Z raja do terezínskeho pekla: Josef Smítka došiel do tábora s označením "Návrat nežiadúci"

Joska, ako mu hovorili priatelia, bol jediným dieťaťom uznávanej turnovskej rodiny. Smítkovci si ako prví v meste kúpili aerovku a neskôr i druhé auto. Na svet prišiel ako vianočný darček 21. decembra 1919. Otec v ňom videl svojho nástupcu na dôležitom poste v miestnych telekomunikáciách, preto ho poslal študovať na priemyslovku do Pardubíc.

Ako 16-ročný Josef Smítka prechádzal pohraničným hrebeňom Krkonôš. Spoločnosť mu robili traja priatelia: Fifan (Ladislav Vodháněl), Chroust (Vladimír Procházka) a Jiří Šíp. Kráčali k chate princa Henricha na vtedy nemeckej a dnes poľskej strane hôr. Náhoda chcela, že sa stretli so skupinou asi štyridsiatich nemeckých dievčat v uniformách Hitlerjugendu, ktoré niesli vlajku s hákovým krížom. Mládenci si chceli zašpásovať, traja sa postavili pred dievčatá so vztýčenou päsťou, čo sa vnímalo ako komunistický symbol, a štvrtý ich fotografoval. Nemky sa urazili a došlo k bitke. Rozzúrený Joska vytiahol nôž a dievčatá sa rozbehli na nemeckú, chlapci na českú stranu hôr. Mali šťastie, že sa nedostali do rúk nacistickej polície.

Keď sa Joska dopočul, že československá armáda má nedostatok pilotov, dal sa zlákať ponukou Masarykovej leteckej ligy a Aeroklubom ČSR a v sedemnástich rokoch sa stal najmladším česko-slovenským pilotom. U letcov slúžil aj ako vojak. V pohnutom roku 1939 sa pokúsil odletieť za hranice, za čo sa dostal do väzenia.

Zo športov ho lákal box a horolezectvo. Prednosť dostalo lezenie a vari nebolo voľného dňa, aby si nevyšiel do Českého raja, kde vytýčil desiatky ciest vysokej obťažnosti. Podporovala ho matka, ktorá mu do skál nosila jedlo, a ak bolo treba, istila ho lanom.

Vybavenie vtedajších lezcov bolo s dnešným neporovnateľné. Joska a jeho kamaráti si sami kovali kruhy a skoby zo železných prútov, ktoré ukradli na stavbách. Smítka liezol zásadne bosý, uprednostňoval čisté lezenie, prednosť dával uzlom a slučkám. Presadil, aby sa kruh slúžiaci na zlaňovanie neosádzal na vrchole skaly, ale asi pol metra pod jeho hranou, čím sa šetrili drahé laná a nerobili sa ryhy v mäkkom pieskovci. Podieľal sa na údržbe lezeckých ciest, vymieňal poškodené kruhy a upevnil ich v skale olovom alebo cementom. Zakladal vrcholové knižky a osobne sa venoval výchove nových, talentovaných adeptov skalolezenia.

V skalách Českého raja vytýčil celkom 46 výstupových ciest. Najťažšie boli označené číslicou VII. Keď 5. septembra 1942 so spolulezcom Ladislavom „Fifanom“ Vodhánělom vyliezol Dymovou cestou na Daliborku, pou­žil označenie VIIb a najťažšiu cestu na Dominstein – po vojne dostala meno Smítkova skala – označil ako VIIc. Smítkov sprievodca Český raj pre horolezcov vyšiel až po vojne.

Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa veľká časť českých pieskovcov stala súčasťou nacistického Nemecka. Českí horolezci sa sústredili najmä na pieskovcové steny Sedmihoriek, kde sa Jos­ka zoznámil s 30-ročnou spisovateľkou Vlastou Štáflovou, ktorá si našla záľubu v lezení. Bola manželkou maliara Otakara Štáfla, staršieho od nej o 23 rokov. Po rozdelení republiky museli Štáflovci opustiť Vysoké Tatry, kde mali prenajatú chatu pri Popradskom plese.

Temperamentom obdarený mladík Vlaste zaimponoval. „Jos­ka je surový nebrúsený polodrahokam,“ vyjadrila sa o ňom poeticky. Bol skvelým lezcom, v jeho spoločnosti sa cítila bezpečne. Ale bol i živlom, nevyhýbal sa žiadnej zábave ani výtržnostiam, čo však mladej žene zjavne neprekážalo. „Jos­ka bol neviazaný živel, ktorý utekal zo zamestnania, aby liezol na vrcholy skál. Liezol bosý, v roztrhaných nohaviciach so záplatami a s nohami večne odretými do krvi bol pre ňu určitou raritou. Hoci mala svoju spoločnosť aj ctiteľov v Prahe, pravidelne vyhľadávala Josku. Vykonala s ním niekoľko ťažkých výstupov,“ spomínal v turnovskej horolezeckej kronike Antonín „Harry“ Zima. „Joska bol občas voči nej až hrubý, sprostý, ale nedokázala sa na neho hnevať. Hovorila, že je to taký primitívny chlapec a že sa jej to páči.“ Toto priateľstvo zachytila Vlasta Štáflová v knižke pre deti Kavče z Dračích skal. Počas vojny žila s manželom v Prahe, kde obaja zahynuli 14. februára 1945 pri bombardovaní spojeneckými lietadlami, keď nestihli utiecť do krytu.

Josku odvliekli v rámci totálneho nasadenia na práce do Nemecka, ale už po týždni sa mu podarilo utiecť. Na pražskej stanici ho chytila protektorátna polícia. Pochopil, že mu ide o život. Pri vyšetrovaní požiadal o toaletu, z ktorej sa úzkym okienkom dostal na slobodu, keď využil lezecké skúsenosti a zostúpil zo štvrtého poschodia. Záchranu hľadal v Prahe, odkiaľ sa na ukradnutom bicykli dostal do Sedmihoriek, keďže ich dobre poznal.

V decembri 1943 Joska vážne ochorel. Sužovaný horúčkami a zápalom mozgových blán a stredného ucha hľadal pomoc doma. Matka mu medzičasom zomrela – vraj spáchala samovraždu po mužovej nevere –, ale oporu našiel v macoche Márii, bezdetnej učiteľke hry na klavíri. Otec ho zaviezol k známemu lekárovi do Rovenska pod Troskami. Tri mesiace preležal v posteli v strehu, keďže v prípade domovej prehliadky sa musel ukryť v podkroví. Nechcel vystavovať rodinu nebezpečenstvu a vrátil sa na skaly.

„Keď sme v lete v roku 1944 chceli prespať v skalách vo vopred vyhliadnutej jaskyni, bolo tam obsadené,“ spomínal po rokoch v tom čase chlapec Drahomír Machaň. „Bol tam Josef Smítka, Bohouš Habr a jeden z bratov Chlumových. Pochopiteľne, mali sme úctu k týmto starším a už známym horolezcom, a keďže boli veľmi hladní, okamžite zlikvidovali naše zásoby jedla.“ Hoci bol dom Smítkovcov v Turnove pod starostlivým dohľadom policajtov, Joska ich dokázal oklamať a vraj si trúfol zájsť i do kina v Železnom Brode.

Na jeseň 1944 sa Josef Smítka spolu s Karlom Chlumom a Bohumilom Habrom ukrýval v jaskyni pod Janovou vyhliadkou blízko hradu Valdštejn. Našiel sa zradca, ktorý o ich úkryte informoval četníkov. Pri prepade sa Joska zachránil skokom zo skalného okna do šesťmetrovej hĺbky a unikol guľkám, ktoré po ňom vypálili.
POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE