Eva Čičková bola žena ako tisíce ďalších. Žila rýchlo, aktívne, preskákala si rozvod, vychovávala dcéru, popri tom zvládala náročnú prácu. V našom vydavateľstve pôsobila dlhých trinásť rokov ako manažérka obchodného oddelenia. Zdravá, plná energie, vedela sa popasovať aj s náročnejšími výzvami. Všetko sa zmenilo pred tromi rokmi, keď sa so svojou jedenásťročnou dcérou Miškou vybrala na vytúženú dovolenku do Turecka. Po návrate ochorela na akúsi zvláštnu chrípku, ktorú síce vyležala, no zase sa jej vrátila. A neprechádzala. Vysoké teploty, bolesť hlavy, slabosť, svetloplachosť. Náh­le sa ocitla v nemocnici a tam v priebehu niekoľkých dní ochrnula. „Dodnes nemám uzavretú diagnózu. Ale usudzuje sa, že som si z dovolenky priviezla neznámy vírus, ktorý mi napadol nervovú sústavu,“ vysvetľuje Eva.

Najprv to vyzeralo na zápal mozgových blán. Testy neobjavili žiadne známe vírusy, žiadne baktérie, v&nbsp;poriadku bolo aj CT miechy a&nbsp;mozgu. Až magnetická rezonancia ukázala, že má zápal koreňa mozgu a&nbsp;miechy. Neskôr sa potvrdil aj ťažký zápal periférnych nervov. Brala plné hrste liekov, zvažovali, že ju pripoja na pľúcnu ventiláciu. Odvtedy bojuje a&nbsp;svojím úsmevom, vierou, nádejou, neochotou poddať sa inšpiruje aj zdravých ľudí.

Slobodná mama na vozíčku? Dá sa to vôbec? „Zvládla by to každá žena,“ kontruje Eva. „Žijeme najlepšie, ako vieme. Moja dcéra to mala podstatnejšie ťažšie ako ja. Predtým, než som ochorela, opustil ju otec, ktorý sa o&nbsp;nás nezaujíma a&nbsp;nepodieľa sa na jej výchove. Ani v&nbsp;týchto pre ňu najťažších časoch, keď som ja bojovala o&nbsp;život, neotvoril náruč, neposkytol jej oporu a&nbsp;zázemie. Radšej sa zatajoval. Keď sme sa odsťahovali z&nbsp;veľkomesta, musela zmeniť školu a&nbsp;pol roka bývala u&nbsp;mojej sestry, keďže som bola v&nbsp;nemocnici.“

Predtým Eva všetko vybavila, vyriešila. Ako sama hovorí - rútila sa ako raketa. „Choroba prišla asi preto, aby ma zastavila. Zrejme som nevnímala iné signály. Ešte keď mi v&nbsp;nemocnici ochrnuli obe ruky, rodine som vravela, že sa to nejako spraví. Dám si mesiac péenku a&nbsp;po Novom roku nastúpim do roboty. Dokonca aj ako úplne ležiaca som plánovala návrat.“

Odkedy je doma, nemá veľkolepé ciele. Usiluje sa len žiť ako ostatní ľudia. „Moja práca je teraz prácou na sebe. A&nbsp;na pozadí premýšľam, čomu sa venovať, keď raz dokážem byť ako-tak samostatná. Verím, že ešte niekedy budem robiť niečo zmysluplné.“

„To je dobrá otázka,“ reaguje Eva. Jej jediné šťastie bolo, že má obetavú a&nbsp;aktívnu sestru. Takže kým ona striedala nemocničné lôžka, všetko vybehala a&nbsp;snažila sa vytvoriť nový domov, kde budú môcť dievčatá fungovať. V&nbsp;niektorých veciach pomohol štát, niečo museli riešiť samy. Napríklad bezbariérovú kúpeľňu.

Naša spoločnosť je nastavená na mladých, zdravých a&nbsp;výkonných ľudí. Aj oni často narážajú na pekelnú administratívu. Keď sa zo dňa na deň ocitnete na vozíčku, vynásobte si všetky ich prekážky krát tisíc. Zrazu zistíte, koľko prekážok musíte prekonať nielen vy, ale aj vaša rodina. Chýba informovanosť zo strany zdravotníckych zariadení pri prepustení pacienta do domáceho pro­stredia, čo kde a&nbsp;ako vybaviť, aby bolo o&nbsp;neho adekvátne postarané. Vôľa zo strany úradníkov by aj bola, no neraz „systém“ nepustí. Alebo je medzera v&nbsp;zákone. Alebo niečo. Tu tlačivo, tam pečiatka, potvrdenie, vyhlásenie. Po príchode domov sa Eva postupne zorientovala a&nbsp;naučila sa veci vybavovať sama. Pri jej povahe aj v&nbsp;tom našla naplnenie. Sú to méty, ktoré potrebuje dosiahnuť, a&nbsp;keď sa tak stane, má dobrý pocit. Vie si predstaviť, že by takto vedela pomáhať ďalším ľuďom, ktorí sa ocitli v&nbsp;podobnej situácii. „Je to beh na dlhé trate, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a&nbsp;odhodlanie. Vždy sa poteším, keď môžem niekomu svojimi skúsenosťami a&nbsp;radou zjednodušiť a&nbsp;skvalitniť život.“

Ráno vstáva o&nbsp;siedmej, má program, čo potrebuje stihnúť zariadiť, odcvičiť, spraviť v&nbsp;domácnosti, naplánovať. „Snažím sa byť čo najmenej uväznená v&nbsp;byte. Rozvrhnem si týždeň tak, aby som šla aj medzi ľudí a&nbsp;nezostala v&nbsp;izolácii.“ Nemá rada, keď ju ľutujú, a&nbsp;vždy presmeruje pozornosť zo seba na iných. Napríklad na svojich asistentov, bez ktorých by sa nepohla. „To sú ľudia s&nbsp;veľkým srdcom, ktorí si zaslúžia pozornosť a&nbsp;uznanie.“

Pri otázke, či sa už zmierila s&nbsp;osudom, pokrúti hlavou. „Myslím si, že ešte nie. Stále ma dokážu zraniť negatívne vyjadrenia lekárov. Potom nad tým dlho premýšľam. Keď aj prichádzajú maličké pokroky, tak pomaly a&nbsp;neskoro. Musím na ne vynaložiť extrémne veľa úsilia. Asi som sa mala v&nbsp;živote naučiť práve toto. Byť trpezlivejšia, pokornejšia a&nbsp;pokojnejšia.“ A&nbsp;ešte jedna vec sa zmenila. Celý život sa niečoho bála, teraz už nemá strach z&nbsp;ničoho. Možno je to lekcia aj pre nás, ktorí sme plní obáv ešte predtým, než sa niečo vážne naozaj stane.

Odpoveď na otázku, čo by potrebovala, musíme z&nbsp;Evy mámiť. Navrhujeme špeciálny vozík, auto, nová chladničku... Nič z&nbsp;toho. Materiálne veci pre ňu strácajú význam. „Najviac potrebujem chodiť a&nbsp;byť zdravá. Byť plnohodnotná mama pre svoju dcéru. To je všetko!“ Chce, aby mala Miška detstvo a&nbsp;dospievanie ako iné deti. Aby si mohli zájsť do prírody, na kúpalisko, lyžovať. Od týchto snov je zatiaľ ďaleko. Po troch rokoch sa jej v&nbsp;týchto dňoch konečne podarilo zapnúť svetlo. Dočiahnuť na <a href="https://obchod.homesystem.sk/takto-zapojite-schodiskovy-vypinac/" target="_blank" rel="noopener">vypínač</a> a&nbsp;stisnúť ho. K&nbsp;sebestačnosti takýchto pacientov vedie len jedna finančne náročná cesta - cvičenie a&nbsp;rehabilitácia. To jediné ich posúva vpred. Jej cieľom je znovu chodiť, hoci teraz je šťastná, že sa dokáže aspoň sama najesť a&nbsp;napiť. Naše vydavateľstvo jej zabezpečilo jednu komplexnú špičkovú terapiu vďaka projektu EVA CHARITY BAZAAR na novej neurorehabilitačnej klinike v&nbsp;Lehniciach. Tam popri klasickej neurorehabilitácii používajú najnovšie robotické prístroje, aké nemá nikto iný na Slovensku. Napríklad Lokomat FreeD. Je to neúnavný robot, s&nbsp;ktorým pacient opäť kráča. „Keby som mohla, cvičila by som tu aj každý deň,“ vyhlásila nadšená Eva, hoci mala z&nbsp;tohto zariadenia pri vstupnej prehliadke obavy. „Je to neskutočný pocit, také déjà vu, spomienka na obdobie, keď som bola zdravá.“

Ivan Tásler v&nbsp;jednej piesni nelichotivo zhodnotil stav našej spoločnosti. „Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné.“ Spieva o&nbsp;tom, že všetko akosi ide od desiatich k&nbsp;piatim a&nbsp;už v&nbsp;sebe nemáme štipku láskavosti, súcitu. Evka to vidí inak: „Na to všetko, čo sa mi stalo a&nbsp;v&nbsp;akom som stave, mám šťastie, že som v&nbsp;spoločnosti mnohých anjelov, ktorí ma podporujú v&nbsp;rôznych smeroch. Vnímam to ako veľký dar,“ uzavrie naše rozprávanie.

Ak môžete, prispejte na Evinu ďalšiu rehabilitáciu na jej transparentný účet SK7809000000005173836300 EVA TÚŽI CHODIŤ.

Alebo máte iný nápad, ako pomôcť? Kontaktujte ju na Facebooku Eva túži chodiť.

Bojovníčka: Tvrdo na sebe pracuje, aby bola plnohodnotnou mamou pre svoju dospievajúcu dcéru

Výber pre vás

Bojovníčka: Tvrdo na sebe pracuje, aby bola plnohodnotnou mamou pre svoju dospievajúcu dcéru

Súvisiace články

Vyvolal rozhorčenie: Ikonické miesto, o ktorom spievala aj Zagorová, má v rukách cirkusant!

Lepší život v Pentagone: Naša redaktorka sa s policajnou hliadkou vybrala na problémové miesta

Travička zo Šiah namiesto súdu v nemocnici! Vo väzení by 70-ročná žena mala stráviť 25 rokov

Európsky unikát! Neviete, či ste v tajomnej podzemnej katedrále alebo v počítačovej hre

Stĺp aj steny z ľudských lebiek: Morbídna krása v mystickom podzemí

Výber pre vás