Dušan Valent

Vstúpiť ste mohli len cez jeho mŕtvolu. Doslovne. Pochovali ho uprostred najväčšieho vstupu do&nbsp;osady, takže každý, kto tadiaľ vchádzal, prakticky prekračoval jeho mŕtve telo. Prečo spočinul práve tu? Odpoveď naznačuje pohľad do&nbsp;okolia.

Vidíme nezvyčajnú situáciu. Bok po&nbsp;boku tu ležia tri rozľahlé, 15-hektárové praveké osady (či „štvrte“ jednej aglomerácie) s&nbsp;obrovskými domami. Obyvatelia juhozápadnej osady sa však z&nbsp;neznámej príčiny rozhodli demonštrovať, že k&nbsp;zvyšku nepatria. Vztýčili bariéru - drevenú palisádu - a&nbsp;ohraničili sa tiež dvojicou priekop. A&nbsp;do&nbsp;hlavného vstupu, najbližšieho k&nbsp;susednej osade, pochovali tohto muža. Miesto jeho hrobu teda bolo nezvyčajné, ale rozhodne nie náhodné.

Očividne to nebol „hoci­kto“. Už samotné pochovanie bolo v&nbsp;tých časoch - v&nbsp;mladšej dobe kamennej, čiže neolite - luxusom, dopriali ho možno jednému z&nbsp;piatich dospelých. A&nbsp;pohreb bol spravidla veľmi skromný, takmer bez milodarov. Tohto muža však sprevádzalo na&nbsp;„druhý svet“ až šesť keramických nádob a&nbsp;cenná pazúriková čepeľ.

Svojho času bol významným členom spoločnosti, azda miestnym vodcom. Ešte nie náčelníkom, skôr „veľkým mužom“. Tak dnes označujeme starobylú inštitúciu zachovanú v&nbsp;niektorých súčasných archaických spoločnostiach, keď sa najrešpektovanejším členom spoločnosti stáva človek nie vďaka dedičnému postaveniu, ale preto, že si počas života postupne získal re­špekt a&nbsp;uznanie umom, charizmou, činmi.

Pochovali ho približne pred 7&nbsp;050 rokmi, čiže krátko nato, ako vykopali dvojitú priekopu. Azda ho uložili doprostred vstupu do&nbsp;osady ako magického ochrancu v&nbsp;očakávaní, že duch „veľkého predka“ ochráni obyvateľov pred hrozbou zvonku... možno hrozbou od&nbsp;susedov?

Hrob tohto muža vykopali neďaleko Vrábeľ na jednom z najvýznamnejších nálezísk mladšej doby kamennej v strednej Európe. Lokalitu objavil v roku 2009 a v nasledujúcich desiatich rokoch skúmal tím nemeckých a slovenských archeológov vedený vedcami z Archeologického ústavu SAV v Nitre a&nbsp; Univerzity v Kiele. Výskumníci najprv geofyzikálnym prieskumom zmapovali rozsah a štruktúru osídlenia a to im umožnilo vykonať cielené vykopávky vybraných sektorov.

Výskum odhalil, že aglomeráciu tvorenú tromi osadami či „štvrťami“ založili okolo roku 5250 pred naším letopočtom. Dvesto rokov rástla, potom v&nbsp;priebehu storočia náhle upadla a&nbsp;bola opustená.

Archeológovia tu zistili artefakty a&nbsp;zvyšky prvých roľníkov strednej Európy. Keramika zdobená charakteristickými dlhými líniami ich spoľahlivo zaradila do&nbsp;archeologickej kultúry s&nbsp;lineárnou keramikou, ktorá sa približne pred 7&nbsp;500 rokmi prudko šírila z&nbsp;územia dnešného Maďarska až na&nbsp;územie dnešného Francúzska a&nbsp;Ukrajiny.

Boli to zvláštni ľudia. V&nbsp;dospelosti nemohli piť mlieko, nepoznali koleso a&nbsp;vozy, namiesto ciest sa presúvali po&nbsp;riekach a&nbsp;nepoužívali žiadne kovové nástroje ani ťažné zvieratá. Napriek tomu namiesto malých „chatrčí“, v&nbsp;akých bývala väčšina populácie nasledujúcich šiestich tisícročí, prebývali v&nbsp;obrovských príbytkoch podopretých kmeňmi stromov. Tieto takzvané dlhé domy merali okolo 20-30 metrov, no niekedy až dvakrát viac. Každý dom obývala zrejme len jedna rodina.

„Ľud lineárnej keramiky“ svoje sídla typicky staval neďaleko riek na&nbsp;úrodných sprašových pôdach. Tvorilo ich obvykle menej ako päť dlhých domov a&nbsp;okolo 30 obyvateľov - polovica nedospelých. Vo Vrábľoch však archeológovia našli aglomeráciu, v&nbsp;ktorej v&nbsp;čase rozkvetu stálo súčasne viac ako 70 dlhých domov - to je čosi výnimočné nielen na&nbsp;území Slovenska, ale v&nbsp;celej strednej Európe.

Výskumníci zistili, že miestne domácnosti fungovali samostatne. Líšili sa vo výzdobe keramiky, pestovanej strave aj v&nbsp;prístupe k&nbsp;cenným surovinám. Len v&nbsp;niektorých napríklad nachádzame východoslovenský obsidián, teda druh sopečného skla, a&nbsp;cudzokrajnú keramiku.

„Monopol“ hospodárstva si udržali v&nbsp;priebehu generácií, čo podľa archeológov naznačuje existenciu akýchsi klanov s&nbsp;dedičnými právami a&nbsp;postavením. „Niektorá zo skupín mohla mať napríklad príbuzenské kontakty s&nbsp;inými skupinami, od&nbsp;ktorých získavali obsidián a&nbsp;z&nbsp;prestížnych dôvodov ho odopierali iným,“ píše archeológ Slovenského národného múzea Pavol Jelínek.

Samostatnosť domácností sa odrazila aj v&nbsp;štruktúre sídliska. Kým pre iné náleziská z&nbsp;tých čias sú typické skupiny združených domov, vo Vrábľoch archeológovia objavili samostatné hospodárstva izolovaných domov - vzácne dvojíc -, ktoré obkolesovali akési záhrady s&nbsp;rozlohou do&nbsp;7&nbsp;500 štvorcových metrov.

Jednotlivé klany každej „štvrte“ predsa len čosi spájalo - spoločné hodovanie. Poukazujú na&nbsp;ne viaceré indície, predovšetkým nálezy zásobnicových jám v&nbsp;tvare včelieho hniezda. Archaické komunity takto tvarované jamy využívajú dodnes vďaka schopnosti konzervovať zrno. Rozklad hornej vrstvy uvoľní oxid uhličitý, ktorý zakonzervuje celý obsah jamy a&nbsp;zrno sa neskazí. Po&nbsp;otvorení jamy sa však konzervačné schopnosti vytrácajú a&nbsp;celý obsah treba využiť.

Na&nbsp;každé hospodárstvo aglomerácie pripadala jedna takáto jama. Členovia jedinej domácnosti hospodárstva by však podľa archeológov nezvládli nárazovo spotrebovať celý jej obsah sami, zrno preto mali spoločné s&nbsp;ostatnými. To isté platí pre mäso získané zarezaním dobytka. „Mohlo ísť o&nbsp;spoločnú snahu inak nezávislých hospodárstiev dosiahnuť ekonomickú istotu,“ píše o&nbsp;spoločnom hodovaní vo Vrábľoch nemecký archeológ Martin Furholt s&nbsp;kolegami.

„Z&nbsp;etnologických prameňov vieme, že hostiny utužovali spoločenské vzťahy,“ dodáva Pavol Jelínek. „Ich dôvodom bola napríklad odmena za&nbsp;pomoc na&nbsp;stavbe domu alebo inej náročnejšej aktivite vyžadujúcej spoločné úsilie. Platenú prácu vtedy nepoznali.“

Keď okolo roku 5075 pred naším letopočtom rast osídlenia dosiahol vrchol, juhozápadná časť sídliska sa ohradila od&nbsp;ostat­ných pomocou palisády a&nbsp;neskôr pomocou dvojitej priekopy, pričom palisádu nechali zhniť. Ide o&nbsp;najstaršie opevnenie známe z&nbsp;územia Slovenska.

Ohradenie prerušovalo päť vstupov. Archeológovia si všim­li jeden zvláštny, možno veľavravný detail. Ani jeden vstup nesmeroval k&nbsp;susedným štvrtiam. Ohradenie preto považujú za&nbsp;známku rastúceho napätia medzi ich obyvateľmi.

Ďalšie dôkazy vypätej spoločenskej situácie priniesli vykopávky v&nbsp;okolí dvoch vstupov do&nbsp;ohradenej štvrte. Výskumníci našli zvyšky 16 ľudí, ktorých uložili buď typickým spôsobom, na&nbsp;ľavom boku s&nbsp;pokrčenými nohami, alebo v&nbsp;„netradičnej“ polohe.

V&nbsp;prvom prípade telá objavili po&nbsp;oboch stranách priekopy, v&nbsp;druhom výlučne na&nbsp;jej dne. Orientácia niektorých kostí a&nbsp;stopy ohryzenia šelmami „tradične“ pochovaných osôb naznačujú, že ich nepokryli zeminou, ale uložili na&nbsp;drevenú platformu. Vystavili ich živlom ako v&nbsp;mnohých „archaických“ kultúrach alebo očiam susedov - azda aby slúžili ako magickí ochrancovia? Môžeme len hádať.

„Pochovávanie v&nbsp;neolite je jedna veľká záhada,“ hovorí Pavol Jelínek. „Máme celé pohrebiská, žiarové hroby, hroby v&nbsp;osadách a&nbsp;kopu ďalších podivností. Rozhodne však nemáme hrobov dosť, väčšina nám uniká zrejme pre rôznorodosť pohrebných praktík. Je možné, že dochádzalo k&nbsp;exkarnácii - zvieratá očistili kosti od&nbsp;mäsa a&nbsp;s&nbsp;takto očistenými kosťami sa pokračovalo v&nbsp;ďalších posmrtných praktikách.“

Priekopy sa podľa archeológa zrejme vnímali ako symbolická hranica medzi bezpečným svetom „vnútri“ a&nbsp;nebezpečným svetom „tam vonku“. Zároveň boli hranicou medzi svetom živých a&nbsp;mŕtvych.

Západne od&nbsp;oboch skúmaných vstupov archeológovia zistili dve zvláštne dvojice kostier. Nielenže ich uložili na&nbsp;dno priekopy, navyše tam spočinuli v&nbsp;netypickej polohe, vystretí na&nbsp;chrbte, a&nbsp;k&nbsp;tomu bez milodarov a&nbsp;predovšetkým - bez hláv.

Slovenská antropologička Zuzana Hukeľová s&nbsp;kolegami&nbsp;zistila, že štvorici odrezali hlavy nejaký čas po&nbsp;smrti - v&nbsp;čase čiastočného, ale ešte nie úplného rozkladu. Zároveň až tri kos­try vykazovali deformity chrbtice, v&nbsp;jednom prípade konkrétne Klippelov-Feilov syndróm, čiže zrast krčných stavcov, pri ktorom u&nbsp;postihnutých hlava zdanlivo nasadá priamo na&nbsp;hrudník.

Kam sa podeli lebky týchto ľudí? Mohli skončiť ako trofeje, rodinné či náboženské artefakty alebo mohli byť dodatočne pochované inde. „Kult lebiek poznáme už z&nbsp;Predného východu, kde sa mŕtvym odnímali hlavy a&nbsp;domodelovávali sa. Hádam už vtedy hlavu brali ako sídlo duše,“ hovorí Pavol Jelínek.

Vedci počas vykopávok narazili tiež na&nbsp;izolované ľudské kosti alebo časti ľudských tiel. „Mohli byť uložené z&nbsp;rôznych dôvodov,“ píše Martin Furholt s&nbsp;kolegami. „Napríklad môžu predstavovať staršie hroby, ktoré boli porušené pri vykopávaní priekopy, a&nbsp;ich kosti znovu zakopali, alebo môže ísť o&nbsp;telá, ktoré zostali na&nbsp;dne priekopy oveľa dlhšie, takže z&nbsp;nich zostalo len niekoľko kostí. Alebo môžu predstavovať alternatívny prístup k&nbsp;pochovávaniu ľudských tiel.“

Izolované ľudské kosti sa však vyskytujú v&nbsp;samotnej osade blízko domov, kde sú zmiešané s&nbsp;odpadkami. Naši neolitickí predkovia očividne prikladali ľudským ostatkom celkom iný, nezriedka azda rituálny či magický význam.

Dramatické rozdiely v&nbsp;pochovávaní podľa archeológov naznačujú rozličné spoločenské postavenie nebohých. K&nbsp;podobným záverom vedú aj ďalšie nálezy z&nbsp;rovnakej doby, napríklad nálezisko v&nbsp;nemeckom Vaihingene, kde sa našli v&nbsp;priekope desiatky tiel. Sprevádzalo ich oveľa menej milodarov ako nebožtíkov pochovaných vnútri osady - niekedy ich do&nbsp;priekopy len pohodili.

Izotopové a&nbsp;genetické analýzy zistili, že ľudia nájdení vo vaihingenskej priekope strávili časť života nie v&nbsp;úrodnej nížine, kde ležala osada, ale v&nbsp;podhorskom prostredí. Geneticky však išlo o&nbsp;typických „roľníkov“, a&nbsp;teda nie asimilovaných lovcov a&nbsp;zberačov. Archeológovia preto „ľudí z&nbsp;priekopy“ považujú za&nbsp;členov spoločenskej skupiny vytlačenej na&nbsp;okraj spoločnosti.

Vo Vrábľoch sa na&nbsp;štyroch zo šestnástich vykopaných kostier zistili zahojené stopy násilia. Tie naznačujú, že obyvatelia juhozápadnej osady sa počas života zúčastnili na&nbsp;bojoch proti iným ľuďom. Ak si túto indíciu spojíme s&nbsp;dôkazmi spoločenskej nerovnosti v&nbsp;rámci štvrtí a&nbsp;s&nbsp;náznakmi napätia medzi štvrťami, podľa Furholta a&nbsp;kolegov sa nám črtá vysvetlenie náhleho zániku osídlenia. V&nbsp;preľudnenom sídlisku vzbĺkli&nbsp;zápasy o&nbsp;moc a&nbsp;postavenie medzi jednotlivcami a&nbsp;klanmi a&nbsp;viedli ku konfliktom - občas aj násilným. Členovia niektorých klanov sa preto podľa všetkého vydali hľadať šťastie inde.

Záhada mŕtvych strážcov: Príbeh neolitického sídla pri Vrábľoch fascinuje svetových odborníkov

Dušan Valent

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Záhada mŕtvych strážcov: Príbeh neolitického sídla pri Vrábľoch fascinuje svetových odborníkov

Dušan Valent

Súvisiace články

Schopný darebák: Oddane slúžil Hitlerovi, vyslobodil Mussoliniho a potom pomáhal Izraelu

Popolom ľahlo 344 domov: Za tragédiou bola pomsta a problémy ruského generála

Nevinný kapitán: Prežil si peklo na Diabolských ostrovoch. Dozorcovia ho chceli utýrať k smrti

Ukradnutá Sofia: Moslimský svet oslavuje. Znova kresťanstvu vylúpli oko

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás