Roman Laml

Temný stredovek. Keď temný, tak temný, tak si ho predstavujeme, ale realita býva vždy farebnejšia než čiernobiely obraz, a&nbsp;stredovek je súčasťou našich dejín, ktoré formovali našu súčasnosť. Tak ako v&nbsp;súčasnosti, aj v&nbsp;stredoveku ľudia bojovali s&nbsp;rôznymi chorobami a&nbsp;tak ako my hľadali všetky cesty, ako sa uzdraviť. Vtedajšia medicína bola síce plná mylných predstáv, ale prinášala poznanie, ktoré pomáhalo liečiť.

Stredoveké lekárstvo, samozrejme, nadväzovalo na antických autorov, najmä na Hippokrata a&nbsp;Galéna. Hippokrates žil na ostrove Kos, ktorý v&nbsp;súčasnosti po­kladáme za jednu z&nbsp;najkrajších dovolenkových destinácií v&nbsp;Grécku, a&nbsp;považujeme ho za zakladateľa medicíny ako samostatnej vedy. Galénos, takisto Grék, pôsobil o&nbsp;niekoľko storočí neskôr v&nbsp;Ríme, kde už bolo zdravotníctvo na vyššej úrovni. Postupne pribúdali lekárske školy a&nbsp;prvé nemocnice, lekári sa začínali špecializovať. Na svete už bol aj trh s&nbsp;liečivami, kde sa dali zohnať bežne nedostupné bylinky, minerály a&nbsp;podobne. Galénos bol jedným z&nbsp;najplodnejších antických vedcov, napísal približne päťsto kníh. Dalo by sa o&nbsp;ňom povedať, že bol hlavným zdrojom medicínskych znalostí stredoveku. V&nbsp;tom čase ho považovali takmer za nespochybniteľnú autoritu, aj keď sa - z&nbsp;nášho súčasného pohľadu - občas „sekol“. Niektoré jeho anatomické znalosti vychádzali z&nbsp;pitvania zvierat a&nbsp;on ich pokojne aplikoval aj na ľudí. Jeho opis srdca a&nbsp;pečene zodpovedal opisu orgánov prasaťa a&nbsp;jeho omyly sa podarilo vyvrátiť až v&nbsp;16. storočí.

<br>Rozpad Rímskej ríše a&nbsp;chaos, ktorý nasledoval, brzdil rozvoj mnohých oblastí života. Medicína sa postupne stávala doménou kláštorov, ktoré fungovali ako centrá vtedajšej vzdelanosti. V&nbsp;kresťanskom ponímaní bol najvyšším lekárom Kristus a&nbsp;choroba a&nbsp;jej vyliečenie záviseli od jeho vôle. Predstavitelia kláštorov reprezentovali zástupcov Boha na zemi a&nbsp;ich prostredníctvom bolo možné uzdraviť sa. Určite v&nbsp;tom bola aj „láska k&nbsp;blížnemu svojmu“, ktorá rehoľníkov motivovala pomáhať chorým.

V&nbsp;Salerne, meste na juhu Talianska, vznikla v&nbsp;rámci benediktínskeho kláštora v&nbsp;9. storočí lekárska škola, ktorá využívala nielen poznatky antickej, ale aj židovskej a&nbsp;arabskej medicíny. Čerpala z&nbsp;poznatkov perzského lekára al-Ráziho, ktorý si získal prezývku Druhý Galénos, alebo od Avicennu, čo bolo polatinčené meno iného perzského vzdelanca Ibn Siná. Neskôr, od 13. storočia, začala Salerno zatieňovať lekárska škola vo francúzskom Montpellieri. Tá sa v&nbsp;13. storočí zmenila na univerzitnú lekársku fakultu a&nbsp;zachovala si počas celého stredoveku status najslávnejšej lekárskej školy v&nbsp;Európe. Mimochodom, v&nbsp;súčasnosti je najstaršou stále fungujúcou lekárskou školou na svete. Škole sa ušlo aj literárne stvárnenie v&nbsp;podaní Roberta Merleho v&nbsp;diele V&nbsp;rozpuku mladosti, ktorá je súčasťou historickej ságy Fortune de France, Dedičstva otcov.

Štúdium medicíny bolo v&nbsp;stredoveku náročné. Od študenta sa očakávalo, že bude dokonale ovládať latinčinu, že sa dokáže orientovať vo filozofii a&nbsp;dokonca v&nbsp;astrológii. Okrem medicíny, samozrejme. Nuž a&nbsp;táto časť štúdia obsahovala najmä znalosti odbornej antickej a&nbsp;arabskej literatúry, chorôb, ich príznakov, dia­gnostiky a&nbsp;liečenia. Lekárska dia­gnostika spočívala najmä v&nbsp;skúmaní moču, stolice, krvi a&nbsp;potu. Skúmalo sa všetkými zmyslami, takže okrem pozorovania či ovoniavania využívali ochutnávanie. Lekár si po štúdiu musel nájsť klientov, ktorí boli schopní za jeho služby platiť. Pôsobili najmä u&nbsp;šľachticov alebo vo veľkých mestách. V&nbsp;spoločnosti mali veľkú konkurenciu v&nbsp;rôznych potulných liečiteľoch, ránhojičoch, pôrodných babách, babách korenárkach a&nbsp;podobne. Súčasťou práce lekára bolo predpisovanie zdravého životného štýlu svojim bohatým zamestnávateľom. Už vtedy bolo známe, že zdraviu prospieva fyzická aktivita a&nbsp;prejedanie je škodlivé. Dochovali sa napríklad odporúčania lekára cisára&nbsp;Žigmunda, Albíka z&nbsp;Uničova, ktorý radil jesť hydinu a&nbsp;ryby a&nbsp;odporúčal sa vyhýbať údeným, slaným a&nbsp;tučným jedlám.

Povolanie lekára bolo uznávané, ale aj ťažké a&nbsp;nevďačné. Obmedzené znalosti a&nbsp;možnosti liečby, pochopiteľne, znamenali, že pri úspešnej liečbe sa lekár dočkal pochvaly a&nbsp;priazne, pri nezdare ho však čakali opačné reakcie, nezriedka po súdnom procese i&nbsp;smrť. Rôzne epidémie, mor či iné vtedy neliečiteľné choroby dokazovali malú účinnosť liečby a&nbsp;znižovali význam lekárov. Lekári boli dostupní len pre majetných a&nbsp;väčšina ľudí sa spoliehala na rôznych mastičkárov, ľudové recepty alebo sa odovzdávala do Božích rúk a&nbsp;spoliehala najmä na modlitby.

Možno najväčším bludom stredoveku v&nbsp;oblasti zdravia bolo potlačenie významu osobnej čistoty. Aj vtedy sa ľudia umývali a&nbsp;kúpali, ale súčasne považovali zvýšenú starostlivosť o&nbsp;osobnú hygienu za nesprávnu,&nbsp;dokonca za hriešnu. Telo bolo dočasné a&nbsp;nezasluhovalo si toľkú pozornosť ako večná duša. V&nbsp;mnohých krajinách sa pod cirkevným tlakom zatvárali verejné kúpele, pretože často slúžili ako miesto, kde sa ponúkali sexuálne služby. Keďže nebol známy vzťah medzi hygienou a&nbsp;šírením chorôb, ani lekári často nevenovali problematike čistoty veľkú pozornosť. V&nbsp;medicíne bol rozšírený názor, že horúca voda a&nbsp;časté umývanie otvára póry na pokožke a&nbsp;tak sa uľahčuje vstup chorôb do organizmu. Podmienky na šírenie rôznych epidémií boli teda viac než priaznivé.

Najväčším postrachom našich predkov v&nbsp;tých časoch bol mor, nazývaný čierna smrť, pretože príznakom bývali čierne škvrny po tele. Európou sa prehnalo niekoľko vĺn epidémie tejto choroby, najväčšia v&nbsp;14. storočí. Zahynula pri nej približne tretina až polovica európskej populácie, čo mohlo byť okolo 30 miliónov ľudí. Príčiny ani liečbu choroby nepoznali a&nbsp;ak sa mor dakde vyskytol, platilo pravidlo čo najrýchlejšie a&nbsp;čo najďalej ujsť z&nbsp;postihnutej oblasti a&nbsp;čo najneskôr sa vrátiť. Lekári najčastejšie za pôvodcu moru označovali otravu „skazeným vzduchom“, ktorý obsahoval „morový jed“. V&nbsp;domoch s&nbsp;chorým sa malo vetrať a&nbsp;miestnosti sa vykurovali rôznymi bylinkami. Častou liečbou, ktorá bola rozšírená pri väčšine chorôb, bolo púšťanie žilou. Mor bol obávanou chorobou až do začiatku 18. storočia. <br>Samozrejme, mor nebol jedinou hrozbou a&nbsp;chorobou, s&nbsp;ktorou si stredoveká medicína nevedela rady. Lekári pri liečení mnohých chorôb vychádzali zo skúseností ľudových liečiteľov a&nbsp;liečivé byliny tvorili základ účinných liekov. Poznatky a&nbsp;skúsenosti sa často miešali s&nbsp;poverami a&nbsp;nepodloženými hypotézami, takže na&nbsp;liečenie sa používali aj nerasty, zlato, orgány zvierat alebo kadejaké nábožensko-mystické postupy. Fatálny často býval zápal slepého čreva alebo zastavenie močenia vyvolané močovými kameňmi.

Možnosti chirurgických zákrokov boli veľmi obmedzené a&nbsp;v&nbsp;stredoveku považovali toto medicínske odvetvie za remeslo. Až neskôr sa stali súčasťou medicíny. Najrozšírenejšie boli amputácie končatín pri vojnových zraneniach. Tieto zákroky, bez narkózy a&nbsp;v&nbsp;nesterilnom prostredí, sa často končili smrťou pacienta. Zásluha za pokrok v&nbsp;tejto oblasti patrí ránhojičovi Parému, ktorý bol vlastne ošetrovateľ zranených bez lekárskeho vzdelania. Francúz Ambroise Paré začal po amputácii cievy podväzovať, nevypaľoval ich rozžeraveným železom ani horúcim olejom, aby sa zastavilo krvácanie. Úmrtnosť pacientov sa výrazne znížila a&nbsp;menšie bolo aj ich utrpenie. Paré si svojou prácou získal také renomé, že sa stal chirurgom francúzskych kráľov a&nbsp;počas Bartolomejskej noci, keď v&nbsp;Paríži došlo k&nbsp;hromadnému vraždeniu protestantov katolíkmi, ho ako protestanta ušetrili.

Na pomedzí stredoveku a&nbsp;novoveku sa do histórie medicíny významne zapísal aj Ján Jesenius, ktorý pochádzal zo starej zemianskej rodiny Jesenských z&nbsp;Horného Jasena, ako sa vtedy volalo Turčianske Jaseno. Jesenius patril medzi popredných lekárov tých čias. Pôsobil ako rektor na Karlovej univerzite v&nbsp;Prahe a&nbsp;v&nbsp;júni roku 1600 vykonal prvú verejnú pitvu na tele obesenca. Pitva trvala štyri dni a&nbsp;bola sprevádzaná prednáškami. Jesenius sa zapojil do protihab­sburského povstania a&nbsp;po jeho porážke ho ako jedného z&nbsp;vodcov odsúdili na smrť a&nbsp;spolu s&nbsp;27 českými pánmi&nbsp;popravili na Staromestskom námestí v&nbsp;Prahe. Po jeho sťatí telo rozštvrtili, kat mu vytrhol jazyk a&nbsp;hlavu spolu s&nbsp;hlavami jedenástich pánov na výstrahu pribili na Staromestskej veži, kde zostali desať rokov.&nbsp; Stredoveká medicína bola rovnako ako naša adekvátna svojej dobe. Povolanie lekára sa do takej podoby, ako ho poznáme v&nbsp;súčasnosti, formovalo pomaly. Pribúdali liečebné postupy, ktoré sa ďalej rozvíjali. Popri názoroch, ktoré sa časom ukázali ako správne, samozrejme, existovalo veľa bludov a&nbsp;mýtov, z&nbsp;ktorých niektoré upadli do zabudnutia. Ale niektoré sa, napodiv, tradujú podnes a&nbsp;ľudia im stále veria.

Medicína v stredoveku: Ľudia považovali zvýšenú starostlivosť o osobnú hygienu za hriešnu

Výber pre vás

Medicína v stredoveku: Ľudia považovali zvýšenú starostlivosť o osobnú hygienu za hriešnu

Súvisiace články

V koži medveďa: Ľudia veria, že im veľké zviera prinesie šťastie, zdravie a ochranu pred zlým

Ako v stredoveku: Sudcovia v krajinách EÚ často chránia sexuálnych násilníkov

Unikátna stredoveká kniha sa otvára šiestimi spôsobmi a skrýva šesť rôznych textov

Výber pre vás