Jana Čavojská

K záujmu o prírodu ho viedli rodičia. Odmalička chodil s otcom na motýle. Neskôr si uvedomil, že ich krása v škatuli vybledne. Namiesto napichávania na špendlíky ich začal fotiť starou otcovou Praktikou. Aj filmovať začal náhodou. Študoval prírodovedu a zaoberal sa bobrami. Škola kúpila kameru, tak ju pri pozorovaniach začal používať namiesto zápisníka. Dokumentoval bobrí život sám pre seba. Podarilo sa mu však nakrútiť unikátne zábery. Tomáš Hulík, fotograf, filmár a prírodovedec, najnovšie nakrúca rieku Moravu a spolupracuje na reintrodukcii koňa Przewalského do Kazachstanu.

Keď Tomáša Hulíka začali zaujímať bobry, boli ešte v&nbsp;našom geografickom priestore veľmi vzácne. Vylovili ich pred stopäťdesiatimi rokmi. Zabíjali ich kvôli kožušine, mäsu, ktoré sa mohlo konzumovať aj v&nbsp;období cirkevných pôstov, lebo bobra kedysi autority vyhlásili za štvornohú rybu, a&nbsp;výlučkom žliaz nazývaným kastoreum. „Bolo to vychýrené afrodiziakum a&nbsp;dobre nieslo vône, takže ho používali aj parfuméri,“ vysvetľuje Tomáš. Európska odborníčka na bobry Johana Sieberová z&nbsp;Etologického inštitútu Konrada Lorenza vo Viedni úspešne reintrodukovala bobry do lužných lesov pod rakúskou metropolou. Pravdepodobne z&nbsp;tejto partie pochádzala bobrica, ktorá si našla nové teritórium pri marcheggskom moste. „Dovolila nám nahliadnuť do svojho života tak, ako pred nami len málo ľuďom. Dostala meno Ráchel. V&nbsp;začiatkoch našich pozorovaní totiž vždy rachla chvostom o&nbsp;hladinu. Je to bobrí komunikačný znak „pozor, nebezpečenstvo“. Tento zvuk sa dobre šíri po vode.“

Odborná literatúra vtedy uvádzala, že bobry žijú v&nbsp;súdržných rodinách a&nbsp;v&nbsp;celoživotnom partnerskom vzťahu. Ráchel však bola iná. „Bola paňou územia okolo marcheggského mosta. Vo februári, v&nbsp;období párenia, vždy na chvíľu z&nbsp;tejto lokality zdrhla. Asi za rakúskymi samcami. A&nbsp;v&nbsp;máji mala potom mláďatá. Bob­rie rodiny tvoria rodičia - v&nbsp;našom prípade len Ráchel - a&nbsp;dve generácie potomkov. Po narodení mláďat Ráchel dvojročných potomkov vyhnala. Fascinujúce bolo pozorovať, ako sa starší súrodenci starali o&nbsp;mladších. Za osem rokov aktívneho pozorovania Ráchelinej rodiny som pri nej samca videl len dva-tri razy.“

Koncom 90. rokov minulého storočia boli bobry také vzácne, že filmárom sa ich málokedy podarilo natočiť. Tomáš mal však tony fotografií a&nbsp;filmových záberov. Za Johanou Sieberovou raz prišli filmári, ktorí takisto nie a&nbsp;nie natočiť bobry. Poslala ich na Slovensko. Že tam sú šialení študenti a&nbsp;majú neuveriteľný materiál. „Pol roka nenatočili ani chlp. S&nbsp;nami mali za dve hodiny všetko, čo potrebovali,“ spomína Tomáš. Jeho pozorovania bobrov ich však tak zaujali, že sa rozhodli natočiť film o&nbsp;ňom. Incredible Hulik and his Beavers. Hulík a&nbsp;jeho bobry.

Väčšinu scén nakrúcal Tomáš, rakúskeho kameramana zavolali len na scény, na ktorých Slovák musel byť. „Filmárčina sa mi zapáčila. Zdala sa mi oveľa zaujímavejšia, ako niekde v&nbsp;kancelárii štempľovať dokumenty a&nbsp;písať stanoviská. Videl som väčší zmysel v&nbsp;poukazovaní na krásu prírody a&nbsp;potrebu jej ochrany formou filmov a&nbsp;fotografií,“ vysvetľuje Tomáš. Prvé veľké ciele fotografov a&nbsp;filmárov splnil rýchlo: film o&nbsp;bobroch uviedli v&nbsp;rámci cyklu Universum rakúskej televízie, ktorý je svetovou špičkou pre prírodopisné snímky. A&nbsp;na základe toho publikoval Tomášov článok o&nbsp;bobroch a&nbsp;fotografie prestížny National Geographic.

Ďalším Hulíkovým projektom bol film o&nbsp;Vysokých Tatrách Divočina zamrznutá v&nbsp;čase. Tomáš ním chcel spropagovať Slovensko. Keďže vo veľhorách nebol až tak doma, poprosil o&nbsp;spoluprácu Pavla Barabáša. Hovorí, že to bol doktorát z&nbsp;filmárčiny.

Tomáš ďalej nakrúcal. Väčšinou filmy o&nbsp;prírode a&nbsp;zvieratách. Jednou z&nbsp;výnimiek bol projekt Cesty Slovenskom a&nbsp;o&nbsp;pár rokov Slovensko - Prítomná minulosť. „Snažili sme sa nájsť pekné, zachované, reprezentatívne pamiatky a&nbsp;bolo to enormne ťažké. Máloktorá bola v&nbsp;naozaj reprezentatívnom stave. Narazili sme na veľa absurdít, vymykajúcich sa bežnému ľudskému chápaniu,“ spomína. Nakoniec z&nbsp;toho v&nbsp;spolupráci s&nbsp;Pavlom Juračkom vznikol samostatný film, kniha a&nbsp;výstava Odvrátená strana Slovenska. „Lebo človeka to trochu hnevá,“ vysvetľuje Tomáš svoju motiváciu. „Každý sa tváril, ako keby tá odvrátená strana neexistovala. Sme hlboko nevzdelaní, čo sa týka našej histórie. Poznáme Cyrila a&nbsp;Metoda, Pribinu, Svätoplukove prúty, potom z&nbsp;dejín vyskočí Jánošík, niekto si možno spomenie na Máriu Teréziu a&nbsp;zrazu sme pri Štúrovi. A&nbsp;celých tisíc rokov je pre nás čierna diera. Pritom máme zaujímavú a&nbsp;bohatú históriu. Územie Slovenska hralo veľakrát prím v&nbsp;Európe aj vo svete. Vznikali tu fantastické veci, prekvital priemysel a&nbsp;bankovníctvo, bohaté mestá si sem vozili umelcov zo zahraničia, špičkoví majstri fresiek z&nbsp;Talianska napríklad maľovali fresky v&nbsp;gotickom kostole v&nbsp;Plešivci na Gemeri.“

Tomáša hneval aj pohľad na rozpadnuté kaštiele. Ich niekdajší majitelia z&nbsp;radov šľachty boli za monarchie nositelia vzdelania a&nbsp;kultúry na našom území. Zhromažďovali veci obrovskej hodnoty - a&nbsp;nielen tej hmotnej. Knihy, umenie. „Za prvej republiky sa na to začalo zabúdať a&nbsp;potom to úplne dorazili komunisti. Z&nbsp;kaštieľov robili sklady pre jednotné roľnícke družstvá, polepšovne, liečebne, domovy pre seniorov.“

Nádherne zachované goticko-renesančné námestie v&nbsp;Bardejove, zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO, sa dostalo na ústrednú koláž fotografií Tomášovej výstavy Odvrátená strana Slovenska. Jedna z&nbsp;absurdít sa totiž deje aj tam. „Domáci mi raz povedali: Po­čkaj, prídu iluminátori. Nerozumel som, o&nbsp;čo ide, až kým sa nezotmelo. Vtedy začali námestie nasvecovať všetkými možnými farbami. Ťažko niečo povedať aj na projekt vyhliadky v&nbsp;korunách stromov, kvôli ktorej sa vyrúbe kus lesa. Každý z&nbsp;nás má zodpovednosť za to, kde sa ako krajina a&nbsp;spoločnosť nachádzame.“

V&nbsp;pozícii fotografa a&nbsp;filmára prírody sa Tomáš predsa len cíti lepšie. Príroda je farebnejšia, pestrejšia, zábavnejšia. Kedysi mal rád Poloniny. Počas nakrúcania filmu Divoké Slovensko tam zobral nemeckých producentov a&nbsp;kamarátov s&nbsp;tým, že uvidia poslednú divočinu v&nbsp;Európe. „Namiesto toho sme videli rozrúbané lesy a&nbsp;kamióny, ktoré pred nami nakladali štiepku. Doteraz ma fascinuje Gemer. Aj z&nbsp;histórie, aj z&nbsp;prírody sa tam zachovalo veľmi veľa. Gemer ešte nie je až tak veľmi pobozkaný civilizáciou a&nbsp;turistickým ruchom. To ho zachraňuje. A, samozrejme, milujem rieku Moravu. Je to moje najobľúbenejšie územie. Tu som doma a&nbsp;trávim tu skoro všetok voľný čas.“

Aj nasledujúci Tomášov filmový projekt bude o&nbsp;rieke Morava. Divú prírodu tam pomohol zachovať komunizmus. Bolo to pohraničné pásmo, železná opona. Povolenie chodiť tam mali len tí najmocnejší. Protipovodňové opatrenia však Moravu spútali do medzihrádzového priestoru. Na rakúskej strane už riečne ramená sprietočňujú. Podobné projekty sa pripravujú aj u&nbsp;nás.

Nedávno otvárali cyklomost na Devínskom jazere. „Urobili velikánsku párty. Uprostred toho najvzácnejšieho územia, v&nbsp;plnej reprodukčnej sezóne, keď všetky vtáky hniezdia. Bola tam ľudová hudba, mikrofóny, divadielko a&nbsp;iks áut,“ nechápe Tomáš. „V&nbsp;prírode sa ľudia nemôžu správať ako v&nbsp;nákupnom centre. Musia k&nbsp;nej mať úctu. Lenže my Slováci nemáme vzťah k&nbsp;životnému prostrediu. Čo by krajiny na západ od nás dali za to, keby mali takú bohatú diverzitu! A&nbsp;my robíme všetko pre to, aby sme si ju čím skôr zlikvidovali. V&nbsp;národných parkoch sa rúbe a&nbsp;poľuje vo veľkom.“

Počas projektu o&nbsp;odvrátenej strane Slovenska sa Tomáš veľa zamýšľal nad tým, prečo si nevážime prírodu, nepoznáme históriu a&nbsp;máme v&nbsp;spoločnosti toľko extrémistov. „Pramení to z&nbsp;nedostatku vzdelania,“ myslí si. „Deti nevedieme k&nbsp;vzťahu k&nbsp;prírode, ku kultúrnemu a&nbsp;k&nbsp;historickému dedičstvu.“

Scenáre si Tomáš nikdy nerobí dopredu. Filmár prírody nikdy nevie, čo sa mu udeje pred kamerou. „Scenár vzniká, až keď je natočený materiál. Varíme z&nbsp;ingrediencií, ktoré sme nakrútili.“ Kľúčová je preňho príprava. Prostredie okolo rieky Morava veľmi dobre pozná. Vie, kde žije aké zviera a&nbsp;rastie aká rastlinka, pozná ich životný aj denný cyklus. „Príprava je najťažšia. Nakrúcanie je príjemná a&nbsp;fantastická časť práce,“ hovorí. „Iba leto nemám rád. Slnko vychádza veľmi skoro, takže musím skoro vstávať. Okolo poludnia je potom zbytočné nakrúcať. Horúci vzduch sa vlní a&nbsp;zvieratá majú siestu. Navyše sa musím naobliekať, aby ma tak veľmi neštípali komáre.“ Tomáš najradšej filmuje sám. Čím viac ľudí, tým viac hluku, pohybu a&nbsp;pachov. On potrebuje splynúť s&nbsp;prírodou a&nbsp;byť neviditeľný. Keďže to prostredie výborne pozná, môže nakrútiť veci, ktoré človek zažije raz-dvakrát za život.

Pri nakrúcaní na neznámom mieste je extrémne zaujímavé všetko. Tomáš spomína šok, aký zažil v&nbsp;Istanbule. „Nakrúcali sme tam film Divoký Istanbul. Vôbec som si to nevedel predstaviť. V&nbsp;najväčšom meste Európy môže byť nejaká divá príroda? Bola. A&nbsp;veľmi bohatá. Režisér chcel záber delfína vyskakujúceho pred Hagiou Sofiou. Klepal som si po čele. Ale ten záber sme naozaj urobili. Nakrúcali sme aj vlkopsy. Populácia vlkov chodí do mesta a&nbsp;kríži sa s&nbsp;túlavými psami.“

Filmári sa občas nevyhnú dokrútkam so zvieratami v&nbsp;zajatí. Napríklad s&nbsp;medveďom v&nbsp;Tatrách. „Išlo o&nbsp;situácie, ktoré sa reálne stali. Mesiac po nakrúcaní mi o&nbsp;piatej ráno zavolal bača Imro s&nbsp;tým, že medveď im práve robí šarapatu v&nbsp;košiari a&nbsp;nevedia ho odohnať tak ako toho nášho pri filmovaní. Takže keby sme so štábom čakali na tom mieste niekoľko týždňov, nakrútili by sme túto situáciu v&nbsp;reáli. Ale niečo také nemáme ako zaplatiť. Extrémne vzácne zvieratá by zas filmári nemali vyrušovať. Preto sa používajú zvieratá v&nbsp;zajatí.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/slovensko-plne-absurdit-tisic-rokov-vlastnej-historie-je-pre-nas-cierna-diera-tvrdi-filmar" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

Pred časom začal Tomáš pracovať pre bratislavskú zoo. Dúfal, že sa mu podarí rozbehnúť projekty na priamu ochranu prírody a&nbsp;inštitúciu zmodernizovať. Nevyšlo to, no oslovila ho pražská zoo. Má na starosti reintrodukciu koňa Przewalského do Kazachstanu. Pražská zoo má ich chov už dlhé roky a&nbsp;za sebou úspešné projekty v&nbsp;Mongolsku, tam nový život začalo veľa zvierat z&nbsp;Prahy. Tomáš dúfa, že niečo podobné sa podarí v&nbsp;Kazachstane. Už vyberajú čo najvhodnejšie lokality.

Slovensko plné absurdít: "Tisíc rokov vlastnej histórie je pre nás čierna diera," tvrdí filmár

Výber pre vás

Slovensko plné absurdít: "Tisíc rokov vlastnej histórie je pre nás čierna diera," tvrdí filmár

Súvisiace články

Legendárnym bratislavským Meteorom hrozí zošrotovanie. Podarí sa zachrániť aspoň jeden z nich?

V kraji vína a šafranu: Na zážitkovej železnici v Dolnom Rakúsku nuda nehrozí

Svetová vzácnosť: Kostolíky v Gemeri a Malohonte skrývajú nevídané poklady

Slovák v Antarktíde: Je to alarmujúce, ľadovce ustupujú za pár rokov o desiatky metrov

4 domčeky za 4 týždne: Jedinečný spôsob, ako pomôcť ukrajinským utečencom

Výber pre vás