Peter Hupka

Chrbticu milého a&nbsp;pomerne riedko osídleného ostrova s&nbsp;necelými deviatimi tisíckami obyvateľov tvorí horský hrebeň masívov Atheras a&nbsp;Melissa. Ten sa bude asi najviac páčiť trochu introvertným milovníkom sólových prechodov, najmä ak sem prídete mimo hlavnej turistickej sezóny: ideálna je jar i&nbsp;jeseň. Najpoctivejší turisti túto diaľkovú trasu prechádzajú od mora k&nbsp;moru, vyrážajúc z&nbsp;mysu Fanari až k&nbsp;majáku na myse Papas, my „diétnejší“ si vystačíme s&nbsp;najvyššími horskými chrbtami, kde nám budú robiť spoločnosť najmä skaly najrôznejších tvarov, voľne sa pasúce kozy a&nbsp;dokonalé výhľady na Egejské more či&nbsp;susedné ostrovy.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/cesta-harmonie-kracat-horami-ikarie-je-stelesnenim-slova-rozjimanie">Iný svet. V GAlÉRII si pozrite FOTO ostrova Ikária&gt;&gt;</a>

Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie. A&nbsp;ponáhľať sa tu určite netreba. Pokojným tempom trvá spomínaný prechod päť dní a&nbsp;o&nbsp;rekordmanov tento pohodový ostrov zjavne nestojí. Za všetkým sú však i&nbsp;tu ľudia a&nbsp;ich úsilie. O&nbsp;turistické chodníky a&nbsp;značenie sa starajú miestni horolezci a&nbsp;dobrovoľníci z&nbsp;tunajších vidieckych komunít. Červené smerovníky s&nbsp;bielymi písmenami sú po celej trase v&nbsp;angličtine i&nbsp;gréčtine a&nbsp;turistická značka nesie názov Monopati Athera alebo Trail of Atheras. Značený je nielen diaľkový prechod spomínaným hrebeňom, ale i&nbsp;nemenej zaujímavé spojnice južného a&nbsp;severného pobrežia ostrova, ktoré ešte v&nbsp;nedávnej minulosti domáci využívali ako najkratšie trasy medzi jednotlivými osadami na ostrove. Ľudia z&nbsp;Ikárie sú húževnatí a&nbsp;usilovní a&nbsp;aj dôchodcom tu budete stíhať len s&nbsp;veľkou námahou. Možno i&nbsp;preto sú obyvatelia ostrova známi svojou dlhovekosťou. Keď sa ku každodennej fyzickej námahe a&nbsp;dokonalej kondícii pridá vynikajúca prírodná strava, zdravá kuchyňa a&nbsp;život vo vlastnom rytme bez stresu, dokážu sa diať zázraky. Rôzne príbehy o&nbsp;zvláštnej mikroklíme i&nbsp;omladzujúcich efektoch tunajších rádioaktívnych termálnych prameňov sú tak zrejme len čerešničkou na torte vyváženého životného štýlu. Iste i&nbsp;tu nájdete mládež s&nbsp;nadváhou, visiacu na displejoch mobilných telefónov, no zdravé jadro je stále oveľa početnejšie, najmä v&nbsp;strednej a&nbsp;staršej generácii. A&nbsp;hoci sú príjmy na Ikárii podstatne nižšie než na Slovensku, miestni by za život inde v&nbsp;drvivej väčšine nemenili. Domáci štýl a&nbsp;rytmus vás už po niekoľkých dňoch nadchne a&nbsp;poľahky presvedčí o&nbsp;tom, že v&nbsp;živote sú prednejšie iné hodnoty než nové auto či dokonale zariadený dom.

Hoci nám takúto vetu nikto z&nbsp;domácich počas niekoľkých návštev ostrova nepovedal, namiesto slov za nich hovoria činy. Na Ikárii je sucho a&nbsp;nezriedka sa stane, že neprší od konca jari až do záveru jesene či začiatku zimy. Darom z&nbsp;nebies je tu preto každý pramienok a&nbsp;tieň stromu. A&nbsp;keďže nielen turisti vedia, že bez vody je človek nahratý, čo pri fyzickej námahe v&nbsp;horách platí dvojnásobne, často tu pri chodníkoch, horských kostolíkoch alebo útulniach nájdete fľašky naplnené pitnou vodou. Vďaka nim ľudia, čo kráčajú vysoko v&nbsp;kopcoch niekoľko dní, nemusia zostúpiť do niektorého z&nbsp;mestečiek na pobreží, aby doplnili tekutiny. Keď sa teší telo, teší sa i&nbsp;duša. Niekto celkom neznámy myslel na turistu, ktorý sa príde kochať krásou jeho ostrova. Aj tie najmenšie dobré činy niekedy pohnú svetom.

Až keď sa večer človek napije, dokáže vnímať krásu hviezdneho neba bez svetelného smogu i&nbsp;krehkú neistotu chvíle, ktorá nám bola ponúknutá. Všetko, čo berieme ako samozrejmosť, je v&nbsp;porovnaní s&nbsp;týmito horami prchavé. A&nbsp;je celkom jedno, či názov najvyššieho masívu ostrova Atheras pochádza z&nbsp;rovnakého koreňa slova ako večnosť alebo je pravdepodobnejšia verzia, že je odvodený od tuhých štetín tunajších rastlín. Význam slovám dávame napokon my ľudia. Počas dní a&nbsp;nocí strávených na chodníku Atheras si ten svoj zmysel nájde každý sám.

Keď si večer zaspievate a&nbsp;zatancujete so žoviálnymi ostrovanmi, ktorých srdcia otvára i&nbsp;pár gréckych slov a&nbsp;obyčajný rešpekt, ráno môže byť ťažšie. Najmä ak ste sa navzájom popozývali na nejaké to ouzo, tsipuro a&nbsp;víno. My skúsenejší vieme, že v&nbsp;takom prípade je dobré si na nocľah nájsť miesto, kde bude ráno dlho tieň a&nbsp;kam ni­kto nechodí. Hoci by to bolo aj za stenou horského kostolíka Agios Ioannis za dedinkou Mavrato. Ak miesto necháte čisté, nik vám nič nepovie, ani usmiaty starček Vasilis, ktorý sa sem občas vyberie skontrolovať svoje kozie stáda - najmä či majú čo piť. Prefíkané, no milé rohaté stvorenia stretávame v&nbsp;lesoch i&nbsp;na lúkach popri značke smerujúcej k&nbsp;ruine Kapsalino a&nbsp;ďalej na hrebene Atherasu. Ich hustý porast je doslova požehnaním, hneď ako sa skončí, začne nám na hlavu páliť neľútostné južanské slnko. Skryť sa pred ním aspoň na okamih možno v&nbsp;malom kamennom domčeku pastierov na mieste zvanom Mavros Louros. Odtiaľ je na najvyšší bod ostrova, 1&nbsp;040 metrov vysoký vrchol Efanos, už len necelá hodinka chôdze s&nbsp;prevýšením dvesto metrov. Kým jeho severné svahy sa zvažujú stredne strmo a&nbsp;lemuje ich aj nízka vegetácia či občasné vodné toky, na juh z&nbsp;vrcholu spadajú strmé skalné steny a&nbsp;horná polovica tunajších zrázov je úplne holá. Od mora pofukuje vietor a&nbsp;v&nbsp;blížiacej sa zlatej hodinke kráčame pomaly ďalej.

I&nbsp;tu je ráno múdrejšie než večer a&nbsp;nasledujúcu trasu je dobré absolvovať zrelaxovaný, v&nbsp;pohode a&nbsp;najmä po svetle. Druhý najvyšší vrchol ostrova, 1&nbsp;021-metrový Tsolias, predstavuje exponovaný,&nbsp;trochu nebezpečný úsek hrebeňovky. Napovedá o tom i&nbsp;lokálny názov jedného zo sediel pred vrcholom. Kako Katavasidi znamená v&nbsp;gréčtine „zlý zostup“ a&nbsp;k&nbsp;tomuto miestu sa viaže aj&nbsp;ľudová legenda. Počas osmanskej okupácie Ikárie, pravdepodobne začiatkom 17. storočia, bol na ostrov dosadený istý veľmi krutý a&nbsp;arogantný turecký úradník, ktorý od tunajších ľudí žiadal, aby ho na nosidlách nosili na ťažko dostupné skalnaté vrcholy. Pri jednej z&nbsp;takýchto ciest ho vraj ponížení a&nbsp;unavení nosiči zhodili zo skaly práve na ostrom skalnatom hrebeni Kako Katavasidi. Keď prišlo na proces a&nbsp;odsúdenie vinníkov, nosiči sudcovi jednohlasne odpovedali: „Všetci sme to urobili, Efendi!“ V&nbsp;dôsledku toho napokon nebol nikto potrestaný a&nbsp;veta s&nbsp;kontextom „všetci za jedného“ sa stala dôležitým termínom solidarity a&nbsp;obetavosti nielen v&nbsp;kontexte boja za grécku nezávislosť.

Aghios Efstathios: Luxus na miestny spôsob

Nikoho z&nbsp;horských chodcov nenahnevá, že terén západne od Tsoliasu je už oveľa prívetivejší. V&nbsp;jednom zo sedielok ho križuje i&nbsp;značka spájajúca Arethousu na severe ostrova s&nbsp;obcou Chrysostomos na jeho juhu. Schádzať z&nbsp;hrebeňa však netreba. Len o&nbsp;niekoľko stoviek metrov ďalej možno nájsť kostolík Aghios Efstathios a&nbsp;takmer dokonalú horskú útulňu ležiacu v&nbsp;jeho susedstve. Kamenná budova s&nbsp;nečakane dobre tesniacimi oknami i&nbsp;dvermi, v&nbsp;lete zrejme slúžiaca ako jedáleň pre turistov a&nbsp;pútnikov, je však tiež&nbsp;miestom, kde sa dá dobre vyspať v&nbsp;závetrí či&nbsp;napiť čerstvej vody. Je samozrejmosť prispieť čímsi „do kasičky“ pre dobré duše, ktoré toto miesto obhospodarujú. Po prejdení niekoľkých skalných výčnelkov tu hrebeň postupne klesá cez úsek nazývaný Pounda až ku kostolíku Aghios Dimitrios, kde trasu pretína hlavná cesta. Za sedlom sa začína jedna z jej najzelenších častí: les Randis, nazývaný aj Gaia. So stromami vo veku dvesto až tristo rokov sa rozprestiera takmer v&nbsp;deväťstometrovej nadmorskej výške na rozlohe šestnástich štvorcových kilometrov a&nbsp;je jedným z najzachovanejších v&nbsp;Stredomorí. Rastie tu i&nbsp;chránený dub cezmínový - Quercus ilex. V&nbsp;lese Randis možno uvidieť ježky, kunu a&nbsp;viacero druhov hlodavcov, no najmä si opäť oddýchnuť od neúprosných slnečných lúčov a&nbsp;vetra.

Minimalizmus po grécky: Spitaki tis Mamis

Vyše deväťsto metrov vysoký masív Zizokambos klame telom. Rôzne preliačiny v&nbsp;skalnatej vysokohorskej planine, ktoré tu príroda vytvorila, sú miestami, kde vôbec nemožno odhadnúť čas chôdze. Miestami sa k&nbsp;naoko vzdialeným kameňom dostávame už po pár minútach, inokedy je to presne naopak. A&nbsp;pod plochými skalami učupené občasné príbytky pastierov a&nbsp;hospodárskych zvierat podchvíľou väčšmi pripomínajú scény z&nbsp;Afriky než tie grécke. V&nbsp;tunajšom „kraji magických kameňov“, ako sme pustatinu plnú vetrom obrúsených obliakov nazvali, možno nájsť vari najmenšiu útulňu na ostrove, murovaný domček s&nbsp;názvom Spitaki tis Mamis. Ten je zároveň jedným z&nbsp;mála miest na hrebeni, kam sa dá dostať autom, čo ocenia trebárs pozorovatelia nočnej oblohy. Veď komu by sa chcelo nosiť ďalekohľady či ťažké objektívy vyprahnutou krajinou na vlastnom chrbte. A&nbsp;hoci sa do Spitaki tis Mamis vojdú nanajvýš dvaja ľudia, i&nbsp;to možno s&nbsp;pokrčenými kolenami, okolité pláne poskytujú celé množstvo miest na stan. Ak pravdaže nefúka silný vietor, čo je na Ikárii skôr sviatkom než pravidlom.

Nevieme, či najzápadnejší vysoký masív ostrova Melissa dostal názov podľa mýtickej včely, no množstvo úľov, ktoré sa dajú nájsť v&nbsp;tunajších lesoch a&nbsp;hájoch, by bolo logickým vysvetlením. „Medonosná“ časť ostrova je miestom s&nbsp;posledným z&nbsp;vrcholov s&nbsp;nadmorskou výškou nad tisíc metrov: 1&nbsp;011-metrovou kótou Provatokefala. A&nbsp;je aj miestom ďalšieho parádneho nocľahu, kde váš pokoj a&nbsp;súkromie postráži svätý Izidor, ktorému je zasvätený ďalší z&nbsp;miestnych kamenných kostolíkov. V&nbsp;noci odtiaľto dokonale vidieť vyše šesťdesiat kilometrov vzdialený ostrov Naxos, jeho hory i&nbsp;svetielka dedín, ráno vás poteší vtáčí spev. Len škoda, že pramienok, zaznačený v&nbsp;gréckej turistickej mape, je vyschnutý a&nbsp;na dúšky čerstvej vody si bude treba ešte chvíľu počkať. Napriek tomu ide o&nbsp;vodnatejšiu časť ostrova, ktorú životodarnou tekutinou zásobujú tok Pezi réma tečúci na sever z&nbsp;Melissy i&nbsp;nižšie ležiaca riečka Halari. S&nbsp;týmto cieľom bola medzi osadami Pezi a&nbsp;Raches vybudovaná priehrada, ktorej hladina je však v suchšom období pomerne nízka.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/cesta-harmonie-kracat-horami-ikarie-je-stelesnenim-slova-rozjimanie">Úchvatná Ikária. FOTO v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Kým so sladkou vodou treba hospodáriť opatrne, tej slanej je všade naokolo nadostač. Dokonalé moria všetkých odtieňov modrej sú vynikajúcim relaxom po dlhej túre. V&nbsp;mestečkách Karkinagri a&nbsp;Trapalou sa opäť možno stretnúť s&nbsp;ľuďmi, navštíviť malú tavernu a&nbsp;zjesť čosi varené. Aj keď v&nbsp;neveľkom a&nbsp;pomerne izolovanom Trapalou nie sú na návštevníkov mimo sezóny príliš zvyknutí, napokon ani miestny strážca neprotestuje, chce len vedieť, ktože sa to sem prišiel pozrieť. V&nbsp;lesíku pri malej kaplnke v&nbsp;Trapalou je ako na jednom z&nbsp;mála miest napísané, že sa tu nesmie kempovať, čo je dosť prirodzené. Malebná dedinka s&nbsp;niekoľkými desiatkami domov počas sezóny určite láka dovolenkárov s&nbsp;dušou hippies a&nbsp;ak by tu zákaz nebol, je ľahko možné, že by ich bolo v&nbsp;Trapalou viac než domácich. A&nbsp;po tom majitelia nehnuteľností prirodzene netúžia. Ďalej popri pobreží do Manganitis vedie najznámejší ostrovný offroad. Do skál vysekaná cesta bez asfaltu, úzka a&nbsp;prebiehajúca vysoko nad strmými útesmi, je radosťou i&nbsp;výzvou pre každého dobrodružného vodiča. A&nbsp;hoci sa tým v&nbsp;požičovni áut nechválime, prejsť sa dá i&nbsp;na obyčajnom osobnom vozidle. Z&nbsp;príjemného mestečka Manganitis už na rozprávkovú pláž Seychelles vedie pohodlná a&nbsp;široká asfaltka. Romantika divočiny sa pomaly končí, no Ikária sa ťažko opúšťa. Aspoň jeden večer ešte musíme prežiť s&nbsp;milými ľuďmi z&nbsp;Raches, okúpať sa na pláži Mesakti a&nbsp;užiť si noc zvoncov, ktorými nás zvedavé kozy pri Kambe budia celú noc. V&nbsp;ranných hmlách je celé okolie akési tajomnejšie a&nbsp;kostolík Aghios Ioannis pri osade Kechrytis je miestom posledných raňajok na ostrove. V&nbsp;prístave Aghios Kyrikos si už pripadáme ako jedni z&nbsp;tých obyvateľov Ikárie, čo sa presťahovali kamsi ďaleko a&nbsp;práve dnes musia odísť. Na príťažlivosti tohto malého kúska zeme v&nbsp;Egejskom mori čosi bude. Najmä keď si vás pripúta nenútenosť jej obyvateľov a&nbsp;zvláštny pokoj tichých hôr.

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

Výber pre vás

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

Súvisiace články

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

Prežije Mŕtve more? Nedokážeme sa dohodnúť ani na tom, či ho chceme zachrániť

V tieni olivových hájov: Ako funguje španielska a talianska olejová mafia

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Výber pre vás