Hovoriť pravdu asi bude vždy vec neľahká a riskantná

Keď píšem tieto riadky, je 25. marec. Výročie Sviečkovej manifestácie. Zmenila život aj mne. To sú také tie výročia, aj 17. november je taký, kedy si mnohí zvyknú posťažovať, že veľká spoločenská zmena, ktorú oba dátumy priniesli, nám priniesla aj všelijaké sklamania. Za seba hovorím, že teraz sklamanie nepociťujem.

Niežeby som si to nepredstavoval inak. Ale pomerne rýchlo po Novembri 1989 som pochopil, že to bude ťažké. Nepotreboval som na to roky, stačili mesiace.

Keď som v ten deň v roku 1988 prešiel okolo vtedajšieho mliečneho baru na Hviezdoslavovo námestie, míňal som kolónu stojacich polievacích áut v bočnej ulici. Boli už na nás pripravení, tušil som drámu.

Manifestáciu zvolala slovenská „tajná“ cirkev. Požiadavky účastníkov boli tri. Súhlas vlády s menovaním katolíckych biskupov na uprázdnené stolce. Náboženská slobody pre všetkých veriacich. Občianske práva a slobody pre všetkých občanov. Väčšinou prišli kresťania, ale niektorí sekulárne orientovaní ľudia využili príležitosť a prišli tiež.

Na námestie som prišiel s troškou strachu, ale prekonal som ho. Cítil som sa ako suverénny občan, ktorý dal štátnej moci slušným spôsobom, čo si o nej myslí. Moc použila voči nám násilie, z námestia som odišiel mokrý, zasiahol ma prúd vody z vodného dela. Ale cítil som sa ako víťaz.

O jeden a pol roka sa náš princíp nenásilia premenil na nežnosť revolúcie, ktorá zmietla komunizmus. Proti Sviečkovej manifestácii nikto nedokáže vzniesť námietku, čo sa historickým udalostiam často nestáva. Sviečková ostáva klenotom našich dejín.

Dnes, po tridsiatich siedmich rokoch, som sa bol opäť pozrieť na Hviezdoslavovo námestie. Bola so mnou mladá gymnazistka Martina. V škole dostali úlohu napísať prácu a ona si vybrala tému Sviečkovej manifestácie. Požiadala ma o stretnutie, kládla mi otázky. Náhoda chcela, že to bolo presne na výročie manifestácie. Výborne, mladá generácia je zvedavá, nie sme na tom tak zle.

Najzávažnejšia otázka od nej zaznela ako posledná. Čo nám Sviečková manifestácia hovorí dnes? To je otázka, ktorá nesmie chýbať.

Starostlivo som sa zamyslel. A napadli ma dve veci.

Vtedy, po Sviečkovej a následnom páde komunizmu, som bol ešte trochu naivný. Myslel som si, že už nikdy nezažijeme dobu, v ktorej treba prekonávať strach pri hovorení pravdy, ako som ho prekonával, keď som šiel na námestie. No nebolo to tak. Aj dnes mnohí cítia, že žijeme takú dobu.

Prvým ponaučením je teda to, že každá generácia má rátať s možnosťou, že sa ocitne v dobe, kedy hovoriť pravdu bude opäť vec neľahká. A vtedy bude pre ňu výzvou strach prekonať a pravdu vysloviť.

A je tu ešte druhé ponaučenie. Poviem mená dvoch ľudí, bez ktorých by nebolo Sviečkovej. Sú to Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, „generáli“ tajnej cirkvi. Spolu s kardinálom Korcom tvorili trojicu lídrov tajnej cirkvi.

Krčméry a Jukl patrili počas vojny ako mladíci do spoločenstva Rodina, ktoré viedol chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Kolakovič odmietal nemecký nacizmus, ktorého tieň visel i nad Slovenskom, a odmietol i sovietsky komunizmus. A toto odmietnutie oboch totalitných ideológií si osvojili i jeho žiaci Krčméry a Jukl.

V tej ťažkej vojnovej a povojnovej dobe mnohí ľudia podľahli dojmu, že v záujme boja proti jednej ideológii sa musia zmieriť s omylmi tej druhej. Jukl a Krčméry si však zvolili tretiu cestu. Cestu utrpenia, štrnásť rokov v žalári a potom trpezlivé budovanie tajnej cirkvi, ktorá napokon Slovensko priviedla k Sviečkovej manifestácii a napomohla príchodu slobody.

Myslím na to i dnes. Či nežijeme v rozdelenej spoločnosti, ako na Slovensku, tak i na medzinárodnej scéne? Či nevidíme doma i tam vonku dva tábory, ktoré si nepripúšťajú žiaden omyl, pričom my ich omyly vidíme?

Vedení tým, čo Kolakovič učil Krčméryho i Jukla, nemali by sme sa dnes v záujme porážky jedného tábora zmieriť s omylmi toho druhého.

To je druhý princíp, ktorý na mňa dýcha pri výročí Sviečkovej.

Tak to dnes vidím.