Volajú ich na rande a niekedy im vo vozidle aj zaspia. Žien za volantom MHD je stále viac

Zvodné a zodpovedné: Šoférky MHD v Bratislave zvyknú otravovať muži s návrhmi

Pozor, ženy za volantom! V Bratislave šoférujú autobusy, trolejbusy aj električky v MHD

Filip Szórád

Na zastávke pred autobusovou stanicou postáva početná skupinka ľudí. Je krátko po jednej hodine poobede a&nbsp;slnečné lúče rozpaľujú mestský asfalt. Nepríjemné lepkavé teplo sa už aj pri krátkom pobyte na slnku dostáva pod kožu. V&nbsp;diaľke sa však už črtá nádej na zlepšenie. Trolejbus s&nbsp;číslom 42 prichádza na zastávku. Nastáva okamih pravdy. Aj je to tu – dvere sa otvárajú a&nbsp;na cestujúcich blahodarne vyfúkne studený vzduch. Vozidlo je klimatizované, čo poteší najmä nastupujúcich upotencov. Rýchly pohľad doprava, všetko je v&nbsp;poriadku. Trolejbus šoféruje atraktívna tmavovlasá žena. „S&nbsp;vodičom sa počas jazdy nerozpráva,“ vysvetlí nám ihneď šoférka bratislavskej MHD.

Kontrolné upretie zraku do zrkadiel, dvere sa zatvárajú a&nbsp;štyridsaťdvojka sa opäť dáva do pohybu. „Aha, vy ste z&nbsp;novín. To ste mali povedať hneď,“ oznámi vodička Hana Grácová. Vedľa nej pri predných dverách stojí asi 12-ročný chlapec v&nbsp;tričku s&nbsp;logom bratislavského dopravného podniku. Nič nevraví, len uprene hľadí na cestu. Prvá myšlienka našepkáva, že vari by to mohol byť jej syn. „Šimonko je fanúšik dopravného podniku, ale máme viac takýchto detičiek. Vyfasovali tričká a&nbsp;chodia sa s&nbsp;nami voziť,“ ozrejmuje žena a&nbsp;popritom krúti veľkým volantom. „Chlapci to už majú nacvičené, pozorujú nás, ale neotravujú.“ Po krátkom rozhovore so „zá­kladoškolákom“ zisťujeme, že keby nejaká nepriateľská cudzia mocnosť chcela z&nbsp;nejakého dôvodu získať detailné informácie o&nbsp;fungovaní systému hromadnej dopravy v&nbsp;hlavnom meste, Šimon by bol ideálnym kandidátom na naverbovanie. Šoférov v&nbsp;protiidúcich strojoch pozná podľa mien, vie, na ktorých linkách chodia, dokonca aj to, kedy sa striedajú, pozná úseky, kde z&nbsp;trolejbusu dokážu vydolovať najvyššiu rýchlosť. Jednoducho všetko. Ale späť k&nbsp;osobe, ktorá udáva tón nášmu prepravnému zariadeniu. Hanka šoféruje s&nbsp;istotou profesionála – ruky pevne na kormidle, pohľad smeruje dopredu do premávky, ale aj do periférií, podľa potreby. Sústredený výraz tváre sa jej zmení, iba keď stretneme jej kolegov na iných linkách. Pozdraví úsmevom a&nbsp;kývaním. „Začala som počas pandémie. Predtým som pracovala v&nbsp;gastronómii – v&nbsp;kuchyni, za barom aj ako čašníčka. No zrazu sa nedalo robiť a&nbsp;bola som nútená nájsť si novú prácu. A&nbsp;práve vtedy sa núkala možnosť ísť sem,“ uvádza nás do svojho šoférskeho príbehu. Jazdenie osobným autom ju vždy bavilo, a&nbsp;tak sa ani veľmi nezdráhala presadnúť do niečoho väčšieho. „Som človek s&nbsp;otvorenou mysľou, a&nbsp;keď to môže robiť muž, tak prečo nie žena? Nikdy sa nezľaknem práce.“ Dodáva, že keď nastupovala, bola medzi vodičmi skoro jediná „kvetinka“, ale teraz je už situácia diametrálne odlišná a&nbsp;žien kolegýň má čoraz viac. „Reakcie sú veľmi dobré. Niektorých ľudí to ešte prek­vapuje, hlavne starším dámam sa páči, keď šoféruje žena. Tie sú také prajné,“ podotkne s&nbsp;tým, že v&nbsp;jej prípade sú šoférske gény asi v&nbsp;rodine. „Už moja babka jazdila električkou a&nbsp;otec robil v&nbsp;trolejbuse. Odchádzal práve v&nbsp;čase, keď som nastupovala.“

Na celodenný pobyt na cestách si rýchlo zvykla a&nbsp;neprekáža jej prijať zodpovednosť za bezpečnosť vozidla aj cestujúcich. Téma sa zvrtne na kolízne situácie. „V&nbsp;dopravnom podniku tu mal nehodu každý. Kto do polroka nemá aspoň nejakú škodovú udalosť, to nie je šofér MHD,“ dostávame ráznu odpoveď. „Tým, že aktívne jazdíme priemerne osem hodín denne, pravdepodobnosť, že sa niečo prihodí, je jednoducho oveľa väčšia ako u&nbsp;bežného človeka.“ Zatiaľ však žiadnu väčšiu haváriu s&nbsp;trolejbusom nemala. „S&nbsp;tým veľkým strojom to nie sú žarty. Človek musí vedieť odhadnúť priestor na manévrovanie v&nbsp;zákrutách a&nbsp;dať pozor na stĺpy či zábradlia. Navyše sme závislí od vedenia a&nbsp;niektoré prekážky sa ani nedajú obísť,“ zdôrazňuje. Spočiatku jej padali zberače prúdu z&nbsp;vedenia, ale s&nbsp;pribúdajúcimi skúsenosťami sa jej to už nestáva. Najviac zážitkov má z&nbsp;nočných jázd. „Hlavne keď vozím takých tých zaspatých. Väčšinou to ide ľahko a&nbsp;stačí zahlásiť ‚konečná‘ a&nbsp;nejako vystúpia. Ale keď to nejde, volám na dispečing, nech ich vypracú,“ smeje sa Hanka. Núdzu nemá ani o&nbsp;rôzne pozvania od pánov na kávu, vínko či večeru. A&nbsp;to v&nbsp;akomkoľvek dennom čase. „Nepochodili páni. Najlepšia obrana je použiť formulku ‚s&nbsp;vodičom sa nerozpráva‘,“ smeje sa. „Je to vždy také vtipné, lebo neviem, čo si mám myslieť o&nbsp;psychickom rozpoložení muža, keď takto príde za vodičkou trolejbusu. Asi nemal šťastie inde.“ Zaznie slovo „konečná“ a&nbsp;my radšej vystupujeme, aby nemusel byť aktivovaný dispečing.

Z&nbsp;trolejbusu prestupujeme na električku. Vedie ju Kvetoslava Franková, ktorá má novú prácu krátko, len desať mesiacov. „Za to môže môj priateľ, ktorý robí v&nbsp;dopravnom podniku a&nbsp;je vodič na autobusoch. Vždy, keď som sa mu sťažovala, že som v&nbsp;bývalej práci nespokojná, posielal ma na električku,“ povie sympatická päťdesiatnička. V&nbsp;minulosti pracovala ako predavačka, a&nbsp;aj keď už dlhšie chcela zmeniť profesiu, presvedčilo ju až náborové video na YouTube. „Povedala som si, že to vyskúšam, pôjdem na ten kurz a&nbsp;buď to spravím, alebo nie.“ A&nbsp;ako už asi tušíte, spravila na prvýkrát. „Myslela som, že to bude ťažšie, ale dá sa to naučiť. V&nbsp;prvom rade to človeka musí baviť. Je to iné, je to zmena, každý deň zažívam nejaké nové situácie,“ vraví stále čerstvá električkárka, očividne nabitá pozitívnymi emóciami. Zároveň však priznáva, že nie je všetko len ružové. „Najhoršie bolo zvyknúť si na skoré vstávanie. Napríklad aj dnes som vstávala o&nbsp;pol tretej v&nbsp;noci, aby som bola v&nbsp;depe o&nbsp;trištvrte na štyri. Musíme tam byť skôr a&nbsp;skontrolovať pred jazdou električku.“ Povzdychne si, že náročné nie je ani tak vstávať, ale donútiť sa zaspať večer o&nbsp;siedmej. „Keď si zvykli ostatní, zvyknem si aj ja,“ vyhlasuje rozhodne. Hovorí nám, že doteraz sa stretáva s&nbsp;pozitívnymi reakciami cestujúcich a&nbsp;často jej starší aj zamávajú z&nbsp;ulice. „Je to práca aj pre ženy, nie je to také ťažké a&nbsp;s&nbsp;týmito škodovkami sa naozaj pohodlne jazdí. Ženy, ktoré rady šoférujú osobné auto, ako napríklad ja, sa to rýchlo naučia. Mne to trvalo tri mesiace,“ poznamenala.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/volaju-ich-rande-niekedy-im-vozidle-aj-zaspia-zien-volantom-mhd-je-stale-viac">FOTO vodičiek MHD nájdete v GALÉRII</a>

Ako všetci, aj ona na začiatku urobila nejaké chyby. „Raz sa mi stalo, že sa mi neprehodila výhybka, nevšimla som si to a&nbsp;šla som na iný smer, ako som mala. Ako deviatka som nešla do tunela, ale rovno po nábreží,“ vraví a&nbsp;dodáva, že odvtedy si na to dáva veľký pozor. S&nbsp;novým povolaním je však spokojná a&nbsp;vidí sa jej, že to bude, obrazne povedané, beh na dlhú trať. „Do obchodu sa už nevrátim a&nbsp;chcela by som tu zostať až do dôchodku,“ uzavrie Kvetka.

Zvodné a zodpovedné: Šoférky MHD v Bratislave zvyknú otravovať muži s návrhmi

Súvisiace články

Boli za tým aj psychické problémy? Benjamín (†18), ktorý podpálil školu, si predtým vypil

Otec dohryzeného mladíka: Každý jeden medveď tu bude zabitý! A je mi jedno, že je chránený

Reportér PLUS 7 DNÍ jedol týždeň len surovú zeleninu a ovocie. Výsledok? Prekvapí vás

Výber pre vás