venuje sa  hlavne súdnictvu a slovenskej mafii

Ľudmila Lacková

Postrelili ma, spravili zo mňa invalida a&nbsp;ja mám z&nbsp;dôchodku platiť súdne trovy zločincovi?! To je obrovská skrivodlivosť. To takto nemôže ostať. Neexistuje! - zlostne hromží šesťdesiatdeväťročný Ladislav Kramoriš z&nbsp;Konskej pri Rajeckých Tepliciach a&nbsp;ani za svet si nenechá vysvetliť, že v&nbsp;jeho prípade súd chybu neurobil. Občas sa veci zomelú tak, že spravodlivosť ťahá za kratší koniec.

„Kristus trpel, ale ja trpím viac. Ľavú ruku mám fakticky nefunkčnú. Nedokážem hýbať prstami, takže neviem nič chytiť. Kedysi som podnikal, mal som vlastné pohrebníctvo. Pre tú ruku som bol nútený firmu zrušiť a odísť do invalidného dôchodku. Ale s tým všetkým by som sa možno ako-tak zmieril. Len tá bolesť! Z tej sa môžem zblázniť. Bolesť v ruke cítim nepretržite. Je to taký pocit, akoby som v nej mal elektrinu. Primár mi povedal, že to už mám navždy. Pokým budem žiť, bude ma ruka bolieť. Viete si to predstaviť? Od roku 1999 je môj život iba trápením.“

Udalosť, ktorá pána Kramoriša pred dvadsiatimi rokmi poznamenala, nemá akčnú zápletku. Išlo o obyčajnú náhodu, aj keď nejaké prvky zločinnosti by sa v nej možno našli.&nbsp; V&nbsp;ten deň sa zastavil u&nbsp;kamaráta Vojtecha Baránka. Videl, že garáž je otvorená, Baránek tam pri ponku čosi majstroval. Kladivom búšil do predmetu upevneného vo zveráku. Kramoriš ho zďaleka zdravil a&nbsp;vo chvíli, keď už jednou nohou stál vnútri garáže, ozval sa výstrel. Kramorišovi vypadli z&nbsp;dlane kľúče, pravou rukou automaticky siahol k&nbsp;ľavej, v&nbsp;ktorej ho prudko zabolelo. „To čo si mi spravil? Čo teraz?“ pýtal sa šokovaný, len čo zbadal krv. „Musíme ísť k&nbsp;lekárovi.“

Baránek sa zľakol tiež. Narýchlo si spomenul, že v Kamennej Porube má známu sestričku, ktorá by mohla ranu ošetriť. „Cestou v aute ma prehováral, aby sme tvrdili, že ranu mám od klinca. Lenže jeho známa Anna Tretinová pracovala ako sestrička na chirurgii a len čo sa na ranu pozrela, bolo jej jasné, že klinec ju spôsobiť nemohol. Mňa neoklamete, vravela, a tiež, že taký hrubý klinec nepozná a že to musí ošetriť lekár.“ Kramoriš napokon skončil na operačnom stole v&nbsp;žilinskej nemocnici. Súdni znalci konštatovali priestrel ľavej paže v&nbsp;oblasti bicepsu s&nbsp;poškodením stredného a&nbsp;lakťového nervu. Zreparovať nervy sa lekári pokúšali opakovane, Kramoriš absolvoval dokopy štyri operácie, ale bez výraznejšieho zlepšenia. Znefunkčnenie ruky sa ukázalo ako trvalé, bolesť chronická a&nbsp;z&nbsp;kamarátov sa stali nepriatelia.

Baránka obvinili z trestného činu ublíženia na zdraví. Využil svoje právo a o tom, čo sa stalo, nikdy nevypovedal. Policajtom síce vydal zbraň, ale ukázalo sa, že nie tú, ktorou bol zranený Kramoriš. Baránek bol v okolí známy svojou zručnosťou. Kedysi pracoval v Závode valivých ložísk v Bytčici a kamarátom „podomácky“ opravoval zbrane. Možno preto predpokladať, že medzi mnohými predmetmi na ponku mal položenú pokazenú a hlavne nabitú zbraň, zrejme pištoľ devinu, a tá pri otrasoch spôsobených údermi kladiva samovoľne vystrelila.&nbsp; Vyniesť verdikt sa súdu podarilo až po deviatich rokoch. V&nbsp;rozsudku sudkyňa konštatuje, že pri manipulácii s&nbsp;„neznámou strelnou zbraňou” sa Baránek správal nezodpovedne. Ponechať nabitú zbraň pohodenú kdesi na pracovnom stole v&nbsp;garáži s&nbsp;dverami dokorán je ako privolávať tragédiu. Dnu predsa mohol vbehnúť ktokoľvek. Aj Baránkova manželka, aj nejaké dieťa. Od momentu nešťastného výstrelu zase Baránek konal účelovo v&nbsp;snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Odsúdili ho na sedem mesiacov podmienečne.

Krátko po nešťastí poslal Baránek zranenému Kramorišovi dvadsaťosemtisíc slovenských korún, čiže v prepočte okolo deväťsto eur ako bolestné, ale tomu sa to vzhľadom na trvalé následky a s tým súvisiace doživotné obmedzenia nezdalo dostačujúce. Len čo mal v rukách právoplatný rozsudok o Baránkovej vine, podal na súd žalobu, ktorou sa domáhal vyplatenia náhrady škody. To bolo v roku 2008. Ako to už u nás chodí, aj tento súdny proces sa len naťahoval a naťahoval, až v roku 2011 Vojtech Baránek zomrel.&nbsp; „Právnici ma presviedčali, že to na veci nič nemení, že predsa dedičia nepreberajú po zosnulom len majetok, ale aj jeho záväzky. Po Baránkovej smrti som teda požadoval odškodnenie od Baránkovej manželky a&nbsp;ich syna a&nbsp;oni sa zase snažili plateniu vyhnúť. Dedičské konanie po Baránkovi bolo zastavené pre nemajetnosť, čo je úplný nezmysel. Veď mu postavili na cintoríne pomník, aký nemá ani prezident v&nbsp;Prahe. Zistil som, že Baránek už počas súdneho konania previedol dom i&nbsp;ďalšie nehnuteľnosti na syna. Súdnou cestou som napadol darovaciu zmluvu a&nbsp;podarilo sa vyhlásiť ju za neplatnú. Myslíte, že mi to v&nbsp;spore o&nbsp;vyplatenie odškodného pomohlo? Figu drevenú! Prehral som. Vraj z&nbsp;nedostatku akejsi pasívnej legitimácie a&nbsp;sudkyňa vyhlásila, že je to už aj tak premlčané. Ale - ako premlčané?! Mňa ruka bolí stále!“

Žalobu o náhradu škody vedenej proti pozostalým súd v roku 2016 zamietol a trovy konania vyčíslil takmer na dvetisíc eur. Keďže v spore bol neúspešný Ladislav Kramoriš, platiť musí on. Dôchodca s mesačným príjmom tristodvadsať eur. Okrem bolesti a pocitu bezprávia má teraz na krku ešte aj exekútorov.&nbsp; „Pre postrelenú ruku som nezvládal svoju prácu, nemal som z&nbsp;čoho platiť odvody. Veľa peňazí ma stáli lieky, biolampy a&nbsp;ďalšie zázraky, ktoré mi ani tak nepomohli. Ani cesty za advokátmi a&nbsp;exekútormi nie sú zadarmo. Ešteže mi pomáhajú kamaráti, bez nich by som bol už obesený. Ale ja to tak nenechám. Za zločinca trovy konania platiť nebudem! Poženiem to ďalej. Takto to na svete nemôže fungovať,“ nechce sa vzdať svojej pravdy Kramoriš. Hnevá sa na centrum právnej pomoci, kde ho odmietli zastupovať „pre zjavnú bezúspešnosť sporu“, a&nbsp;hľadá ďalšie možnosti, ako sa domôcť odškodného od už nežijúceho Baránka. S&nbsp;pocitom celoživotnej krivdy sa vrhá do ďalšej sebazničujúcej misie.

Stačilo by málo, aby na Slovensku nepribúdalo ľudí s nešťastným osudom Ladislava Kramoriša. Súdy predsa môžu v trestných veciach okrem viny páchateľa rozhodnúť o odškodnení poškodených. Lenže obyčajne to nerobia. Obetiam trestných činov pri vyhlasovaní rozsudku iba oznámia, aby sa svojich nárokov domáhali v občianskoprávnom konaní. Ľudí poznačených ťažkou traumou nechajú, aby si sami zháňali advokátov a ďalšie dlhé roky čakali na naplnenie svojich práv. Vystavujú ich tým riziku, že presne tak ako starý pán Kramoriš sa odškodnenia nedočkajú a, navyše, ešte ich budú ako nejakých niktošov naháňať exekútori.

Skrivodlivosť ako hrom! Poškodený musí platiť za odsúdeného

Autor článku

Ľudmila Lacková

Výber pre vás

Skrivodlivosť ako hrom! Poškodený musí platiť za odsúdeného

Autor článku

Ľudmila Lacková

Súvisiace články

"Uprataná" nehoda: Šéf krajskej polície bol účastníkom smrteľnej dopravnej nehody!

Odsúdený pedofil sa po rokoch priznal k brutálnej vražde detskej miss: Bola to nehoda, tvrdí

FOTO - Nehoda pri ktorej zahynula rodina A. Hrnka: Zoznam obetí a detaily o problémoch lietadla

Papalášska nehoda: Starosta dostal mikrospánok, rodičia zrazeného dieťaťa sa boja ututlania

Výber pre vás