Dušan Valent

Jedného júlového dňa v roku 1518 údajne začala na ulici v Štrasburgu nekontrolovane tancovať najprv jedna žena, neskôr ďalší ľudia. Bez prestávky pokračovali celé dni. V priebehu týždňa tancovalo 34 ľudí, po mesiaci približne 400. Väčšina z nich vraj v konečnom dôsledku zomrela na infarkt alebo vyčerpanie.

Takto znie jeden zo široko citovaných príkladov „tanečného moru“ či „tanečnej mánie“, ktorá zasahovala davy Európanov od&nbsp;13. do&nbsp;17. storočia. Potom náhle takmer úplne vymizla - ojedinelé prípady s&nbsp;malým počtom „tanečníkov“ sú však známe v&nbsp;Taliansku aj z&nbsp;20 storočia.

Epizódy tanečného moru podľa dobových opisov charakterizoval prudký divoký tanec, ktorý trval celé dni či dokonca týždne. Dozvedáme sa tiež, že tanečníci zo seba niekedy zúrivo strhávali šaty a&nbsp;na&nbsp;uliciach tancovali nahí. Iní kričali a&nbsp;vrieskali, kvičali či zvíjali sa,&nbsp;váľali sa po&nbsp;zemi „ako zvieratá“, obscénne gestikulovali a&nbsp;dokonca sa oddávali sexuálnym orgiám.

Tanečný mor sa obvykle považuje za&nbsp;ukážkový príklad masovej hystérie, sprevádzajúcej obdobia mimoriadneho spoločenského stresu, keď sa stredoveká spoločnosť spamätávala z&nbsp;morových rán, hladomorov, vojen alebo iných pohrôm. Dôsledný výskum dobových prameňov však naznačuje, že epizódy tanečného moru sa v&nbsp;literatúre opisujú skreslene. Podstata javu zostala úplne nepochopená.

V&nbsp;Taliansku sú tanečné mánie známe pod názvom tarantizmus. Verilo sa totiž, že tancovali obete uštipnutia tarantulou, snažiace sa - v&nbsp;súlade s&nbsp;dobovým presvedčením - frenetickým tancom „zriediť“ jed kolujúci v&nbsp;ich žilách.

Príklad tradičného pohľadu na&nbsp;tarantizmus poskytuje napríklad švajčiarsky historik medicíny Henry Sigerist v&nbsp;knihe Civilization and Disease (1947): „Ľudia bdejúci alebo spiaci náhle začali skákať a&nbsp;cítili silnú bolesť, ako keby ich uštipla včela. Niektorí videli pavúka, iní žiadneho nevideli,&nbsp;ale boli si istí, že ich uštipla tarantula. A&nbsp;tak vybehli z&nbsp;domov na&nbsp;ulicu alebo na&nbsp;trh, aby tancovali s&nbsp;veľkým nadšením. Zakrátko sa k&nbsp;nim pridali ďalší, ktorí taktiež boli uhryznutí, alebo takí, ktorí boli uhryznutí minulý alebo predminulý rok, pretože táto choroba nebola nikdy úplne vyliečená. Jed zostával v&nbsp;tele a&nbsp;v&nbsp;sparnej letnej horúčave sa každý rok aktivoval. Hudba a&nbsp;tanec boli jediným liekom. A&nbsp;bolo známe, že ľudia niekedy zomreli v&nbsp;priebehu hodiny alebo niekoľkých dní, ak nenašli žiadnu hudbu.“

Medzi symptómy tarantizmu podľa Sigerista patrili bolesti hlavy, závraty, dýchavičnosť, odpadávanie, triaška, zášklby, strata apetítu, opuchy alebo bolesti svalov a&nbsp;preludy. Niekedy sa tvrdilo, že bolestivé alebo napuchnuté miesta spôsobilo uštipnutie tarantulou, lenže ak sa skutočne našli stopy uhryznutia, pripomínali uhryz­nutie iným hmyzom a&nbsp;nie pavúkom. Zoológovia zároveň zistili, že žiaden „vhodným“ spôsobom jedovatý pavúk v&nbsp;Taliansku nežije.

„Je nepravdepodobné, že tieto epizódy spôsobovalo uhryznutie hmyzom alebo pavúkom, pretože väčšina postihnutých nikdy netvrdila, že ich niečo uhryzlo, a&nbsp;oddávali sa tarantizmu len v&nbsp;špecifickom čase roka,“ upozorňuje novozélandský historik a&nbsp;sociológ Robert E. Bartolomew.

Tanečný mor či tanečnú mániu poznáme zo zvyšku Európy ako tanec svätého Víta, pretože zástupy tancujúcich podľa svedectiev často končili v&nbsp;blízkosti kaplniek a&nbsp;kostolov zasvätených svätému Vítovi.

Tradičný pohľad na&nbsp;fenomén uvádza napríklad historik medicíny Benjamin Gordon v&nbsp;knihe Medieval and Renaissance Medicine (1959). „Od&nbsp;Talianska po&nbsp;Prusko ľudia jedného rána bez varovania zaplnili ulice a&nbsp;spoločne tancovali, celé hodiny a&nbsp;dni, v&nbsp;divokom delíriu, až kým nepadali na&nbsp;zem vysilení, nariekajúci a&nbsp;dychčiaci, ako keby ich zasiahla smrteľná agónia. Keď sa spamätali, pevne sa omotali látkou okolo pása a&nbsp;pokračovali v&nbsp;konvulzívnych pohyboch. Vykrúcali svoje telá, zvíjali sa, kričali a&nbsp;v&nbsp;šialenej zúrivosti skákali. Potom jeden po&nbsp;druhom padali od&nbsp;vyčerpania. Neskôr mnohí z&nbsp;nich tvrdili, že videli, ako sa roztvorila nebeská klenba a&nbsp;zjavil sa Ježiš a&nbsp;Panna Mária.“ Podobne ako pri talianskych prípadoch tarantizmu, tanec svätého Víta charakterizovali veľké skupiny ľudí, ktoré počas niekoľkých dní až týždňov freneticky tancovali. Účastníci podľa svedkov kričali, hyperventilovali, pohybovali sa trhane, občas halucinovali a&nbsp;„necudne“ gestikulovali, čo niekedy vyústilo do&nbsp;pohlavného styku.

Tentoraz však nebola žiadna reč o&nbsp;pavúčom uhryznutí. Na&nbsp;vine boli podľa niektorých dobových prameňov démoni, ktorí nútili ľudí nekontrolovane tancovať. A&nbsp;podobne ako v&nbsp;prípadoch tarantizmu tancovanie sprevádzala hudba, v&nbsp; ktorej sprievode sa tanec považoval za&nbsp;účinný liek.

Mnohí psychológovia a&nbsp;psychiatri tradične upozorňujú, že „epidémie“ tarantizmu a&nbsp;tanca svätého Víta pripomínajú moderné prípady masovej hystérie. A&nbsp;že viaceré fyzické prejavy pôsobia ako dôsledok vysilenia a&nbsp;nadmernej konzumácie alkoholu. Vysvetlenie, že prepuknutia tanečného moru predstavujú&nbsp;prípady masovej hystérie, podporovali aj niektoré dobové tvrdenia, podľa ktorých tancovali zväčša ženy, vraj hysterické či inak psychicky narušené, ktoré nedokázali ovládať svoje správanie.

Robert Bartolomew s&nbsp;hypotézou o&nbsp;masovej hystérii nesúhlasí. „V&nbsp;psychiatrickej literatúre sa epizódy tanečnej mánie tradične považujú za&nbsp;spontánne, stresom vyvolané prejavy psychologického narušenia, ktoré postihuje predovšetkým ženy,“ hovorí novozélandský historik. „Tento obraz je založený na&nbsp;selektívnom využívaní dobových správ historikmi medicíny, ktorí vychádzali zo zastaraných stereotypov ženskej citlivosti na&nbsp;psychické ochorenia.“

Bartolomew analýzou desiatok dobových prameňov, ktoré sa často opomínajú, a&nbsp;zohľadnením kultúrneho kontextu tancujúcich aj autorov písomných prameňov dospel k&nbsp;odlišnému záveru.&nbsp;„Prepuknutia tarantizmu a&nbsp;tanca svätého Víta boli hlboko dezinterpretované,“ hovorí.

„V&nbsp;rozpore s&nbsp;veľmi rozšírenými tvrdeniami ich účastníkmi neboli prevažne ženy a&nbsp;epizódy neboli spontánne, ale vysokoštruktúrované,“ upozorňuje Bartholomew. „Úradníci v&nbsp;Nemecku dokonca platili hudobníkom, aby hrali pre účastníkov a&nbsp;sprevádzali ich.“

Podľa historika sa epizódy „tanečnej mánie“ odohrávali podľa predpísaného vzorca. Tancovanie sa typicky začínalo za&nbsp;úsvitu, na&nbsp;obed ustalo, nasledoval kúpeľ a&nbsp;pokračovanie tanca až do&nbsp;večera, keď sa tancujúci po&nbsp;konzumácii ľahkého jedla uložili na&nbsp;spánok. V&nbsp;priebehu ďalších dní sa uvedený postup do&nbsp;bodky zopakoval.

Pozornejší pohľad do&nbsp;dobových prameňov podľa Bartholomewa demonštruje, že tancujúce davy síce pritiahli aj miestne obyvateľstvo, ale tvorili ich predovšetkým pútnici z&nbsp;cudziny. Pri putovaní hľadali verejné priestranstvá ako kaplnky alebo cintoríny, kde by mohli začať svoje „predstavenie“.

Najmasovejším a&nbsp;zároveň najlepšie zdokumentovaným prípadom tanečnej mánie je epizóda z&nbsp;roku 1374 na&nbsp;území nemeckého a&nbsp;holandského pohraničia. Z&nbsp;dobových kroník vyplýva, že sa na&nbsp;nej zúčastnili pútnici pochádzajúci prevažne z&nbsp;Čiech, ale aj z&nbsp;Uhorska, Poľska, Rakúska a&nbsp;Nemecka a&nbsp;v&nbsp;menšej miere aj Holandska a&nbsp;Francúzska.

Tanečné pohyby miestnym pripadali zvláštne, až poburujúce, prinajmenšom v&nbsp;prípade talianskych epizód však podľa Bartholomewa išlo o&nbsp;rôzne verzie tanca tarantela, ktorý charakterizujú krátke opakujúce sa fázy pohybu a&nbsp;stúpajúca intenzita. „Takýto tanec tancujúcim dovoľoval správať sa spôsobom, aký bol v&nbsp;dobovej spoločnosti nedovolený,“ hovorí výskumník.

Údajné nemorálne správanie, predovšetkým sexuálna neviazanosť, charakterizovali tanečné mánie naprieč kontinentom. Jedna z&nbsp;kroník napríklad píše: „Oddávali sa nehanebnej neslušnosti, pretože mnohé ženy počas necudných tancov odhaľovali svoje prsia, kým iné verejne ponúkali svoju počestnosť.“

„Ak väčšina účastníkov pochádzala z&nbsp;Čiech tak, ako tvrdí táto kronika, ich správanie nebolo mimoriadne, pretože v&nbsp;tomto období boli obyvatelia Čiech údajne známi značnou mierou nemorálnosti, predovšetkým sexuálnej, ktorej súčasťou bola prostitúcia a&nbsp;festivaly s&nbsp;voľnými sexuálnymi aktivitami,“ píše Bartholomew.&nbsp;

V&nbsp;konečnom dôsledku však činy tanečníkov podľa Roberta Bartholomewa predstavovali prejavy náboženského uctievania, ktoré bolo emocionálne nabité. „Správanie tanečníkov sa považovalo za&nbsp;zvláštne, pretože síce vychádzalo predovšetkým z&nbsp;kresťanskej tradície a&nbsp;pútnici cestou uctievali Ježiša aj Pannu Máriu a&nbsp;najrôznejších svätých v&nbsp;rôznych kostoloch a&nbsp;kaplnkách, no iné jeho prvky boli cudzie. Dobové kroniky preto niekedy označujú tancujúcich za&nbsp;členov zvláštnej sekty alebo za&nbsp;sektu tanečníkov.“

V&nbsp;aktivitách tancujúcich možno podľa Bartholomewa rozpoznať rôzne prvky starých pohanských náboženstiev. Už v&nbsp;minulosti si niektorí historici medicíny všimli podobnosť medzi epizódami tanečných mánií a&nbsp;niektorými antic­kými&nbsp;procesiami. Napríklad sprievody na&nbsp;počesť boha Dionýza (rímsky Bakchus) sprevádzal extatický tanec, popíjanie, krik a&nbsp;sexuálna neviazanosť.

Nemecký lekár Justus F. K. Hecker (1795 - 1850) dokonca tanečné mánie označil za&nbsp;„spolovice pohanské, spolovice kresťanské festivaly“. Hecker ich spojil so starobylým, kresťanmi zakázaným rituálom „zapaľovania Nodfyra“. Súčasťou rituálu bolo preskakovanie cez oheň, ktoré malo účastníkov ochrániť pred chorobami. Opakované vyskakovanie a&nbsp;skákanie ponad - podľa tvrdení niektorých účastníkov - neviditeľné plamene až do&nbsp;vyčerpania je doložené aj pri&nbsp;tanečnej mánii.

Pre dnešných historikov je veľmi ťažké nazrieť za&nbsp;závoj skreslených dobových prameňov, ktorých autori podávali svedectvá o&nbsp;neznámych praktikách pod vplyvom vlastného prísne konzervatívneho kresťanského presvedčenia. Ak však zohľadníme toto skreslenie, v&nbsp;pozadí tanečného moru neskorého stredoveku a&nbsp;raného novoveku sa črtá celkom odlišný fenomén, než sme si doposiaľ mysleli.

„Na&nbsp;základe štúdia veľkého množstva stredovekých kroník je očividné, že s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou išlo o&nbsp;zvláštne náboženské sekty, ktorých členovia počas púte naprieč Európou naberali nových členov,“ píše Robert Bartholomew.    Novozélandský výskumník pripomína pozoruhodnú časovú následnosť medzi niektorými veľkými epizódami tanečných mánií a&nbsp;morovými ranami alebo inými nešťastiami.

„Členovia týchto procesií dúfali, že získajú božskú náklonnosť. Ich symptómy ako vízie, odpadávanie a&nbsp;triaška možno očakávať v&nbsp;akejkoľvek veľkej skupine ľudí, ktorá sa oddáva dlhému pôstu sprevádzanému hodinami tancovania a&nbsp;náboženského uctievania,“ vysvetľuje historik.

Záhadný mor: Počas stredovekej epidémie sa ľudia utancovali k smrti!

Výber pre vás

Záhadný mor: Počas stredovekej epidémie sa ľudia utancovali k smrti!

Súvisiace články

Potomkov prvého víťaza Veľkej pardubickej zo slovenskej stajne predávali za devízy do Nemecka

Stáročia o ňom nik nevedel: Pozrite sa, kde sa ukrýval stredoveký kostol

Tvrdou rukou: Jurij Andropov zatočil so súdruhmi, ktorí si poriadne nakradli!

Prvá sexbomba: Inšpirovala sa ňou Marilyn Monroe, ako 26-ročná doplatila na lacný alkohol

ŠIALENÁ doba, práskači a homosexualita ako vydieračský prostriedok: Aj také boli 50. roky

Výber pre vás