Vanda Felšöci Rusnáková

Vyštudovaný pedagóg Pavol Skyba cez leto zachraňuje životy. Už 32. sezónu. Vždy na Zemplínskej šírave. No na rozdiel od minulosti, keď z tohto slovenského mora vyťahoval topiacich, dnes môže akurát na neplaveckom bazéne v jednom zo stredísk dávať pozor, či sa niekto v polmetrovej vode preplnenej ľuďmi nepotkne. Veľmi rád by opäť strážil s kolegami hladinu a predišiel tak zbytočným úmrtiam. Veď Slováci poznačení pandemickými obmedzeniami prúdia na slovenské vodné plochy doslova v tisíckach.

Od&nbsp;začiatku leta sa len na&nbsp;Šírave utopili dvaja ľudia. Dospelí zdraví chlapi. A&nbsp;to nie je ešte ani polovica prázdnin. Lenže záchranu by ste na&nbsp;vodnej ploche hľadali márne. Nie je tam ani jeden platený fundovaný plavčík. Dôvod je prozaický - nie sú peniaze. Jedno­tlivé samosprávy vypočítali, že záchranná služba fungujúca dva mesiace v&nbsp;roku by ich vyšla približne na&nbsp;10-tisíc eur. A&nbsp;to jednoducho vo svojich aj tak poddimenzovaných obecných kasách nemajú. Preto sa rozhodli pre najlacnejšie riešenie, ktoré im nezabraňuje prevádzkovať služby cestovného ruchu pri vodných plochách, no zároveň sa vyhnú platenej záchranárskej službe na&nbsp;vode. V&nbsp;legislatíve našli štrbinku. Stačilo s&nbsp;požehnaním úradov preklasifikovať v&nbsp;prevádzkovom poriadku pláž na&nbsp;táborisko a&nbsp;umiestniť tabuľku s&nbsp;nápismi - kúpanie na&nbsp;vlastnú&nbsp;&nbsp; &nbsp; zodpovednosť.

Na&nbsp;Zemplínskej šírave cez víkend stretnete množstvo ľudí. Motorkári sa tu preháňajú po&nbsp;štvorprúdovke, kde policajti obmedzili rýchlosť, aby predišli bezuzdným pretekom. Cestu totiž zdobia kríže mŕtvych motorkárov, ktorí už domov nedorazili. Muži zákona vyberajú „za&nbsp;rýchlostné prehrešky“ v&nbsp;jednom kuse. Najvyhľadávanejšia aspoň minulý víkend bola pláž na&nbsp;stredisku Lúč, kde sa konal festival.

Do&nbsp;strediska sa autom dostanete až po&nbsp;zaplatení 6 eur ako parkovné na&nbsp;deň. Autá boli zaparkované všade, kde sa len dalo. Aj pomedzi tabuľky zákazu stanovania. Súkromníci lákali v&nbsp;reštauráciách a&nbsp;baroch na&nbsp;dobré jedlá a&nbsp;pitie. „Ceny tu boli vždy vyššie ako v&nbsp;meste,“ dozvedáme sa od&nbsp;čašníka. Za&nbsp;jedno čapované nealko a&nbsp;minerálku vo fľaši zaplatíte 8 eur.

Na&nbsp;miestnych atrakciách bol nátresk. Pospevujúca podgurážená mládež sa plavila vyhliadkovou loďou, skúšali paddle­board. No najviac ich aj tak vždy nájdete čľapkajúcich sa vo vode. To je zadarmo. „Podnapití mladí nepozerajú na&nbsp;riziká. Jednoducho si chcú užívať,“ vysvetľuje situáciu obyvateľka jednej z&nbsp;lokalít Šíravy a&nbsp;zároveň prezidentka občianskeho združenia Šíravania Anna Ledžinská.

Mládež je skutočne na&nbsp;celej pláži. Poniektorí vyspávajú opicu, ďalší tancujú pri hlasnej hudbe. Iní aj s&nbsp;fľašou alkoholu trielia do&nbsp;vody. Plávajú, vystrájajú, ponárajú sa. Na&nbsp;vodnej ploche pri pláži nie sú žiadne bóje, ktoré by označovali, kde môžu byť plavci, kde zas skútre. A&nbsp;tak sa mocú plavci pomedzi vodné atrakcie. Každý vo vode sa riadi len intuitívne.

„Prosím vás, kde je tu nejaký záchranár? Kamarátke je zle. Popila trošku alkoholu a&nbsp;teraz je jej veľmi ťažko. Bolí ju srdce, tlačí ju celý hrudník,“ hľadala pomoc asi 20-ročná dievčina. No záchranár tam nebol žiadny. Pri zrepasovanom člne dobrovoľného hasičského zboru na&nbsp;pláži podriemkával iba akýsi mladík v&nbsp;neónových kraťasoch.

„Volajte 112 alebo 155-tku. Nech vám poriadia, čo s&nbsp;kamarátkou,“ radila bezradnej dievčine Ledžinská. „Vidíte, a&nbsp;to je tu furt. Pijú neskutočne. Teraz nielen títo 18-20-roční, ale chodia tu partie aj 12-13-ročných. S&nbsp;fľašou vodky a&nbsp;zabávajú sa. Opití idú do&nbsp;vody. Pľasnú sa na&nbsp;nafukovačky, zaspia na&nbsp;nich. Rozhorúčení padnú do&nbsp;vody a&nbsp;je po&nbsp;nich. Nešťastie je na&nbsp;dosah ruky. Nik z&nbsp;nich si neuvedomuje, že si idú takto opití do&nbsp;vody po&nbsp;smrť. Nik ich tu ani na&nbsp;to neupozorní, lebo plavčík, ktorý by to urobil, tu chýba,“ upresňovala Ledžinská.

Na&nbsp;brehoch Šíravy síce nájdete rozpadnuté stanovištia záchranárov ešte z&nbsp;čias socializmu, no svojmu účelu neslúžia. Návštevníci si na&nbsp;nich sušia ponožky a&nbsp;tí odvážnejší sa chcú vyškriabať hore, aby mali na&nbsp;Šíravu lepší výhľad.

„Začínal som tu hneď po&nbsp;škole ako mladý chalan. Ešte v&nbsp;roku 1988. Boli to časy plnej Šíravy. V&nbsp;dennej službe sme vtedy boli na&nbsp;každom stredisku po&nbsp;dvaja, spolu 16 plavčíkov. Kontrolovali sme hladinu, vyťahovali ľudí z&nbsp;vody, kúpajúcich sa ďaleko od&nbsp;brehu sme otáčali späť. No po&nbsp;páde socializmu záujem o&nbsp;domáce dovolenky rapídne upadol. Veď bola možnosť konečne slobodne vycestovať do&nbsp;sveta. A&nbsp;tak aj Šírava upadala. Návštevníkov bolo málo, no aj tak sa tu držal akýsi štandard. Voda bola vyznačená bójkami, každý vedel, kde je časť pre plavcov, kde pre skútre a&nbsp;kde pre jachty,“ vysvetľuje skúsený vodný záchranár Pavol Skyba.

Realita ďalších rokov bola však neúprosná. Mančaft záchranárov sa scvrkol, potrebné vybavenie tiež. „Až prišla tragédia v&nbsp;lete 1992. Od&nbsp;Vihorlatu zafúkal veľmi silný vietor, ktorý zdvihol vlny vyššie ako meter. Dovolenkárov plaviacich sa na&nbsp;vodných bicykloch a&nbsp;nafukovačkách odfukoval na&nbsp;druhú stranu Šíravy. Zachraňoval ich vedúci plavčík aj s&nbsp;kolegom z&nbsp;pláže pri Kaluži. Mali síce motorový čln, no ten nemal parametre nepotopiteľného záchranného člna. Keď doň siedmich naložili, preťažil sa, vlny rozbili predné sklo a&nbsp;čln išiel ku dnu. Stihli zachrániť iba 9-ročného chlapca. Plávali s&nbsp;ním bezmála 2 hodiny proti vlnám, kým ich nezachránila náhodne okolo plaviaca sa jachta. Desiatky ďalších rekreantov, ktorých bral vietor, a&nbsp;dvoch plavčíkov zo strediska Kamenec som zachránil ja so servisnou loďou. Utopilo sa vtedy spolu 9 ľudí. Aj celá päťčlenná ukrajinská rodina z&nbsp;Mukačeva. Najmladšia z&nbsp;obetí mala dva roky. Na&nbsp;brehu po&nbsp;nich zostalo len auto Volga,“ smutne zaspomína Pavol Skyba.

Po&nbsp;tejto tragédii sa podarilo vyzbierať viac ako milión slovenských korún a&nbsp;kúpiť na&nbsp;Šíravu nepotopiteľný záchranársky čln značky Zodiac.

„Lenže ten slúžil len pár rokov. Do&nbsp;vlastníctva ho dostala obec Kaluža. A&nbsp;popravde dnes už ani neviem, kde je v&nbsp;súčasnosti. Isté je to, že na&nbsp;Šírave neslúži. Je tu len tento jeden. Patrí dobrovoľným hasičom, no je na&nbsp;účely priamej záchrany nepraktický. Nemá parametre nepotopiteľného záchranného plavidla. Navyše títo dobrovoľníci ‚zachraňujú‘ bez špecializovaného výcviku,“ dodáva Skyba.

Ľudia ani netušia, ako rýchlo môžu zomrieť a&nbsp;akým krutým protivníkom je voda. Kúpajúci si neuvedomujú, že Šírava zaberá obrovskú plochu a&nbsp;rátanie metrov, ako ďaleko od&nbsp;brehu môžem zájsť, býva zradné.

„Alkohol, páliace slnko a&nbsp;precenenie schopností je zlá kombinácia. Poznám dva druhy utopenia. Jeden je takzvaný tichý. Keď pozeráte na&nbsp;hladinu, rátate hlavy kúpajúcich a&nbsp;zrazu jedna hlava zmizne. Ten človek nestihne ani len vykríknuť a&nbsp;je tam. Už sa nevynorí. Kŕč mu stiahne hrtan, nestihne kričať o&nbsp;pomoc alebo dostane infarkt. To, že sa človek topí, si v&nbsp;takom prípade nestihne všimnúť ani kamarát, ktorý sa kúpe vedľa neho,“ vysvetľuje záchranár. Ľudí ktorých za&nbsp;svoju kariéru zachránil, ani neráta. Stále však krúti hlavou nad sebavedomím ľudí. Mnohí sa pred vstupom do&nbsp;vody najprv dobre najedia, potom si dajú ešte jedno-dve pivká a&nbsp;hodia sa na&nbsp;nafukovačku. Vodička ich pekne hojdá a&nbsp;pomalinky unáša k&nbsp;stredu Šíravy. Stačí, aby zaspali a&nbsp;otáčali sa na&nbsp;nafukovačke alebo aby prišiel vietor. A&nbsp;už sú vo vode. Vtedy nestihnú ani zareagovať a&nbsp;už sa topia. A&nbsp;ak začnú kričať o&nbsp;pomoc, nemá ich kto fundovane zachrániť.

„Pri topení ide o&nbsp;sekundy a&nbsp;prvé minúty. A&nbsp;dnes im nemá ani kto pomôcť. Plavčíka tu asi netreba. Aktuálne to na&nbsp;Šírave, a&nbsp;nielen tu, funguje tak, že ľudia volajú 112-tku a&nbsp;hasičov. Doraziť sem z&nbsp;Michaloviec ani pri najväčšej snahe netrvá menej ako 10-15 minút. To je človek už určite utopený. Môžu vyslať rovno potápačov, aby pohľadali telo,“ povzdychne si záchranár. Ako poznamená, nepozná rekreanta, ktorý by sa chcel na&nbsp;dovolenke utopiť. Každý chce žiť, lenže možno nevedomosť či nedbalosť mnohých pripraví o&nbsp;život. „Každý má pocit, že to zvládne, že voda je kamarát a&nbsp;práve jemu sa nemôže nič stať. Tak ako mladý tatko s&nbsp;manželkou a&nbsp;dvoma malými deťúrencami, ktorí sa po&nbsp;obede vydali na&nbsp;vodné bicykle neďaleko strediska pri vojenskej zotavovni. Otec sa rozhodol skočiť šípku do&nbsp;vody. A&nbsp;už sa nevynoril.“

Posledný prípad utopenia spred niekoľkých dní patrí medzi tie, ktorým sa dalo predísť. Utopila sa celebrita medzi svadobnými hudobníkmi. Mladý zdravý chlap. Ani tak mu nik nevedel pomôcť. Na&nbsp;brehu po&nbsp;ňom ostal uterák, mobil a&nbsp;letné šľapky. Kamerové záznamy ukázali, ako s&nbsp;partiou plával, potom zaostával, ešte pár sekúnd pred smrťou sa rozprával s&nbsp;kamarátom vo vode. Vraj mu povedal, že nevládze a&nbsp;chce sa vrátiť. Ako osamel a&nbsp;snažil sa doplávať naspäť k&nbsp;brehu, potopil sa. A&nbsp;už ho živého nevidel ni­kto... Potápači ho našli až na&nbsp;ďalší deň. „Ku dnu padol ako kameň. Nohami sa zapichol do&nbsp;dna. Mal ešte zaťaté ruky do&nbsp;pästí. Škoda mladého života,“ povzdychol si muž, ktorý bol pri záchranných prácach. „Keby tu bola vodná záchranná služba, mohol ešte žiť. Však v&nbsp;horách je horská služba, ktorá je platená štátom. Keď sa vám niečo stane, tiež príde záchranka financovaná štátom. Nemôže štát zafinancovať aj záchranára na&nbsp;vode? Musí sa najprv utopiť nejaký poslanec národnej rady či vrcholový politik, aby sa týmto problémom začal niekto tam hore zaoberať?!“ pýta sa s&nbsp;hnevom záchranár.

GALÉRIU k článku si pozrite TU &gt;&gt;&gt;

„Pripravujeme petíciu určenú ministerstvu vnútra, aby bola zriadená a&nbsp;štátom platená záchranná vodná služba. A&nbsp;to nielen na&nbsp;Šírave. Pridáva sa k&nbsp;nám aj Domaša a&nbsp;Liptovská Mara. Každý jeden zachránený život má predsa význam,“ dodáva Anna Ledžinská.

Ku dnu padol ako kameň, nohami sa zapichol do dna: Naozaj plavčíkov nepotrebujeme?

Výber pre vás

Ku dnu padol ako kameň, nohami sa zapichol do dna: Naozaj plavčíkov nepotrebujeme?

Súvisiace články

Starosta Ťahanoviec: Klamal na súde, aby mohol žgrliť na vlastnej dcére

S verejnou funkciou rastie apetít: Koľkí primátori skončili kvôli prachom za mrežami?

Znechutené sestričky: Musia dokazovať, či sa covidom náhodou nenakazili v MHD!

Na prešovskom zastupiteľstve: "Poď, nech ťa rozbijem na šrot"

Krehkosť detských duší: Už štvorročné chápu, čo je to smrť

Takmer pol milióna pre Bžána: Generálny prokurátor oživil starý prípad mesta Michalovce

Výber pre vás