Jana Čavojská

Začalo sa to starou mamou Veronikou Golianovou. Celý život to bola akčná žena. Pracovala vo fabrike na hračky a&nbsp;vo voľnom čase viedla folklórnu skupinu, organizovala detvianske folklórne slávnosti a&nbsp;vyšívala. V&nbsp;roku 1968 sa rozhodla založiť výšivkársky spolok. Na unikátnu detviansku výšivku sa totiž zabúdalo. „Staré vyšívačky vymierali. Stará mama vedela, že ak to niekto nepodchytí, nebude mať kto tradíciu odovzdať ďalej,“ hovorí Iveta Smileková. „Na takú veľkú vec sa dala už ako dôchodkyňa. Založila obchod s&nbsp;detvianskym ľudovým umením. Bolo to v&nbsp;auguste 1968. Vieme, čo sa vtedy stalo. V&nbsp;obecnej kronike sa založenie obchodu s&nbsp;izbou s&nbsp;vystaveným ľudovým umením spomína iba jednou vetou. Nikto vtedy nechcel upozorňovať na takéto aktivity.“ Veronika Golianová vtedy rozbehla systém, akým pracuje jej vnučka dodnes: zaangažovala ženy z&nbsp;Detvy a&nbsp;ony vyšívaním zarábali. „Keď začínala, nebol týždeň, aby niektorá neumrela. Také už boli staré a&nbsp;bolo to veľmi smutné.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/kkrivou-ihlou-originalnym-detvianskym-vysivkam-hrozil-zanik-veronika-golianova-to-nedopustila">V GALÉRII si pozrite nádherné detvianske výšivky&gt;&gt;</a>

V&nbsp;tom období bolo treba veľa darov s&nbsp;tradičnými motívmi pre rôzne zahraničné delegácie. V&nbsp;Detve preto vyšívali obrusy a&nbsp;dečky. Niektoré boli také veľké, že okolo nich sedelo s&nbsp;ihlou v&nbsp;ruke aj osem žien. Veronika Golianová poznala veľa vzorov, predkresľovala ich a&nbsp;ukazovala ostatným, ako ich vyšívať. Učila aj svoju jedinú dcéru Vilmu Hojčovú. Tá sa síce dala na ekonomiku a&nbsp;účtovníctvo, ale výšivky ju vždy bavili. Začala mame pomáhať. S&nbsp;ekonomickými vecami, ale aj s&nbsp;vyšívaním. Teraz má 85 rokov, tvorí a&nbsp;kreslí vzory, háčkuje časti krojov a&nbsp;vyšíva čepce, po detviansky kapky. Dnes si ich kupujú hlavne nevesty, ktoré sa chcú po polnoci prezliecť do kroja. V&nbsp;Detve je táto tradícia veľmi silná, no naberá na obľube na celom Slovensku. Vilma mala okrem Ivety ďalšie dve dcéry. Každú voľnú chvíľu a&nbsp;všetky prázdniny trávili u&nbsp;starkej. „Ona stále vyšívala. Mala rám a&nbsp;vždy nám dovolila, keď sme to chceli skúsiť aj my,“ spomína Iveta. „Na folklórne slávnosti vždy nacvičila s&nbsp;folklórnou skupinou program a&nbsp;do kroja obliekla aj nás. Brali sme to ako súčasť života. Do vyšívania nás netlačila. Chceš, poskúšaj, nechceš, dobre, odlož ihlu. Možno práve preto sa nám to páčilo. Ako prváčka som ovládala základný steh. Folklórom sme žili. Tancovala som v&nbsp;súbore, aj muža som si tam našla. Keď ma po materskej prepustili z&nbsp;práce a&nbsp;zvažovala som, čo ďalej, mama práve išla do dôchodku, tak som nastúpila na jej miesto.“ Iveta odvtedy vedie obchodík aj krajčírsku a&nbsp;výšivkársku dielňu. Pred pár rokmi sa k&nbsp;nej pridala jej dcéra Soňa Stančíková. Tiež vyštudovala niečo celkom iné. „Po vysokej škole som rozmýšľala nad prácou. Povedala som si - prečo by som nemohla byť tu? Mám k&nbsp;tomu vzťah, veľmi rada vyšívam, aj svadobné šaty som si vyšila,“ hovorí Soňa, ktorá o&nbsp;príbehu svojej prastarej mamy napísala knihu. A&nbsp;jej päťročná dcérka Olívia už zodrala dva kroje.

Pestré detvianske výšivky majú jednu zvláštnosť: musia sa vyšívať takzvanou krivou ihlou na látku natiahnutú v&nbsp;ráme. Krivá ihla je niečo ako tenký háčik, vsadený do drevenej rúčky. Vyšívačka ním prepichuje látku, zachytí slučku nitky, ktorú si pripravila druhou rukou, a&nbsp;pretiahne ju cez látku. Tak vznikajú línie a&nbsp;vzory. Tento spôsob vyšívania sa v&nbsp;Detve objavil na prelome 18. a&nbsp;19. storočia. Nikto netuší, odkiaľ prišiel. No keď Iveta so Soňou boli prezentovať výšivku na výstave EXPO v&nbsp;Dubaji, pristavil sa pri nich muž z&nbsp;Indie a&nbsp;nadšene rozprával, že ich vzory sú veľmi podobné tým, ktoré pozná z&nbsp;domu, a&nbsp;aj tam ich vyšívajú krivou ihlou...

Iveta sa snaží zachovávať pôvodné vzory. „Starká mala zbierku opleciek, okolo dvesto kusov. Keď tvorím nový vzor, čerpám z&nbsp;nich. Bolo obdobie, keď sa robili modernejšie veci. Zákazníci si to žiadali. Teraz máme tradičnú, ručne šitú a&nbsp;vyšívanú líniu krojov so starými vzormi pre fajnšmekrov.“ Také sú napríklad srdiečko, dubový lístok, zvonček, oblápanec, grajciarik či bicigeľ. „Často sa čudujem, ako mohli ženy kedysi vyšiť také krásne vzory. Možno sa nevedeli ani podpísať. Spočiatku mali odevy z&nbsp;domáceho plátna a&nbsp;vyšívali domácimi niťami, boli to hrubšie materiály. Keď prišla fabrická výroba látok a&nbsp;perlových nití, výšivka sa začala zjemňovať. Získala na kvalite. Tie úplne najjemnejšie sú vyšívané na plátne a&nbsp;podkladané tylom alebo trutrom. Po prvej svetovej vojne začali fabriky vyrábať zamat a&nbsp;ženy vyšívali naň.“ Každá obec mala vtedy vlastné výšivky. Keď sa ženy stretli niekde na jarmoku, na prvý pohľad podľa nich spoznali: tá je z&nbsp;Detvy, tá z&nbsp;Očovej, tá zas zo Slatiny. Ani muži neboli ukrátení; hovorilo sa, že žena z&nbsp;Detvy nepustí kúsok plátna z&nbsp;ruky bez toho, aby ho obvyšívala. „Okrem vyšívania ženy tkali a&nbsp;priadli,“ vysvetľuje Iveta. „Ovládali veľa typov ručnej práce. Vidno to napríklad na odiedzke, časti kroja, ktorú si nevesta prehodila cez svadobné šaty a&nbsp;neskôr do nej povíjala dieťa. Aby si ju vyrobila, musela vedieť tkať, vyšívať, háčkovať a&nbsp;ovládať technológiu viazaných strapcov.“

Súčasťou detvianskej výšivkovej tradície sú aj vyrezávané výšivky alebo vyťahané nitky. Pre záujemcov organizuje Iveta školu vyšívania. „Na prvý pohľad sa im to zdá jednoduché. Ale keď si to skúsia, zistia, že to také ľahké nie je a&nbsp;treba nájsť spôsob, ako správne narábať s&nbsp;krivou ihlou, aby sa háčik nezachytával.“ Ľudia si dnes radi obliekajú kroje alebo aspoň bežný odev, ozdobený tradičnou výšivkou. V&nbsp;Detve je táto tradícia ešte silnejšia ako inde. Funguje tu veľa folklórnych skupín. Ženy si obliekajú kroje okrem svadby na procesiu na Božie telo, na vianočnú omšu, na rôzne slávnosti. Problémom sa stali materiály. „Na Slovensku boli kedysi fabriky na látky aj na perlové nite. Postupne prestali vyrábať. Teraz kupujeme nite nemeckej výroby. No nie je novodobé, že vyšívame s&nbsp;cudzími. Starká spomínala, že aj kedysi dávno mali francúzske nite,“ hovorí Iveta. „Predávali ich na jarmokoch alebo podomoví obchodníci, takzvaní lacní Jožkovia. Tí, čo chodili za robotou, nosili zo zahraničia stužky, nite, koráliky, trblietky.“ Problém je však s&nbsp;látkami. Iveta ešte má nejaké zásoby starého, doma utkaného plátna z&nbsp;bavlny alebo ľanu, sem-tam sa ešte dá kúpiť od niekoho, kto ho mal zašité niekde v&nbsp;komore a&nbsp;dobre uskladnené vydržalo desaťročia. „No látky, ktoré sa predávajú, sú často nekvalitné a&nbsp;zrážajú sa. Chýba im aj lesk, aký mali materiály v&nbsp;minulosti, a&nbsp;majú nižšiu gramáž. Kedysi mali krásne látky. Teraz ich máme také oklamané.“

Detvianska výšivka krivou ihlou je zapísaná ako zemepisné označenie na Úrade priemyselného vlastníctva. Sú stanovené presné pravidlá, ako sa má vyšívať, aj tradičné vzory a&nbsp;farebnosť. Ale to vôbec neznamená, že by išlo o&nbsp;nemennú výšivku zakonzervovanú v&nbsp;čase. „Keď vám ukážem desať opleciek, budú sa vám možno zdať na prvý pohľad rovnaké. Ak si ich naozaj ‚prečítate‘, zistíte, ako sa líšia. Každé je iné a&nbsp;každé je zároveň detvianske,“ tvrdí Iveta. „V&nbsp;minulosti by žiadna žena neodkopírovala vzor od inej. Vždy do toho vložila niečo svoje. Vyšívačky aj dnes môžu používať jednotlivé tvary v&nbsp;rôznych zoskupeniach.“ Určité pravidlá ženy z&nbsp;Detvy pri vyšívaní vždy dodržiavali. Farebnosť závisela od príležitosti a&nbsp;veku. Staršia žena si nevyšila červené ani oranžové oplecko, ale biele. Pestré farby boli vyhradené mladým. Vydaté nevyšli na ulicu bez čepca. Turíčne oplecko do kostola muselo byť červené. To smútočné nebolo v&nbsp;Detve čierne, ale biele. Vdovy nosili čiernu farbu, no nikdy čierne oplecko. Takéto podrobnosti môže Iveta konzultovať v&nbsp;Podpolianskom múzeu v&nbsp;Detve. Tam majú aj dobrý depozit starých krojov. Informácie zisťuje aj od najstarších obyvateľov mesta. A&nbsp;od svojej starkej. Tá jej napríklad rozprávala o&nbsp;tom, ako si dievčatá vyšívali nové kroje celú zimu. Prvýkrát si ich obliekli na Veľkú noc. Slávnostné oplecko určené do kostola si vyžehlili a&nbsp;naškrobili a&nbsp;vešali si ho na hradu na najvyšší klinec, aby sa ho nikto ani nedotkol. Takéto oplecká sa neprali. Mohlo by ich to poškodiť. Ženy ich však nosili len do kostola, dve hodiny týždenne. Iveta má staré zbierkové oplecká, ktoré neboli ešte nikdy oprané. Pracovné kroje sa však môžu vyvárať a&nbsp;bieliť na slnku a&nbsp;nič sa im nestane.

Kto má rád tradičné vzory, nemusí sa hneď navliecť do kroja od hlavy po päty či riešiť zložité pravidlá obliekania. „Stačí si vyšiť jeden detviansky kvietok na tričko alebo na tašku, niečo fajnové, krásne, prikrášliť si odev,“ radí Iveta. „To sa mi veľmi páči.“

Krivou ihlou: Originálnym detvianskym výšivkám hrozil zánik, Veronika Golianová to nedopustila

Výber pre vás

Krivou ihlou: Originálnym detvianskym výšivkám hrozil zánik, Veronika Golianová to nedopustila

Súvisiace články

Aktívne bytosti: Slovák František Baluška chce dokázať, že rastliny cítia, vidia a komunikujú

Zlatokop z Prešova: Emigroval na Západ, skúšal to vo fabrike, potom sa vybral za dobrodružstvom

Zachraňovanie histórie: Vagačovcom zobrali komunisti bryndziareň, ktorá bola svetový unikát

Slovenka vozí pomoc na ukrajinský front: Tí ľudia, za ktorými chodím, sú pre mňa darom

Výber pre vás