<p>Počet obetí „na“ a „s“ covidom je u nás už vyše 17-tisíc. Mnohí pozostalí sú denne zaťahovaní do informačnej vojny s popieračmi koronavírusu, šíriteľmi hoaxov, odporcami očkovania, ktorí sú čoraz agresívnejší. Robia výtržnosti v obchodoch, demonštrujú v uliciach, vyhrážajú sa lekárom. Neuvedomujú si pritom, aké ťažké je stratiť blízkeho v čase pandémie. Psychologička ALEXANDRA MARTINSKÁ poskytuje krízovú intervenciu pre pozostalých v podpornej skupine Rodiny a priatelia obetí COVID-19. Porozprávala nám, čo odporúča ľuďom, ktorým epidémia koronavírusu spôsobuje úzkosť a strach.</p>

<h3>Ako sa s&nbsp;dramatickým priebehom tretej vlny a&nbsp;konfliktom s&nbsp;čoraz hlasnejšími popieračmi COVID-19 vyrovnávajú pozostalí po&nbsp;obetiach?</h3>
<p>Stratiť blízkeho v&nbsp;čase pandémie je extrémne náročné aj vzhľadom na&nbsp;situáciu, v&nbsp;ktorej sa strata odohráva. Každý deň sa na&nbsp;nás valia štatistiky, ktoré sú čoraz negatívnejšie. Príbuzní sa okrem samotnej straty musia navyše po&nbsp;smrti vyrovnávať s&nbsp;tým, že časť verejnosti situáciu a&nbsp;odchod ich blízkych zľahčuje, spochybňuje, sú konfrontovaní s&nbsp;nenávistnými prejavmi. Ak vám niekto v&nbsp;minulosti v&nbsp;rodine zomrel na&nbsp;chorobu, ľudia vo vašom okolí s&nbsp;vami súcitili. Dnes sú niektorí covidoví pozostalí vystavení dokonca obviňovaniu, že si to len vymysleli. To im vyrovnávanie so stratou neuľahčuje. Takéto nálady v&nbsp;spoločnosti navyše u&nbsp;pozostalých mnohokrát vyvolávajú silné pocity hnevu, krivdy a&nbsp;odmietnutia.</p>
<h3>Aká je to strata?</h3>
<p>Odchod blízkeho pre COVID-19 je podobný náhlej strate. Nečakáme to, je to veľký psychický šok. Covidoví pacienti umierajú zväčša veľmi rýchlo. Vo viacerých prípadoch sa pritom nakazia celé rodiny. Ak niekto priniesol domov vírus a&nbsp;práve od&nbsp;neho sa infikoval jeho blízky, ktorý ochoreniu podľahol, čelí po&nbsp;jeho smrti ešte silnejším výčitkám. Mnohí pociťujú hnev a&nbsp;krivdu v&nbsp;súvislosti s&nbsp;poskytnutou zdravotnou starostlivosťou. Iní sa dookola zaoberajú myšlienkami o&nbsp;tom, ako mohli urobiť pre svojich blízkych viac, napriek tomu, že skutočne urobili všetko, čo v&nbsp;tej chvíli vedeli.</p>
<h3>Aké príbehy sa odvíjajú medzi pozostalými?</h3>
<p>V&nbsp;podpornej skupine máme ľudí, ktorí doma bojovali o&nbsp;život najbližších. Volali záchranku, ale tá odmietla prísť s&nbsp;tým, že stav ešte nie je taký vážny, a&nbsp;ten človek na&nbsp;druhý deň doslova v&nbsp;ich rukách doma zomrel. Sú medzi nimi ľudia, ktorí prišli v&nbsp;krátkom čase o&nbsp;oboch rodičov. Aj takí, ktorých príbuzní boli dlho odlúčení v&nbsp;nemocnici v&nbsp;ťažkom stave bez možnosti kontaktu aj bez možnosti rozlúčky v&nbsp;terminálnom štádiu. Ani zďaleka to nie sú len 80-roční seniori. Medzi obeťami sú päťdesiatnici, štyridsiatnici aj tridsiatnici. Sú tam rodičia malých školopovinných detí, partneri, manželia, súrodenci.</p>
<h3>Mnohí prežili naozaj dramatické obdobie. S&nbsp;čím sa na&nbsp;vás obracajú?</h3>
<p>Každý sa vyrovnáva so stratou individuálne. Niekomu stačí na&nbsp;prekonanie akútneho smútku niekoľko týždňov, inému to trvá mesiace a&nbsp;smútenie sa komplikuje. Môžu sa objavovať depresívne myšlienky, strata záujmov a&nbsp;zmyslu života, silné pocity úzkosti a&nbsp;panické ataky. V&nbsp;niektorých prípadoch sa rozvíjajú myšlienky na&nbsp;samovraždu. U&nbsp;niektorých sa objavujú nočné mory, ktoré okrem iných signálov, môžu naznačovať, že sa u&nbsp;nich rozvinula posttraumatická stresová porucha.</p>

<h3>Ako sa prejavuje?</h3>
<p>Keď sa váš príbuzný ocitá na&nbsp;hrane života a&nbsp;smrti a&nbsp;pritom je izolovaný v&nbsp;nemocnici, zažívate predovšetkým extrémny strach, pocity zúfalstva a&nbsp;bezmocnosti. To sú podmienky, za&nbsp;ktorých sa môže rozvinúť posttraumatická stresová porucha. Takáto porucha sa totiž nemusí týkať výlučne obete, ale aj jej blízkeho človeka, ktorý sa tejto náročnej situácii prizerá „z&nbsp;diaľky“. Napríklad keď je váš rodič alebo manžel v&nbsp;priamom ohrození života, napojený na&nbsp;ventiláciu, zlyhávajú mu pľúca a&nbsp;vy ste toho súčasťou. Príznaky poruchy môžu pretrvávať mesiace až roky, preto je dôležité vyhľadať pomoc odborníka na&nbsp;duševné zdravie. Je však dôležité povedať, že nie všetky príznaky, napríklad silné búšenie srdca, potenie, podráždenosť, výbuchy hnevu alebo nočné mory, znamenajú, že trpíte posttraumatickou stresovou poruchou. Môže ísť aj o&nbsp;reakciu na&nbsp;akútny stres.</p>
<h3>Ako odlíšime bežné stresové reakcie od&nbsp;posttraumatickej poruchy?</h3>
<p>Spravidla platí, že o&nbsp;tejto poruche môžeme hovoriť, ak symptómy pretrvávajú niekoľko mesiacov po&nbsp;silnom zážitku. Ľudia postihnutí touto poruchou prežívajú danú traumatickú udalosť dokola. Nepríjemné pocity môže spustiť hocijaká asociácia, napríklad keď z&nbsp;mobilnej aplikácie príde správa, že dnes pribudlo 96 prípadov. Už takéto upozornenie v&nbsp;mobile môže vyvolať silnú emocionálnu reakciu.</p>
<h3>Čelíme ďalšej vlne a&nbsp;navyše sa objavili pesimistické správy o&nbsp;novej mutácii vírusu. Môže sa prežívanie pozostalých zhoršiť?</h3>
<p>Áno, všetko toto sa môže dotýkať traumatického zármutku. Na&nbsp;jednej strane intenzívne prežívame smútok a&nbsp;popri tom aj pandémiu ako takú. Vnímame bezprostredné riziko ohrozenia seba a&nbsp;ďalších členov rodiny. Keď sa potom objavujú nové pesimistické správy, spolu s&nbsp;nimi sa ozýva strach a&nbsp;bolestná strata. Ale nie každý, kto prišiel o&nbsp;blízkeho v&nbsp;pandémii, má túto udalosť spojenú s&nbsp;traumou. Mnoho ľudí sa s&nbsp;tým vyrovná. To však neznamená, že je to pre nich ľahké.</p>
<h3>Denne ste v&nbsp;kontakte s&nbsp;pozostalými, v&nbsp;súčasnosti je v&nbsp;podpornej skupine, kde pôsobíte, viac ako 500 ľudí. Ako to tam funguje?</h3>
<p>Každému trvá vyrovnávanie sa so stratou rôzne dlho. Závisí to aj od&nbsp;toho, aké boli okolnosti odchodu, ako to prebiehalo v&nbsp;nemocnici, aký vzťah mal človek so zosnulým, či mali nedoriešené konflikty, ako si dávali najavo svoju náklonnosť a&nbsp;podobne. Ak niečo nefungovalo, smútenie zväčša prežívajú ťažšie. Objavujú sa u&nbsp;nich pocity viny alebo hnevu na&nbsp;seba samého. Niekto sa môže vyrovnať so smútkom za&nbsp;niekoľko mesiacov, niekomu sa tento proces môže komplikovať, ťahať sa rok aj&nbsp;dlhšie. Po&nbsp;určitom čase okolie očakáva, že už by sa mali pozostalí cez zármutok preniesť. Nemajú motiváciu ich počúvať, začínajú byť frustrovaní a&nbsp;prestávajú prejavovať voči trúchliacim záujem.</p>

<h3>Čiže keď pozostalý dlho smúti, okoliu to už začína liezť na&nbsp;nervy, a&nbsp;tak sa vyrovnávanie so stratou blízkeho predlžuje?</h3>
<p>Vo väčšine prípadov nejde o&nbsp;to, že okolie nemá skutočný záujem, ale tí ľudia už situáciu nevedia inak zvládnuť. Zažívajú napríklad bezmocnosť v&nbsp;tom, ako sa pozostalí cítia. Aj vás predsa môže otravovať, keď váš kamarát nehovorí o&nbsp;ničom inom a&nbsp;čakáte, že už by mal byť v&nbsp;poriadku, ale tak to nie je. A&nbsp;je dobré, keď o&nbsp;tom človek hovorí a&nbsp;neostáva s&nbsp;tým, čo prežíva, sám.</p>
<h3>To sa deje v&nbsp;podpornej skupine?</h3>
<p>Áno. Sú tam ľudia, ktorí sú ochotní počúvať a&nbsp;vzájomne sa podporujú, čo pomáha naplno prijať, že ich blízky zomrel. Skupina poskytuje každému členovi dostatok času a&nbsp;priestoru na&nbsp;zármutok. Všetko, čo sa odohráva v&nbsp;skupine, pomáha jej účastníkom zreálniť, že ich blízky navždy odišiel. Keď sa im toto podarí, až potom sa môžu naozaj liečiť a&nbsp;adaptovať sa na&nbsp;nový život. Lebo po&nbsp;odchode blízkeho ide naozaj o&nbsp;úplne nové budovanie svojho života.</p>
<h3>Je to teda forma terapie, ktorú by mali inak zastávať odborníci?</h3>
<p>Podporné skupiny alebo svojpomocné skupiny príbuzných, ktorí niekoho stratili, fungujú tak, že sa vzájomne podporujú, vedia a&nbsp;cítia, že v&nbsp;tom nie sú sami. Taká forma terapie má v&nbsp;liečbe svoje stabilné miesto. Forma na&nbsp;sociálnych sieťach je nová a&nbsp;špecifická, no hoci by sa zdalo, že je neosobná, zverejňujú sa tam intímne témy v&nbsp;atmosfére bezpečia a&nbsp;blízkosti. Po&nbsp;strate môžete mať pocit, že sa to naozaj nedeje, ešte si nedokážete natvrdo povedať, že už nikdy neuvidím svojho blízkeho, ale to je prvá úloha smútenia. Plne si uvedomiť, že blízky je mŕtvy a&nbsp;viac sa nevráti.</p>
<h3>V&nbsp;našej spoločnosti je však skôr zaužívané, že o&nbsp;smrti sa s&nbsp;cudzími ľuďmi nepatrí rozprávať a&nbsp;už vôbec nie niekde na&nbsp;internete.</h3>
<p>V&nbsp;terapii je dobré, keď terapeut alebo psychológ pozostalých povzbudzuje, aby o&nbsp;smrti hovorili - ako k&nbsp;nej došlo, aké boli okolnosti, a&nbsp;to presne sa deje v&nbsp;tejto skupine. Aj keď sa členovia skupiny fyzicky nepoznajú, zverejňujú detaily, tým si vzájomne pomáhajú prijať smrť svojich milovaných. Za&nbsp;podpory nás psychologičiek a&nbsp;takisto vzájomne medzi sebou si pomáhajú vyjadrovať emócie. Po&nbsp;strate sa prirodzene vyskytuje široká paleta emócií - hnev, výčitky, vina, úzkosť, bezmocnosť a&nbsp;iné. Robíme aj organizované online skupinové terapie. A&nbsp;tým, že o&nbsp;emóciách hovoríme, majú členovia príležitosť sa s&nbsp;nimi identifikovať a&nbsp;vedome ich spracovať. Dôležité je takisto podporovanie života bez blízkeho zosnulého. Aby sa venovali sebe, aby neostávali na&nbsp;mieste a&nbsp;ďalej fungovali.</p>

<h3>Na&nbsp;Slovensku prišlo pre koronavírus o&nbsp;život v&nbsp;krátkom čase 17-tisíc ľudí. Ostali tu tisícky rodín, obrovská masa smútiacich. Kam sa môžu obrátiť, ak potrebujú pomoc?</h3>
<p>Na&nbsp;Slovensku je stále problém s&nbsp;tým, že návšteva psychológa sa nálepkuje - keď navštívim psychológa, som automaticky blázon. Aj keď sa už tento postoj spoločnosti v&nbsp;porovnaní s&nbsp;minulosťou zlepšil, ešte stále sa spolupráca so psychológom považuje za&nbsp;niečo negatívne. Aj preto majú ľudia problém pripustiť si, že potrebujú pomoc odborníka. Keď prežívam stratu, je v&nbsp;poriadku prizvať si niekoho, kto ma tým bude sprevádzať. Je to aj znak empatie voči sebe samému, dovoliť si pomoc. Každý, kto potrebuje, sa môže obrátiť na&nbsp;psychologické ambulancie, psychoterapeutické centrá, krízové linky alebo môže vyhľadať pomoc podpornej skupiny.</p>


Ak vám niekto v&nbsp;minulosti v&nbsp;rodine zomrel na&nbsp;chorobu, ľudia vo vašom okolí s&nbsp;vami súcitili. Dnes sú niektorí covidoví pozostalí vystavení dokonca obviňovaniu, že si to len vymysleli.


<h3>Sme aktuálne v&nbsp;lockdowne a&nbsp;prežívame opäť extrémnu krízu. Denne umierajú desiatky ľudí. Ako psychicky čo najlepšie zvládnuť, ak COVID-19 zasiahne našu rodinu?</h3>
<p>Ak vám ochorie blízky na&nbsp;COVID-19 a&nbsp;zažívate silné stavy úzkosti, je vhodné minimalizovať prítok informácií o&nbsp;priebehu pandémie, dávkovať si správy a&nbsp;štatistiky s&nbsp;mierou. Ak zažívate úzkosť a&nbsp;blízky nemá vážny stav, je dobré snažiť sa odpútať od&nbsp;vtieravých myšlienok. Pomáha mať rozvrh dňa a&nbsp;držať sa ho, volať chorému napríklad trikrát denne a&nbsp;nepodliehať úzkostnej kontrole na&nbsp;telefóne. Vo fáze, keď sa zdravotný stav začne zhoršovať, môže to byť náhle a&nbsp;rapídne, treba sa obklopiť oporou v&nbsp;kruhu najbližších. V&nbsp;tej chvíli je už život nášho blízkeho v&nbsp;rukách odborníkov a&nbsp;príbuzným zostáva postarať sa o&nbsp;seba. A&nbsp;čakať. Toto je obdobie, keď je dobré vyhľadať psychologickú pomoc odborníka na&nbsp;duševné zdravie.</p>
<h3>V&nbsp;súčasnosti prebieha zbierka na&nbsp;výstavbu pamätníka obetiam pandémie. Prečo je potrebné stavať pamätníky?</h3>
<p>Postavenie pamätníka obetiam covidu má významnú úlohu nielen pre blízkych pozostalých, ale aj globálne pre celú spoločnosť, pretože traumatizovaní nie sú iba jednotlivci, ale celá spoločnosť takzvanou kolektívnou traumou. Pamätníky ukotvujú naše skúsenosti so stratou vo vizuálnej a&nbsp;priestorovej podobe. Pre ľudí, ktorí prišli o&nbsp;svojich najbližších v&nbsp;priebehu pandémie koronavírusu, verejné pietne miesto symbolicky demonštruje súcit s&nbsp;ich stratou a&nbsp;bolesťou. Spoločnosti ako takej pamätník pomáha v&nbsp;procese vyrovnávania so spoločenskou traumou - tak ako pri vojnách, tragických udalostiach, historických pandémiách. Pamätné miesto nám pripomína, že pandémia sa týka nás všetkých, a&nbsp;ukazuje nám, akí sme veľmi vzájomne prepojení a&nbsp;krehkí.</p>
<h3>FOTO V GALÉRII</h3>
<h2>Pamätník obetiam</h2>
<p>Podpornú skupinu na sociálnej sieti s názvom Rodiny a priatelia obetí COVID-19 založilo občianske združenie Skutočné obete. Viac informácií o činnosti je na www.skutocneobete.sk. Združenie je iniciátorom výstavby centrálneho pamätníka obetiam ochorenia COVID-19 a v mestách a obciach po celom Slovensku vysádza spomienkové lipy.</p>

Kam sa podel súcit? Pozostalí po obetiach covidu to nemajú ľahké

Výber pre vás

Kam sa podel súcit? Pozostalí po obetiach covidu to nemajú ľahké

Súvisiace články

Český herec Etzler z nemocnice: Sprcha bez kyslíka, nič horšie som nezažil

Spevák a gitarista hudobnej skupiny Omega János Kóbor podľahol covidu, nedal sa zaočkovať

Premiér Heger: Na očkovaných a neočkovaných nedelí ľudí vláda, ale covid

Lockdown opäť zatvoril ihriská, bazény a štadióny: Prídeme o talenty?

Britská vedkyňa, ktorá vyvinula vakcínu proti covidu, varuje pred ešte horšou pandémiou

Výber pre vás