Nemala ani rok a bola taká zlatá, hovoria susedia o Emmke, ktorú si matka vzala na druhý svet

Čo predchádzalo strašnej tragédii vo Veľkom Lome? Dedinčania nám prezradili podrobnosti 

Prečo musela malá Emmka zomrieť? Nemala ešte ani rok. Dalo sa vôbec strašnej tragédii zabrániť?

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Poldruha roka Radoslav prerábal starý dom v&nbsp;dedinke Veľký Lom, aby sa tam mohol so svojou láskou Viktóriou nasťahovať. Keď sa im narodila dcérka Emma, zdalo sa, že ich šťastiu nič nestojí v&nbsp;ceste. Rado vtedy kamarátom hovorieval, že zase má pre čo žiť. Lenže osud zaľúbencom nerozdal dobré karty. On mal vážne zdravotné problémy, už ledva chodil a&nbsp;nedokázal si nájsť robotu s&nbsp;normálnym príjmom, ona mala svojich démonov, ktorých jej práve milovaný druh pomáhal zaháňať. Kým vládal. Bolo to s&nbsp;ním však čoraz horšie, operácia, ktorú nutne potreboval, sa mesiace odkladala a&nbsp;on sám upadal do depresií a&nbsp;zúfalstva.

Začiatkom mája, ledva mesiac po tom, čo sa malá rodinka vo vysnívanom domčeku pri potoku zabývala, prišiel zvrat. Rado zrejme stratil nádej, že sa veci obrátia k&nbsp;lepšiemu, obišiel priateľov v&nbsp;obci, s&nbsp;niektorými posedel, porozprával sa, no len on vedel, že je to na­po­­­sledy, že sa vlastne lúči. Susedia ho síce videli s&nbsp;lanom v&nbsp;ruke, nikomu však ani nenapadlo, čo ide spraviť. Keď ho mladá mamička našla visieť v&nbsp;starej drevenej šope prilepenej k&nbsp;ich domu, zrútil sa celý jej krehký svet. Mala len dvadsaťštyri rokov a&nbsp;zrazu stratila najbližšieho človeka, ktorého celým srdcom ľúbila. Odsťahovala sa k&nbsp;mame do Veľkého Krtíša, bolesť však neustávala. Skôr na­­opak. Deň za dňom chradla na tele i&nbsp;na duši. Šesť mesiacov. Ďalej už nevydržala. „Ty vieš, že som zvládala svoje problémy len vďaka tebe, len vďaka tvojej opore a&nbsp;slovám som ostala ako-tak silná a&nbsp;prekonala aj svoje stavy. Stačil mi tvoj úsmev, pár tvojich slov, tvoja ruka, ktorá pohladila moju tvár, a&nbsp;zrazu bolo všetko zlé preč. Bez teba som zase tam, kde som bola ďaleko pred tým, ako som ťa spoznala. Lenže teraz som v&nbsp;hlbšej priepasti, práz­dnote, ničote bez záchranného lana, ktoré mi tvoja prítomnosť poskytovala,“ odkázala nebohému partnerovi v&nbsp;poslednom zo série srdcervúcich statusov na sociálnej sieti a&nbsp;na záver dodala: „Vieš, ako sa spieva v&nbsp;tej pesničke ešte 22 dní, ktorú si zvykol spomínať. Počet si nechám pre seba, ale nebude to už dlho… tik-tak.“ Týždeň nato sa obesila v&nbsp;tej istej šope ako Rado a&nbsp;na druhý svet so sebou vzala aj svoju ani nie ročnú dcérku.

„Mohlo byť pol šiestej, keď nám volala jej mama,“ spomína na osudný večer 69-ročný sused Ladislav, ktorého od miesta tragédie delí len úzka hlinená cesta. „Viktória vraj odišla s&nbsp;malou a&nbsp;nechala odkaz, že sa ide na Lom zabiť. Tak sme sa so ženou Markou išli pozrieť, či je v&nbsp;poriadku.“&nbsp;Bývalý pilčík a&nbsp;poľovník nemal dobré tušenie. Veď sám pred polrokom zvesil mŕtve Radoslavovo telo. Na niečo také sa ťažko zabúda. „Manželka išla prvá, ja za ňou, brána bola otvorená, dvere odomknuté. Marka kričala:&nbsp;,Viki, Viki, kde si?‘ Keď sme rozsvietili, v&nbsp;prednej izbe na gauči sme uvideli mŕtve telo malej Emmky. Na hlave mala natiahnuté igelitové vrecko, žena jej chytila rúčku, ale už bola studená. Tento mesiac by mala rok...“ Keď strašnú správu telefonicky oznámili matke a&nbsp;zavolali policajtov, Ladislav si znovu nasadil kapce a&nbsp;išiel hľadať Viktóriu. Našiel ju visieť na lane v&nbsp;šope. Tentoraz už dovnútra nevstúpil. Smutnú prácu prevzali policajti, ktorí sa vzápätí objavili. „Či boli spolu šťastní? Navštívili nás len párkrát, ale myslím si, že áno. Viktória nám hovorila, že ešte v&nbsp;predvečer jeho samovraždy sa doma spolu bavili, tancovali,“ dáva Laco dokopy útržky udalostí. „Obaja však trpeli psychickými problémami a&nbsp;mali užívať lieky. Obávam sa, že to nedodržiavali.“ Namiesto nich skončila na liekoch jeho manželka, ktorá sa z&nbsp;desivých chvíľ nevie spamätať. „Lekár jej odporučil, aby nezostávala sama, aby hovorila s&nbsp;ľuďmi, dostala to zo seba von. Tak chodí ku kamarátkam.“

Veľký Lom vôbec nie je veľký. Dedinka rozprestierajúca sa v&nbsp;malebnom údolí pohoria Ostrôžky má oficiálne 133 obyvateľov, no domáci tvrdia, že v&nbsp;skutočnosti ich nie je ani stovka. Krčmu dávno zavreli, obchod otvárajú trikrát do týždňa na dva a&nbsp;pol hodiny. Nie div, že v&nbsp;uliciach ledva stretneme živú dušu. Pusto je aj v&nbsp;prízemnom domčeku, ktorý patril nešťastnému páru. O&nbsp;nedávnej tragédii vypovedá len kus odtrhnutej policajnej pásky, ktorý povieva na nízkej bráne. Pri pohľade na humno, kde vyhasli dva životy, nám nevdojak napadne, že v takej malej obci je násilných úmrtí akosi priveľa. Pred štyrmi rokmi sa obesil pätnásťročný chlapec pre nešťastnú lásku, v&nbsp;máji Radoslav a&nbsp;teraz sa zmárnila matka s&nbsp;dieťaťom. Akoby to nestačilo, pred mesiacom vyhorel aj kultúrny dom. „Moja vnučka mi povedala, že sa sem už aj bojí prísť,“&nbsp;hovorí nám suseda z&nbsp;opačnej strany. S&nbsp;manželom Pavlom Viktóriu veľmi nepoznali. Len sa z&nbsp;času na čas pozdravili, keď išla okolo s&nbsp;kočiarom. Zato na Rada nedajú dopustiť. Bol vraj šikovný murár,&nbsp;vedel urobiť skoro všetko a&nbsp;mnohým v&nbsp;dedine pomohol. „Mal však vážne problémy s&nbsp;bedrovými kĺbmi, bral silné lieky, sem-tam si na fuške vypil,“ naznačuje, čo mohlo viesť k&nbsp;jeho koncu. Vybavuje si, ako ju k&nbsp;nebožtíkovi zavolali, ako sa ho snažila oživiť. Márne. „Sú to strašné spomienky. A&nbsp;teraz si predstavte, ako sa cíti Marka, ktorá našla mŕtve dievčatko. Aspoň to mohla Viktória nechať žiť, viete, aké bolo zlaté?“ Áno, videli, že sa správa čudne, dcéra im povedala aj o&nbsp;zvláštnych statusoch, ale... „Čo sme mali robiť? Keď sa raz niekto rozhodne opustiť tento svet, ako ho zastavia prakticky neznámi ľudia? Tu sa mala angažovať predovšetkým rodina.“

Aj Laco s&nbsp;Mirom, muži v&nbsp;stredných rokoch, ktorých oslovíme neďaleko zatvorenej predajne potravín, si myslia, že zlyhali Viktóriini najbližší. Signálov bolo po­­dľa nich viacero, nielen príspevky na internete. Dokonca hovoria o&nbsp;sebapoškodzovaní. „Keby niečo také robil niekto z&nbsp;mojej rodiny alebo priateľ, určite by som zasiahol, aj keby som sám mal zavolať na psychiatriu či policajtom,“ prehodí Laco. S&nbsp;Radom boli priatelia, pracovali spolu, pomáhali si, neraz sa jeden druhému zverili. „Keď si ju priviedol do domu, povedal som, že mi pripadá veľmi divná. On na to: ,Neboj, to ju prejde.‘ Tak prešlo, oboch.“ Chlapi sa rozrečnia o minulosti, keď celá kalvária naberala na obrátkach, keď mal Rado čoraz väčšie bolesti. Ťažko sa mu chodilo, nevládal robiť, trápil sa, v&nbsp;noci nevedel spať. Aj preto, že teraz bol sám odkázaný na druhých. V&nbsp;ten deň pred polrokom im všetkým išiel poďakovať. „Tu u&nbsp;mňa sedel, popíjali sme, normálne sme sa bavili, ani náznakom nespomenul, čo chystá,“ pridá sa do rozhovoru Miro. „Potom sa ešte na ulici rozprával so známymi a&nbsp;asi polhodinu nato sme sa dozvedeli, že sa obesil.“&nbsp;Zhodnú sa, že situáciu nemusel riešiť tak radikálne. „Veď operácie by sa skôr či neskôr do­čkal, dovtedy by mu tu všetci pomohli, tak ako on im, kým bol zdravý.“ Jeho smrť zaskočila miestnych azda viac než posledné udalosti. Pretože ju ni­kto nečakal. Pri Viktórii tušili, čo môže prísť, a prakticky každý, s&nbsp;kým sme sa dali do reči, pripomenul, že potrebovala psychiatrickú liečbu. Starosta sa k&nbsp;veci odmietol vyjadriť, polícia v&nbsp;čase našej uzávierky prípad stále vyšetrovala, hoci sú všetci aktéri drámy už mŕtvi. Možno sa malo vyšetrovať oveľa skôr a dvojici sa mali venovať špecialisti z&nbsp;celkom iného odboru štátnej mašinérie.

„Moje srdce odumrelo v&nbsp;deň, keď si zomrel. Odišlo spolu s&nbsp;tebou a&nbsp;znovu sa prebudí, rozkvitnú v&nbsp;ňom kvety, oheň, láska a&nbsp;život, keď budeme zase spolu. V&nbsp;tom posmrtnom živote aj v&nbsp;tom ďalšom a&nbsp;vlastne hocikde tam, kde si teraz. Deň 164 a&nbsp;ja si stále odmietam priznať, že si už v&nbsp;nebi. Aspoň dúfam, že si tam...“&nbsp;Z&nbsp;Viktóriiných statusov miestami mrazí. Cítiť z&nbsp;nich nekonečný smútok, bolesť, zúfalstvo. Dalo sa v&nbsp;nich čítať, že sa sama do normálneho života vrátiť nedokáže. A&nbsp;asi ani nechce. „Mojím najväčším strachom bolo čo i&nbsp;len pomyslenie na to, že ťa raz stratím. Vedela som, že smrť je súčasťou prirodzeného cyklu života, ale niekde v&nbsp;hĺbke duše som dúfala, že ten deň nikdy nepríde, že nikto z&nbsp;nás neumrie, že budeme spolu žiť naveky. Teraz je mojím najväčším strachom žiť a&nbsp;pretvarovať sa, že je všetko v&nbsp;poriadku. Prežívať a&nbsp;pretĺkať sa, keď cítim, že bez teba každým dňom pomaly prestávam bojovať a&nbsp;strácam chuť aj dýchať.“ Nielen medzi miestnymi najviac rezonovala otázka, prečo nenechala žiť aspoň svoje dieťa. Náznak odpovede nachádzame v&nbsp;jednom zo statusov, ktorý Viktória venovala Emmke: „Dcérka, viem, chýba ti tvoj dada. Zlato, utíš sa, prosím, neplač viac. Uvidíš, všetko bude fajn. Dvihni tie kútiky úst, mladá dáma, vravím ti, ocko neodíde, má ťa rád. Viem, že nie je už medzi nami, ale stále je pri nás a&nbsp;ja mám strach z&nbsp;toho, čo sa odohráva v&nbsp;mojej mysli. Cítim sa ako blázon, moje bábo, ale ver mi, ocko je tu každý večer v&nbsp;našich snoch pri nás. Prial by si, aby ťa mohol držať v&nbsp;náručí práve teraz.“

Na základe dostupných informácií sa psychologička Eleonóra Kúdelková domnieva, že u&nbsp;Viktórie mohlo ísť o popôrodnú depresiu, ktorá u matiek nie je výnimočná. „Niekedy je priebeh ľahší, inokedy je potrebná intenzívna psychiatrická starostlivosť. Obvykle pri adekvátnej pomoci problémy odznejú, ale bez medikamentóznej liečby sa môžu pretaviť do veľmi vážnych stavov.“ U&nbsp;mladej mamičky boli navyše depresie znásobené traumou zo smrti blízkeho človeka, a ako sama naznačovala, aj psychickými ťažkosťami, ktorými trpela dávno pred tým, než sa s&nbsp;Radom spoznali. Ako psychologička pokračuje, ťažký priebeh popôrodných depresií môže viesť k samovražde a ojedinele sa stane, že matka so sebou zoberie svoje dieťa. Nedokáže ho opustiť a&nbsp;nechať v&nbsp;cudzom svete samo. „Myslenie a&nbsp;konanie takto postihnutej ženy bývajú zmätené, chaotické, nepredvídateľné. Človek v depresii nemá motiváciu čokoľvek riešiť, niekedy sa o seba prestane starať, stráca motiváciu aj ráno vstať z postele. Potrebuje intervenciu príbuzných, priateľov, aby sa dokázal vrátiť, aby znovu našiel dôvod žiť.“ Viktória mala síce vyše osemsto „priateľov“ na sociálnej sieti, ale v reálnom svete zrejme nikoho, o koho by mala odvahu oprieť sa. „Zdá sa mi, že ako spoločnosť strácame prirodzenú ľudskú súdržnosť, odcudzujeme sa, sťahujeme do seba, zriedka sa na seba usmejeme, dokonca pozdravíme. Pritom je dôležité, aby si práve skutoční ľudia v našom okolí všímali, či sa niečo zlé nedeje. A aby zasiahli, keď treba. Teraz bolo, pretože tie statusy boli zreteľným volaním o pomoc.“

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/spoza-plota-ked-suseda-chytila-malej-rucku-bola-studena-tento-mesiac-oslavila-prvy-rok" target="_blank">Fotografie nešťastných zaľúbencov i miesta tragédie v GALÉRII</a>

Podľa Eleonóry Kúdelkovej naše zdravotníctvo (aj) v tomto smere zlyháva. „Hoci psychických porúch enormne pribúda, psychiatria je dlhodobo na samom okraji medicínskeho záujmu. Chýbajú zodpovedajúce priestory, materiálne vybavenie i špecialisti. „Na vyšetrenie psychiatrom sa čaká aj niekoľko mesiacov. Je pravda, že sú­k­romných terapeutov je dostatok, tých si však slobodná matka s malým dieťaťom ťažko môže dovoliť,“ uzatvára.

Až za hrob: Čo predchádzalo strašnej tragédii vo Veľkom Lome? Domáci nám prezradili podrobnosti

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Až za hrob: Čo predchádzalo strašnej tragédii vo Veľkom Lome? Domáci nám prezradili podrobnosti

Peter Galan

Súvisiace články

Perličky zo sveta: Diamant za 50 miliónov, indický kvetinový rituál i plávajúci plážový klub

Tvrdá reakcia a čo potom? Benjamin Netanjahu má len málo dobrých možností

Prinesie Volvo na Slovensko vyššiu kultúru pracovného prostredia alebo ďalšiu pásovú otročinu?

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás