reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Mala som deväť rokov, keď sme odchádzali zo Žiliny. Vlastne si spomínam iba na náš panelák, na to, že nad nami aj pod nami žili rodiny s dievčatami asi v mojom veku a že naše rodiny sa kamarátili, - rozpráva Zuzana Gregorová, dnes už Susanne Gregor, lebo pre takúto formu svojho mena sa rozhodla, keď získala rakúske štátne občianstvo. Snobstvo? „Určite nie, ale Rakúšania čítajú z&nbsp;ako c, takže ma stále volali Cucana. To by sa asi nepáčilo nikomu.“ Ale, ako jej povedali v&nbsp;Nemecku, Zuzana znie exotickejšie a&nbsp;mala by toto meno používať aspoň ako pseudonym na knihy, ktoré píše. Sme v&nbsp;Žiline v&nbsp;roku 1989. Posledný červený rok, tak sa volá jej najnovší román, ktorý vyšiel nedávno a&nbsp;v&nbsp;októbri sa v&nbsp;Rakúsku stal najpredávanejšou knihou.

„Reálie sú skutočné, Žilina, panelák, susedia, ale zvyšok vymyslený. Príbeh rozpráva dievča zo stredného bytu. Jej kamarátka o&nbsp;poschodie nižšie už nemá otca, emigroval, ale posiela balíky plné pekných a&nbsp;dobrých vecí. Len nikto nevie, ako tam žije. Rodičia kamarátky nad ňou sa emigrovať chystajú, ale najskôr bez detí, aby preskúmali, ako tam budú žiť. Láka ich materiálne bohatstvo Západu, idealizujú si život v&nbsp;západnej Európe...“ rozpráva Susanne a&nbsp;dodáva, že do knihy vložila všetky svoje spomienky. Ako vyzerali obchody, ako sa žilo v&nbsp;panelákoch na žilinských Vlčincoch. „To si Rakúšania ani Nemci nedokážu predstaviť. Svet na Východe sa pre nich končil pri ostnatom drôte a&nbsp;čo je za ním, netušili.“

Autorka, ktorá má dnes množstvo čitateľov nielen v&nbsp;Rakúsku, ale aj v&nbsp;Nemecku, však v&nbsp;roku 1990, keď sa sťahovali do Wartbergu an der Krems, nevedela po nemecky ani ceknúť. „Šla som do štvrtej triedy základnej školy a&nbsp;to, čo sa ma otec doma pokúšal naučiť, sa ukázalo ako dosť zbytočné. Tunajší ľudia hovoria vlastným dialektom, ktorý má od spisovnej nemčiny naozaj ďaleko. Rok som sa trápila, ale potom sa mi začalo dariť. Dokonca tak, že som sa po skončení osemročného gymnázia prihlásila na germanistiku na Salzburskú univerzitu. Mne sa ten jazyk páči, čímsi ma fascinuje.“ Nasledoval rok v&nbsp;Spojených štátoch, keď na univerzite v&nbsp;New Orleanse vyučovala nemčinu ako asistentka na tamojšej katedre jazykov, ale s&nbsp;tým skúsenosti mala - už ako študentka učila jazyk cudzincov, ktorí sa rozhodli žiť v&nbsp;Rakúsku, a&nbsp;učí ho dodnes. „Okrem stredy, štvrtka a&nbsp;piatka, vtedy píšem knihy.“

„Ona nám vydávala rodinný časopis už na gymnáziu,“ hovorí jej otec Peter Gregor. Po slovensky. „Potom skúsila písať po nemecky, a&nbsp;keď v&nbsp;roku 2009 uverejnili jej krátku poviedku, umiestnila sa na treťom mieste v&nbsp;literárnej súťaži Hohenemser Literaturpreis. O&nbsp;rok už mala prvú cenu v&nbsp;súťaži Exil Literaturpreis - tá je pre autorov, ktorí žijú v&nbsp;Rakúsku, píšu po nemecky, ale nemčina nie je ich rodný jazyk. Mimochodom, zúčastnilo sa na nej 209 autorov.“ O&nbsp;dva roky jej vyšiel prvý román Bez vlastného miesta, v&nbsp;roku 2015 ďalší - Územia, tretí - Pod vodou - vlani. No a&nbsp;Posledný červený rok je „horúca novinka“, vyšla v&nbsp;Nemecku a&nbsp;bude z&nbsp;nej aj audiokniha, ktorú bude vysielať nemecký rozhlas pri príležitosti tridsiateho výročia Nežnej revolúcie.

Pokračovanie na ďalšej strane&gt;&gt;

Preskúmať, prieskumník. Presne toto slovo Susanne použila, keď hovorila o kamarátke hrdinky svojej knižky a jej rodičoch, ktorí sa rozhodli „preskúmať“ Západ. Skúmanie je jedna z obľúbených činností v ich rodine a jej otec sa stal prieskumníkom dokonca dvakrát. Pracoval v&nbsp;žilinskej celulózke, vedel po nemecky, po anglicky aj po rusky, a&nbsp;tak sa už za socializmu dostal do Švédska. Lenže on chcel spoznať viac a&nbsp;rozhodol sa, že využije jednu z&nbsp;mála príležitostí, ktorá sa ponúkala - Angolu. „Bol by som tam šiel, aj keby mi nezvýšili plat,“ spomína, prečo sa rozhodol ísť do tejto africkej krajiny na celý rok. „Angola získala nezávislosť od Portugalska v&nbsp;roku 1975, vyhnali všetkých cudzincov a&nbsp;zrazu tam nemal kto pracovať. Portugalčania ich nenechávali študovať, nejestvovala žiadna domáca inteligencia. Zato v&nbsp;meste Alto Catumbela stála úžasná nová celulózka a&nbsp;Angolčania budovali socializmus. Bratské krajiny im pomáhali a&nbsp;Československo sa malo postarať o&nbsp;papierne. Odletel som v&nbsp;roku 1982.“ Tak sa skončil ich prvý život a&nbsp;začal sa druhý. V&nbsp;Angole.

„Šiel tam ako prieskumník,“ hovorí jeho manželka Soňa Gregorová. „Ja som zostala s&nbsp;dcérami doma, jedna mala dva a&nbsp;druhá sedem rokov.“ Lenže „prieskum“ sa skončil dobre, Peter Gregor hlásil, že je tam veľa rodín s&nbsp;deťmi, a&nbsp;tak nakoniec vycestovala aj ona. Ani nie o&nbsp;rok, 12. marca 1983, ich uniesli členovia povstaleckej organizácie UNITA. Šesťdesiatšesť občanov Československa, dvadsaťosem mužov, sedemnásť žien a&nbsp;dvadsaťjeden detí, medzi nimi aj Zuzanu a&nbsp;Zdenku Gregorové. „Dodnes neviem, ako sme to prežili,“ hovorí pani Soňa. Spomína, ako Zuzanu niesli na rukách, ako dostala zápal pľúc, ako jej ktorýsi z&nbsp;povstalcov nesterilnou ihlou pichal antibiotiká... Strastiplný trojmesačný pochod, počas ktorého prešli tisíctristo kilometrov. Sedemročná Zdenka ich prešla do posledného kilometra sama, a&nbsp;to aj vtedy, keď už viacerých vyčerpaných dospelých vrátane jej mamy museli niesť povstalci. Peši, väčšinou bez jedla, netušiac, ako sa to skončí. Napokon, o&nbsp;tom sme písali pred šiestimi rokmi, keď bolo tridsiate výročie tejto udalosti. Ale ani po troch mesiacoch sa to pre rodinu neskončilo. Soňa Gregorová sa s&nbsp;deťmi dostala domov, ale Peter Gregor zostal v&nbsp;angolskom zajatí ešte rok.

Zdenka Gregorová,&nbsp; alias Christina Schmid

„Sedemročné dieťa si po toľkých rokoch toho veľa nepamätá. Viem, že nám bolo dobre, kým nás neuniesli. A čo to naozaj urobilo s mojou psychikou, som pochopila, až keď som sa tu v Rakúsku stretla s terapeutmi,“ rozpráva Christina Schmid. Predtým Zdenka Gregorová, ale aj ona prijala iné meno. „Manželova babka mi povedala, že jej vypadnú zuby, kým vysloví moje meno.“ Vydala sa, má dve deti a žije vo Wartbergu an der Krems.&nbsp; „Mávala som záchvaty paniky, často som bývala chorá, nevedela som však prečo,“ rozpráva. Keď som sa dostala ku psychokineziologičke, vyplávalo na povrch, že je za tým Angola: pocit, že zostanem sama, že zaostanem za skupinou a stratím sa... Zaujalo ma to tak, že kineziológii, metóde odblokovania emocionálneho stresu, som sa venovala pätnásť rokov už ako terapeutka. Otvorila som si vlastnú prax.“

Bola staršia než jej sestra Zuzana, keď prišla do Rakúska, pätnásťročná. Spomína, že stačilo vojsť do dedinského obchodu a&nbsp;bola šokovaná. „Nehodnotila som to ako príchod do slobodnej krajiny, nemala som pocit, že v&nbsp;Československu panuje diktatúra, na to som bola príliš mladá. Napokon, ani ryba nevidí vodu, v&nbsp;ktorej žije. Chápať som to začala až na hodinách dejepisu. Ale rada spomínam na to, ako ľudia v&nbsp;Žiline držali spolu, akí boli kamarátski, srdeční.“ Pri týchto slovách sa do rozhovoru pridá jej manžel Harald, ktorý, ako sám vraví, o&nbsp;Slovensku pred rokom 1989 nevedel vôbec nič. „Dostal som sa najďalej do Viedne a&nbsp;na dovolenky sme chodili do Juhoslávie. Ale s&nbsp;manželkou chodievame k&nbsp;jej rodine do Banskej Bystrice často a&nbsp;mne sa u&nbsp;vás páči. Najmä ľudia,“ hovorí.

„Príchod do Rakúska bol obrovská zmena v mojom živote. Spočiatku som mala pocit, ako keby som sedela na nevybalených kufroch,“ vraví Christina a povie, že „to dodáva silu“. Skončila gymnázium, potom štúdium publicistiky v Salzburgu. Aj ona píše knihy. Po nemecky. Pred piatimi rokmi jej vyšla odborná publikácia Čchi namiesto botoxu. Je o&nbsp;spôsoboch odstraňovania vrások z Ďalekého východu. Pred pár týždňami vyšla ďalšia - Najkrajšia si, keď si sama sebou. Ako vraví, vychádzala z&nbsp;vlastných skúseností. „Mala som tridsaťpäť rokov, pozerám na tvár, vidím prvé vrásky a&nbsp;vravím si - akosi priskoro! Tak som sa vrhla na tieto metódy. Ženy majú pocit, že keď ich tvár bude rovnaká ako kedysi, aj ich život bude rovnaký ako kedysi. Ale to nie je pravda. Identita človeka založená na kráse je hlúposť a&nbsp;nikto nestarne horšie ako ženy, ktoré si na kráse zakladajú.“

Spomína na svadbu s&nbsp;Haraldom v&nbsp;Banskej Bystrici, na plný autobus členov jeho rakúskej rodiny, na to, ako deti vyrastali, ako syn Oliver po slovensky hovoril o&nbsp;sebe spočiatku iba v&nbsp;ženskom rode, lebo počúval slovenčinu predovšetkým od nej a&nbsp;od svojej staršej sestry Alexandry, ako sa tešila, keď jej raz povedal - najedol som sa, a&nbsp;aká bola sklamaná, keď ho pochválila, že to konečne hovorí správne, a&nbsp;on dodal, hurá, naučila som sa to... A&nbsp;potom dodá, že veľakrát uvažovala o&nbsp;tom, ako by sa jej život odvíjal, keby boli zostali na Slovensku. Ale kocky sú hodené. Keď sa Susanne alebo Christiny spýtate, čo vlastne sú, odpovedia unisono - Rakúšanky so slovenským pôvodom.

„Nevedel som, ako si dievčatá v&nbsp;cudzej krajine zvyknú,“ hovorí Peter Gregor o&nbsp;tom, ako sa stal prieskumníkom druhý raz v&nbsp;živote. V&nbsp;deväťdesiatom roku sa ako 37-ročný dostal na pol roka do Rakúska a&nbsp;tamojší zamestnávateľ mu navrhol, aby zostal. „Už ma vytiahol z&nbsp;Banskej Bystrice do Žiliny, potom zo Žiliny do Angoly a&nbsp;teraz do Rakúska,“ taká bola prvá reakcia jeho manželky Sone. Ako hovorí jej manžel, pol roka bol sám, potom sa sťahovala celá rodina s&nbsp;tým, že uvidia, ako dlho zostanú. „Nakoniec ma prehovoril a&nbsp;sme tu takmer tridsať rokov,“ dodá Soňa Gregorová. Práve sa začal ich tretí život.

Obaja na dôchodku. Pani Soňa je často vo Viedni u&nbsp;dcéry Susanne, ktorej pomáha s&nbsp;výchovou dcéry Isabely, Peter Gregor stále cestuje, lenže teraz po východnej Európe, lebo ho bývalý zamestnávateľ ešte občas požiada o&nbsp;pomoc pri predaji strojov na plastové profily. „Zvykli sme si,“ vraví. „Pre mňa sú Rakúšania Poloslovania, ľudia s&nbsp;otvorenou mentalitou, ktorí sú nám blízki. Rakúsko krásna, učesaná krajina, v&nbsp;ktorej ma z&nbsp;času na čas prekvapia lesy, kde stromy rastú v&nbsp;radoch ako vojaci. A&nbsp;Slovensko? Krajina sa veľmi zmenila, aj ľudia, od spôsobu, ako šoférujú, až po rozhľadenosť. My Slováci nie sme ani malí, ani zaostalí, možno nám chýba len trocha sebavedomia.“ A&nbsp;kto je dnes Peter Gregor? „Samozrejme, Slovák, len s&nbsp;rakúskym pasom.“

Ukázala Rakúšanom, ako sa žilo v panelákoch na žilinských Vlčincoch

Výber pre vás

Ukázala Rakúšanom, ako sa žilo v panelákoch na žilinských Vlčincoch

Súvisiace články

Došli jej Kájove peniaze?! Takto dnes najslávnejšia slovenská milenka Karla Gotta (†80) žije

Unesené v Angole, presťahované do Rakúska a dnes úspešné spisovateľky!

Jediná slovenská milenka Karla Gotta: On ju mal veľmi rád. No pozvala ju Ivana na zádušnú omšu?

Výber pre vás