Jana Čavojská

Pavel Babka sa narodil 13. mája 1955 a prvú galériu insitného umenia otvorili v Kovačici 15. mája. „Rozdiel sú len dva dni,“ smeje sa človek, ktorý svoj život zasvätil propagovaniu umelcov samoukov z malej srbskej dediny, kde žijú takmer samí Slováci. Zaoberali sa väčšinou poľnohospodárstvom. Asi len tak, z dlhej chvíle, začalo pár chlapov koncom 40. rokov maľovať. Na plátno dávali výjavy z každodenného dedinského života. Základom boli možno ozdobné taniere, ktoré tu dávali starí rodičia vnúčatám. Maľovali na ne dieťa v kolíske s informáciou, kedy sa narodilo, koľko vážilo a meralo.
Kovačica má sedemtisíc obyvateľov. Je tu asi najviac maliarov na štvorcový kilometer na svete. Maľujú aj Slováci z&nbsp;okolitých dedín, hlavne z&nbsp;Padiny. Nikto ich to neučil. Väčšina z&nbsp;nich boli sedliaci. Štetec si brali do rúk po robote. Preto ich svet označuje pojmom insitní alebo naivní maliari. Pavel Babka si Galériu Babka otvoril krátko po páde komunizmu. Pred dvadsiatimi rokmi mu prvýkrát napadlo, že slovenské insitné maliarstvo z&nbsp;Juhoslávie je natoľko unikátne, že si zaslúži záštitu UNESCO. A&nbsp;budúci rok by sa to malo splniť. Slovenskí maliari z&nbsp;Kovačice a&nbsp;okolia by mali byť zapísaní na Zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

<h2>Čušte, Zuza!</h2>
„Kritérium je, aby boli všetci narodení v&nbsp;slovenskej dedine v&nbsp;Juhoslávii alebo Srbsku, ich materinský jazyk bola slovenčina a&nbsp;aby to boli samoukovia bez výtvarného vzdelania,“ vysvetľuje Pavel Babka, ako hľadal maliarov na návrh zápisu na zoznam UNES­CO. Nesústredí sa len na prvú generáciu kovačických maliarov. Veď umenie musí byť živé. Preto podporuje a&nbsp;propaguje aj mladších umelcov. „Kým staršia generácia maľovala to, čo žila, mladšia maľuje rozprávky svojich rodičov a&nbsp;prarodičov.“ Samozrejme, aj život v&nbsp;Kovačici sa mení. Ľudia už nechodia v&nbsp;krojoch a&nbsp;po uliciach sa namiesto konských vozov preháňajú autá. Ani každý nerobí na poli. No práve romantický obraz starých čias a&nbsp;pestré slovenské kroje sú základným námetom insity z&nbsp;Kovačice.
 „Keď naši predkovia prišli pred dvestodvadsiatimi rokmi zo Slovenska do Kovačice, nedoniesli si maliarstvo. Ale doniesli niečo iné. Usilovnosť, pedantnosť. A&nbsp;svoj kroj,“ rozpráva Pavel Babka. „Kým žili na Slovensku, bývali v&nbsp;kopcoch. Každý deň videli zelenú farbu, lesy. Prišli sem, na rovinu. Premenil sa im obraz pred očami. Ženy si samy šili a&nbsp;dekorovali odev. Do ihiel začali dávať cverny inej farebnosti ako na Slovensku.“ Keď muži začali maľovať, nechceli pustiť ženy medzi seba. Hovorili im, nech len vyšívajú. „Čušte, Zuza, pre ženu je ihla a&nbsp;cverny, do maľovania sa nemiešajte, odbili chlapi Zuzanu Chalupovú, keď chcela maľovať tiež. Sedem rokov jej obrazy nevzali na žiadnu výstavu. Asi sa naľakali, že im ženy budú konkurovať,“ myslí si Pavel Babka. Nakoniec sa ženy ako maliarky presadili. Zuzana Chalupová je zrejme najznámejšia predstaviteľka kovačickej insity vo svete.
<h2>Štyri triedy základnej</h2>
Podrobnosti o&nbsp;zápise na zoznam UNESCO vedel Pavel Babka zo Slovenska, keď sa v&nbsp;Srbsku o&nbsp;ňom len začalo rozprávať. Dal dokopy maliarov a&nbsp;informácie o&nbsp;insitnom umení. A&nbsp;v&nbsp;roku 2012 ich medzi prvými prvkami zapísali na srbský národný zoznam. Výstavy kovačických maliarov po celom svete organizoval už roky. Výjavy z&nbsp;dedinského života, podané v&nbsp;pestrých farbách, viseli v&nbsp;OSN, vo Svetovej banke aj v Medzinárodnom menovom fonde. Pavel Babka vydal prvé monografie Zuzany Chalupovej aj prvého a&nbsp;zrejme najoriginálnejšieho kovačického maliara Martina Jonáša. Hoci ukončil len štyri triedy základnej školy, vedia o&nbsp;ňom v&nbsp;mnohých krajinách. No Babkov záujem o&nbsp;maliarov prišiel, keď bol ešte malé dieťa. Ako šesťročný dostal prvý katalóg. Na obraze Jána Palušku videl to, čo aj doma, v&nbsp;izbe, v&nbsp;ktorej práve sedel. Realita sa prelínala s&nbsp;obrazom. Nevedel sa na to vynadívať. Začal zbierať pohľadnice, potom katalógy, neskôr si kupoval grafické listy. Vyštudoval turizmus a&nbsp;pracoval ako vedúci hotela v&nbsp;Kovačici. No len čo to bolo možné, otvoril si v&nbsp;roku 1991 súkromnú galériu. O&nbsp;rok neskôr vyhral konkurz a&nbsp;mohol pripraviť výstavu insitných umelcov na Expe v&nbsp;Seville. „Na jej otvorenie prišla španielska kráľovná Sofia. Vtedy mi buchlo do hlavy: ja budem predávať obrazy kráľovským rodinám! Ale hlavne som nadobudol presvedčenie, že Kovačicu treba pozdvihnúť na svetovú úroveň.“ 
Obrazy z&nbsp;Kovačice neboli ni­kdy extrémne drahé. Podľa Pavla Babku urobili maliari kedysi dobre, keď sa dohodli, po čom ich predávať. Za socializmu bola cena stredne veľkého obrazu vo výške priemerného mesačného platu profesora alebo lekára. Takže ľudia si ich mohli dovoliť. Pavlovi Babkovi núkali najviac osemtisíc dolárov. „Ale ten obraz som nepredal, veľmi sa mi páči,“ usmieva sa. Dodáva, že zbiera hlavne tie obrazy, na ktorých nájde svoje detstvo alebo rozprávky, ktoré počúval ako malý od rodičov.

<h2>Každý je originál</h2>
Pri obrazoch, ktoré visia na stenách Galérie Babka, vysvetľuje Pavel kovačické naivné umenie. „Hovorí sa, že ak naivný maliar usilovne pracuje, môže byť pred koncom života na rovnakej úrovni s&nbsp;akademickým maliarom,“ rozpráva pri kresbe Modlitba od Martina Jonáša. „Kunsthistorici niekedy vysvetľujú, že insitný maliar robí rukou a&nbsp;nie hlavou, kým akademický najprv robí hlavou a&nbsp;potom nasleduje ruka.“ Jonáš maľoval veľké ruky a&nbsp;nohy, možno tak chcel zdôrazniť, ako ťažko museli poľnohospodári pracovať.
Na obraze Kovačická dievka od Evy Husárikovej vysvetľuje Pavel Babka chápanie morálky. Je na ňom mladé dievča v&nbsp;zdobenom kroji, ktoré mama prvý raz posiela samo do kostola. „Má červené líčka, to znamená, že je zdravá. Obliekla si veľa geceľov, tým ukazuje bohatstvo. Chodí do kostola, čo dáva odkaz, že bude dobrá a&nbsp;muža nebude hnevať. Má čisté čelo bez ofiny, teda čisté myšlienky. No Husáriková namaľovala aj dvoch chlapcov. Dievčina im povedala, aby ju prišli do kostola vyprevadiť. Ale je tam aj bodliak. To znamená varovanie od mamy: Dcéra moja, dávaj pozor, oklamú ťa. Keď Eva Husáriková tento obraz maľovala, vrátila sa do mladosti. Najlepšie obrazy sú tie, kde ľudia maľujú tú časť svojho života, keď boli mladí, pekní a&nbsp;zdraví.“ 
Zuzana Chalupová zas často maľovala dievčatko Katku. „Chalupovej otec mal predplatené zo Slovenska noviny Tranoscius. Vydala sa však do rodiny, kde mali dvanásť detí a&nbsp;ani jednu knižku. Ona s&nbsp;mužom deti nemali. Tak maľovala Katku. Ambasádor UNICEF pri jej obraze povedal, že keď maľuje dieťaťu líčka, ako keby ho umývala, keď mu maľuje vlasy, ako keby ho česala, a&nbsp;keď oblečenie, ako keby ho obliekala.“
Aj obraz Zuzany Vereskej Tri nevesty na bicykli rozpráva príbeh. O&nbsp;tom, ako fungujú rodiny s&nbsp;tromi deťmi a&nbsp;že prostredné sa vždy musí najviac usilovať, aby sa presadilo. Každý kovačický obraz musí byť originál. Aj ak majú podobné námety, maliari nesmú maľovať totožné obrazy a&nbsp;kopírovať sami seba.
<h2>Spomienky na detstvo</h2>
Eva Husáriková má sedemdesiatdeväť rokov a&nbsp;stále maľuje. Každý deň od pondelka do piatka, väčšinou popoludní, ale len kým oblôčky púšťajú do izby dosť prirodzeného svetla. Pri umelom svetle nemaľuje. Farby sú vtedy nejaké inakšie.
Neráta, koľko obrazov namaľovala, ale určite ich bolo veľa - členkou kovačickej galérie je od roku 1969. K&nbsp;maľovaniu sa dostala vďaka staršej sestre Alžbete Čížikovej. Zomrela pred dvomi mesiacmi ako osemdesiatpäťročná. Eva Husáriková je oblečená v&nbsp;čiernom, lebo za ňou drží smútok. „Maľovanie som mala v&nbsp;sebe. V&nbsp;škole som rada kreslila. Mali sme krasopis a&nbsp;moje písanky boli vždy na výstave. Sledovala som práce starších maliarov. Potom začala maľovať Alžbeta a&nbsp;dala mi prvé vedomosti. Svoj prvý obraz som namaľovala v&nbsp;roku 1969. Prešlo toľko rokov a&nbsp;stále maľujem.“
Maľuje hlavne spomienky na detstvo. No v&nbsp;izbe visí aj obraz, na ktorom majú postavy rúška a&nbsp;rukavice a&nbsp;starším ženám podávajú cez okno balíky. „Vlani som tak namaľovala pandémiu koronavírusu. Aj to raz bude história,“ je presvedčená Eva Husáriková. Jej obrazy cestovali do celého sveta. „Pán Boh vie, kde všade. Ale som spokojná aj s&nbsp;tým, čo som precestovala a&nbsp;videla ja. Londýn, Nemecko, Rakúsko, trikrát som bola na plenéri na Cypre.“ Popri maľovaní pracovala celý život na rodinnom hospodárstve. „Mali sme zem a&nbsp;zvieratiek plný dvor. Koníky, svine, sliepky, všetko možné. Ale teraz žijeme inak. Deti majú iné zamestnania, na zvieratká nie je čas.“
Svet svojej mladosti však Eva Husáriková maľuje najradšej. „Najväčší pôžitok mám, keď maľujem mladých ľudí v&nbsp;krásnom slovenskom kroji. A&nbsp;zimu,“ usmieva sa. Deťom ani vnukom ni­kdy nasilu nedávala štetec do ruky ani nekázala, čo majú maľovať. Vnučka Zuzana maľovala autoportréty, zopár ich visí u&nbsp;Evy Husárikovej na stene. Skončila právo, no živí sa tetovaním. V&nbsp;Kovačici oproti kostolu si otvorila tatérske štúdio.

<h2>Djokovič aj Lopezová</h2>
Šamlíček od Vieroslavy Svetlík má tenista Novak Djokovič, pomaľované tekvice zas Jennifer Lopezová. Goran Bregovič má šamlík aj tekvicu. Vieroslava Svetlík ich osobne nestretla. „No bola som šťastná, prešťastná, keď som dostala fotky, na ktorých sú s&nbsp;mojimi maľbami,“ usmieva sa.
O&nbsp;svojej práci si vedie presné záznamy. Doteraz namaľovala 968 obrazov, 483 tekvíc a&nbsp;115 šamlíčkov. Zdôrazňuje, že každý kus je originál. Nikdy neurobila dva rovnaké. Najťažšie sa vraj maľujú tekvice. Najprv si ich treba dopestovať. Pestuje ich aj Pavel Babka. Starostlivo vyberá najvhodnejšie odrody. Tekvicu treba odtrhnúť ešte zelenú a&nbsp;dva roky ju sušiť na suchom, veternom mieste. Stvrdne doslova na drevo, dužina v&nbsp;jej vnútri vyschne. Hrkocú tam iba semienka. Takto pripravenú tekvicu namáča Vieroslava Svetlík do horúcej vody a&nbsp;šmirgľuje, aby dala dole šupu. Potom ju vysuší a&nbsp;pripraví podklad na maľovanie: treba aj tri nátery bielej. Konečne môže namaľovať motív. Ten dva-trikrát prelakuje. „Ale takáto tekvica vydrží navždy,“ je presvedčená maliarka. Najstaršia tekvica, akú objavil Pavel Babka, je z&nbsp;roku 1935. Našiel ju na studni na farskom dvore.
Keď mama Vieroslavy Svetlík porobila všetky domáce práce, rozložila si farby a&nbsp;plátno a&nbsp;začala maľovať. „Ako malá som ju pozorovala a&nbsp;nemohla som sa do­čkať rána - čo tam bude nakreslené, keď vstanem. Vyrástla som pri olejových farbách. Odtlačili sa mi do srdca.“ 
Svoju prvú olejomaľbu urobila ako osemnásťročná. Boli na nej kvety, tie má rada a&nbsp;veľa ich maľuje. Učila sa sama. Pozorovala kvety, včielky, neskôr aj domčeky a&nbsp;ľudí a&nbsp;prenášala to na plátno. Keď sa v&nbsp;roku 2002 zoznámila s&nbsp;Pavlom Babkom, ukázala mu svoje obrazy. Nech jej povie, či sú dobré alebo nie. Lebo študovať výtvarné umenie jej rodičia nedovolili. Neverili, že by takýto odbor mal praktickú perspektívu. Preto skončila prírodné vedy a&nbsp;matematiku a&nbsp;maľovanie jej zostalo pre radosť. „Obrazy mám kade-tade po svete, v&nbsp;Japonsku, v&nbsp;Bruseli. Ale nečakám nijakú slávu. Som šťastná, keď maľujem,“ hovorí. Niekedy si ani nevšimne, že prešlo osem hodín. Tak ju maľovanie pohltí. „Postavy obliekam do krojov. Teraz sa už nenosia, ale ja mám štyri kroje. Obliekam si ich napríklad na výstavy. Moja mama ich vyšila krásnymi ružami.“
<h2>Sliepka namiesto hlavy</h2>
Maliari chodievali na kovačickú základnú školu, aby učili deti maľovať. Eva Husáriková si tam raz všimla malú Sanju Stvorcovú. Hneď videla, že dievčatko má talent. „Chcela ku mne prísť, aby som ju naučila robiť s&nbsp;olejovými farbami. Dohovorila som sa s&nbsp;jej rodičmi. Začala ku mne chodiť. Sedela pri mne a&nbsp;spolu sme maľovali. Bola talentovaná. A&nbsp;mala veľkú trpezlivosť, dokázala sedieť pri plátne aj tri-štyri hodiny. Trpezlivosť je pre maliara veľmi dôležitá. Maľovať treba pomaly,“ rozpráva Eva Husáriková o&nbsp;svojej žiačke.
Sanja odvtedy vyrástla a&nbsp;vydala sa - teraz sa volá Končoková. Z&nbsp;Kovačice sa presťahovala do susednej Padiny. „Teraz už len veľmi zriedka chytím plátno a&nbsp;namaľujem insitný obraz,“ hovorí. Keď­že maliarstvo vyštudovala na akadémii umení, nepatrí viac ku kovačickým insitným maliarom. Aj na Sanjinom príbehu však vidno, ako výtvarné umenie v&nbsp;Kovačici žije a&nbsp;vyvíja sa. Po vysokej škole Sanja začala učiť na gymnáziu a&nbsp;pracovať v&nbsp;austrálskej firme, ktorá robí pre klientov z&nbsp;celého sveta interiérový dizajn. Má ešte v&nbsp;pláne doktorát z&nbsp;úžitkového umenia a&nbsp;dizajnu.
Od insitného maliarstva sa Sanja posunula najprv k&nbsp;zátišiam a&nbsp;portrétom, potom ku kolážam. „Cyklus koláží Spätné zrkadlo je takmer osemdesiat obrazov inšpirovaných kovačickými motívmi, našimi tradíciami a&nbsp;kultúrou, slovenskými ľudovými piesňami a&nbsp;básňami. Keď som bola malá, rada som počúvala starú mamu, ako rozpráva o&nbsp;živote voľakedy. Ukazovala mi staré fotografie. Boli čiernobiele a&nbsp;ľuďom kolorovali líca na červeno. Vtedy mi to pripadalo ako z&nbsp;hororu. Skúsila som to všetko spojiť. Na slovenské plátna z&nbsp;ručníkov a&nbsp;geceľov som lepila koláže ľudí z&nbsp;tých fotografií. Ako dieťaťu mi aj texty niektorých našich ľudových piesní pripadali čudné. Napríklad ako zabili Janka namiesto jeleňa. V&nbsp;kolážach som na ne robila paródie. Sú na nich aj staré ženy s&nbsp;nohami na strunách, so sliepkou namiesto hlavy a&nbsp;s&nbsp;rohami ako poľovníckou trofejou. Každý obraz má svoj príbeh.“ 
Na akadémii si Sanja za tento cyklus vyslúžila pozitívne reakcie. Viac sa bála, čo na to povedia v&nbsp;Padine a&nbsp;v&nbsp;Kovačici. Ako zareagujú hlavne starší ľudia. „Ale prešlo to super,“ teší sa. „Reakcie bolo veľmi pekné.“

<h2>Nikde vo svete</h2>
Na niektoré umelecké inštalácie použila Sanja veci, čo objavila po starých rodičoch. Napríklad starý plechový lavór s&nbsp;namaľovanou ružou. Zamurovala ho do múrika a&nbsp;naliala doň vodu. Symbolizovalo to dvoch ľudí, kedysi spojených manželským sľubom, ktorých teraz rozdeľuje múr, no voda ich ešte drží pokope.
Ďalší cyklus veľkorozmerných diel predstavuje ľudí so psychickými problémami. Použila naň včelí vosk, aby dosiahla reliéfy. Robila aj veľkorozmerné abstraktné diela alebo veľké printy, na ktorých pracovala so štruktúrou a&nbsp;s&nbsp;líniami vlasov. Obrazy občas predá. „Ale ide to oveľa slabšie ako moje insitné obrazy,“ priznáva. „Ľudia si chcú asi na stenu zavesiť niečo pekné, estetické. A&nbsp;tým sa už nezaoberám. Mojím cieľom nie je ukázať niečo pekné, ale upozorniť na problém.“
<h3>FOTO V GALÉRII</h3>
Pavel Babka chce počas celého nasledujúceho roka hľadať po slovenských dedinách ďalších maliarov, ktorí robia niečo zaujímavé, ale verejne sa neprezentujú. Možno potrebujú len „posmeliť“. „Na nomináciu do UNESCO som zhromaždil diela šesťdesiatich troch maliarov. Dvadsiati piati z&nbsp;nich už nežijú. Aby mohol byť prvok zapísaný na zoznam, musí byť aktívny,“ hovorí. Dodáva, že mu záleží aj na tom, aby sa dnes mladí v&nbsp;Srbsku nehanbili povedať, že sú Slováci. „Jedna dievčina sa kedysi vydala do susednej dediny. Nedávno prišla do galérie s&nbsp;vnúčatami. Rozprávala sa s&nbsp;nimi po srbsky. Možno ani svoje deti nenaučila po slovensky. Ja som tým deťom rozprával o&nbsp;obrazoch a&nbsp;tekviciach. O&nbsp;tom, že šamlíček z&nbsp;Kovačice má Novak Djokovič a&nbsp;maľované tekvice Jennifer Lopezová. Dievčatko s&nbsp;obdivom povedalo babke: Baba, takže ty si z&nbsp;takejto fajty? Bude o&nbsp;tom rozmýšľať a&nbsp;bude na to hrdé. Lebo také maliarstvo ako v&nbsp;Kovačici nie je nikde inde vo svete.“

Maľovaná Kovačica: Insitné maliarstvo Slovákov zo Srbska mieri na prestížny zoznam UNESCO!

Výber pre vás

Maľovaná Kovačica: Insitné maliarstvo Slovákov zo Srbska mieri na prestížny zoznam UNESCO!

Súvisiace články

V paralelnom svete: Útek pred civilizáciou do podhoria Álp

Hory legiend: Očarujúca výprava do krajov skál, samoty, histórie a mystiky

FOTO Jedinečné: Tieto zábery vám odhalia tisíce tvárí Mexika

Na skok zo Slovenska nájdete skutočnú princeznú medzi poľskými mestami: FOTO prehliadka Krakova

FOTO Ostrov splnených prianí: Zábery z Korfu vás zahrejú a pripomenú nádherné leto!

Výber pre vás