Kim sem, Kim tam: V Severnej Kórei by Matoviča určite milovali. Všetci a povinne!

Zem falošných úsmevov: Ľudia sú odmalička špiónmi a aj v súkromí si musia dávať pozor na ústa

Socializmus podľa Kima: Sloboda je predsudok. Nemyslite. Strana myslí z vás. Aj ženu vám vyberú

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Pchjongjang leží od čínskych hraníc len 240 kilometrov, napriek tomu cesta vlakom trvá viac než šesť hodín. Neustále húkajúc si to mašinka štyridsaťkilometrovou rýchlosťou šinie krajinou, kde sa zastavil čas. Všade navôkol sú rozľahlé lány ryžových polí, na ktorých ľudia robia všetko ručne. Len tí bohatší majú k dispozícii ťažné zvieratá, výnimočne desiatky rokov staré traktory. „Hľadel som na to všetko s otvorenými ústami. Akoby som sa prechodom hranice akýmsi zázrakom preniesol do povojnového Československa. Možno ešte ďalej,“ spomína vyštudovaný umelecký fotograf Rasťo Mišík. „Železničnú trať lemovali fialovo-ružové kvety, niekoľko detí v školských uniformách s pionierskymi šatkami na krku nám mávalo a až neskôr som si uvedomil, že ich úsmevy boli jedny z mála úprimných, ktoré som v Severnej Kórei videl. Ako z nepodareného historického filmu sa predo mnou striedali ošarpané domy, polorozpadnuté paneláky, krivolaké hlinené cesty, po ktorých dedinčania ťahali drevené vozy, ženy perúce bielizeň na brehu rieky, chlapi píliaci strom obojručnou pílou. Z času na čas dospelí dvihli pohľad od práce smerom k nám, ale v ich tvári nebol žiadny výraz, žiadna emócia.“

Rasťo sa nepasuje do&nbsp;roly cestovateľa, hoci už videl kus sveta a&nbsp;hovoríme spolu pár hodín po&nbsp;tom, čo sa vrátil z&nbsp;Tanzánie. Považuje sa za&nbsp;turistu, čo v&nbsp;prípade Severnej Kórey azda platí pre všetkých. Ani novinári či diplomati nevidia oveľa viac. Všetci sú tu pod kontrolou a&nbsp;nikto si len tak nemôže ísť, kam chce. Ani stranou preverení lojálni domáci. „Na&nbsp;všetko treba povolenie, ísť z&nbsp;mesta do&nbsp;mesta bez toho, aby ste nenarazili na&nbsp;vojenský ‚check point‘, je prakticky nemožné. Vôbec nechápem, ako sa toľkým ľuďom odtiaľto podarilo zdrhnúť,“ pokračuje. Nejde totiž len o&nbsp;bedlivé oči ozbrojencov. Nikto tu nemá prístup k&nbsp;informáciám a&nbsp;takmer všetci - z&nbsp;presvedčenia alebo povinne - špicľujú. Ešte aj domovníčky nahlasujú, kedy odchádzate z&nbsp;domu a&nbsp;prichádzate späť, kto vás navštevuje, s&nbsp;kým a&nbsp;o&nbsp;čom sa bavíte, či sa správate podozrivo, či obrazy Kimov u&nbsp;vás na&nbsp;stene visia správne a&nbsp;nič od&nbsp;nich neodvádza pozornosť. Skúste v&nbsp;takej krajine rebelovať, navyše s&nbsp;vedomím, že v&nbsp;rámci takzvaných trojgeneračných trestov by za&nbsp;vašu neposlušnosť skončili vo väzení aj vaši rodičia a&nbsp;deti.

Rasťo si vybaví názornú ukážku, ako severokórejské techniky fungujú aj na návštevníkov zo slobodného sveta. „Nikdy nemáte istotu, čo môžete a čo nie. Radšej im všetko odkývate. V isté ráno, keď sme sedeli v autobuse, prišla naša sprievodkyňa so skormúteným výrazom a vraví: ‚Mám pre vás veľmi smutnú správu. Z technických príčin nemôžeme ísť do múzea revolúcie.‘ Myslím, že väčšine sa to zdalo smiešne, ale nikto sa ne­smial. Naopak, nasledoval zdvorilý prejav sklamania. Sprievodkyni sa náhle rozžiarila tvár a pokračovala: ‚Určite vás však poteší, že namiesto toho navštívime Múzeum zamestnanosti kórejského ľudu!‘ A znova nedobrovoľné obecenstvo prejavilo spokojnosť. Podobných situácií som v Severnej Kórei zažil viac a vnímal som to ako tvrdú konfrontáciu režimu s našou vlastnou falošnosťou. Ako ľahko sa dokážeme pretvarovať, skloniť hlavu, prispôsobiť sa."

Bez povolenia je sem cesta pre obyčajných vidiečanov zarúbaná. Na&nbsp;prvý pohľad pôsobí ako štandardná ázijská metropola. Miestami až veľkolepo. K&nbsp;nebu sa týčia výškové budovy, pamätníky, perfektne upravené trávniky, kvetinové záhony, všade je až neprirodzene čisto. Majú tu kapacitne najväčší štadión na&nbsp;svete či Víťazný oblúk vraj o&nbsp;osem metrov vyšší než v&nbsp;Paríži.

Aj tridsaťposchodový hotel sa zdá exkluzívny. Do&nbsp;chvíle, než zistíte, že cesta výťahom na&nbsp;vyššie poschodia trvá trištvrte hodiny. Stojí totiž na&nbsp;každom podlaží a&nbsp;je nonstop plný. „Keď som sa po&nbsp;zotmení pozeral z&nbsp;balkóna na&nbsp;mesto, všetka jeho majestátnosť sa stratila. Zostala len čierna tma, skromne rušená minimom svetiel v&nbsp;niekoľkých bytoch. Za&nbsp;zvukov jediného televízneho kanála, v&nbsp;ktorom oslavné ódy na&nbsp;Kima Čong-una striedala bojová a&nbsp;budovateľská tematika, som si spomínal na&nbsp;školenia, ktoré sme povinne absolvovali. Rešpektovať príkazy sprievodcov, nekritizovať, nerobiť západnú propagandu, netrhať sa od&nbsp;skupiny, nehovoriť s&nbsp;domácimi, nahlásiť tých, ktorí sa nás pokúsia osloviť, nepýtať sa nevhodné otázky.“

Lenže tých otázok v&nbsp;každom momente pribúdalo. Prečo sa ich autobusy rozbiehajú tak ťažkopádne? Prečo tisíce upratovačov donekonečna upratujú čisté ulice, prečo záhradníci strihajú trávniky nožničkami a&nbsp;nikto z&nbsp;obyvateľov sa na&nbsp;cudzincov ani nepozrie? „Najviac ma šokovala návšteva prísne stráženého a&nbsp;extrémne drahého Mauzólea Kima Ir-sena, ktorému sme sa museli klaňať zo všetkých strán, alebo múzea darov, kde nám ukazovali mercedesy, jachty, súkromný vlak a&nbsp;vymoženosti západného sveta, ktorými otcovia národa disponovali. Bolo desivé uvedomovať si pri tom, že sme v&nbsp;krajine, kde nie tak dávno vládol hladomor, kde je katastrofálna zdravotná starostlivosť, obyvatelia dodnes nemajú prístup k&nbsp;internetu a&nbsp;za&nbsp;vážny trestný čin sa považuje aj prosté pozretie juhokórejského filmu.“

Severná Kórea je stále veľkou neznámou, kde sa nepohodlní strácajú z&nbsp;hodiny na&nbsp;hodinu. Buď skončia v&nbsp;pracovných táboroch, alebo pod zemou. Zostávajú len v&nbsp;pamäti najbližších, pretože vládna moc po&nbsp;nich zmaže všetky stopy. Oficiálne akoby ani neexistovali. Ni­kto „zvonku“ nevie presne, ako tu obyvatelia naozaj žijú, tobôž, čo si myslia. „Je neuveriteľné, že sa im tak dlho darí držať 22 miliónov ľudí v&nbsp;absolútnom otroctve. To nie je len policajným dozorom. Myslím, že sa dokopy miešajú tradície, propaganda, intenzívne budovaná fanatická oddanosť režimu, sektárska viera v&nbsp;božskosť vodcov a&nbsp;hlavne hrozba tvrdých trestov a&nbsp;popráv za&nbsp;každý prejav odporu. To všetko dohromady má ohromnú silu. Tu nie je priestor na&nbsp;hrdinstvo.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/azijsky-absurdistan-katastrofalna-chudoba-detski-spioni-vymyvanie-mozgov-zivot-povel/2" target="_blank" rel="noopener">Nazrite prostredníctvom našej GALÉRIE do najabsurdnejšej krajiny sveta ►►►</a>

Odvážlivci sa však predsa nájdu. Riskujú život a&nbsp;utratia majetok, aby sa dostali k&nbsp;hraniciam a&nbsp;na&nbsp;vlastnú päsť či s&nbsp;pomocou prevádzačov ušli. Najčastejšie v&nbsp;zime cez zamrznutú rieku Tuman do&nbsp;Číny. Na&nbsp;druhom brehu stále nemajú vyhrané. Striehnu na&nbsp;nich priekupníci s&nbsp;bielym mäsom, ktorí ženy predávajú na&nbsp;prostitúciu, mužov na&nbsp;ťažké práce. Okrem toho, čínske úrady zadržaných emigrantov vracajú.

Tí, ktorým sa podarí všetky nástrahy prekonať, potom odhaľujú čriepky zo svojho života a&nbsp;krutú realitu komunistickej krajiny. Anonymne, aby neuškodili rodinám, ktoré na&nbsp;severe zostali. Smutné rozprávanie utečencov vo svojej knihe spísala i&nbsp;česká koreanistka Nina Špitálniková. Z&nbsp;výpovedí behá mráz po&nbsp;chrbte. Tvrdia, že už po&nbsp;narodení ich na&nbsp;základe minulosti predkov a&nbsp;ich lojality k&nbsp;strane delia do&nbsp;skupín. V&nbsp;rámci systému songbun dostanú do&nbsp;svojej dokumentácie pečiatku, ktorá ovplyvňuje ich pracovnú i&nbsp;súkromnú existenciu. Nech ich však zaradia kamkoľvek, dôslednému vymývaniu mozgu sa nevyhne nikto.

Deťom od&nbsp;škôlky vštepujú kult rodiny Kimovcov, namiesto rozprávok sa naspamäť učia vymyslené príbehy o&nbsp;nich, o&nbsp;ich hrdinských činoch, neomylnosti. Ako tínedžeri sa zaradia do&nbsp;akejsi módnej polície a&nbsp;hlásia úradom, kto nosí nepovolené odevy, účesy. Neskôr strana rozhoduje o&nbsp;tom, či a&nbsp;čo budú študovať, kde môžu bývať, pracovať. Nasleduje vojenská služba - ženy šesť, muži až desať rokov. Cielená likvidácia slobodnej vôle je akýmsi synonymom tohto neprebádaného kúska zeme. Zovšadiaľ doráža neúnavná propaganda sprevádzaná absenciou zmysluplných informácií. Štát určuje, kedy sa národ má tešiť, kedy plakať, čo bude čítať, pozerať, akú rozhlasovú stanicu musí počúvať, bez práva vypnúť ju. Aby nikomu nič dôležité neušlo. Nikdy nekončiaci sa dohľad a&nbsp;odpočúvacie zariadenia sú samozrejmé. Vrátane smerových s&nbsp;vysokou citlivosťou. Sťažovať sa na&nbsp;vládu aj dôveryhodnému človeku medzi štyrmi očami sa môže skončiť dlhoročným pobytom v&nbsp;pracovnom tábore. Alebo smrťou.

Každý musí pracovať šesť dní v&nbsp;týždni a&nbsp;po&nbsp;návrate domov ešte dobrovoľne odrobiť hodiny pri úprave okolia. To sú napríklad tie tisíce upratovačov. Akoby to nestačilo, pravidelne navštevujú tak­zvané uličné výbory a&nbsp;sypú si popol na&nbsp;hlavu. Hovoria, čo za&nbsp;uplynulé dni urobili zle, ako pochybili v&nbsp;súkromí i&nbsp;v&nbsp;zamestnaní.&nbsp;

Voľná je len nedeľa, počas ktorej si občania na&nbsp;chvíľu vydýchnu, zájdu s&nbsp;blízkymi do&nbsp;parkov, piknikujú, tancujú, prípadne si idú vypiť do&nbsp;barov a&nbsp;pivární. Alkohol a&nbsp;jeden voľný deň však už na&nbsp;bezbrehé tolerovanie absurdného systému nestačia. Napriek prísnym opatreniam národ pomaly prestáva propagande veriť a&nbsp;Kim Čong-un, zrejme zo strachu pred vzburou, pristúpil k&nbsp;istému uvoľneniu. V&nbsp;uliciach pribudlo áut, hoci patria predovšetkým vláde, armáde a&nbsp;straníckym funkcionárom, objavili sa mobilné telefóny, s&nbsp;ktorými sa však dovoláte len po&nbsp;hranice, vyrástlo tu niekoľko veľkých obchodných domov, niekde sa dá zohnať tovar z&nbsp;cudziny. Obyvatelia dostávajú za&nbsp;odmenu lístky na&nbsp;kultúrne a&nbsp;športové podujatia.

Vzrastá aj počet zahraničných turistov. Aby priniesli potrebnú tvrdú menu. „Na&nbsp;vlastnej koži sme pocítili, ako na&nbsp;nás Kórejčania v&nbsp;praxi zarábali,“ hovorí opäť Rasťo Mišík. „Popri tisíckach za&nbsp;samotný zájazd nútia návštevníkov nakupovať len v&nbsp;špeciálnych obchodoch, kde sú vyslovene neslušné ceny. V&nbsp;eurách. Domácu menu cudzinec nesmie používať. Za&nbsp;obyčajný dáždnik si v&nbsp;obchode vypýtali 25 eur! Protiamerický či budovateľský plagát vyšiel na&nbsp;30 až 40. Pivo v&nbsp;hoteli stálo päť, káva sedem. Telefonát na&nbsp;Slovensko? Dve päťdesiat za&nbsp;minútu, pritom rátajú aj zvonenie. Dokonca ma prenasledovali pre nepatrnú škvrnu na&nbsp;plachte, ktorá zostala po&nbsp;cestovnej taške. Chceli sto eur. Nedal som, ale nebolo mi všetko jedno.“

Zvláštnou kapitolou bolo kníhkupectvo, kde popri predražených plagátoch mali len knihy vodcov. Kimove Ir-senove rozprávky, Ekonomika podľa Kima Čong-ila, Úspechy socialistického vládnutia... „Účastníci zájazdu vo veľkom kupovali,“ krúti hlavou Rasťo.

Len raz porušili pravidlá. Pätnásťčlennej skupinke dovolili zmeniť si peniaze a&nbsp;na&nbsp;hodinu navštíviť nákupné stredisko pre domácich. „Ceny boli v&nbsp;niektorých prípadoch dvadsaťkrát nižšie než v&nbsp;turistických obchodoch. Ale nebolo veľmi čo kúpiť. Pulty mali umelo zaplnené rovnakým sortimentom.“

Našli sa aj atrakcie, pri ktorých sa nebolo treba pretvarovať. Skupinke zo slobodného sveta úprimne padla sánka. Napríklad cirkus. „Taký luxusný som nikdy nevidel. Obrovská výpravná budova, špičková technika, orchester ako Slovenská filharmónia, úchvatné akrobatické čísla. Kazili to len gýčové oslavné projekcie na&nbsp;plátne. Bez nich by to však v&nbsp;Severnej Kórei nešlo.“

Vrcholom bola návšteva Štadióna Prvého mája na&nbsp;Rungra Islande s&nbsp;kapacitou 150-tisíc návštevníkov. Tam sa pravidelne odohráva výrazne masovejšia obdoba našej spartakiády - Mass Games. „Ledva sme sa usadili, zistili sme, že veľká časť miest patrí komparzu. Osemnásťtisíc študentov pomocou kníh s&nbsp;farebnými stránkami tvorilo gigantickú mozaiku, rôzne politicky ladené obrazy, portréty vodcov. Krátko nato sa ozval hluk, dupot nôh a&nbsp;na&nbsp;trávnik vybehlo ďalších 20-tisíc interpretov. Predvádzali náročné efektné zostavy, padali z&nbsp;obrovských výšok do&nbsp;neviditeľných sietí, hudobný podklad tvorilo dvadsať klavírnych krídel a&nbsp;v&nbsp;povetrí poletovali drony, ktoré vyzerali ako vtáky,“ opisuje Rasťo nezabudnuteľnú scénu.

Hranica medzi Južnou a&nbsp;Severnou Kóreou je najstráženejšia na&nbsp;svete. Takmer 250 kilometrov dlhý a&nbsp;štyri kilometre široký pás je viac než polstoročie územím nikoho. Jediné miesto, kam môže vstúpiť ľudská noha, je Pchanmundžom, kde sa stretávajú vojenskí predstavitelia oboch krajín. Vidieť túto oblasť zo severokórejskej strany je pre cestovateľov cenný zážitok. K&nbsp;hranici ich však nepustili. Vraj pre popadané stromy. „Aj tak to malo zmysel. Fascinujúca bola už cesta tam. Široká diaľnica plná výmoľov, dier, nerovností, bez jediného automobilu. Vojenské kontroly nás zastavovali každých zhruba päťdesiat kilometrov.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/azijsky-absurdistan-katastrofalna-chudoba-detski-spioni-vymyvanie-mozgov-zivot-povel/2" target="_blank" rel="noopener">Nazrite prostredníctvom našej GALÉRIE do najabsurdnejšej krajiny sveta ►►►</a>

Namiesto hlavného bodu programu im ukázali trochu skutočného vidieka a&nbsp;mestečko Kaesong neďaleko demilitarizovanej zóny. Ak turistom nestačila nádielka depresie v&nbsp;hlavnom meste, tu im ju podali v&nbsp;plnej miere na&nbsp;hrdzavom podnose. „Úplná katastrofa, nepredstaviteľná chudoba, ošarpané, rozpadnuté baraky. Ľudia pracujúci na&nbsp;poliach akoby vypadli z&nbsp;učebnice o&nbsp;prvotnopospolnej spoločnosti,“ stručne zhodnotí Rasťo. Napriek tomu ho istý austrálsky sprievodca, ktorý Kóreu navštevuje pravidelne, presviedčal, že ich život síce nevyzerá lákavo, v&nbsp;istom zmysle je však jednoduchší a&nbsp;spokojnejší. Majú vraj jasné pravidlá, nemusia sa nad ničím zamýšľať, všetko im nalinajkuje strana a&nbsp;vláda. „Neviem, je to iná kultúra, iný naturel,“ uzatvára. „V&nbsp;každom prípade som si vydýchol, keď som konečne prekročil čínske hranice v&nbsp;opačnom smere. Zažil som socializmus, ale s&nbsp;týmto sa vôbec nedá porovnať. Viem, že som nevidel všetko a&nbsp;zďaleka neodhalil tajomstvá Severnej Kórey, ale nechcem sa tam už vracať. Možno raz, pár rokov po&nbsp;tom, ako padne režim. Aby som videl, či sa niečo zmenilo.“

V zemi Kimov: Katastrofálna chudoba, detskí špióni, vymývanie mozgov a život pod kontrolou

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

V zemi Kimov: Katastrofálna chudoba, detskí špióni, vymývanie mozgov a život pod kontrolou

Autor článku

Peter Galan

Súvisiace články

Divoká jazda: Riskujú život, no vyhrať peniaze je zakázané

FOTO Neuznaný Somaliland: „Ženy užívajú túto drogu tiež, ale kátujú doma!“

Farebné, bezpečné a krásne miesto pre dovolenku: Maroko si vás získa a určite sa vrátite

Jediné turistky: Slovenky sa túlali po nedostupnej Saudskej Arábii a často neboli ani zahalené!

Sicília dnes: Súmrak bossov? Čoraz viac odvážlivcov odmieta mafii platiť výpalné!

V rozdelenom meste: „Cez vojnu do nás liali pivo a pálenku, aby sme bojovali v prvých radoch“

Výber pre vás