Demokracia je dlhodobo v&nbsp;kríze. Obsahovej. Formálnej aj výrazovej. Jej krízou sú demokrati, ktorí ju reprezentujú. Stačí sa pozrieť na USA. Ak je demokracia schopná ako to najlepšie zo seba ponúknuť voličom do nadchádzajúcich prezidentských volieb Joea Bidena a&nbsp;Donalda Trumpa, neskončí sa to s&nbsp;ňou dobre. A&nbsp;nepomôže žiadne zatváranie úst ani nálepkovanie s&nbsp;odkazom – to sú dezoláti, to sú trollovia. Čoraz viac ľudí vníma, že kráľ je nahý. Nakoniec analogicky reagovali na disidentov pred rokom 1989 aj komunisti. Pred tým, ako skončili. Pred tridsiatimi štyrmi rokmi sa ľudia na pražskej Letnej i&nbsp;bratislavskom Námestí SNP dokázali slušne správať aj ku komunistickému prezidentovi Gustávovi Husákovi. Jedným z&nbsp;moderátorov demonštrácií na Letenskej pláni bol Václav Malý. Neskôr ho organizátori vymenili. Osudnou sa mu stala veršovanka na adresu hlavy štátu: „Podívej se, Gusto, jak je tady husto.“ Prišla kritika. Nie od vedenia štátu. Od obyčajných ľudí. Študenti Karlovej univerzity oficiálne protestovali. Václava Malého nazvali štváčom. Heslo „Nie sme ako oni“ bolo ich poznávacím znamením. Za výrok Malého sa na prvom stretnutí Občianskeho fóra s&nbsp;predsedom komunistickej vlády Ladislavom Adamcom ospravedlnil neskorší minister Petr Miller. To boli časy! Demokracia nás zmenila. Nie vo všetkom k&nbsp;lepšiemu. Zhrubli sme. Prestali sme sa hanbiť. Nezaregistroval som, že by nejakí študenti protestovali proti najhrubším transparentom i&nbsp;slovným vulgarizmom na mítingoch českých „Miliónov chvíľok pre demokraciu“ alebo nášho „Slušného Slovenska“. Nikto neprotestoval, keď Igor Matovič nazýval na námestí predsedu parlamentu Andreja Danka tými najhanlivejšími výrazmi. Dav sa zabával. Hlasno sa smial. Nie je rozdiel medzi davom slušných a&nbsp;neslušných. Dav je dav. Jeho potenciál majú v&nbsp;rukách tí, ktorí stoja v&nbsp;jeho čele. A&nbsp;to by ich malo zaväzovať. Prišlo mi smutno, keď nedávno jeden zo slovenských biskupov ostentatívne, ako to cirkev s&nbsp;odkazom na zašlú slávu stále vie, brojil proti výstave ľudských tiel na Slovensku. Predstaviteľ cirkvi, ktorá vystavuje telá svätých, ich orgány, údy a&nbsp;iné časti tela k&nbsp;všeobecnej úcte veriacich, sa pohoršoval nad výstavou tiel, ktorá má edukatívny vý­znam. Telá jej venovali darcovia. Veď aj Joseph Ratzinger, než sa stal pápežom, bol vlastníkom preukazu darcu orgánov. Cirkev a&nbsp;médiá vyhrávali v&nbsp;90. rokoch politikom voľby. Ich prejavené sympatie sú dnes bozkom smrti. Obrazom stavu spoločnosti. Nafúkanej. Rozhádanej. Nezrozumiteľnej. Nálepiek, ktoré rozdávajú, je už toľko, že sa v&nbsp;nich ľudia strácajú. Majú spoločné viac, než si myslia. Preto si tak nerozumejú. Ak chceme, aby naša demo­kracia prežila, musíme byť znovu autentickí. Musíme prestať súdiť a&nbsp;odsudzovať. Prestať neustále hľadať nepriateľa. Mali by sme sa naučiť spolu hovoriť. Ako komunisti a&nbsp;demokrati pred tridsiatimi štyrmi rokmi. Aby nás november 1989 nezahanboval. Aby nás nezahanbovala slušnosť vtedajších komunistov a&nbsp;demokratov.

Autor: Karol Lovaš, spisovateľ

KOMENTÁR KAROLA LOVAŠA Aby nás november 1989 nezahanboval

plus7

Plus 7 dní

Komentáre

korektný obsah

Článok

Aktuálne

Kauzy

Prominenti

Príbehy

Rozhovory

Zázračný svet

Kvízy

Video

PLUSKA.sk

KOMENTÁR KAROLA LOVAŠA Aby nás november 1989 nezahanboval

Súvisiace články

KOMENTÁR V krčmičke na Jadrane v družnom rozhovore, doma vedú neľútostný ideologický boj

KOMENTÁR Prinesú voľby úľavu? Ako pre koho, sme už raz takí

KOMENTÁR Nechýbalo veľa, aby ľudstvo vymrelo. Bola by to škoda?

Výber pre vás