venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii

Ľudmila Lacková

Nástup demokracie a&nbsp;slobody po páde železnej opony si mnohí ľudia vysvetlili svojsky a&nbsp;začali sa správať ako odtrhnutí z&nbsp;reťaze. V&nbsp;roku 2002 zašla situácia tak ďaleko, že mafiou sa vyhrážal ešte aj sudca. Miroslav Maukš z&nbsp;Krajského súdu v&nbsp;Banskej Bystrici schmatol súdnu zapisovateľku za sako a&nbsp;kričal: „Ty sa ma musíš báť, lebo ak ťa nezastrelím ja, urobí to niekto iný. Ja mám na to ľudí. Poznám celú mafiu od Brezna až po Bystricu.“ Ani mnohí Maukšovi kolegovia nevideli v&nbsp;jeho správaní priepasť, do ktorej sa spoločnosť rúti. Potrestali ho len pätnásťpercentným znížením troch platov. Nič viac. Maukš ostal trestným sudcom.

Aby sa zo Slovenska nestala džungľa, bolo treba zaviesť nové zákony i nové policajné postupy. Kvôli sudcovi Maukšovi a jemu podobným začal na Slovensku fungovať úplne nový typ súdu špecializujúci sa na organizovaný zločin, s ním úzko spätú korupciu a trestnú činnosť verejných činiteľov.&nbsp; Štrnganie kľúčov v&nbsp;rukách desaťtisícok ľudí na námestiach poslalo socializmus do histórie. Na hraniciach prestali huckať psy na ľudí, ktorí utekali za slobodou do inej krajiny.

Tí, ktorým sa kedysi podarilo za železnú oponu ujsť, sa zase mohli slobodne vrátiť domov. Už im nehrozil pobyt vo väzení, trestný čin opustenia republiky prestal existovať. Zanikol aj trestný čin príživníctva, ktorý umožňoval poslať za mreže každého, kto nedostal pracovné miesto. Do zabudnutia odišiel tvrdo postihovaný trestný čin rozkrádania majetku v&nbsp;socialistickom vlastníctve aj protizákonnosť sexuálneho styku s&nbsp;osobou rovnakého pohlavia. Zato nám pribudlo množstvo iných problémov. Dnes riešime aj kyberkriminalitu, terorizmus, extrémizmus…

Krátko po osemdesiatom deviatom sa úplne novým fenoménom stali drogy. „Vďaka“ otvoreným hraniciam sa Slovensko stalo ich tranzitnou krajinou v&nbsp;rámci medzinárodného zločinu a&nbsp;do našich kriminálnych štruktúr sa etablovali etnickí Albánci, ktorí smerovali transport heroínu z&nbsp;Ázie do Európy cez stredné Slovensko. Aby u&nbsp;nás získali trvalý pobyt, uzatvárili sobáš s&nbsp;našimi, hlavne rómskymi ženami. Odhaľovanie drogových zločinov sa dlho zameriavalo na konzumentov drog, čo sa postupne mení, ale na veľké ryby v&nbsp;tomto rybníku si ešte stále nikto netrúfol. Polícia doposiaľ obchádza obchod s&nbsp;kokaínom, ktorý pre jeho vysokú cenu užíva hlavne „horných desaťtisíc“, umelci, bohémi, politici. Droga bohatých sa na Slovensko dováža z&nbsp;Južnej a&nbsp;zo Strednej Ameriky a&nbsp;biznis s&nbsp;ňou je úzko prepojený so skupinami špecializujúcimi sa na pranie špinavých peňazí.

Ako sa uvádza v&nbsp;staršej analýze pracovníkov prokuratúry, pašovanie narkotík&nbsp;vnieslo do kriminálneho prostredia nášho regiónu nadnárodný prvok. Etablovali sa u&nbsp;nás živly so skúsenosťami s&nbsp;organizovaným zločinom z&nbsp;Ruska, Ukrajiny, Arménska,&nbsp;zo štátov bývalej Juhoslávie. Medzi najznámejšie esá patril bývalý boxer Volodymyr Jegorov, obchodník so zbraňami Ašot Mrktyčev či Oleg Tchorik, podozrivý z&nbsp;vraždy exministra hospodárstva Jána Duckého.

So zmenou ekonomickej a&nbsp;hospodárskej situácie spontánne zmizli organizované skupiny pouličných predavačov, takzvaných vekslákov. Ich označenie pochádzalo z&nbsp;nemeckého wechseln, čo znamená meniť. Veksláci postávali pred hotelmi a&nbsp;špeciálnymi predajňami zahraničného tovaru Tuzex a&nbsp;zamieňali valuty, hlavne nemecké marky a&nbsp;americké doláre za&nbsp;československé koruny. Vekslák Vladimír Nejedlý pre Plzeňský denník uviedol, že za jeden mesiac si dokázal zarobiť päťdesiattisíc korún. Za toľké peniaze sa vtedy dala kúpiť nová škodovka.

Na Slovensku bol známym vekslákom Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď, ktorý neskôr úzko spolupracoval s&nbsp;mafiánskou skupinou sýkorovcov. V&nbsp;lete 1988 policajti, respektíve príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, zadržali u&nbsp;Žaluďa tridsaťpäťtisíc korún československých, päťtisícpäťsto nemeckých mariek a&nbsp;desaťtisíc rakúskych šilingov. Veksláci profitovali krátko aj v&nbsp;ponovembrovom období, keď im ešte štátne banky neboli schopné konkurovať pri zamieňaní valút. Na základe predloženého cestovného dokladu mohli banky zameniť peniaze len do výšky sedemtisícpäťsto korún československých, takže vekslákom sa kšefty len tak sypali.

Nepripravenosť legislatívy určujúcej pravidlá pre finančné inštitúcie viedla k&nbsp;nezodpovednému poskytovaniu úverov od bánk, ich nedobytnosti a&nbsp;v&nbsp;konečnom dôsledku k&nbsp;ohromujúcemu a&nbsp;hlavne bezprácnemu zbohatnutiu niektorých osôb. Banky nemali povinnosť identifikovať občanov pri finančných operáciách, nefungovala kontrola podozrivých transakcií, takže legalizácia trestnej činnosti fičala ako na bežiacom páse. Vidina rýchleho zbohatnutia v&nbsp;podobe zdeformovaného amerického sna sa na prelome tisícročí zdala tak ľahko dosiahnuteľná, že zopár chytrákov neodolalo jej zneužitiu. Jeden za druhým vznikali nebankové subjekty lákajúce na nereálne zúročenie vkladov. Po nich ostal len plač. Tisícky rodín prišli o&nbsp;celoživotné úspory v&nbsp;BMG Invest, Drukose a&nbsp;podobných firmách, desiatky nešťastníkov spáchali samovraždu.

Ekonomická kriminalita je podľa advokáta Jozefa Švarca dnes štruktúrovanejšia a oveľa sofistikovanejšia ako za socializmu. „Vtedajšie fakturačné podvody boli vyslovene primitívne.“ Novým heslom zlodejov sa stal výrok - nikoho nie je možné tak ľahko okradnúť ako štát. Stačí mať len dostatočnú drzosť a&nbsp;pár kamošov na správnych miestach. Medzi najväčšími nenažrancami sú obľúbené mimoriadne výživné podvody s&nbsp;DPH založené na fiktívnych obchodoch či iné daňové delikty. Obdivuhodnou fantáziou v&nbsp;tomto smere oplýval zemplínsky veľkopodnikateľ Mikuláš Vareha.

Chválil sa kontaktmi na prezidenta Ivana Gašparoviča a&nbsp;vo svojom účtovníctve vykazoval, že obchoduje s&nbsp;lykožrútom smrekovým. Varehovi zamestnanci vraj ručne pomocou metličiek chytali v&nbsp;hore tieto lietajúce chrobáky pekne jedného za druhým. Museli byť veľmi usilovní, lebo podľa prepočtov chytili zhruba 414 miliónov kusov. Vareha tvrdil, že škodcu lykožrúta potom predával ako potravu pre bažanty, čo chovatelia bažantov označili za úplný nezmysel. Vďaka podobným výmyselníkom ako Vareha na vysokej nohe žije nejeden pracovník daňového úradu. Vrátane toho zo Štúrova, ktorý si kúpil trendové autíčko značky Ferrari.

Po vstupe Slovenska do Európskej únie sa lákavým cieľom podvodníkov stali eurofondy. Z&nbsp;peňazí darovaných bohatšími krajinami Európy na náš rozvoj sa ušlo aj smeráčke Ľubici Roškovej. Ukázalo sa, že ich nejakým zázrakom použila „na obhospodarovanie pôdy“ na betónovom parkovisku…

Najväčším problémom traumatizujúcim spoločnosť sa stal nečakane rýchly nástup organizovaného zločinu. O odrezaných hlavách sa písalo v každých novinách, ľudia mali pocit, že sa ocitli v inom svete. Išlo o mierne skreslenú predstavu, že „za komunistov by sa čosi také hrozné stať nemohlo“. Skutočnosť však je taká, že ohavnosti sa páchajú za každého režimu, len súdruhovia nedovolili, aby bola verejnosť o nich informovaná. Málokto vedel, že na jeseň 1987 došlo v Brezne k trojnásobnej vražde, akú svojou zverskosťou neprekonala žiadna mafia. Dvadsaťsedemročný Štefan Svitek prišiel v noci k posteli svojej tehotnej manželky a zaťal jej sekerou do hlavy.

„Manželka ostala tvrdá. Vystrelo ju. Vtedy sa začali prebúdzať deti. Zľakol som sa, ostal som ako vymetený a rad radom som sekerou rúbal aj do nich. Potom som odišiel do kuchyne, sekeru som hodil na zem a zrak mi padol na nožík,“ detailne opísal Svitek vyvraždenie svojej rodiny. Policajti našli u neho doma v kuchyni mŕtvolku so znetvorenou hlavou, pri jej chodidlách ležalo srdce, pod pravou pazuchou ďalšie srdce, vedľa neho pľúca s jazykom. Kúsok od nohy ležal ľudský plod rozrezaný po celej dĺžke. Vedľa plodu ťažké kladivo s drevenou násadou, pri kladive topánka a pri nej ženský prsník. V druhej miestnosti na podlahe pod oknom časť ľudskej pečene, pri stojane časť pľúc. Medzi podlahou a&nbsp;sekretárom na podlahe torzo ženy. Chýbal jej mozog, oči. Vnútornosti mala vybraté…

Svitek napokon priznal, že dôkazov sa chcel najprv zbaviť, napchal telá dcér do vreca, že ich vynesie do lesa, až potom dostal iný nápad. „Vysypal“ telá na podlahu, zobral nožík, žiletky, rezal a ukájal sa, až kým ho nevyrušil brechot psa. Odsúdili ho na trest smrti. Kat ho obesil ôsmeho júna 1989 v Bratislave. O rok neskôr trest smrti u nás zrušili.&nbsp; „Neviem to štatisticky vyhodnotiť, ale mám pocit, že krivka násilia sa oproti socializmu dokonca znížila, len páchatelia sú čoraz mladší,“ porovnáva jednotlivé obdobia advokát Švarc a&nbsp;dodáva: „Dnes sa oveľa menej stretávame s&nbsp;brutálnymi znásilneniami žien pri klasickom prepadnutí. Vysvetľujem si to existenciou verejných domov a&nbsp;dostupnými poskytovateľkami sexuálnych rozkoší.“

„Pred rokom 1989 sme ročne narátali zhruba osemdesiat vrážd. Často boli neplánované, vykonané v&nbsp;afekte, ich dôvodom boli najmä nezhody v&nbsp;domácom prostredí, susedské spory. Po revolúcii mali iný motív. Išlo o&nbsp;vraždy na objednávku, vybavovanie účtov medzi podnikateľmi, mafiánskymi zoskupeniami, lúpežné prepadnutia. Úplne novým fenoménom boli sériové a&nbsp;masové vraždy,“ povedal v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov známy policajný vyšetrovateľ Jaroslav Ivor.

Na vyčíňanie mafie polícia ani prokuratúra neboli pripravené, dlho sa nedarilo dostať organizovaný zločin aspoň pod akú-takú kontrolu. Niežeby nikoho z&nbsp;hrubokrkých nechytili, ale dopracovať sa k&nbsp;odsudzujúcemu rozsudku bolo takmer nemožné. Mafia platila za informácie od skorumpovaných policajtov a&nbsp;svedkovia buď v&nbsp;strachu o&nbsp;život menili výpovede, alebo navždy zmizli. Rozhodne viac mafiánov padlo vo vojne medzi jednotlivými skupinami, ako sa dostalo do väzenia. Tam skončilo len pár hláv organizovaného zločinu. Mikuláš Černák sa sám prihlásil na krajskom policajnom riaditeľstve a&nbsp;aj tak hrozilo, že ho súd bude musieť pustiť na slobodu.

Kvôli nemu, kvôli jedinému zločincovi, zasadal parlament a&nbsp;narýchlo prijal zákon o&nbsp;predĺžení väzby zo štyroch na päť rokov. Demokratický systém v&nbsp;snahe o&nbsp;ochranu obyvateľstva teda siahol po povážlivo neštandardnom kroku. Aj tak Černáka odsúdili len za vydieranie a&nbsp;daňové delikty. Dostať ho do väzenia na doživotie a&nbsp;potrestať ďalších nebezpečných zločincov sa podarilo až potom, čo sa polícia naučila využívať dovtedy nepoznané metódy ako inštitút utajeného svedka, chráneného svedka, nasadenie informačnotechnických prostriedkov, nasadenie agenta či kontrolovaná dodávka. Na vymetanie najvyššieho poschodia spoločnosti však ani to nestačilo. Najvplyvnejší vždy ušli z&nbsp;lopaty, lebo korupcia ostávala zabetónovaná v&nbsp;systéme.

V snahe o vytvorenie aspoň jediného pevného bodu, od ktorého by sa dalo odraziť, musela demokracia spraviť ďalší neštandardný krok. V roku 2004 vznikol Špeciálny súd so špeciálne vyberanými sudcami bez podozrivých väzieb, s čistým kreditom. Jeho úlohou je - ako sme už spomínali v úvode - riešiť najzávažnejšie zločiny vrátane zločinov spáchaných verejnými činiteľmi.&nbsp; Nie náhodou začali prvé dva špeciálne senáty pracovať pri Krajskom súde v&nbsp;Banskej Bystrici. Práve tam sa slušní sudcovia stretávali s&nbsp;kolegom, ktorý sa vyhrážal mafiou, a&nbsp;diali sa tam aj iné veci. Tamojšieho predsedu súdu Juraja Babjaka dal v&nbsp;roku 1999 niekto zmlátiť a&nbsp;v&nbsp;roku 2004 neznámy páchateľ podpálil auto podpredsedníčke súdu Zdenke Cabanovej. Babjak i&nbsp;Cabanová boli presvedčení, že za útokmi nie je ich rozhodovacia činnosť, ale aktivity spojené s&nbsp;výkonom funkcie predsedu a&nbsp;podpredsedníčky súdu. Polopate, že za útokmi na nich môže byť niekto z&nbsp;okruhu ich kolegov.

Vznik dnešného Špecializovaného trestného súdu sa kadekomu nepáčil vrátane bývalého premiéra z&nbsp;HZDS Vladimíra Mečiara či sudcu Najvyššieho súdu Štefana Harabina. Spočiatku ani nebolo toho, kto by sa za špeciálneho sudcu hlásil. Potrebný počet senátov sa napĺňal veľmi pomaly. Medzi prvých dvoch odvážlivcov vymenovaných na nový druh súdu patrila Ružena Sabová a&nbsp;svojmu dobrému menu sa zatiaľ nespreneverila. Jej senát poslal na dlhé roky do väzenia bývalých ministrov Janušeka a&nbsp;Štefanova za nástenkový tender, súdila tiež majiteľa Drukosu Františka Mojžiša za finančné podvody a&nbsp;aktuálne má na stole kauzu vraždy novinára Kuciaka a&nbsp;jeho snúbenice.

Po Novembri ´89 sa mafiáni začali správať ako odtrhnutí z reťaze: Vraždili hlava-nehlava

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás

Po Novembri ´89 sa mafiáni začali správať ako odtrhnutí z reťaze: Vraždili hlava-nehlava

Autor článku

Ľudmila Lacková

Súvisiace články

Znudení mafiani: Prokurátor čítal obžalobu takmer tri hodiny

Černákove výlety: Mafiánsky bos nemá čas vysedávať v base

Počarovaný mafiánsky bos Černák: Prečo dal zlikvidovať konkurenta Holuba?

Znásilňovali, zabíjali deti, odrezávali hlavy: Po “nežnej” u nás explodoval organizovaný zločin

Výber pre vás