Vanda Felšöci Rusnáková

Trpia. A&nbsp;veľmi. Deti podstatne viac vnímajú izoláciu spôsobenú protipandemickými opatreniami ako dospelí. Tie zraniteľnejšie svoje problémy riešia radikálne. Len pred pár týždňami na&nbsp;košickom sídlisku skočilo z&nbsp;balkóna päťnásťročné dievča. Pád neprežilo. <strong>Klinická psychologička PATRÍCIA VESEL GANOCZYOVÁ (38) pôsobiaca v&nbsp;Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v&nbsp;Košiciach varuje, že stúpa počet detí, ktoré sa pokúšajú o&nbsp;samovraždu alebo o&nbsp;nej uvažujú. O&nbsp;tom, čo všetko trápi deti a&nbsp;tínedžerov, sa s&nbsp;ňou rozprávala VANDA FELŠÖCI RUSNÁKOVÁ.</strong>

Prečo počet detí s&nbsp;problémami tak narastá?

Netvárme sa, že tu predtým deti s&nbsp;problémami neboli. Boli. No v&nbsp;prvom rade si musíme uvedomiť, že do&nbsp;psychologickej ambulancie pribudli aj tie, ktoré sa predtým poriadne nediagnostikovali, napríklad deti s&nbsp;poruchami autistického spektra. Druhou skupinou sú hyperaktívne deti. Tie sa v&nbsp;minulosti dostali k&nbsp;liečbe až vtedy, keď ich hyperaktivita bola neúnosná. Ak boli v&nbsp;strednom spektre poruchy alebo mali len poruchu správania bez hyperaktívnej zložky, boli pre všetkých iba také, ktoré sú neposlušné, neposedné, jednoducho tie, s&nbsp;ktorými si rodičia nevedia rady.

Takže sa iba definovali problémy a&nbsp;v&nbsp;skutočnosti detí, ktoré potrebujú pomoc psychiatra alebo psychológa, nepribúda?

Bez ohľadu na&nbsp;pandémiu počet takýchto detí narastá. Korona len vyhrocuje to, čo mohlo existovať už predtým. Časť detí, ktoré boli predtým v&nbsp;pohode vďaka ventilom a&nbsp;únikovým cestám, ako boli krúžky či škola, teraz problém má. Sú depresívne, úzkostné a&nbsp;neisté. Covid pomohol deťom, ktoré boli v&nbsp;škole šikanované či autistickým deťom, ktoré bežné školské ruchy a&nbsp;sociálne interakcie vyrušujú, alebo tým, ktoré majú problémy s&nbsp;príjmom potravy a&nbsp;počas prezenčnej školy je ťažké zabezpečiť im dostatočne kontrolovaný režim.

Čoraz viac sa objavujú prípady detí, ktoré si siahnu na&nbsp;život. Prečo sa chcú zabiť? Čoho sa tak boja?

Keď príde na&nbsp;lámanie chleba, tak všetkého možného. Rodičov, prísnosti. Jednoducho nepociťujú doma bezpečie. Nemajú sa s&nbsp;kým rozprávať, cítia sa osamelé. Boja sa zlých známok aj budúcnosti - čo s&nbsp;nimi bude. Neskutočne sa na&nbsp;nich tlačí. Rodičia chcú mať doma dokonalého génia. Každý vidí v&nbsp;dieťati mozgového chirurga, nie upratovačku. A&nbsp;potom to už ide - je to nesprávna škôlka, nedobrý prvý ročník, osemročné gymnázium a&nbsp;požiadavka rodičov na&nbsp;maximálne a&nbsp;prehnané výkony. My vysvetľujeme, že v&nbsp;každom zlomovom bode života máme niekoľko alternatív, ako ho riešiť. Prijatím jedného rozhodnutia sa ostatné neeliminujú a&nbsp;môžeme ich robiť znovu a&nbsp;znovu.

Keď pôjdeme na&nbsp;osemročné gymnázium a&nbsp;v&nbsp;šiestej triede nám to nepôjde, tak to neznamená, že dieťa zlyhalo. Jednoducho nájdeme alternatívu a&nbsp;pôjdeme inou cestou. Niekedy rodičia či učitelia tlačia aj v&nbsp;pozitívnom zmysle. Často deťom hovoria - si nadaný, ty tam musíš ísť. No nemusí. Jednoducho, netreba ich tlačiť, že už je za&nbsp;nich rozhodnuté a&nbsp;ak to nesplnia, tak zlyhali. Deti sa desia nalinajkovaných predstáv rodičov. Vystrašilo ich, že ak sa nebudú učiť a&nbsp;snažiť, tak skončia ako upratovačka či posledný bezdomovec. Stretávam sa s&nbsp;dvanásťročnými deckami vydesenými, že skončia na&nbsp;ulici. Lebo keď sa teraz nebudú učiť, tak sa nedostanú na&nbsp;gymnázium a&nbsp;potom sa nedostanú na&nbsp;medicínu, a&nbsp;to je teda koniec sveta. Už sú na&nbsp;ulici pod mostom. To je blud. Veď dnes je toľko možností.

Aj to je dôvod, prečo si siahnu na&nbsp;život?

Áno, aj keď, samozrejme, nie jediný. Je to len jeden z&nbsp;príkladov. Žiaľ, zaznamenávame stúpajúcu tendenciu nielen v&nbsp;pokusoch. Enormný nárast je v&nbsp;počtoch detí, ktoré na&nbsp;samovraždu myslia. Nie je to skokovitý nárast, ale postupný. Covid situáciu vyhrotil. Deti, ktoré potrebovali ventil alebo únik z&nbsp;domu či od&nbsp;starostí, ho stratili. Zatvorenými školami sme im ho vzali. Ostávajú priamo v&nbsp;tom, čo je pre ne patologické. Pocit beznádeje či zúfalstva a&nbsp;nebezpečenstva ich pohlcuje. Nemajú možnosť obrátiť sa na&nbsp;osobu, ktorá im predtým dávala pocit bezpečia. Či už to bola babka, sesternica, teta, suseda, učiteľ či školský psychológ. Zrazu je dieťa odkázané so svojimi traumami a&nbsp;problémami iba samo na&nbsp;seba. A&nbsp;ak vnútri rodiny, kde je uzatvorené, nie je bezpečný prístav, tak je vlastne odrezané od&nbsp;akéhokoľvek riešenia. Má pocit, že riešenia niet.

Čo ich nakoniec dovedie k&nbsp;samovražde?

Dieťa vlastne cúva a&nbsp;cúva pred traumatizujúcim prostredím a&nbsp;problémom. A keď už nemá kde cúvať, je v&nbsp;kúte, v&nbsp;koncoch, tak siahne aj po&nbsp;takomto tvrdom riešení. Hovoríme o&nbsp;tých, ktoré nevyhľadali pomoc a&nbsp;boria sa s&nbsp;týmito problémami samy. V&nbsp;prvej vlne sme napríklad riešili dieťa, ktoré doma nedokázalo fungovať. No ukázalo sa, že jeho záchrancom a&nbsp;styčným bodom bola babička. Zariadili sme, že sa k&nbsp;nej dočasne presťahovalo. Pomohlo to.

Aké spôsoby samovrážd volia deti? V&nbsp;poslednom období sú známe prípady, keď skočili z&nbsp;balkóna či obesili sa na&nbsp;strome.

Áno, sú to, bohužiaľ, už dokonané samovraždy. Pre deti je jednoduché zjesť lieky alebo si prečítajú na&nbsp;internete, že žily si netreba rezať priečnym spôsobom, ale vertikálnym. Ak je ich hranica psychickej bolesti, zúfalstva a&nbsp;beznádeje prekročená, aplikujú to.

Nechávajú listy na&nbsp;rozlúčku? Chcú sa vlastne rozlúčiť?

Niektoré nechajú, iné nie. Niektoré to berú tak, že to, ako žili, bola ich výpoveď a&nbsp;nepotrebujú k&nbsp;tomu dodať nič. Niektoré deti to majú do&nbsp;detailu premyslené. Nahrávajú videá, na&nbsp;ktorých sa lúčia. Aj to, komu všetkému ich pošlú o&nbsp;druhej v&nbsp;noci, kým všetci spia. A&nbsp;ráno, keď ľudia vstanú, nájdu si na&nbsp;maile či v&nbsp;správach rozlúčku.

Vykonajú samovraždu aj deti, ktoré na&nbsp;ňu myslia?

Časť áno, niektoré však takto volajú o&nbsp;pomoc. Niektoré zavolajú aj na&nbsp;linku dôvery alebo nádeje. Sú v&nbsp;polovici svojho plánu odísť z&nbsp;tohto sveta. Keď zavolajú, v&nbsp;podstate si nie sú isté, či to chcú dokončiť alebo nie. Osobne som sa stretla s&nbsp;prípadom, keď dieťa s&nbsp;dokončením samovraždy čakalo na&nbsp;rodiča, kým príde. Je teda zrejmé, že čakalo na&nbsp;človeka, ktorý ho v&nbsp;poslednej chvíli zachráni. Pre mňa ako terapeuta je to dobré zistenie. Viem, že sa s&nbsp;tým dá niečo robiť.

Sú aj také deti, ktoré nechcú, aby ich zachránili?

Áno. Dospievajúce deti či tie, ktoré si svoj odchod dokonale naplánujú. Napríklad uprostred noci v&nbsp;strede lesa, kde budú počas tohto aktu úplne samy. To, žiaľ, už majú vo svojom vnútri úplne rozhodnuté. Už nečakajú na&nbsp;záchranu. Jediný únik zo svojho marazmu vidia v&nbsp;ukončení života.

Sú deti ochotné rozprávať o&nbsp;príčine, prečo chceli zomrieť?

Ony v&nbsp;podstate často iba čakajú na&nbsp;to, aby to niekomu mohli povedať, vysvetliť. Veľa detí príde a&nbsp;sleduje ma. Sú zvedavé, čo som zač a&nbsp;čo budeme robiť. Či ich budem hodnotiť, či sa budú musieť hanbiť za&nbsp;to, čo urobili, či sa budú musieť kajať, sypať si popol na&nbsp;hlavu. Rešpektujem a&nbsp;počúvam ich vyjadrenia. Dávam im pocítiť, že mi na&nbsp;nich záleží.

Koľko takýchto detí prišlo za&nbsp;posledný rok k&nbsp;vám?

Niekedy sú to aj tri deti v&nbsp;jednom týždni, niekedy, našťastie, nepríde nikto pár týždňov. Keby som mala urobiť nejaký štatistický priemer, tak asi jedno do&nbsp;týždňa.

To je približne päťdesiat ročne len vo vašej ambulancii. Uvedomujú si deti, čo je smrť? Vedia, že je to konečné rozhodnutie a&nbsp;nedá sa zvrátiť?

Vedia to veľmi dobre. V&nbsp;ambulancii mám veľa takých detí, ktoré by už dávno spáchali samovraždu, no neurobia to práve kvôli svojim blízkym. U&nbsp;týchto detí nad túžbou zomrieť prevažuje pocit zodpovednosti a&nbsp;lásky. Nechcú svojich najbližších urobiť nešťastnými. Aj keď ony sa už tri roky cítia za&nbsp;hraničným zúfalstvom, tak ešte kvôli niekomu tu sú. Nechcú ublížiť rodičom, napríklad. Ešte aj tam, kde prežívajú svoj život ako totálne utrpenie, aj v&nbsp;tomto okamihu a&nbsp;bode myslia na&nbsp;toho, komu by ublížili. Veľa detí mi hovorí, že by chceli byť eliminované.

Áno. Nechcú mať to vedomie, že ublížia svojim rodičom. To, že už tu nebudú a&nbsp;ich rodičia si budú s&nbsp;plačom prezerať ich fotky, mnohé deti desí. Pre nich by bolo riešenie, keby sa vedeli zo života absolútne vymazať.

Prajú si, aby sa vôbec nenarodili, aby tu na&nbsp;tomto svete vôbec neboli. Taká je ich voľba. Absolútne nebyť. A&nbsp;keďže možnosť tejto voľby neexistuje - našťastie -, tak niektoré deti s&nbsp;vykonaním samovraždy čakajú a&nbsp;posúvajú ju. Medzitým majú šancu dostať sa do&nbsp;terapie a&nbsp;my sa snažíme im pomôcť.

Ale kdeže. Z&nbsp;môjho pohľadu deti chápu, čo je smrť, už od&nbsp;troch či štyroch rokov. Netreba si myslieť, že ony nevedia. Jednoducho sa s&nbsp;deťmi treba rozprávať od&nbsp;malička. Zomrela babička, zomierajú postavy v&nbsp;rozprávkach, zomrie ktokoľvek. Deti sú úzkostné, iba ak niečomu nerozumejú. Nevedia, čo s&nbsp;tým. Každý si myslí, že ono ani nevie, čo sa stalo. To je však nezmysel.

Je teda problém v&nbsp;neobjasnení negatív života deťom?

Pozrite sa, mám plnú čakáreň detí, ktoré od&nbsp;troch rokov pozerajú spolu s&nbsp;rodinou večer správy. Tam vidia v&nbsp;krátkom čase samé negatíva - nehody, spadla do&nbsp;studne, jazdia biele dodávky, unášajú deti, niekoho znásilnili -, jednoducho strachové podnety, ktoré deťom nikto nevysvetlí ich jazykom. Valí sa na&nbsp;nich všetko negatívne z&nbsp;médií a&nbsp;ony sú potom vystrašené. A&nbsp;to si, samozrejme, nesú pomaly ako genetickú výbavu vo svojom živote ďalej. A&nbsp;boja sa. Azda nechceme dospieť do&nbsp;štádia, že všetci budeme paranoidní, lebo za&nbsp;každým rohom na&nbsp;nás číha smrť. Svet nie je také hrozné miesto.

Preberajú teda strachy a&nbsp;obavy rodičov deti na&nbsp;seba?

Presne tak. A&nbsp;my im pritom máme byť vzorom, že všetko je riešiteľné. Ukázať im, že jeden neúspech neznamená, že už v&nbsp;živote nikdy nič nedosiahnu.

Kto si väčšinou všimne, že dieťa má psychické problémy?

Buď rodič, alebo sa pýtajú k&nbsp;psychológovi aj sami adolescenti. Máme reťaze - keď chodia piati spolužiaci z&nbsp;triedy. Poradia si navzájom, aby vyhľadali pomoc. Alebo si medzi sebou poradia, aby sa nehanbili a&nbsp;išli. Sami zaklopať nemôžu, musia prísť so svojím zákonným zástupcom, ale už je tu trend, keď dieťa samo požiada rodičov, aby s&nbsp;ním išli k&nbsp;psychológovi.

Čo teda majú rodičia robiť, aby sa deti nedostávali do&nbsp;depresií a&nbsp;nakoniec k&nbsp;samovraždám?

Je tu jednoduché riešenie - rozprávať sa s&nbsp;nimi a&nbsp;načúvať tomu, čo hovoria. Nik nechce od&nbsp;rodičov, aby svojim deťom všetko dovolili a&nbsp;podvoľovali sa iba ich prianiam. To nie. Stačí však s&nbsp;nimi komunikovať a&nbsp;zaujímať sa o&nbsp;ich život. Často sa stáva, že keď prídu rodičia s&nbsp;trinásťročným pubertiakom do&nbsp;ambulancie, v&nbsp;podstate nevedia o&nbsp;svojom dieťati nič. Nevedia, kam chodí von, nevedia nič o&nbsp;jeho kamarátoch, o&nbsp;jeho záujmoch. Akoby fungovalo na&nbsp;nejaký voľnobeh. Často to nevedeli ani predtým. A&nbsp;potom má odrazu trinásť rokov, keď je skutočne prirodzené, že zo vzťahu s&nbsp;rodičmi mladý človiečik trochu cúvne. V&nbsp;tomto veku sú rovesníci často viac ako rodičia. A&nbsp;tak keď z&nbsp;nula percent z&nbsp;tohto vzťahu ešte ukroja, tak sme niekde v&nbsp;mínuse. Potom im pomáhame vzťah obnoviť, staviame dôveru medzi rodičmi a&nbsp;dieťaťom krok za&nbsp;krokom ako domček z&nbsp;lega.

Čo deti potrebujú aj v&nbsp;čase covidu?

Deti oveľa lepšie reagujú, keď vedia, čo sa deje, aj keď sú správy, ktoré sa ich týkajú, negatívne. Pre nich je lepšie, keď vedia, že termín nástupu do&nbsp;školy bude síce neskôr, ale je jasne daný, ako keď z&nbsp;týždňa na&nbsp;týždeň sa ten nástup do&nbsp;školy odsúva. Dokonca boli týždne, že v&nbsp;nedeľu večer sa nevedelo, či v&nbsp;pondelok ráno sa predsa len nastúpi alebo nie. A&nbsp;v&nbsp;utorok sa nevie, či v&nbsp;stredu predsa nepôjde do&nbsp;školy. Je to neistota a&nbsp;chaos, bez ktorých je všetkým lepšie. Uvedomme si, že veľké množstvo detí žije v&nbsp;striedavej starostlivosti rozvádzajúcich sa alebo už rozvedených rodičov. Tie nemajú zbalené veci. Niečo majú u&nbsp;matky, zvyšok u&nbsp;otca. Chaos ničí životy mnohých.

Ako môžeme deťom v&nbsp;tom chaose pomôcť?

Deti potrebujú vidieť, že aj dospelí s&nbsp;tým bojujú, že sú nahnevaní na&nbsp;daný stav alebo frustrovaní. Rodičia im musia ukázať, že s&nbsp;týmto stavom sa dá popasovať, a&nbsp;predviesť im, ako si dospelák s&nbsp;takouto situáciou poradí. Aj z&nbsp;ťažkého obdobia covidu môžeme vyjsť silnejší, statočnejší, flexibilnejší, kreatívnejší. Dokážeme používať humor a&nbsp;tvorivosť, aj keď sme v&nbsp;núdzi. A&nbsp;hlavne sme v&nbsp;tom všetci spolu. Každý iným spôsobom, ale covidové obdobie sa dotýka nás všetkých. Je dôležité, aby sme nehľadali iba svetlo na&nbsp;konci tunela, ale dokázali si v&nbsp;tom tuneli svietiť.

Krehkosť detských duší: Už štvorročné chápu, čo je to smrť

Výber pre vás

Krehkosť detských duší: Už štvorročné chápu, čo je to smrť

Súvisiace články

Matovič zabudol, že už nie je premiérom: Sociológ o "naslovovzatom odborníkovi z Trnavy"

S verejnou funkciou rastie apetít: Koľkí primátori skončili kvôli prachom za mrežami?

Na prešovskom zastupiteľstve: "Poď, nech ťa rozbijem na šrot"

Krajčího riaditeľ obžalovaný zo zločinu: Upratovanie nemocnice

Čudné praktiky u Imreczeho: Nápad za milióny má súdnu dohru

Dožadujú sa očkovania Sputnikom: Do Šarišských Michalian chceli záujemcov zvážať autobusmi

Výber pre vás