Hagia Sofia stojí v istanbulskej zátoke Zlatý roh, len na skok od Modrej mešity, bezmála 1 500 rokov. Jej pôsobivá kupola akoby sa vznášala nad štvorcovým pôdorysom a dodávala tomuto architektonickému skvostu nadpozemskú majestátnosť. Takmer tisícročie bola najväčším chrámom sveta, poskytovala útočisko veriacim viacerých náboženstiev, korunovali tu byzantských cisárov, stala sa hlavným sídlom pravoslávnej cirkvi. Minarety pri nej vyrástli až oveľa neskôr, keď Mehmed II. zmenil uctievaný svätostánok na mešitu.

Druhé víťazstvo islamu

Ďalších päťsto rokov bola Hagia Sofia, alebo po novom Ayasofya, otvorenou ranou v srdci kresťanského sveta. Až kým prišiel prvý turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, ktorý chcel dať základ civilizovanej, modernej krajine, nezaťaženej náboženskými dogmami. „Najradšej by som videl všetky náboženstvá na dne mora,“ povedal tento ostrieľaný bojovník, prezývaný otec národa, takmer pred sto rokmi. „Len slabý panovník potrebuje náboženstvo na podporu svojej vlády. Je to akoby chytal svojich ľudí do pasce.“

Atatürk postupne zrušil kalifát, islamský kalendár aj islam ako štátne náboženstvo, ženám dal volebné právo a z chátrajúcej Hagie Sofie spravil múzeum. Hoci konzervatívne skupiny šomrali, desaťročia si nepomohli. Milióny turistov ročne bol dostatočne silný argument. Až doteraz.

Hoci má krajina vyše osemdesiattisíc mešít, z ktorých mnohé zívajú prázdnotou, tureckému vodcovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi to stále nestačí. Svojím rozhodnutím spraviť mešitu aj z Chrámu Božej múdrosti doslova vrazil meč sporu medzi moslimov a kresťanov. Aj podľa mnohých osvietených domácich vrátil Turecko o niekoľko storočí dozadu a zmietol zo stola sekulárny charakter republiky. S príslovečnou aroganciou vyhlásil, že je ich zvrchovaným právom, ako s touto budovou naložia.

SVET SA BÚRI Protesty predstaviteľov svetových i náboženských inštitúcií ani demonštrácie v rôznych krajinách tureckého prezidenta nezastavili.
SVET SA BÚRI Protesty predstaviteľov svetových i náboženských inštitúcií ani demonštrácie v rôznych krajinách tureckého prezidenta nezastavili.
Zdroj: PROFIMEDIA

Prečo toľko kriku?

Vráťme sa úplne na začiatok. Prazáklad Hagie Sofie vznikol ešte v roku 360, keď v srdci Byzantskej ríše vyrástla dvojica kostolov rovnakého mena. Tie počas povstania zhoreli do tla a na ich mieste dal v roku 532 cisár Justinián I. Veľký vybudovať na tú dobu najveľkolepejší svätostánok na svete - Chrám Božej múdrosti. V tom čase sa snažil o obnovu Rímskej ríše a veľkolepú stavbu považoval za najlepšiu ukážku moci.

Pod jej konštrukciu sa podpísali slávni architekti Isidor z Milétu, Anthemios z Trallu a viac než desaťtisíc robotníkov. Celé storočia ju veľkosťou ani významom žiadna iná katedrála neprekonala. Napriek majestátnosti a drahej výzdobe bola prístupná všetkým, aj tým najchudobnejším. S malými i väčšími „odreninami“ zvládla zemetrasenia, požiare i zúrivé rabovanie križiakov, ktoré bolo vraj hroznejšie ako víťazný nájazd Osmanov v roku 1453.

Vtedy zhruba osemtisícová posádka metropoly Byzancie odolávala skvelo vybavenej 160-tisícovej osmanskej armáde vyše päťdesiat dní. Keď sa nakoniec sultán Mehmed II. zmocnil vtedajšieho Konštantínopola, pred Hagiou Sofiou vraj zoskočil z koňa, padol na kolená a symbolickým gestom vyjadril svoju pokoru bohu. Samozrejme, inému, než ktorému bola pôvodne zasvätená. To však znie až príliš poeticky a pravdepodobnejšia je verzia tureckých kronikárov, podľa ktorej vošiel na koni do chrámu a ako správny dobyvateľ prinútil zviera položiť predné kopytá na hlavný oltár. Zatiaľ čo jeho vojaci plienili, vraždili a znásilňovali. Tri dni.

Symbol tolerancie

Udalosti potom nabrali rýchly spád, kresťanské symboly a mozaiky v interiéri osmanskí vojaci zakryli alebo zatreli vápnom, pri chráme vyrástli minarety a nová mešita bola na svete. V kresťanskom svete nastalo zdesenie. Veľká osobnosť poľského duchovenstva historik a diplomat Jan Długosz v dobových dokumentoch zaznamenal: „Akoby kresťanstvu vylúpli oko.“

Objekty spojené s pravoslávnou cirkvou vďaka reštaurátorom znova uzreli svetlo sveta až v trid­siatych rokoch minulého storočia. Po rozhodnutí vtedajšieho prezidenta o sekulárnom charaktere vzácnej budovy. Hagia Sofia s prvkami byzantskej, rímskej i osmanskej kultúry sa tak stala najobľúbenejším a najnavštevovanejším múzeom v Turecku, kam ročne zavítalo zhruba 3,7 milióna turistov. Náboženské obrady v nej boli, až na malé výnimky, zakázané.

Desaťročia ju svet vnímal nielen ako symbol krehkej tolerancie medzi islamom a kresťanstvom, ale aj istej ohľaduplnosti voči menšinám v krajine. Hlavne pravoslávnej, ktorá bola na prvopočiatku.

VEČERNÁ MODLITBA Túžby tureckých nacionalistických a islamistických kruhov sa naplnili. Hagia Sofia opäť patrí predovšetkým moslimom.
VEČERNÁ MODLITBA Túžby tureckých nacionalistických a islamistických kruhov sa naplnili. Hagia Sofia opäť patrí predovšetkým moslimom.
Zdroj: Emrah Gurel

Vlastníctvo sultána

Dnes je všetko inak a moslimský svet oslavuje. Ako píše server ABC, túžby tureckých nacionalistických a islamistických kruhov sa konečne naplnili. Najvyšší správny súd totiž anuloval rozhodnutie o zriadení múzea spred 85 rokov.

Podľa právnikov bol chrám súkromným vlastníctvom Sultána Mehmeda II. a jeho využitie na čokoľvek iné než na mešitu bolo nelegálne. Po tomto uznesení Erdoğan podpísal dekrét, ktorý umožňuje využívanie Hagie Sofie na náboženské účely. Teda moslimské bohoslužby.

Prvé by mali odštartovať už 24. júla. „Rovnako ako všetky ostatné mešity budú brány Hagie Sofie otvorené miestnym i cudzincom, moslimom aj nemoslimom,“ odmietol Erdogan protestné hlasy a dodal, že Turecko takto využilo svoje suverénne právo. Kritiku spoza hraníc vníma ako útok na nezávislosť štátu.

Tá prišla a stále zaznieva. Hlavne na medzinárodných fórach. Búri sa UNESCO, Svätá stolica vo Vatikáne, Svetová rada cirkví, lídri náboženských spoločenstiev v mnohých štátoch. Je asi prirodzené, že najohnivejšie vyhlásenia prichádzajú z Grécka a Ruska, ktoré je baštou pravoslávnej cirkvi.

Predseda gréckej vlády Kyriakos Mitsotakis chápe postup Turecka ako otvorenú provokáciu, spochybnenie ekumenického charakteru chrámu aj urážku všetkých, ktorí ho považujú za súčasť svetového kultúrneho dedičstva. „Toto rozhodnutie jednoznačne ovplyvňuje nielen vzťahy Turecka s Gréckom, ale aj jeho vzťahy s Európskou úniou a so svetovým spoločenstvom ako celkom,“cituje Mitsotakisa ABC. Ruský patriarcha Kirill hovorí dokonca o hrozbe pre celú kresťanskú civilizáciu.

Erdogan si však z výčitiek veľa nerobí. V televíznom rozhovore reagoval: „Odvažujú sa nám hovoriť, že to nesmieme urobiť? Vládnu v Turecku oni alebo my?“

TURISTI SÚ VÍTANÍ Podľa Erdogana budú brány Hagie Sofie naďalej otvorené všetkým a kresťanské  ikony zahalia len počas bohoslužieb.
TURISTI SÚ VÍTANÍ Podľa Erdogana budú brány Hagie Sofie naďalej otvorené všetkým a kresťanské ikony zahalia len počas bohoslužieb.
Zdroj: PROFIMEDIA

Zadarmo, ale dokedy?

Neozýva sa však len zahraničie. Protesty počuť aj na domácej pôde. Jeden z najpopulárnejších spisovateľov, držiteľ Nobelovej ceny Orhan Pamuk povedal BBC, že hrdosť z faktu, že Turecko je sekulárnym moslimským národom, sa z neho a mnohých ďalších vytráca. „Sú nás milióny, ktorí s týmto krokom nesúhlasia, ale naše hlasy nepočuť,“ dodal.

Podľa historika Nicholasa Danfortha Hagia Sofia ako múzeum symbolizovala myšlienku existencie spoločných umeleckých a kultúrnych hodnôt, ktoré presahujú náboženstvo. Boli jednou z ciest, ako zjednotiť ľudstvo. „Jej premena na mešitu naznačuje vzostup pravicového nacionalizmu a náboženského šovinizmu po celom svete.“

Rušno je aj v diskusiách na sociálnych sieťach, kde sa ľudia rozdelili na dva tábory. Jedni sa prezidenta zastávajú a hovoria o víťazstve islamu, druhí ho obviňujú z naháňania politických bodov, priazne väčšinového obyvateľstva, predpovedajú nástup radikalizmu a obávajú sa rozkolu medzi kresťanskou a moslimskou komunitou.

Čo bude ďalej? Erdogan vyhlasuje, že sa v podstate nič zlé nedeje, skôr naopak. Kresťanská ikonografia zostane zachovaná a návštevníci už nebudú musieť platiť vstupné. Odhliadnuc od drsného posolstva, ktoré turecký líder vyslal svetu, vzniká otázka, dokedy budú moslimovia trpieť „bezvercov“ vo svojom svätostánku.