Peter Getting

Tajné služby v krajinách socialistického bloku sú podpísané pod tisíckami zničených životov, špicľovali ľudí, vydierali aj podplácali. Neštítili sa ani najodpornejších metód. Tí, ktorí dostali ponuku, aby sa stali ich tajnými spolupracovníkmi, mali na výber z dvoch možností. Kým niektorí sa nechali zlákať a odpovedali áno, iní v sebe našli odvahu povedať nie. Tieto dve slová stoja v názve putovnej výstavy, ktorá zo Slovenska precestuje Európu.

„Slušní ľudia zahodili zdvorilosť a zo zásuvky vytiahli fotku mojej dcéry. Vraveli - ‚Pekné dievča. To znásilníme.‘ V tom momente mi prestalo biť srdce. V mozgu sú také zásuvky a tie treba pozatvárať. Zavrieť zásuvku s nápisom Rodina, zavrieť zásuvku s nápisom Deti. Musíš byť ľahostajný.“

Takto opisuje jedno zo stretnutí s poľskou tajnou políciou Władysław Frasyniuk. Poľského disidenta a aktivistu Solidarity za socializmu viackrát väznili, dodnes vystupuje ako občiansky aktivista. Tajná polícia sa mu vyhrážala rôznymi spôsobmi, ale najbrutálnejšie boli vyhrážky, že mu znásilnia dcéru. Frasyniuk napriek tomu odmietol spolupracovať.

Jeho prípad dokazuje, že tajné služby boli za socializmu neľudské a nezáležalo na tom, v ktorej krajine pôsobili ani ako sa volali. Príbehy vzdoru aj slabosti, prerozprávané autentickými svedkami, mohli vidieť návštevníci na nezvyčajnej výstave v Stupave. Originálny nebol len jej obsah, ale aj vzhľad. Výstavu totiž inštalovali na kamiónovom prívese, ktorý predstavoval repliku balkóna s pavlačovými bytmi - diváci sledovali jednotlivé príbehy cez priezory na dverách. Symbolicky, ako keď ľuďom liezla do súkromia tajná polícia.

Na otvorení výstavy boli aj žiaci, ktorí si to obdobie nemôžu pamätať. „Polovične sme vedeli, že tu bol socializmus, lebo ešte sme sa o tom neučili. Takto si to vieme lepšie predstaviť,“ povedali nám ôsmačky Karolína a Laura.

Prejav vzdoru vyjadruje príbeh Juraja Sterna. Narodil sa do židovskej rodiny a prežil holokaust, dnes je rektorom Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Podstatná preňho bola príhoda z detstva. „Významným momentom pre mňa bolo, že som sa pobil s jedným dobrým priateľom a prišiel som domov zakrvavený. Pri tej bitke mi natrhol ucho a otcovi som na priateľa žaloval. Keď otec videl, že to nie je nič vážne, reagoval spôsobom, ktorý bol vtedy pre mňa katastrofálny. Dal mi jedno zaucho. Potom dodal - ,Predviedol si veľkú špinavú vec, synu. Žaloval si na svojho najlepšieho kamaráta, udával si ho. Je to podlé a bezcharakterné.‘ Tento zážitok pravdepodobne formoval celý môj ďalší život, hlavne v neskorších rokoch, keď ma oslovili ľudia zo Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a chceli ma získať na spoluprácu.“

Príslušníci československej tajnej polície lámali Sterna viackrát a chceli, aby donášal na priateľov a kolegov. Vraj ich len zaujíma, čo si kto myslí o Sovietskom zväze, či súhlasia so systémom a politikou strany. Stern povedal eštebákom príbeh z detstva - ten o zauchu. Odmietol byť udavač. Neskôr zistil, že ho sledujú a doma mal odpočúvacie zariadenie ukryté pod lustrom. Po páde socializmu sa stal profesorom a aktívne vystupoval proti mečiarizmu.

Iný prípad je bývalý tréner slovenských cyklistov Kamil Haťapka, po páde socializmu politik Slovenskej národnej strany a diplomat. Aj jeho svedectvo je na výstave. Spoluprácu s eštebákmi podpísal ako agent s krycím menom Ťapka. Za totality dosahoval úspechy v športe, bol vedúci zahraničných výprav športovcov a eštebákom hlásil, s kým sa stretával v cudzine. Vo svedectve konštatuje: „Pre šport som bol ochotný urobiť absolútne všetko, čo bolo treba. Štátna bezpečnosť bola taká bezpečnosť, ako je aj teraz, ako je všade, v každom štáte. Na čo sú Američanom informácie? Samozrejme, bol taký systém. My sme v tom systéme žili. Vy ste v tom systéme nežili, ale my sme v tom systéme žili a chceli sme prežiť.“

Podobné príbehy sa odohrávali v ďalších krajinách. Napríklad český farár Miloš Rejchrt, ktorého eštebáci opakovane zatýkali, vypočúvali a tlačili, aby podpísal spoluprácu, vo svedectve hovorí: „Dodnes sa mi sníva o eštebákoch. Zrazu sú tu. Ako je to možné? Veď tu nemajú byť. Napriek tomu ich mám stále oproti sebe.“

Tak, ako u nás fungovala ŠtB, vo východnom Nemecku boli ľudia konfrontovaní s neslávne známou Stasi, ktorá má na konte brutálne zločiny a preliezla doslova do každého kúta spoločnosti. Keď drážďanský mladík Günther Werner písal s priateľmi po stenách heslá namierené proti režimu, odsúdili ho na tvrdé práce - napokon po prepustení zistil, že pre tajnú políciu pracoval 30 rokov jeho otec a ten im odovzdal materiály, ktoré kompromitovali vlastného syna. V inom svedectve dôchodca hovorí o kariérnom postupe, ktorý mal po tom, ako začal spolupracovať s tajnou políciou. „Nikdy som sa nezaoberal tým, ako získavajú informácie. V tomto ohľade som bol slepý.“

„Počul som naozaj veľa nepekných slov o informátoroch, agentoch a tých, ktorí zradili ostatných,“ hovorí Viktor Portel, hlavný kurátor výstavy. „Táto výstava sa celou záležitosťou zaoberá inak. Vyhľadali a presvedčili sme niekoľkých bývalých spolupracovníkov tajnej polície, aby nám vyrozprávali príbehy zo svojho života. Sú smutné a dojemné. Ich rozprávanie hovorí o tom, ako strach, túžba po zisku, po kariére alebo príležitosti cestovať lámali charaktery. Nesúdim ich, pretože nemám podobnú skúsenosť a dúfam, že ju ani nikdy nebudem mať, ale sú to práve tieto príbehy, ktoré odhaľujú zvrátenosť komunizmu ako ideológie a politického systému.“

Výstava je spoločným výsledkom práce dokumentaristov a historikov zo šiestich európskych krajín. „Pripravili ju partnerské organizácie, ktoré sa zaoberajú dokumentáciou príbehov pamätníkov 20. storočia. Na Slovensku pôsobí Post Bellum,“ hovorí Sandra Polovková, riaditeľka neziskovky. Po Slovensku, ktoré je prvou krajinou, kde predstavili výstavu, bude putovať do Viedne, Budapešti, Varšavy, dánskeho Roskilde, bulharskej Sofie, Drážďan a napokon dorazí do Prahy.

Historik združenia Post Bellum Filip Pavčík nám vysvetľuje, že všetky príbehy spája rovnaká životná skúsenosť - konfrontácia s príslušníkmi tajnej polície vlastného štátu. „V bývalom východnom bloku zasiahla tajná polícia do osudov státisícov ľudí a množstvo z nich malo mimoriadne bolestné a traumatizujúce zážitky. Naša výstava však nemá za cieľ odsudzovať ľudí. Ponúka ich verziu udalostí a ich vlastnú skúsenosť.“

Ľudia v hraničných situáciách reagujú rôzne - niekto so zlom spolupracuje, iný odmietne. Podľa historika o tom rozhoduje množstvo faktorov. Iná bola situácia v rokoch nastolenia socializmu, poznačených brutálnym terorom, iná pred pádom totality. Rôzne boli aj pomery v jednotlivých socialistických krajinách.

Dnes často počúvame, že za minulosťou treba urobiť čiaru, vraj načo sa vracať do minulosti. Historik však podotýka: „Práve pomocou príbehov chceme verejnosti ukázať, akým výzvam a prekážkam boli v minulosti naši starí a prastarí rodičia vystavení, ako ich dokázali prekonať a kde, naopak, zlyhali. Myslím si, že toto poznanie, ale aj snaha o pochopenie, akej situácii boli vystavení, je veľmi dôležité pre rozvíjanie sebavedomej občianskej spoločnosti na Slovensku.“

Tajné služby sa mu vyhrážali, že mu znásilnia dcéru, ďalšieho udal vlastný otec

Výber pre vás

Tajné služby sa mu vyhrážali, že mu znásilnia dcéru, ďalšieho udal vlastný otec

Súvisiace články

Vokno, Zhluk, ale aj Antikristova predkožka: Autorov neoficiálnych časopisov sledovala tajná polícia

Útek z pekla: Aký bol v skutočnosti muž, ktorému sa podarilo ujsť z Osvienčimu?

Krátko po februári 1948 mu hrozil trest smrti, napokon sa pokúsil o útek z jáchymovského pekla

Nový martýr: Matica slovenská chváli kňaza, ktorý fandil Hitlerovi

Výber pre vás