reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Len 17 percent respondentov dodržuje pravidlá zdravého životného štýlu, ale až štvrtina „len minimálne“. Fajčí tretina opýtaných, alkohol konzumujú príležitostne dve tretiny, 14 percent abstinuje a&nbsp;17 percent priznalo „veľmi častú až dennú konzumáciu“. Na otázku, koľko dní v&nbsp;týždni venujú fyzickej aktivite, čím sa myslí športovanie v&nbsp;trvaní aspoň pol hodiny, tretina priznala „ani jeden“. Až 44 percent však uviedlo, že sa „fyzickej aktivite venuje raz až dvakrát týždenne“. Polovica respondentov sa usiluje chodiť spať v&nbsp;pravidelnom čase, 80 percent spí aspoň šesť hodín denne, tretina má so spánkom problém, ale z&nbsp;tej tretiny sa rozhodlo s&nbsp;lekárom poradiť iba päť percent. Preventívne prehliadky? Raz za pol roka alebo aspoň raz za rok - 56 percent, 17 percent na ne nechodí vôbec. To je časť výsledkov zo štúdie o&nbsp;strese, depresii a&nbsp;životnom štýle v&nbsp;Českej republike z&nbsp;roku 2015, na&nbsp;ktorej sa zúčastnilo 1&nbsp;027 respondentov. Odborníci zo Psychiatrickej kliniky 1. lekárskej fakulty Karlovej univerzity a&nbsp;Všeobecnej fakultnej nemocnice v&nbsp;Prahe sa však špeciálne zamerali na dve profesie - lekárov a&nbsp;učiteľov.

O&nbsp;ich výsledkoch sa s&nbsp;klinickým psychológom RADKOM PTÁČKOM zhováral PETER KUBÍNYI.

Bola štúdia, ktorú sme spomenuli, prvá? Aký mala cieľ a zmysel?

Bola to prvá takto zameraná štúdia a&nbsp;jej výsledky boli naozaj alarmujúce. Ukázala, že až tretinu českej populácie trápia prejavy depresie, z&nbsp;toho 7 percent vykazovalo jej klinicky závažné prejavy. Syndrómom vyhorenia sa cítilo ohrozených 34 percent ľudí, z&nbsp;nich 20 percent už malo konkrétne prejavy. Ukázalo sa tiež, že viac ohrozuje ženy a&nbsp;mladšie osoby, že súvisí so zamestnaním - čím väčšia zodpovednosť v&nbsp;práci, tým väčší výskyt, až 38 percent. Predpokladáme, že to súvisí s&nbsp;pasívnym životným štýlom, pracovným stresom, ale tiež s&nbsp;nadmerným užívaním alkoholu a&nbsp;liekov. Preto sme sa rozhodli túto štúdiu zopakovať, a&nbsp;to vo dvojročných intervaloch, aby sme dostali čo najobjektívnejšie výsledky. Už teraz napríklad môžeme povedať, že v&nbsp;rozpätí rokov 2015 až 2017 sa mierne zvýšil počet ľudí trpiacich depresiami, ale zlepšil sa životný štýl populácie. Možno aj vďaka osvete cez médiá.

Dá sa to krátko zhrnúť: súvislosť medzi stresom, depresiami a&nbsp;životným štýlom?

Intenzita pracovného stresu a&nbsp;kvalita nášho života priamo súvisia s&nbsp;naším duševným zdravím. Čím ho je viac, tým viac pribúda neurotických chorôb a&nbsp;depresií. Súvisí to, samozrejme, s&nbsp;dobou, v&nbsp;ktorej žijeme. Naši predkovia tiež zažívali stres, ale iný, mohol byť intenzívny, avšak časovo ohraničený, kým my žijeme v&nbsp;dlhodobom a&nbsp;chronickom strese. Výsledky štúdie by mali otvoriť cestu pre ďalšie štúdie, ktoré sa môžu zaoberať povedzme súvislosťami medzi stresom a&nbsp;rôznymi diagnózami. Vysoký krvný tlak, cukrovka, rakovina? Vo svete je už dávno známy pojem „life style medicine“. A&nbsp;kým sa u&nbsp;nás uprednostňujú farmakologické riešenia, mnohokrát by bolo lepšie poradiť človeku, čo má vo svojom živote zmeniť. Zaoberá sa tým aj epigenetika - interakciou génov a&nbsp;životného prostredia. Vieme, že náš zdravotný stav ovplyvňuje genetika iba z&nbsp;ôsmich percent, za zvyšok všetkého zlého si môžeme sami. Ešte jednoduchšie - ak dnes liečime poruchy, v&nbsp;budúcnosti sa medicína uberie zrejme iným smerom, bude sa zaoberať tým, ako im predchádzať.

V&nbsp;tejto súvislosti je azda trochu bizarné, že prvú štúdiu v&nbsp;roku 2014 ste nezamerali na celú populáciu, ale na lekárov. Prečo?

Je to povolanie, kde človek zažíva špeciálnu záťaž. Oslovili sme okolo 30-tisíc lekárov, odpovede sme dostali od štvrtiny a&nbsp;vyplynulo z&nbsp;nich, že až 80 percent ohrozuje syndróm vyhorenia, 30 percent už vykazovalo znaky tohto syndrómu a&nbsp;18 percent sa prepracovalo k&nbsp;depresívnym poruchám. Ako to riešia? Alkohol, lieky... Zostavili sme profil najviac ohrozeného lekára - mladý, slobodný, bezdetný, pracujúci v&nbsp;malej nemocnici. Pracuje veľa, ale k&nbsp;tomu, k&nbsp;čomu by sa najviac chcel dostať, ho ešte nepustia. Najmenej ohrozené sú, naopak, pediatričky vo veku okolo štyridsiatky. Zamerali sme sa na nich práve preto, že podľa zahraničných štúdií existuje priama úmera medzi vyhorením a&nbsp;lekárskym pochybením. Čím sú unavenejší, tým menej sa zaujímajú o&nbsp;pacienta, zle s&nbsp;ním komunikujú. Takisto preto, že lekárske povolanie je jedno z&nbsp;najrizikovejších - hrozí im o&nbsp;tretinu vyššie riziko ako zvyš­ku populácie, že sa rozhodnú spáchať samovraždu.

Teraz to vieme, ale ako to lekárom môže pomôcť?

Lekári by mali mať špeciálnu psychologickú starostlivosť, aj keď práve oni chodia „po lekároch“ veľmi neradi. Po tejto štúdii vzniklo v&nbsp;Česku jedno z&nbsp;prvých špecializovaných centier. Veľa dávam, málo dostávam, a&nbsp;to teraz nehovoríme o&nbsp;peniazoch, je cesta k&nbsp;problémom. Platí to aj o&nbsp;učiteľoch, veď aj oni pracujú s&nbsp;ľuďmi.

Tak sme sa dostali k&nbsp;ďalšej štúdii, ktorá sa venovala syndrómu vyhorenia, depresiám a&nbsp;životnému štýlu učiteľov. Tá je najnovšia, tohtoročná. Výsledky?

Zúčastnili sa na&nbsp;nej tri tisícky učiteľov a&nbsp;výsledky nie sú potešujúce. Až 80 percent z&nbsp;nich sa cíti ohrozených syndrómom vyhorenia i&nbsp;depresiami a&nbsp;svoju prácu pokladajú za dlhodobý stres. Pohlavie na to nemá vplyv, v&nbsp;hre sú iné faktory. Fyzická únava. Kognitívna únava, čiže pocit, že veci nedávajú zmysel, s&nbsp;čím zase súvisí cynizmus. Neveria vlastnej práci, nevidia v&nbsp;nej zmysel, dĺžka praxe, ktorá by mala byť ich výhodou, sa ukazuje ako najväčšia nevýhoda. Najhoršie sú na tom mladí učitelia, tým hrozí, že vyhoria hneď a&nbsp;zo všetkých stránok. Ak hľadáme súvislosti, zistíme, že sú napríklad nespokojní s&nbsp;vedením školy, s&nbsp;vyučovacím procesom, ktorý si predstavovali celkom inak, a&nbsp;nedovolia im ho zmeniť a&nbsp;podobne. Rozpory medzi ideálmi a&nbsp;realitou bývajú obrovské. Vo všeobecnosti sa dá povedať - čím väčšie nadšenie, tým väčší pád.

Situáciu by to veľmi neovplyvnilo, aj keby im platy zvýšili, ich zdravotný stav to nezmení. Mohli by sa však viac venovať svojim záujmom, čo riziko ťažkostí znižuje. Peniaze, možno pre niekoho napodiv, k&nbsp;väčšej životnej spokojnosti nevedú.

Ako sa učitelia usilujú so svojimi problémami vyrovnať? Čo vyplynulo zo štúdie?

Jedným z&nbsp;najnešťastnejších spôsobov, ako sa populácia snaží zmierniť stres, je požívanie alkoholu. Platí to aj o&nbsp;tejto profesijnej skupine: 26,5 percenta učiteľov pije alkohol niekoľkokrát týždenne, 8 percent - denne. Mierna konzumácia alkoholu síce môže súvisieť s&nbsp;nižšou hladinou stresu, ale ani menšie množstvá alkoholu na naše zdravie pozitívny účinok nemajú. To je mýtus. Aby sme stres dokázali zvládnuť, musíme sa vedieť odreagovať, nájsť si záujmy, svoj spôsob relaxu.

Hovoríte o&nbsp;faktoroch šťastia? Naozaj také niečo existuje?

Určite áno a&nbsp;je ich hneď niekoľko. Napríklad medziľudské vzťahy. Štúdia ukázala, že to, ako si človek rozumie so svojimi kolegami a&nbsp;ako sa k&nbsp;nim správa v&nbsp;päťdesiatke, sa odrazí na jeho zdraví o&nbsp;desať rokov. Spánok. Čím sme vystresovanejší, tým horšie spíme. Kvalita spánku súvisí s&nbsp;našou celkovou spokojnosťou. A&nbsp;sme opäť pri peniazoch: privyrábať si po nociach sa nevypláca, človek platí oveľa vyššiu daň, ako si myslí. Ďalej intimita, blízke medziľudské vzťahy, vzájomné pochopenie, harmónia, napokon aj stabilná práca. Tak, aby nám to celé dávalo zmysel. Potom sa môžeme dopracovať aj k&nbsp;celoživotnému pocitu spokojnosti.

Lenže česká ani slovenská spoločnosť nemôže byť iná, sú nastavené celkom inak. Výkon a&nbsp;opäť výkon a&nbsp;ešte väčší výkon. Pokiaľ možno, za čoraz menej peňazí, o&nbsp;medziľudských vzťahoch ani nehovoriac...

Orientácia len na výkon neprináša nič dobré. Hovorili sme o&nbsp;učiteľoch, tak povedzme, že naše súčasné školstvo sa od toho tereziánskeho z&nbsp;polovice 19. storočia veľmi nelíši. Žiakov vedieme k&nbsp;výkonu, musia naberať množstvo nezmyselných poznatkov, nútime ich bifľovať sa, pričom vzťah k&nbsp;vzdelaniu škola u&nbsp;mladých ľudí nijako nepestuje. Surovo - nauč sa, čo od teba chceme, skonči školu a&nbsp;rob si, čo chceš! Vzdelanie sa devalvovalo na úroveň tovaru a&nbsp;trúfam si povedať, že učitelia dokážu do tretieho ročníka základnej školy u&nbsp;detí vzťah k&nbsp;učeniu úplne zdevalvovať. Zničia ich záujem o&nbsp;vzdelanie. A&nbsp;pritom práve učitelia by mali byť žiakmi svojich žiakov. Vďaka nim by sa mohol zmeniť ich pohľad na veci, ktorý je zaťažený dlhoročnou rutinou. Okrem toho, že som lekár, učím na vysokej škole a&nbsp;za svoje uspokojenie z&nbsp;práce vďačím predovšetkým svojim pacientom a&nbsp;žiakom. ¢

Ako byť učiteľom a&nbsp;nezblázniť sa? Žiaci majú veľké práva a&nbsp;malé povinnosti. Práva si uvedomujú, povinnosti nie.

Na Slovensku zatiaľ štúdiu s&nbsp;takýmto zameraním nerobili. Ale, ako nám potvrdil pražský klinický psychológ Radek Ptáček a&nbsp;takisto riaditeľka Inštitútu pre výskum práce a&nbsp;rodiny Sylvia Porubänová, aj keby sme takéto výsledky mali, zrejme by boli veľmi podobné tým českým. „Vzhľadom na príbuznosť, porovnateľnosť životných podmienok, spôsobu života, hodnotových očakávaní a&nbsp;podobne môžeme predpokladať, že odkryté problémy vrátane pasívneho životného štýlu, výskytu stresu, depresií, nadužívania alkoholu i&nbsp;liekov by ani v&nbsp;slovenských podmienkach neboli zásadne odlišné,“ uviedla Sylvia Porubänová. „Originálnym a&nbsp;zmysluplným výskumným nápadom bolo zacielenie na profesijné skupiny lekárov a&nbsp;učiteľov, v&nbsp;ktorých prípade ide doslova ,o&nbsp;život a&nbsp;o&nbsp;budúcnosť‘. Práve v&nbsp;týchto profesiách môžu mať chybné rozhodnutia a&nbsp;výkony fatálne následky, preto je vhodné venovať odbornú pozornosť aj ich celkovej kondícii. Určite ide o&nbsp;inšpiratívny a&nbsp;nasledovaniahodný námet.“&nbsp;Nakoniec, presviedčajú nás o&nbsp;tom aj odpovede učiteľov v&nbsp;ankete. Položili sme im otázky súvisiace práve s&nbsp;výsledkami českého výskumu.

Marta Lamošová (57), riaditeľka Základnej školy Slovenského národného povstania v&nbsp;Sučanoch:

„Aj naši učitelia trpia stresom. Sú pod tlakom neustálych zmien v&nbsp;školstve, ktoré sotva niekam vedú, sú pod tlakom niektorých rodičov, ktorí im diktujú, ako majú a&nbsp;ako nemajú učiť. Stresuje ich aj riešenie konfliktov medzi žiakmi, pretože na spravodlivé rozhodnutie treba čas, prestávka je na to prikrátka a&nbsp;po vyučovaní už všetko býva inak. Potom je tu zodpovednosť - každý náš učiteľ je pre deti v&nbsp;triede trochu aj rodičom, psychológom, špeciálnym pedagógom, kamarátom, vymýšľa pre ne zaujímavé aktivity. To však pre neho nie je oddych, ale ďalší stres. Takže áno, môžem potvrdiť, že aj naši učitelia trpia dlhodobým stresom. S&nbsp;depresiami mám, našťastie, menej skúseností, hoci keď pred pár rokmi od nás odchádzala jedna učiteľka do predčasného dôchodku, jednou z&nbsp;diagnóz bola práve depresia a&nbsp;syndróm vyhorenia. Stresu asi nedokážeme zabrániť, veď máloktorý učiteľ má chuť a&nbsp;silu po celodennom školskom dni ísť si zašportovať.Spomínam si na viacero kolegov, ktorí počas môjho pôsobenia na škole vyhoreli. Niektorí si to priznali, riešili sme to individuálne. Jedna kolegyňa, vynikajúca učiteľka, sama za mnou prišla, že cíti, že sa s&nbsp;ňou niečo deje. Pociťovala nechuť, ba až odpor k&nbsp;svojej práci a,&nbsp;čo je ešte horšie, aj k&nbsp;deťom, ktoré vždy milovala a&nbsp;ony ju. Uvedomujúc si, že nesmie deťom ubližovať, dala výpoveď a&nbsp;našla si inú prácu. Myslím si, že nie je správne takýchto ľudí jednoducho vyhodiť, treba im pomôcť a&nbsp;dohodnúť sa na postupe prijateľnom pre obidve strany.Na strese, depresiách a&nbsp;syndróme vyhorenia má školský systém určite svoj podiel. Veď ani systém známkovania neprispieva k&nbsp;pohode nielen žiaka, ale ani učiteľa, ktorému dať zlú známku väčšinou padne veľmi ťažko. Aj my by sme privítali, keby sa naše školstvo naozaj zreformovalo a&nbsp;učiteľ by prestal existovať v&nbsp;akejsi schizofrénii. Aby sa žiaci neučili zbytočnosti a&nbsp;tešili sa na školu. Neexistuje však nejaká univerzálna reforma, treba veľa drobných opatrení a&nbsp;zmien, na ktoré si musia zvyknúť aj učitelia a&nbsp;- naučiť sa ich. Som však presvedčená, že učitelia sa učia radi!“

Katarína Rigová (58), učiteľka odborných predmetov, Stredná odborná veterinárna škola, Nitra:

„Už dávno som sa stotožnila s&nbsp;myšlienkou, že dnešné deti nie sú zlé, sú len - iné. Ak nebudeme chcieť spoznávať ich svet, zaujímať sa o&nbsp;ich názory a&nbsp;budeme ich chcieť silou-mocou prerobiť na náš obraz, nielenže sa nám to nepodarí, ale budú nás aj ignorovať. Neraz som v&nbsp;tejto súvislosti počula kolegov vysloviť vetu, že učia iba nadpis, lebo to študentov nezaujíma. Boli to však väčšinou kolegovia, ktorí učia od skončenia vysokej školy celé desaťročia, nič iné nerobili, nikam necestujú, žijú vo svojej bubline a&nbsp;už sa im nič nechce meniť. Vraj načo - dosiahli najvyššiu platovú triedu, do dôchodku to už nejako doklepú a&nbsp;ak budú navyše učiť na plný úväzok, nebudú sa mať zle. Aj ja som sa svojho času dostala na prah syndrómu vyhorenia - stereotyp, nezáujem o&nbsp;okolie, nie však v&nbsp;škole, ale v&nbsp;súkromnom živote. Paradoxne, získala som všetko, po čom som túžila, a&nbsp;zrazu som už nemala o&nbsp;čom snívať, čo sa, samozrejme, odzrkadlilo v&nbsp;mojej práci. Dala som si nové ciele, začala som chodiť do fitnescentra. Zrejme som mala výhodu aj v&nbsp;tom, že môjmu učiteľovaniu predchádzala 25-ročná prax veterinárnej lekárky a&nbsp;bola som tiež manažérkou. Chcem odovzdávať svoje skúsenosti študentom, ale mám pocit, že okrem nich to neocení nikto. Nepokladám za normálne učiť 40 rokov z&nbsp;rovnakých príprav, to je potom naozaj iba chodenie do roboty. Pokiaľ ide o&nbsp;súčasný školský systém, netrápi ma. Moje úspechy sú úspechy mojich študentov. Učím tak, ako to cítim.“

Marcel Polička (34), učiteľ, Stredná odborná veterinárna škola, Nitra:

„Nemám zo školstva žiadne depresie, ale viem, že niektorých učiteľov trápia a&nbsp;dôvodom býva najmä to, že sú preťažení a&nbsp;nevedia si poradiť so správaním žiakov. Práca ma baví, usilujem sa písať odborné texty a&nbsp;publikovať ich. Aby som si po práci vyvetral hlavu, chodím do posilňovne, na turistiku alebo manuálne pracujem.&nbsp; Na syndróme vyhorenia určite má svoj podiel aj súčasný systém výučby žiakov. Žiaci dnes majú veľké práva a&nbsp;malé povinnosti. Práva si uvedomujú, povinnosti nie. Sú veľmi vzdelaní, ale nevedia nič. Aj administratíva dá učiteľovi zabrať rovnako ako rôzne vzdelávania, ktoré bývajú často úplne zbytočné.“

Mohlo by vás zaujímať:

Poznáte niekoho kto trpí syndrómom vyhorenia? Vyjadrite sa v diskusii pod článkom...

Učitelia alkoholici: Osem percent z nich rieši stres každodenným pitím

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás

Učitelia alkoholici: Osem percent z nich rieši stres každodenným pitím

Súvisiace články

Škola budúcnosti?: Digitálna, bez kníh a tašiek a ideálne - bez známok

Boli sme za vami: Vynikajúce inovácie, ale aj obete nedokonalostí v zdravotníctve

Peklo na umeleckej škole: Telocvikár stavia do pozoru celý pedagogický zbor

Napätie na základnej škole: Úradnícka buzerácia a šikana?

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás