Peter Hupka

Regióny Epirus, Tesália a Macedónia sú vtedy miestom akéhosi malého súperenia ročných období. Na podhorských lúkach a v sadoch už kvitnú prvé kvietky a lietajú motýle, kým v horách ešte leží hrubá vrstva snehu. A občasné snehové prehánky nezriedka navštívia aj nížiny - zima sa tu nevzdáva ľahko. A mnohé z čarovných miest, cez sezónu plné turistov, tu budete mať na konci marca takmer sami pre seba.

Priplávať do Grécka z&nbsp;talianskeho Brindisi znamená vstúpiť do krajiny ako za starých čias. Najprv pozorovať jej brehy a&nbsp;až napokon vystúpiť na pevninu. Časy objaviteľov i&nbsp;priekopníckych moreplavcov sú dávno preč, všetko je dávno známe a&nbsp;zmapované. Ale i&nbsp;plavba v&nbsp;dnešných časoch môže byť nebezpečná. Len približne pred mesiacom sa na tej istej linke vznietil stoosemdesiattrimetrový trajekt Olympia. Napriek rýchlej záchrannej akcii loďami aj vrtuľníkmi zostalo dvanásť ľudí nezvestných.

„Asi spali v&nbsp;kamiónoch, keď sa to stalo. Aj preto teraz už striktne nikoho počas plavby nepustia do vozidla, hoci len si vziať kabát,“ vraví bulharský vodič kamiónu Rumen, pre ktorého je táto linka rutinou. Rumen pochádza z&nbsp;podhorskej dedinky T’ža, kde žije so ženou a&nbsp;štyrmi deťmi a&nbsp;je veľmi sympatické, s&nbsp;akým zanietením rozpráva o&nbsp;okolitých horách a&nbsp;ružových sadoch ich prípadným budúcim návštevníkom.

„Na lodiach sa ľudia spolu ešte rozprávajú. To je dobré!“ vraví Sicílčan Ivan, ktorý doma v&nbsp;Taliansku pracuje ako lekár a&nbsp;do Grécka jazdí za priateľkou a&nbsp;obchodom s&nbsp;nehnuteľnosťami. Celkom iný cieľ má Nemka Izabela z&nbsp;Kolína. S&nbsp;dodávkou podomácky prerobenou na karavan a&nbsp;knižkou. „Po turecky za štyri týždne“ smeruje do vysnívanej Kapadokie. A&nbsp;tak skôr, než priplávame do Igumenice, poznáme nových priateľov i&nbsp;príbehy.

Noc v&nbsp;stane na pobreží je exkurziou do študentských čias. Nové miesto, nové ráno, nový vzduch. A&nbsp;deň v&nbsp;príjemne začatej atmosfére pokračuje celý v&nbsp;podobne naladenom rytme. Prístup k&nbsp;životu i&nbsp;prístup k&nbsp;ľuďom je tým, čo máme na mnohých krajinách radi.

Keď v&nbsp;malej dedinke Sivota, ležiacej južne od Igumenice na pobreží Iónskeho mora, kupujeme džús a&nbsp;bombu do plynového variča, usmievavý majiteľ obchodu Michalis sa čuduje, prečo lezieme do zadného kufra auta poza sedačky. „Pokazilo sa diaľkové ovládanie,“ vysvetľujeme, na čo Michalis vezme kľúčik do ruky a&nbsp;za minútu ho opraví. „Chybou bola len slabá baterka a&nbsp;malá skrutka, ktorá sa tam odniekiaľ nabrala. Bude vás to stáť osemdesiat centov!“ vraví pozitívne naladený sympatiak, než sa rozlúčime. Len na porovnanie, v&nbsp;značkovom servise na druhej strane mora v&nbsp;talianskom Brindisi nám za opravu „zaspievali“ sumu stopäťdesiat eur a&nbsp;vraveli o&nbsp;piatich dňoch čakania. Gréci jednoducho vedia, že šťastný a&nbsp;spokojný človek sa vždy rád vráti. Pomáhajú však celkom prirodzene, bez takéhoto uvažovania.

Niekedy nám netreba pre radosť scenérie vyrážajúce dych ani umenie, ktoré pretrvalo veky. Cestovať bez plánu predstavuje skutočnú slobodu. Keď sa nám nejaké miesto zapáči, zastavíme sa, na koľko chceme. Len preto, že je dobré, že jestvuje a&nbsp;že vyžaruje pozitívnu energiu a&nbsp;má šmrnc.

Čo môže byť krajšie, ako si poležať v&nbsp;olivovom sade. Dýchať prichádzajúcu jar. Pozorovať kvietky a&nbsp;motýle, kresbu na kmeňoch stromov. Napiť sa čerstvej vody z&nbsp;prameňa. A&nbsp;nikam sa neponáhľať. Lebo všetko má svoj čas. Aj vychutnať si miesto, precítiť ho. Nejde o&nbsp;počet navštívených miest ani o&nbsp;kilometre. Ide o&nbsp;silu momentu. Vždy!

Dvanásťtisícové prímorské mestečko Parga je zatiaľ takmer prázdne. Na promenáde i&nbsp;vyhliadkach možno stretnúť len jednotlivých, prevažne domácich turistov, no odvšadiaľ sa ozýva ruch drobných stavebných činností. Majitelia domov i&nbsp;reštaurácií sa pripravujú na ďalšiu sezónu. Do istej miery na ňu však podľa vlastných slov hľadia aj s&nbsp;obavami. Návštevníci z&nbsp;niektorých častí sveta tento rok zo známych príčin neprídu a&nbsp;ceny palív i&nbsp;tu vari každým dňom prekračujú nové maximá.

Len príroda našťastie o&nbsp;ničom nevie. Stromy sú upokojujúco zelené a&nbsp;číre morské vody hrajú všetkými odtieňmi modrej. Okolo kaplnky na ostrovčeku Panagía je ticho, na mori je jediný milovník paddleboardingu. Dvojica rybárov na palube člna v&nbsp;prístave opravuje siete a&nbsp;čašníčka v&nbsp;jednej z&nbsp;mála otvorených taverien na pobrežnej promenáde neustále vybieha na slnko. Presvedčiť sa, či neprichádzajú hostia, alebo sa jednoducho zohriať. V&nbsp;sexi oranžovom outfite, ktorý skôr pripomína akési froté pyžamko, jej príliš teplo nebude...

Pre motoristu unaveného z&nbsp;neustáleho krútenia volantom na úzkych serpentínach môže byť zážitkom cesta po nedávno dokončenej diaľnici A5 s&nbsp;názvom Ionia Odos, spájajúcej mestá Patras a&nbsp;Ioannina. Vedie zaujímavými horskými scenériami a&nbsp;je jednou z&nbsp;mnohých nových diaľnic v&nbsp;širšom regióne. „Hotové je už všetko, ešte aj v&nbsp;Severnom Macedónsku a&nbsp;Srbsku. Aj úsek okolo Demir Kapije, aj ten okolo Vranja či diaľničný obchvat Sičevačkej klisury na ceste zo Sofie do Nišu,“ komentuje situáciu náš kamarát Milija z&nbsp;Belehradu. Fakt je, že ak sa vyberiete trebárs z&nbsp;Igumenice či zo Solúna do Nitry a&nbsp;máte naponáhlo, jediným úsekom bez poriadnej cesty bude ten náš od Komárna na sever.

Keď sa za Ioanninou napojíme na ešte odvážnejšie postavenú diaľnicu A2 - Egnatia Odos, vzdiali sa i&nbsp;pocit jari. Z&nbsp;oblohy padajú veľké chumáče snehu, obloha má olovenosivú farbu a&nbsp;všetky farby okolia sa postupne menia späť na zimnú bielu. Reťazou tunelov a&nbsp;mostov križujeme hrebene pohoria Pindos, rozlohou najväčšieho v&nbsp;krajine. Mnohé z&nbsp;jeho vrcholov presahujú hranicu dvetisíc metrov a&nbsp;najvyšším je 2&nbsp;637-metrový Smolikas. Sústava horských celkov Pindosu je dlhá až stošesťdesiat kilometrov, prebieha zo severu na juh a&nbsp;oddeľuje regióny Epirus a&nbsp;Tesália. Aj preto jej domáci často hovoria „chrbtica Grécka“.

Krátko po zotmení začína mrznúť a&nbsp;fúka nepríjemný chladný vietor. Dnes to na stan nebude. Ani v&nbsp;horách, ani v&nbsp;hlbokých kotlinách, kde je len o&nbsp;pár stupňov teplejšie.

Nízka oblačnosť stierajúca hranicu medzi vrcholmi skalných veží a&nbsp;oblohou i&nbsp;hmly pochodujúce nad vrcholmi hôr majú svoju zvláštnu krásu. Svet vyzerá magickejšie ako pri jasnej modrej oblohe a&nbsp;v&nbsp;prípade oblasti kláštorov vystavaných na strmých pieskovcových a&nbsp;zlepencových vežiach v&nbsp;Meteore to platí dvojnásobne.

Tunajšie vysoké veže svojimi škárami lákajú horolezcov, no prví dobyvatelia tunajších vrcholov boli mnísi, ktorí na nich hľadali ticho na meditáciu už takmer pred tisícročím. To, čo našli, však do veľkej miery pohltila civilizácia. V&nbsp;súčasnosti je aktívna už len šestica kláštorov, z&nbsp;ktorých mnohé i&nbsp;tak v&nbsp;prvom rade slúžia platiacim turistom. Aj historické metódy vyťahovania materiálu na vrcholy veží, kladky a&nbsp;rumpály, vystriedali lanovky a&nbsp;elektromotory. Prípadne sa mnísi môžu priamo k&nbsp;výťahu vedúcemu na vrchol veže dopraviť pohodlne autom. Vývoj sa, prirodzene, nedá zastaviť. No i&nbsp;tak na mieste cítiť veľa nostalgie. Najmä vtedy, keď človek pozrie na staré čiernobiele fotografie spred mnohých dekád, kedy mnísi - styliti - žili v&nbsp;duchu toho, čo si sami vybrali a&nbsp;čo zapadalo do kontextu spojenia s&nbsp;najvyšším. Aspoň v&nbsp;Kláštore Svätej Trojice či najstaršom Kláštore svätého Nikolaja Anapafsasa čosi z&nbsp;pôvodnej atmosféry cítiť dodnes.

Najmä vtedy, keď vás obklopuje hmla, skrývajúca reálnosť hmatateľného sveta a&nbsp;zmäkčujúca hlbinu nielen medzi skalami a&nbsp;ľuďmi.

Večerná Meteora je celkom iná. Brány kláštorov sú zatvorené a&nbsp;domáci ich i&nbsp;tak navštevujú len zriedka. Radšej sa zohrejú v&nbsp;tavernách dedinky Kastraki, pozhovárajú sa a&nbsp;pozrú si televíziu. Témou večera však nie sú reality šou ani správy. Chlapi v&nbsp;kaviarni a&nbsp;ouzérii Pappas nespustia oči z&nbsp;videa premietaného na obrazovku, ktoré sa venuje lovu statných kozorožcov.

Prežívajú každý pohyb poľovníkov od „strastiplnej“ cesty džípmi na miesto lovu až po presný výstrel. Nikomu z&nbsp;nich nevadí, že ide o&nbsp;turecký program a&nbsp;hlavným hrdinom je Mustafa, ktorý za vysnívaným úlovkom vyšiel do hôr Kurdistanu.

Večer v&nbsp;osemnásťtisícovom mestečku Edessa v&nbsp;macedónskom regióne Pella je plný zábavy. Je sobota a&nbsp;nahodení domáci sa vybrali do reštaurácie pri tunajšej železničnej stanici. Posedenie s&nbsp;priateľmi pri dobrom jedle, pití a&nbsp;živej muzike je tu víkendovou klasikou. A&nbsp;pozorovať, ako sa večer vyvíja, je viac než pútavé. Sóla na elektrickej lutne postupne dopĺňa klarinet a&nbsp;pribúda i&nbsp;spev. Predskokankou je odfarbená blondína, ktorej to občas ujde o&nbsp;pol tónu hore či dolu a&nbsp;spolu s&nbsp;pískaním a&nbsp;väzbením aparatúry všetko dostáva dokonalé kontúry dedinskej zábavy. Keď príde na scénu „mačo s&nbsp;drdolom“, ženská časť publika sa dostáva do varu. Mladý spevák je zjavne obľúbený a&nbsp;dovtedy sediace skupinky začínajú pozvoľna tancovať. Hostia unesení rytmami sa na hodinky nepozerajú a&nbsp;v&nbsp;taverne strávia vyše polovičky noci.

Nasledujúce ráno máme možnosť si mestečko prehliadnuť z&nbsp;neďalekej vyhliadky. Podľa množstva a&nbsp;druhu odpadkov na zemi je ľahké dovtípiť sa, na aké vášne sa romantické miestečko využíva. Cez deň sú tu však všetci slušní. Odfotografovať sa na vyvýšený pahorok prišli i&nbsp;dve dvojice z&nbsp;mesta Katerini. Študentka divadelného herectva Mariana s&nbsp;priateľom Nikosom, ktorý je grafický dizajnér, a&nbsp;lingvistka so zameraním na grécky jazyk Alexia s&nbsp;hudobným technikom Vangelisom. Vracajú sa domov z&nbsp;termálnych prameňov Pozar a&nbsp;podobne ako mnohí iní mladí Gréci po víkendoch radi spoznávajú zákutia rodnej krajiny.

Lutra Pozar, ako sa termálne pramene na juhovýchodnom úpätí pohoria Kajmakčalan volajú, ležia v&nbsp;malebnom kraji podhorských sadov a&nbsp;hlboko zarezaných dolín. V&nbsp;jednej z&nbsp;nich, pri dedinke Lutraki, nájdete dve termálne jazierka pod holým nebom. Na rozdiel od chladnej vody priľahlého potoka sú horúce a&nbsp;príjemné na relax aj počas chladnej časti roka. Najmä počas víkendov sú plné domácich a&nbsp;v&nbsp;sezóne ich navštívia i&nbsp;zahraniční hostia. Vlastne, nielen v&nbsp;sezóne. Na Pozare i&nbsp;dnes počuť ruštinu, češtinu a&nbsp;pod stromami parkuje svojsky upravený francúzsky karavan vybavený pieckou na drevo, z ktorej komína sa práve dymí.

Jazierka i&nbsp;prezliekarne sú k&nbsp;dispozícii za symbolické dve eurá a&nbsp;za prechádzku stojí i&nbsp;cestička nahor roklinou popri potoku lemovanom vysokými skalnými stenami. Podobne ako neďaleká roklina na severnom okraji Lutraki, využívaná ako zdroj pitnej vody. Majestátne platany a&nbsp;milá Kaplnka svätého Nikolaja z&nbsp;jej ústia robia priam čarovné miesto.

Každý výlet sa, žiaľ, niekedy končí. „Jasné, že to prejdete: sneh je už odhrnutý a&nbsp;cesta asfaltová,“ dozvedáme sa od mladého pumpára v&nbsp;dedinke Aridia odpoveď na otázku, či sa do susedného Severného Macedónska dá obyčajným autom dostať skratkou cez hory cez dedinky Nótia a&nbsp;Skrá.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/tichom-kraji-snehu-kvetov-greckej-dedinke-sivota-poznaju-kluc-malemu-stastiu" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Ako to už pri skratkách býva, je to často rovnako ďaleko po oveľa horšej ceste. Ponáhľať sa však nemá zmysel a&nbsp;okolité horské scenérie stoja za trošku námahy. Ešte malé posedenie v&nbsp;mestečku Axiupolis a&nbsp;grécke Macedónsko vymeníme za to, ktoré nedávno dostalo oficiálny prívlastok Severné. Aj na tomto malom príklade vidieť, že úplne najlepšou voľbou pri akomkoľvek spore je vedieť sa dohodnúť!

V tichom kraji snehu a kvetov: V gréckej dedinke Sivota poznajú kľúč k malému šťastiu

Peter Hupka

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

V tichom kraji snehu a kvetov: V gréckej dedinke Sivota poznajú kľúč k malému šťastiu

Peter Hupka

Súvisiace články

Ostrov dlhovekých: Storočným na Sardínii neublížil ani koronavírus!

Dojímavé príbehy z Ukrajiny: Teraz trochu plačeme, mami!

Plakať budeme až v bezpečí: Ukrajinci čakajú na hraniciach celé dni

Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile

Deväť dní Dynama: Ako dnes vyzerá miesto najväčšej evakuačnej operácie v dejinách?

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás