rovnako ďaleko od jadra planéty. Slovo ďaleko je na guli skrátka nezmysel. A&nbsp;namiesto exkluzívnych fotografií by sme si mali vedieť užiť najmä obyčajnú, no hlbokú neexkluzívnu radosť. A&nbsp;tá nás čaká i&nbsp;tam, kde ju nečakáme. Trebárs u&nbsp;najbližších susedov.

Rovnaký a predsa iný svet: Za zaujímavými krajmi netreba chodiť ďaleko. Stačí nazrieť k susedom

Peter Hupka

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás

Rovnaký a predsa iný svet: Za zaujímavými krajmi netreba chodiť ďaleko. Stačí nazrieť k susedom

Peter Hupka

Súvisiace články

Patmos a Leros nás zaskočili: Migranti, Zjavenie Jána aj nemocnica na prevýchovu komunistov

Ikonický záber z parížskej olympiády: Surfista vznášajúci sa nad hladinou oceánu obletel svet

Stamatisova tragédia: Na bájnom gréckom ostrove sme našli muža, ktorý vystaval kostol

Svadby vo svete: Mal som šťastie, budúcu nevestu mi ukázali cez štrbinu vo dverách

Neznáme Pyreneje: Užili sme si kúsok španielskeho bezstarostného spolužitia s prírodou

Nahý Jozef Banáš na chalupe: Rozložil sa na terase u Vinczeovcov na Kopaniciach a...

Chronos a kairos: Navštívili sme grécky ostrov, ktorého obyvatelia žijú podľa dvoch časov

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Výber pre vás