Niečo tu nepasuje: V zahraničí zbierajú prestížne ceny, u nás ich radia medzi najhoršie školy

Vždy keď sa takýto rebríček na internete objaví, dostanem chuť podniknúť právne kroky, reaguje riaditeľ Gymnázia vo Fiľakove Juraj Péter na hodnotenie kvality základných a stredných škôl, ktoré pravidelne zverejňuje mimovládna organizácia Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO). Fiľakovo v ňom v posledných rokoch okupuje posledné priečky a k celkovému počtu bodov získava slovné ohodnotenie – škola s podpriemernými výsledkami žiakov.

Riaditeľ rozhodne nesúhlasí a zoznam považuje za povrchný pamflet s nulovou výpovednou hodnotou. „Je to hrubé zneváženie práce našich pedagógov, ktorým sa s deťmi darí dosahovať výnimočné úspechy. No tie kritériá INEKO nezohľadňujú. A tak sa stane, že sem prídete z Bratislavy robiť reportáž o jednom z najhorších gymnázií na Slovensku. Realita je však celkom iná.“

Desaťtisícové mestečko neďaleko maďarských hraníc nás nevíta príliš láskavo. Zamračená obloha neúnavne útočí studenými prehánkami, poloprázdne ulice pôsobia šedivo a smutne. Až keď pristaneme na parkovisku pod majestátnym hradom z 13. storočia a pred nami sa vynorí neskorobarokový kaštieľ Berchtoldovcov, ktorý už viac ako 50 rokov okupujú mladí gymnazisti, depresívna nálada sa začne rozplývať. Skôr než vojdeme do jeho zrekonštruovaných útrob, nazrieme do priľahlého parku, kde v minulosti voľne pobehovali jelene i srnčia zver, v jazierku plávali labute a doteraz sa pýši množstvom cudzokrajných drevín. „Málokto vie, že práve tu vznikla prvá zoo­logická záhrada na Slovensku,“ prekvapí nás učiteľ dejepisu a nemčiny fiľakovský rodák Róbert Rubint. Pre svoje profesionálne zameranie si nevie predstaviť lepšie pracovisko ako kaštieľ pod hradným vŕškom, kde každý kút dýcha dávnymi časmi. „Pre mňa je moje mesto a táto škola východiskový bod všetkého.“

Keď zavedieme reč na ich predposledné miesto v zozname, pedagóg sa trpko pousmeje. „So svojimi študentmi sa pravidelne zúčastňujem na rôznych súťažiach, zbierame najvyššie ceny aj na medzinárodnom poli a v rámci dejepisu patríme medzi desať najlepších maďarských škôl v Karpatskej kotline. INEKO však zohľadňuje len podujatia a olympiády organizované na Slovensku. Aj to nie všetky.“

Myslí si, že vytvoriť objektívny rebríček kvality vzdelávacích zariadení nie je jednoduché a nestačia na to suché štatistiky. „Treba brať do úvahy regionálne rozdiely, demografickú a sociálnu situáciu v danej oblasti, potenciál študentov. Je predsa niečo celkom iné, ak mám v triede dvadsať výberových žiakov alebo dvadsať detí, ktoré musím tvrdo motivovať, doučovať po vyučovaní i cez víkendy. A keď sa nám podarí posunúť ich ďalej, na vysoké školy, takmer žiadne sa sem nevráti.“

Veľká kovová brána nás vpustí do takmer 200-ročnej budovy, ktorú po rodine Berchtoldovcov obývali Heroldovci, Stephaniovci i úradníci okresného úradu. Dnes tu sídli jedno z najstarších gymnázií historického Novohradu. Nijak zvlášť početné. Devätnásť pedagógov sa stará len o 160 študentov. Z toho zhruba stovka patrí k maďarskej národnostnej menšine.

Ako nám hovorí zástupca riaditeľa László Kerekes, musia brať, čo región dá. A ponuka je stále chudobnejšia. „Všetci odtiaľto odchádzajú na západ Slovenska alebo do zahraničia. Pomaly nám inteligencia z týchto krajov mizne. Niekedy sme mali v ročníku štyri triedy, teraz je jedna maďarská a jedna malá slovenská. Do desať žiakov. Našťastie pomaly sa nám darí situáciu zlepšovať a po dlhom čase sme vlani a predvlani museli záujemcov dokonca odmietať. Rozhodne však nie sme v pozícii, že si môžeme vyberať.“

Zvonenie preruší debatu, veľká vstupná hala sa zaplní tínedžermi. Obsadia pohovky, malé stoly so spoločenskými hrami alebo postávajúc debatujú. Aj ich hodnotenie inštitútu zaskočilo. „V triede sme sa o tom rozprávali so spolužiakmi i s učiteľom a všetci sme sa zhodli, že naša škola by si zaslúžila omnoho vyššiu priečku,“ zhrnie tretiačka Timea. „Nejde len o kvalitu vzdelávania. Panuje tu výborná atmosféra a prístup pedagógov je nadštandardný.“

Devätnásťročná maturantka Rut si myslí, že dôvodom zlého umiestnenia je i prijímanie detí so slabším prospechom. Čo, prirodzene, znižuje priemer. „Nie sú jednotkári, lebo ani predtým nimi neboli,“ skonštatuje s tým, že pre mnohých je maturita konečná. Potom chcú ísť do praxe. „Ja toto gymnázium vnímam ako úžasnú školu s milými a ochotnými učiteľmi. Pozitívom je i menší počet študentov. Napríklad v našej triede sme desiati, takže pedagógovia majú čas venovať sa nám aj individuálne. To je veľké plus. Hlavne pre nás, ktorí plánujeme pokračovať na univerzity.“

Po starých kamenných schodoch stúpame k tamojšej „svätyni“ – triede informačných technológií. Vzhľadom na malý počet adeptov je tiež kapacitne podvyživená, nič to však nemení na skutočnosti, že už 30 rokov sa takouto špecializáciou môže pochváliť ako jediná spomedzi maďarských škôl. Aj na celonárodnej úrovni je takýchto tried len desať v experimentálnom overovaní.

V podkrovnej počítačovej miestnosti nás víta Róbert Tomolya, muž, ktorý sa pred piatimi rokmi zaradil do prvej desiatky najlepších učiteľov Slovenska. On má na nespokojnosť s rebríčkom INEKO najviac dôvodov. Ukazuje nám stenu posiatu diplomami, ďalšie, za matematiku, má uložené v skrini. Nezmestili sa. Tvrdí, že do merania inštitútu väčšina z nich vôbec nie je zahrnutá. „Považujeme to za nespravodlivé a oprávnene nás to hnevá,“ prehodí znechutene. „Veď z našej školy vychádzajú absolventi, ktorí sa ako informatici uplatnili po celom svete. Zbierame ceny doma i v zahraničí, vlani sme v krajskom kole matematickej olympiády vyhrali kategóriu C a teraz na celoštátnu informatickú olympiádu zrejme postúpi z tohto kraja len naša žiačka.“ Dodáva, že desiatky rokov sami organizujú medzinárodné súťaže, robia prednášky o programovaní dronov, robotike a znalosti ich zverencov sú v tejto oblasti neraz na úrovni poslucháčov technických univerzít.

„Tí ľudia netušia, čo všetko robíme, aké sú naše reálne výsledky, aká je vstupná hodnota žiakov, ktorí sem prichádzajú,“ hovorí opäť riaditeľ Juraj Péter. „Jednoducho zozbierajú dáta z veľmi úzkeho spektra a idú hodnotiť. Ale čo?“

Vysvetľuje, že školy v malých mestách, mimo priemyselných centier, dlhodobo bojujú s nedostatkom žiakov a tí, ktorých získajú, často pochádzajú z málo podnetného prostredia, zo so­ciálne znevýhodnených rodín. To sa odzrkadľuje na miere ich vedomostí a ochote vzdelávať sa.

„Sme typická vidiecka škola v pohraničí, kde vládnu celkom iné pomery ako v Bratislave, Komárne či v Košiciach. Stredná vrstva sa z regiónu vytráca a deti sú vedené skôr k remeslu. Potom je ťažké robiť zázraky. Napriek tomu ich robíme, a ak by sa merala pridaná hodnota, teda miera znalostí, ktoré naši zverenci za štyri roky získajú, boli by sme určite na inej pozícii. Stále hovorím, že toto gymnázium je ríša divov v stratenom svete a s kolegami robíme všetko, čo sa dá, aby sme vôbec mohli existovať.“