Šport je ako náboženstvo. Mŕtvi hráči sú svätí, tréneri patriarchovia a hviezdy bohovia

Keď staroveký bežec prešiel do iného mesta, strhli jeho sochu. Antickí Gréci neodpúšťali zradu

Športovec by nikdy nemal zabudnúť, že nie je nič iné než človek. Hovorili to už starovekí Gréci

Vivien Cosculluela

„Dovolil som si odpovede v&nbsp;rozhovore prepísať do prítomného času. Hovoriť o&nbsp;antike v&nbsp;minulom čase ju premieňa na mŕtvu tému, zatiaľ čo zmyslom mojej práce je urobiť z&nbsp;nej živý predmet,“ napísal nám <a rel="noopener" href="https://perso.univ-rennes2.fr/jean.manuel.roubineau" target="_blank">JEAN-MANUEL ROUBINEAU </a>(51), docent na univerzite vo francúzskom meste Rennes a&nbsp;odborník na grécke dejiny, pri autorizácii. Vedec práve <a rel="noopener" href="https://www.amazon.fr/sport-R%C3%A9cit-premiers-temps/dp/2130838286" target="_blank">publikoval knihu</a> s&nbsp;názvom Šport – Príbeh o&nbsp;začiatkoch, v&nbsp;ktorej opisuje výkony starovekých atlétov, akoby sme na tribúnach sedeli aj my. Vďaka nej sledujeme nahých šampiónov, ktorí na­tretí olejom a&nbsp;zaprášení vchádzajú na štadión, počujeme hukot publika. V&nbsp;rozhovore vysvetlil rozdiely, ale aj prieniky medzi antickým a&nbsp;dnešným športom. S&nbsp;francúzskym výskumníkom sa pozhováral VIVIEN COSCULLUELA.

V&nbsp;staroveku stretávame zápasníkov s&nbsp;obrovskými svalmi, bežcov s&nbsp;impozantnými výkonmi. Majú veľa spoločného s&nbsp;dnešnými atlétmi, od tréningu až po stravu. Vyviedlo by ich z&nbsp;miery publikum, disciplíny alebo iné praktiky moderných olympijských hier? Verejnosť pravdepodobne nie. Už vtedy máme veľké súťaže, ktoré priťahujú obrovské davy. Štadión, ktorý archeológovia vykopali v&nbsp;Efeze, má veľmi dobre zachované tribúny. Môže poňať okolo 30-tisíc návštevníkov, ak počítame s&nbsp;tým, že sedadlá sú široké 50&nbsp;centimetrov. Kapacity antických hľadísk sa síce nevyrovnávajú najväčším moderným štadiónom, ale sú už značne objemné. Znie to hlučne. Áno, lomozu je tu dosť. Diváci vykrikujú, ujúkajú, tlieskajú a&nbsp;povzbudzujú športovcov. Preto má každá súťaž svojho trubača, ktorý svojím nástrojom umlčí dav, aby mohol herold vyhlásiť mená účastníkov a&nbsp;potom aj víťaza. Hrmot na štadiónoch nie je jediná vec, ktorá spája antiku a&nbsp;dnešok, však? Nie. Napríklad disciplíny sú už kodifikované, regulované. Niektoré gestá sú povolené a&nbsp;iné zakázané. Každý šport má aj technický repertoár, ktorý sa musíte naučiť v&nbsp;telocvični. V&nbsp;týchto bodoch je medzi starovekými a&nbsp;súčasnými atletickými praktikami veľmi málo rozdielov. Čo by ich na druhej strane mohlo šokovať? V&nbsp;prvom rade by antického atléta, ktorý by prišiel na moderný štadión, prekvapil počet disciplín. Vejár starovekých športov je oveľa obmedzenejší ako ten dnešný. Nikto nedokáže povedať, koľko ich dnes na planéte je. Existujú síce výpočty, ale prinášajú rôznorodé výsledky. Hovoríme rádovo o&nbsp;niekoľkých stovkách alebo tisíckach disciplín, ak počítame všetky varianty jedného športu. Mnohé z&nbsp;nich by boli pre antického atléta úplne exotické. Existujú aj iné prekvapenia? Oblečenie. Dnes športovci vo väčšine disciplín nosia odev a&nbsp;obuv. Keby starovekí atléti museli behať či hádzať oštep oblečení a&nbsp;bez toho, aby sa predtým natreli olejom a&nbsp;zaprášili, bolo by ich počiatočné fyzické nepohodlie pomerne značné.

V&nbsp;prvom rade by antického atléta, ktorý by prišiel na moderný štadión, prekvapil počet disciplín.

A&nbsp;čo sa týka iných športovcov? Na dnešných súťažiach sa zúčastňuje takmer rovnaký počet súperov oboch pohlaví. V&nbsp;staroveku to tak vôbec nie je, ženský šport existuje len okrajovo pre mladé dievčatá. Situácia sa zmení až v&nbsp;cisárskej a&nbsp;kresťanskej ére, ale dovtedy máme len veľmi málo dôkazov o&nbsp;účasti žien. Podujatia, na ktorých sú prítomné, možno považovať za podružný jav. Kým dnes je šport sám osebe cieľom, v&nbsp;antike bol akoby prejavom spoločenskej potreby. Spájali ho predovšetkým s&nbsp;vojnou, s&nbsp;obranou mesta, s&nbsp;občanom vojakom. Dá sa to takto zhrnúť? V&nbsp;istom zmysle áno. Antické atletické praktiky predstavujú obmenu vojenskej prípravy, keďže čiastočne slúžia aj na tréning mužov v&nbsp;armáde. To umožňuje vyvíjať fyzickú kondíciu vojakov, ale aj vštepovať im určité technické zručnosti, ktoré sú užitočné v&nbsp;boji. Ktoré? Napríklad skoky. Skákanie do diaľky je typická disciplína, ktorá pomáha rozvíjať zručnosti osožné na bojisku, napríklad keď sa ocitnete s&nbsp;falangou bežiacou smerom k&nbsp;nepriateľom a&nbsp;musíte prekonať malú priekopu. Podobne sa zápasnícke alebo boxerské techniky považujú za užitočné pre vojakov, ktorí zlomia svoju zbraň alebo musia bojovať zblízka. Máme bezprostrednú súvislosť s&nbsp;vojnou, ale šport existuje aj samostatne. Sprostredkúva totiž rad hodnôt, ktoré sa skloňujú aj v&nbsp;čase mieru.

Aké hodnoty? Odvaha, nezištnosť a&nbsp;seba­obetovanie sa mimoriadne cenia v&nbsp;športovej aj vo vojenskej kultúre. Prienik možno nájsť aj na pohrebných nápisoch, ktoré občas spájajú výkony zosnulého v&nbsp;oboch oblastiach. Na druhej strane, áno, súčasná praktika býva oddelená od bojového ideálu a&nbsp;funguje viac samoúčelne, aj keď podobne ako v&nbsp;staroveku môže sprostredkovať cieľ, ktorý ju presahuje. O akom cieli sa rozprávame? Vo filozofii športu existuje takzvaný ideál dlhého života. Spočíva v snahe vyvinúť každodenné správanie zamerané na optimalizáciu dĺžky života. Nezahŕňa len fyzické cvičenie, patrí doň aj strava, zdravý spánok, čas venovaný sebe samému a tak ďalej. Množstvo ľudí sa venuje športu alebo telesnému cvičeniu s určitým zámerom, nielen pre potešenie. Existujú dnes aj ideály spojené so športom? Áno, nesie v sebe určitý ideál výkonu, súťaženia a úspechu. Tieto veci existovali aj predtým, ale priemyselná éra so svojím ideálom prekonávania samého seba, snahou o zdokonaľovanie a pokrok poskytla ideologickú živnú pôdu pre rozvoj moderného športu.

Robí kapitalizmus šport zištnejším, než je v&nbsp;staroveku? Ženú sa dnešní šampióni za peniazmi viac ako antickí? V&nbsp;staroveku majú iný vzťah k&nbsp;financiám, ale nejde o&nbsp;zdržanlivosť. Neexistuje protiklad medzi nepoškvrnenými športovcami, ktorí by sa tomu venovali výlučne pre sebazdokonaľovanie, výkon a&nbsp;snahu o&nbsp;víťazstvo bez akýchkoľvek materiálnych ohľadov, a&nbsp;tými profesionálnymi, ktorým by záležalo iba na maximalizácii zisku. Ako stará je táto dichotómia? Čiastočne ju vytvorilo moderné olympijské hnutie, ktoré stavia proti sebe amatérske a profesionálne športy. V staroveku neexistuje amatérsky ideál. Práve naopak. Atléti sa neštítia peňazí. Na druhej strane, finančné štruktúry v súčasnom športe sú oveľa zložitejšie ako tie, ktoré platia v antike. Starovekí športovci majú len dva hlavné zdroje príjmov. Ktoré? Na niektorých súťažiach sa rozdávajú ceny s finančnou hodnotou. Existujú aj nepeňažné výhody či privilégiá, ktoré výhercovia dostávajú vo svojom rodnom meste, keď získali významné tituly. Tí, ktorí dosiahli koniec kariéry, majú možnosť stať sa trénerom. Dnes sú spôsoby ako zarábať oveľa diferencovanejšie, počnúc sponzorstvom a influencerstvom. Mnohí športovci dosahujú prostredníctvom týchto kanálov oveľa väčšie príjmy ako zo svojich platov, aspoň v disciplínach, v ktorých sa „točia“ peniaze.

Kupujú si staroveké finančné alebo politické mocnosti športovcov rovnakým spôsobom, ako to robia dnes ropné štáty? Áno, ale rozdiel spočíva v&nbsp;tom, že keď „ropní monarchovia“ dnes kupujú športovcov, majú aj finančné ciele. Nejde len o&nbsp;propagáciu a&nbsp;imidž, ale aj o&nbsp;príjmy. Keď tyrani v&nbsp;staroveku, najmä tí sicílski v&nbsp;5. alebo 4. storočí pred naším letopočtom, praktizujú obdobu obchodu s&nbsp;pasmi, kupujú atlétov, ktorí zvyčajne už sú šampiónmi a&nbsp;majú za sebou pôsobivé výsledky. Dávajú im peniaze, aby súhlasili so zmenou štátnej príslušnosti, no despotovia z&nbsp;toho nemajú žiadny finančný zisk. Ide iba o&nbsp;imidž? Ide o&nbsp;symbol. Tyranovi a&nbsp;mestu, ktorému vládne, to prináša slávu. Keď privediete športovca do iného mesta, ako je jeho rodisko, ide o&nbsp;povesť. Existuje predstava, že reputácia šampióna presakuje do komunity, z&nbsp;ktorej pochádza alebo ktorá mu udelila občianstvo.

Skákanie do diaľky je typická disciplína, ktorá pomáha rozvíjať zručnosti osožné na bojisku.

Priemerného starovekého diváka zaujíma viac výkon a&nbsp;imidž športovca než finančný aspekt celej veci, ako to možno pozorovať aj u&nbsp;dnešného fanúšika? Viac než si vieme predstaviť. Keď športovec odchádza z&nbsp;jedného mesta do druhého, ľudia to prežívajú veľmi citlivo. Z&nbsp;tohto hľadiska je to porovnateľné. Myslím si, že keby sa slávny futbalista Kylian Mbappé, ktorý práve odišiel do Madridu, vrátil hrať proti PSG, niektorí parížski fanúšikovia by ho asi prijali dosť chladne. V&nbsp;antike je asi najvýrečnejším prík­ladom Astylos z&nbsp;Krotónu, šprintér zo začiatku 5. storočia pred naším letopočtom, ktorého kúpil tyran zo Syrakúz. Ako na to reagovali Krotónčania? Rozhodli sa premeniť Astylov dom na väzenie. Strhli aj jeho sochu, ktorá stála na východe od Krotónu na myse s&nbsp;výhľadom na pevninské Grécko i&nbsp;Peloponéz a&nbsp;kde sa nachádza svätyňa Héry. Z&nbsp;pohľadu občanov existujú očakávania týkajúce sa šampiónov, ktoré sa však až tak nespájajú s&nbsp;finančnými otázkami. Kritizujú ich ani nie tak preto, že sa predali za peniaze, ako za zradu svojej komunity. Je náboženstvo neoddeliteľnou súčasťou antických športových podujatí? Môže to znieť ako paradox, ale šport dnes uspokojuje náboženské očakávania ľudí v oveľa väčšej miere ako v staroveku. Mnohé antické súťaže sa konajú ako súčasť slávností na počesť nejakého božstva. To však neovplyvňuje správanie divákov. A predovšetkým sa veľmi jasne oddeľujú rituálne a športové momenty.

Ako sa to prejavuje? Máte dni, počas ktorých sa konajú športové udalosti, a dni s rituálmi, s posvätnými chvíľami. Dnešní sociológovia poukazujú na to, že šport vypĺňa prázdny priestor po veľkých ideológiách, po rozpade veľkých transcendencií, marxistického a komunistického sna, či monoteizmov, ktoré sú aspoň na Západe veľmi oslabené. Máme do činenia s alternatívnou spoločnosťou alebo športovým ideálom. A štadióny fungujú pre mnohých priaznivcov tak trochu ako kostoly. Skutočne? Niektoré štúdie sa pokúsili porovnať štrukturálne prvky súčasného športu s prvkami monoteistickej cirkvi. Mŕtvi hráči sú svätí, tréneri sú patriarchovia, hviezdy sú bohovia, novinári sú svätopisci, múzeá a siene slávy sú oltáre, štadióny sú kostoly a tak ďalej. Šport sa dnes stal priestorom na vysoko ritualizované spoločenské momenty. Existuje celý rad prvkov, z ktorých sa skladajú veľké podujatia, ktoré neslúžia športovému účelu. Štafeta s olympijským ohňom, ktorý sa každé štyri roky nesie z Olympie na miesto konania súťaže, nemá športový účel. Ani olympijské kruhy – tie majú iba symbolický význam.

V&nbsp;staroveku sa násilie zdá všadeprítomné. Hippokrates dokonca píše, že tréner musí naučiť svojich zverencov podvádzať, kradnúť, používať násilie. V&nbsp;zápasení sme svedkami zlomených prstov, v&nbsp;boxe smrti. Bičuje sa zľava i&nbsp;sprava. Súperi sa navzájom vyhrážajú. Zodpovedá to realite? Musíme rozlišovať medzi objektívnou úrovňou násilia a&nbsp;spôsobom, akým ho vnímajú. V&nbsp;staroveku je vzťah k&nbsp;násiliu v&nbsp;športe úplne iný ako u&nbsp;nás, a&nbsp;to z&nbsp;veľmi jednoduchého dôvodu. Dnes, okrem situácií, ako sú potýčky, pouličné bitky, pokusy o&nbsp;vraždu a&nbsp;iné trestné činy, sú najpokročilejšími formami povoleného násilia bojové športy ako MMA či box. Práve v&nbsp;týchto disciplínach väčšina ľudí zachádza na hranicu násilia, ktoré im spoločnosť dovoľuje vyjadriť.

A&nbsp;v&nbsp;antike? V&nbsp;staroveku je vojna všadeprítomná. Každý jednotlivec ju počas svojho života zažije. Väčšina obyvateľov miest sa zapojí do pohraničného konfliktu a&nbsp;chopí sa zbraní. Niektorí sa zúčastnia na pravidelných výpravách. Vojna je súčasťou každodenného mentálneho prostredia, a&nbsp;teda sociálnych predstáv ľudí. Šport preto nevyhnutne vnímajú ako menej násilný. Aj keď predstavujú box alebo praktiky pankrationu, pri ktorých zápasníci často prichádzajú k&nbsp;úrazu, stále sú oveľa menej nebezpečné ako vojna. Z&nbsp;hľadiska vnímania násilia majú starovekí ľudia úroveň tolerancie, ktorá sa vôbec nedá porovnať s&nbsp;našou. Aj keď na štadiónoch dochádza k úmrtiam? Poznáme prekvapivo len veľmi málo prípadov úmrtia športovcov na štadióne, nech je to v boxe, pankratione alebo zápasení. Zdá sa, že boli viac-menej náhodné a nie každodennou súčasťou súťaží. Vráťme sa k verejnosti. Aj tá bola násilná, nadávala, vysmievala sa a robila obrovský hluk. Existuje paralela medzi tragédiou a športom z hľadiska katarzie – vyjadrenia zlých pocitov? Áno, dalo by sa to takto opísať. Predstavenie je vždy moment, počas ktorého sprostredkovane prežívame sociálne pocity. Či už ste v divadle, na štadióne alebo dokonca v telocvični, ak chodíte sledovať tréningy športovcov, ide o chvíle, počas ktorých známe, každodenné sociálne pocity sa stupňujú do extrému. Z tohto hľadiska majú šport a divadlo veľa spoločného. Pre toto nadmieru vzrušené publikum vznikli dve veľmi dôležité profesie, ktoré ste už v krátkosti spomenuli. Áno, herold a trubač. Dnes by sme pravdepodobne robili ich nábor prostredníctvom výberového konania. Vypočuli by sme viacerých trubačov a po zvážení kandidatúr by sme vybrali jedného z nich. V staroveku sa to robí formou súťaže ako pri mnohých spoločenských udalostiach, ktoré by sme my nevnímali ako súce na konkurz. Antický človek ich považuje za šampiónov, ale odlišných od ostatných. V čom? Po prvé, sú oblečení, nepodliehajú športovej nahote. Po druhé, neobjavujú sa na žiadnom zo zoznamov víťazov, ktoré sa k nám dostali. Inými slovami, víťazstvo v podobnej súťaži sa vníma inak ako prvenstvo v pretekoch alebo zápase. Existujú však zoznamy, vyhlášky či texty, kde sa uvádzajú tituly, ktoré získal taký a taký herold alebo trubač. A ich rodné mestá sa mohli pochváliť výnimočným trubačom alebo heroldom vo svojich radoch. Aj pri nich sa prvenstvo berie ako niečo, čo pozitívne presakuje do komunity.

Načo športovať bez oblečenia? Gréci necvičili atletiku vždy bez odevu. V&nbsp;najstarších textoch, ktoré sa k&nbsp;nám dostali, v&nbsp;Homérových básňach, vidíme súťaže so športovcami, ktorí nosia bedrové rúško. Až potom sa vyzlečú donaha. Kedy? Rozšíri sa to v&nbsp;priebehu 6. storočia pred naším letopočtom, o&nbsp;čom svedčia rôzne dokumenty. Predovšetkým vyobrazenia, najmä atletické výjavy na vázach. Disponujeme stovkami nádob, na ktorých sú namaľovaní nahí športovci. A&nbsp;potom máme texty. Ide však o&nbsp;prax, nad ktorou rozmýšľajú aj samotní starovekí Gréci. V&nbsp;podobných situáciách vždy prinášajú etiologický príbeh – rozprávanie o&nbsp;pôvode, kde všetko pramení zo zakladajúcej udalosti. Ako znie? Existujú dva hlavné príbehy. V&nbsp;prvom si bežec stúpil na bedrové rúško, ktoré mu nešťastnou náhodou skĺzlo z&nbsp;bokov, a&nbsp;spadol. Hlavou narazil na zem a&nbsp;zomrel. Po tejto nehode zaviedli nahotu v&nbsp;záujme ochrany integrity športovcov. Je to dosť prekvapujúce, pretože otázka bezpečnosti atlétov v&nbsp;antike zaujíma len veľmi málo ľudí.

Atletickou nahotou sa podporuje zvýraznenie, estetizácia a&nbsp;erotizácia mužského tela.

A&nbsp;druhý príbeh? Týka sa bežca, ktorý sa dobrovoľne vzdal svojho bedrového rúška a&nbsp;vyhral preteky. Ukázal tak prevahu nahoty nad oblečeným športom. Nezdá sa, že by vás tieto hypotézy presvedčili. Nie, myslím si, že existujú dva hlavné dôvody, ale sú úplne odlišné. V&nbsp;prvom rade máme estetické cítenie. Atletickou nahotou sa podporuje zvýraznenie, estetizácia a&nbsp;erotizácia mužského tela. Športovci ho ukazujú, vystavujú na slnku, tvarujú, pýšia sa ním. A&nbsp;vaša druhá domnienka? Atléti sa o&nbsp;seba starajú, pred tréningom si masírujú telo olivovým olejom a&nbsp;zaprašujú sa. Nosenie oblečenia po týchto procedúrach musí byť dosť nepohodlné. Bez ohľadu na disciplínu môže viesť k&nbsp;odieraniu pokožky a&nbsp;pravdepodobne aj k&nbsp;popáleninám. Je teda možné, hoci si tým nemôžeme byť istí, že voľba nahoty má praktický rozmer. Má nahota aj civilizačný rozmer? Áno, Gréci, bez toho, aby skutočne vedeli vysvetliť pôvod nahoty, si naplno uvedomujú, že ide o&nbsp;kultúrnu zvláštnosť. Vnímajú to a&nbsp;dávajú do kontrastu s&nbsp;praktikami platnými v iných národoch. Dokonca aj Rimania, ktorí čiastočne prevzali grécke športy a&nbsp;súťaže, sa dlho bránili atletickej nahote. Až za cisárstva sa postupne presadila v&nbsp;ich telocvičniach, ale zrejme nikdy nie úplne jednotne.

Sochy gréckych atlétov ukazujú absolútne nádherné vyrysované&nbsp;svalnaté telá, ale ich pohlavné orgány sú vždy malé. Prečo? Nejde o&nbsp;anatomickú záležitosť, ale symbolickú. Rozhodnutie znázorňovať atlétov s&nbsp;malým pohlavným orgánom súvisí s&nbsp;ideálom správania, ktorým je sexuálna zdržanlivosť. Gréci usudzujú, že športovec by mal pri obnaženom tréningu preukazovať striedmosť, rovnako ako v&nbsp;ostatných oblastiach spoločenského života. Mal by byť schopný ovládať svoje emócie a&nbsp;túžby. Takmer „stiahnutý“ penis, v&nbsp;každom prípade veľmi nenápadný, má vyjadrovať toto odriekanie. Existujú protiklady? Áno, satyrov, ale aj trpaslíkov, ktorých Gréci často zobrazujú v&nbsp;podobe sôch, považujú za symboly transgresie a&nbsp;sexuálnej samopašnosti, a&nbsp;preto ich znázorňujú s&nbsp;mimoriadne vyvinutými pohlavnými orgánmi. Na vázach často nachádzame satyrov s&nbsp;kolosálnym ústrojenstvom, čo však Gréci vôbec nepokladajú za formu nadmernej mužnosti, ako by to mohlo byť v&nbsp;našich spoločnostiach pod vplyvom pornografie, ktorá podobné mentálne spojenie vnútila kolektívnej predstavivosti. Na čo sa tieto veľké pohlavné orgány teda v&nbsp;staroveku vzťahujú? Ide o&nbsp;znak sexuálnej samopašnosti. Športovci však musia dbať na to, aby ich pohlavný orgán bol za každých okolností nenápadný. Mladí chlapci sa učia, že keď si sadnú na hlinenú podlahu telocvične a&nbsp;potom vstanú, musia zotrieť stopy svojho ústrojenstva. Vyzerá to pre nás trochu kontraintuitívne, ale grécka atletická nahota nie je synonymom necudnosti. Do toho, ako sa praktizuje, zakomponovali antickí ľudia pravidlá cnosti.

Antickí trenéri sa starajú o tréning, stravu a regeneráciu, no okrem toho nútia športovcov k sexuálnej zdržanlivosti. Dnes by to bolo nemiestne. Prečo? Ide o otázku rozšírenia poľa pôsobnosti trénerov a zásahov do súkromnej sféry. Záleží však na disciplíne, a to aj dnes. V boxe a cyklistike niektorí tréneri naďalej prikazujú športovcom, aby sa zdržiavali sexu. Pokiaľ ide o to, či to merateľným spôsobom ovplyvňuje výkon, vedecké poznatky nie sú jednoznačné. Prečo to teda robiť? Existuje presvedčenie, že ak sa športovci budú zdržiavať sexu, ušetria energiu. Loïc Wacquant, francúzsky sociológ, ktorý opisuje každodenný život v telocvični vo Woodlawe v Chicagu koncom 80. rokov, ukazuje, ako boxeri dostávajú od trénerov rady tohto typu. Neskôr som sa aj ja približne dvadsať rokov pravidelne venoval boxu a počul som to isté. Moderní tréneri sú aj viac obmedzení určitým morálnym kódexom, však? Máte pravdu. Existuje hranica medzi tým, čo je intímne a čo nie. Od dávnych čias sa posunula. Prešli sme od istej formy antického modelu, keď sa mužské telo bez problému ukazovalo, k stredovekému modelu. Veľmi zjednodušené povedané ide o model „umŕtveného tela“. Je druhoradé, slúži iba na vyzdvihovanie duše. Je len o málo viac ako prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa. Ako vidíme zo spôsobu obliekania mníchov, ide o telo, ktoré je zahalené, skryté a niekedy aj zapreté.

V&nbsp;staroveku neexistuje desaťboj ani sedemboj, poznajú päťboj, ktorý teda spája päť disciplín.

Prejdime k&nbsp;tomu, ako Gréci vnímajú disciplíny. V&nbsp;staroveku nerozlišujeme medzi kolektívnymi a&nbsp;individuálnymi športmi a&nbsp;ne­existujú kategórie pre bojové športy. Ako to funguje? Keďže kolektívne športy okrem pretekov s&nbsp;fakľami neexistujú, rozlišujeme dve hlavné kategórie. Takzvané ľahké a&nbsp;ťažké športy. Druhá skupina zahŕňa najmä bojové disciplíny – zápasenie, pästný zápas, čo bol anglický box, a&nbsp;pankration, ktorý je kombináciou zápasenia a&nbsp;anglického boxu, ku ktorým sa pridali kopacie techniky. Tieto športy sa nazývajú ťažké, pretože nemajú žiadne váhové kategórie. Atléti v&nbsp;týchto disciplínach sú teda prevažne muži so silnou alebo dokonca s&nbsp;mohutnou postavou, najmä v&nbsp;prípade zápasníkov. Ostatné sú ľahké športy? Áno, naopak, ostatné disciplíny, a&nbsp;najmä beh, či už šprint, beh na stredné vzdialenosti, alebo preteky so zbraňami, a&nbsp;športy podobné behu – skok do diaľky či hod oštepom, považujú Gréci za ľahké. Atléti, ktorí sa im venujú, sú vo všeobecnosti oveľa štíhlejší ako zápasníci, boxeri a&nbsp;pankratisti. Majú dlhú a&nbsp;útlu postavu. Existuje aj kombinovaná forma? V&nbsp;staroveku neexistuje desaťboj ani sedemboj, poznajú päťboj, ktorý teda spája päť disciplín – zápasenie, beh na jeden štadión, skok do diaľky, hod oštepom a&nbsp;hod diskom. Ako Gréci vnímajú týchto atlétov? Päťbojári stelesňujú istú formu atletického ideálu, pretože vedia robiť všetko a&nbsp;vznikajú tak veľmi harmonické anatómie. Sú pomerne štíhli, ale s&nbsp;viditeľnou svalovou hmotou.

Sú okrem päťboja aj atléti, ktorí skúšajú šťastie v&nbsp;ťažkých aj ľahkých športoch a&nbsp;vyhrávajú súťaže v&nbsp;oboch kategóriách? Áno, ale ide o&nbsp;veľmi zriedkavý jav. Nájdeme pár príkladov, keď športovci, ktorí sa špecializujú na jednu disciplínu, skúšajú získať titul v&nbsp;druhej. Štadiónový bežec môže získať korunu aj v&nbsp;behu na dve dĺžky štadiónu, na stredné vzdialenosti či so zbraňami. Zápasník môže byť prípadne aj dobrým pankratistom alebo boxerom. Ale prípady, keď ľahký atlét zvíťazí v&nbsp;ťažkom športe alebo naopak, sú veľmi zriedkavé. Máte príklady? Jeden z&nbsp;najvýraznejších je Thea­genes z&nbsp;Thasosu – boxer aj pankratista. V&nbsp;roku 480 sa stal olympijským šampiónom v&nbsp;boxe, v&nbsp;roku 476 v&nbsp;pankratione a&nbsp;získal množstvo titulov vo všetkých významných súťažiach. Vyskúšal aj ľahké športy? Áno, minimálne dvakrát. V&nbsp;záznamoch, ktoré sa k&nbsp;nám dostali, môžeme zistiť, že získal dva tituly v&nbsp;bežeckých súťažiach na stredné vzdialenosti. Je to preňho spôsob, ako povedať: „Vidíte, aký som neprekonateľný šampión, som schopný zvíťaziť aj mimo svojej hlavnej disciplíny, v&nbsp;ktorej sa mi náramne darí.“

Rekordy pozorujeme najmä na okraji športového diania, najmä u&nbsp;bežcov, ktorí sa nezúčastňujú na súťažiach a&nbsp;volajú sa hemerodrómi. Ide o&nbsp;mužov, ktorí sú schopní bežať celý deň.

Pokiaľ ide o&nbsp;rýchlostné športy, Gréci nemerajú čas. Aký majú atléti vzťah k&nbsp;rekordom? Rekordy pozorujeme najmä na okraji športového diania, najmä u&nbsp;bežcov, ktorí sa nezúčastňujú na súťažiach a&nbsp;volajú sa hemerodrómi. Ide o&nbsp;mužov, ktorí sú schopní bežať celý deň. Sú to užitoční ľudia, najmä v&nbsp;čase vojny, v&nbsp;chúlostivých diplomatických situáciách, keď treba rýchlo doručiť správu spojeneckej alebo nepriateľskej armáde alebo do iného mesta. Dostalo sa k&nbsp;nám množstvo správ o&nbsp;ich výkonoch, ktoré sa podobajú našim rekordom. Ako sú formulované? Píše sa v&nbsp;nich, že ten a&nbsp;ten prešiel takú a&nbsp;takú vzdialenosť za toľko a&nbsp;toľko dní. Vidíme teda ponímanie výkonu, ktoré v&nbsp;tomto prípade nemá až tak ďaleko od nášho. Na druhej strane, neexistujú žiadne rýchlostné rekordy v&nbsp;behu na jeden štadión, v&nbsp;hode diskom alebo oštepom. Prečo? Čiastočne to spôsobuje to, že každá súťaž sa riadi vlastnými pravidlami s&nbsp;inými mernými jednotkami, takže sa nedajú porovnávať. Ak vyhráte štadiónový beh v&nbsp;Olympii, prekonali ste 192 metrov a&nbsp;28 centimetrov. Ak sa zúčastníte na pretekoch v&nbsp;Isthmii, ide o&nbsp;kratší beh, keďže štadión meria 165 metrov.

Spomínali ste, že ľudia považujú športovcov za hrdinov. Na ich počesť sa píšu básne, požívajú rôzne výhody. Kde sú hranice ich slávy? Gréci prirovnávajú šampiónov k hrdinským postavám, ako je napríklad Herakles. Panuje predstava, že ich výkony ich približujú k svetu bohov, že sú prejavom podpory bohov. Niektorí šampióni sa stali predmetom posmrtných kultov. Thea­genesov kult trval viac ako pol tisícročia, od štvrtého storočia pred naším letopočtom až do cisárskej éry. Medzi zachovanými predmetmi nájdeme venovania zbožných ľudí z druhého storočia pred naším letopočtom, ktoré vyryli do kameňa, ako aj schránku na milodary, do ktorej pútnici pred vyslovením prosby k Thea­genesovi vhadzovali mincu. Ale... Existuje aj myšlienka, že športovec, šampión, by nikdy nemal zabudnúť, že nie je nič iné než človek. Musí prijať svoj stav. Keď na to zabudne, považuje sa to za prejav hybrisu, a teda excesu, šialenstva. Existujú pravidlá, ktoré to rámcujú? Áno. Napríklad atléti, ktorí si chcú dať postaviť sochu v posvätných priestoroch Olympie, si nesmú dať zhotoviť dielo vyššie ako oni sami. Tento zákaz znamená, že sa nemôžu prezentovať, akoby boli bohmi. Ide o miesto, kde sa všade nachádzajú sochy bohov. V kultovom komplexe Olympie nájdeme veľa chrámov, hotelov, svätýň, a teda aj veľa sôch šampiónov. Dokážeme odhadnúť koľko? Keď cestovateľ Pausanias navštívil svätyňu v Olympii v druhom storočí nášho letopočtu, opísal dvesto sôch atlétov a šampiónov, ktoré ešte stáli na svojich podstavcoch. Za čias cisárstva sa tam stále nachádza more sôch so športovcami zo všetkých epoch staroveku. Ako by ste zhrnuli kritiku, ktorá sa v tom čase vznášala na adresu športovcov? Kritiku zameranú proti atletike možno nájsť v spisoch filozofov, komických alebo tragických básnikov a lekárov. Tí prví často poukazujú na spoločenskú neužitočnosť atlétov, zdôrazňujú, že ich činnosť je prázdna a neprináša spoločenský úžitok zodpovedajúci privilégiám, ktoré požívajú.

Športovec, šampión, by nikdy nemal zabudnúť, že nie je nič iné než človek.

A lekári? V ich traktátoch vysvetľujú, že ideál športovcov je ideálom „falošného tela“. Podľa nich sú atléti v permanentnom stave fyzickej nerovnováhy. Všetok svoj čas a energiu venujú jedlu, tréningu a spánku a nerobia dosť pre kultiváciu svojej mysle. Čo to spôsobuje? Myslia si, že keď sa kariéra športovca skončí, jeho telesný kapitál sa veľmi rýchlo zhorší a že mu zostanú iba početné zranenia kĺbov, očí alebo zubov v prípade boxerov a pankratistov. Takýto životný štýl podľa nich jednoducho neprispieva k dobrému zdraviu. Nie je to tak aj v prípade moderného športu? Áno, rovnakú kritiku možno dnes vzniesť aj na futbalové a iné hviezdy. Vrcholoví športovci svoje telo viac poškodzujú, ako udržiavajú. Existujú však aj výčitky, ktoré sú špecifické pre našu dobu. Ktoré? Maskulinizmus napríklad. Táto kritika hovorí o športe ako o činnosti, ktorá sprostredkúva virilistické hodnoty a podporuje konflikty, násilie a agresiu na úkor iných, menej rozvinutých sociálnych zručností. To však nie je jediné, však? Nie, niektorí ľudia dnes vnímajú šport ako obmenu liberalizmu. Poukazujú na to, že upevňuje ideál súťaženia, výkonu a boja všetkých proti všetkým. Že sprostredkúva ideál spoločnosti založenej iba na liberálnom myslení.

Nakoniec sa pozrime na časovú os športových súťaží. Čo si myslíte o teóriách, podľa ktorých zanikli v antike z politických dôvodov, aby sa opäť objavil v 18. storočí? Zánik športových súťaží sa dlhší čas vysvetľoval na základe krátkeho textu od byzantského učenca Kedréna. Tvrdil, že sa tak stalo v dôsledku cisárskeho rozhodnutia, protipohanského zákona Theodosia I. z konca štvrtého storočia nášho letopočtu. To malo viesť k zrušeniu telocviční a súťaží. Prečo? Lebo telocvične boli v skutočnosti posvätné priestory venované Heraklovi alebo Hermesovi a súťaže boli veľmi často zasvätené božstvám alebo boli súčasťou náboženských slávností. Dlho sa verilo, že práve kristianizácia Rímskej ríše viedla k politickému a náboženskému boju proti športu, ktorý sa považoval za prejav pohanstva. Nie je to tak? Uvedomili sme si, že to chronologicky nedáva zmysel. Stopy športových súťaží v Rímskej ríši existujú ešte dlho po cisárskom rozhodnutí. Namiesto modelu, ktorý sa niekedy nazýva vysvetlenie zhora nadol – cisárske rozhodnutie spôsobilo zánik športu, máme vysvetlenie zdola nahor. Záujem gréckych miest o športové predstavenia sa vyvíjal, ustupoval a nakoniec viedol k zániku atletických a gymnastických súťaží. Ak sa vrátime k chronológii, máte konkrétny príklad? Olympijské súťaže v sýrskej Antiochii sú doložené až do začiatku šiesteho storočia nášho letopočtu. To znamená viac ako sto rokov po cisárskom rozhodnutí, ktoré podľa učenca Kedréna spôsobilo koniec súťaží. V skutočnosti nezanikli v dôsledku jednostranného politického kroku na konci štvrtého storočia. Naopak, ide o proces, ktorý sa dlho tiahol.

O aký časový rámec ide? Od konca tretieho storočia nášho letopočtu dochádza k poklesu počtu súťaží v okolí Stredozemného mora. Začínajú ubúdať a postupne, región po regióne, zanikajú. Ani v Olympii neukončilo súťaže cisárske rozhodnutie, ale pravdepodobne vypálenie Diovho chrámu, ku ktorému došlo na začiatku piateho storočia pred Kristom. Olympijské súťaže zanikli pravdepodobne v rokoch 420 až 430. Teda dlho po politickom kroku Theodosia I. To však neznamená, že by neexistovalo kultúrne vysvetlenie zmeny vkusu. Mala na to vplyv kresťanská ideológia tela? Je to možné, ale isté je, že to nie je dôsledok jednostranného rozhodnutia. Prečo sú olympijské súťaže jediné, ktoré existujú dodnes, keď podobných podujatí bolo toľko? Olympijské súťaže majú dominantné postavenie už od staroveku. Po prvé preto, lebo sú považované za najstaršie pravidelné podujatie tohto typu. Navyše sú pomerne zriedkavé, konajú sa len každé štyri roky. Po druhé, víťazi dostávajú rastlinnú korunu, cenu, ktorá má čisto symbolickú, nie komerčnú hodnotu. Je to víťazstvo pre víťazstvo, aj keď má aj finančné výhody. To všetko prispelo k ich úspechu, ktorý sa znova potvrdzuje počas celého staroveku. Vznikajú dokonca súťaže, ktoré ich napodobňujú.

Olympijské súťaže majú dominantné postavenie už od staroveku.

A neskôr? Počas renesancie sme znovu objavili antiku a príbehy o atlétoch, súťažiach či výkonoch. A olympijské súťaže figurovali v dostupných dokumentoch na poprednom mieste. Vznikol rad pokusov s viac či menej výraznými odkazmi na tento odkaz. Ktoré to boli? Už na začiatku 17. storočia sa v rámci Cotswold Olimpick Games konali isté atletické súťaže. V polovici 19. storočia prišli Wenlock Olympic Games, ktoré tiež zahŕňali podobné disciplíny. Napodobeniny teda existovali na anglickej strane, ale aj u Grékov. Po vojne za nezávislosť, na začiatku 19. storočia, chceli oživiť olympijskú myšlienku alebo aspoň predstavu, ktorú o nej mali. Prvá olympijská súťaž, ktorú Gréci obnovili, sa uskutočnila z iniciatívy mecenáša umenia Záppasa v roku 1859. Venoval na jej oživenie milión drachiem. A čo moderné olympijské hry? Tejto myšlienky sa ujal Pierre de Coubertin. Nebol ich tvorcom, ale bol to on, kto dokázal túto myšlienku uviesť do praxe s najväčšou efektivitou. Mal veľmi múdru intuíciu, ale nebol prvý, kto sa pokúsil obnoviť olympijské dedičstvo a premeniť ho na niečo, čo by dávalo zmysel v súčasnom svetovom meradle.

Šport je ako náboženstvo. Mŕtvi hráči sú svätí, tréneri patriarchovia a hviezdy bohovia

Súvisiace články

Zjedli medveďa a tvrdo to oľutovali. Celá rodina skončila v nemocnici s vážnou infekciou

Večera pre megabohatých. Stojí neskutočných 170-tisíc eur a podávajú ju na neuveriteľnom mieste

Adriana Sklenaříková druhýkrát mama? Možno, ale mám jeden problém, ľutuje topmodelka

Kupčil so zlatom a zanevrel naňho krutý diktátor. Čo robil na Slovensku pofidérny podnikateľ?

Obrovský podvod sa rozmáha aj na Slovensku. Ukradnú vám identitu, aby páchali trestnú činnosť

Vymazaná strelcova komunikácia stále existuje. Otázne je, či ju majú slovenskí vyšetrovatelia

Výber pre vás