Plus 7 dní

Cesta na letisko sa vlečie. Sedia spolu v aute a mlčia. Suzy Vounanová má veľký kufor. Sťahuje sa z Kalifornie. Bol to jej otec, kto pred štyridsiatimi rokmi rozhodol, že sa celá rodina pokúsi nájsť šťastie niekde inde. Teraz šoféruje auto, občas nesúhlasne zdvihne obočie, akoby&nbsp; &nbsp; mu hlavou bežal nevypovedaný dialóg. Nakoniec, keď sa&nbsp; lúčia, predsa len prelomí mlčanie: „Nikdy by som si nepomyslel, že jediná z mojich dcér, ktorá s Irakom nemala žiadnu osobnú skúsenosť, sa bude chcieť vrátiť.“

Osemdesiate roky. Rodičia Suzy Vounanovej žili v irackej Basre. Otec pracoval v ropnom priemysle, matka ako učiteľka zemepisu. „Raz prišla riaditeľka školy za mojou matkou a oznámila jej, že odteraz bude musieť učiť aj Korán. Vedeli sme, že ide o náboženský, ale aj etnický problém. Sme Asýrčania, pôvodní obyvatelia, synovia a dcéry Mezopotámie,“ rozpráva Suzy Vounanová.

Rodičia sa rozhodli urobiť krok do neznáma. „Otec cítil, že sa v spoločnosti niečo mení, a nechcel, aby sme vyrastali v takom prostredí. Chcel, aby si jeho dcéry mohli vybrať, čo chcú študovať. Aby sme mohli žiť slobodný život.“ Suzy na rozdiel od svojich starších sestier vtedy ešte nebola na svete. Narodila sa až v Grécku. Po roku na ceste sa jej rodičia dostali do Kanady a neskôr zakotvili v Kalifornii v USA.

Za sebou nechali Irak, Basru, Bagdad. Miesta, o ktorých Suzini rodičia potom rozprávali ako o destináciách, kam sa cestovalo z Dubaja. „V Perzskom zálive vraj hovorievali: Azda to raz aj u nás bude ako v Bagdade. Bohužiaľ, vyvinulo sa to opačným, neskutočne smutným spôsobom.“

Podľa Stivana Shanyho, hovorcu diecézy v Erbile, žilo v Iraku za diktátora Saddáma Husajna jeden a pol milióna kresťanov. Terčom násilia v období jeho vlády bola však hlavne iná skupina. Husajn viedol krvavú vojnu proti rebelujúcim Kurdom, sunnitským moslimom, ktorí sa netajili svo jimi snahami o nezávislosť. Kurdi, mnohomiliónové etnikum bez vlastného štátu, zažili perzekúcie, arabizáciu i genocídu. Diktátor sa nezdráhal použiť chemické zbrane. Po vojne v Perzskom zálive v roku 1992 sa Kurdi dočkali aspoň autonómie na severe Iraku. Samostatného štátu nie.

Exodus kresťanov z Iraku nastal až po Saddámovom páde, po tom, čo v krajine prepuklo sektárske násilie, a v roku 2014, keď časť krajiny ovládli ozbrojenci z takzvaného Islamského štátu. „Veľká časť kresťanov emigrovala do Európy, USA a Austrálie. V tejto chvíli evidujeme v Iraku len niečo vyše dvestotisíc kresťanov, 80 percent z nich žije na severe krajiny v regióne, ktorý spravuje kurdská regionálna vláda,“ vysvetľuje Stivan Shany.

V kresťanskej štvrti kurdskej metropoly Erbil v Ankawe žije aj rodina Wisama Jousifa Al-Baziho. „Pochádzame z Bagdadu. Mali sme tam normálny život, prácu. Potom sa stalo niečo, čo nás donútilo odísť,“ hovorí osudom skúšaný muž. Bolo to v roku 2004. Brat pána Wisama vtedy slúžil v Bagdade ako kňaz chaldejskej katolíckej cirkvi. Jedného dňa zmizol. Po nejakom čase sa jeho spolubratom ozval neznámy človek a požadoval výkupné. Cirkevní vyjednávači s islamistami z princípu rokovať nechceli. Povedali im, že otca Douglasa považujú za jedného z mučeníkov svätej cirkvi. Kňaz medzitým podstupoval mučenie a bitku. V jednom z mnohých rozhovorov pre zahraničné médiá neskôr opísal, ako mu vybili zuby kladivom a zlomili stavec.

„Ja som vtedy bola ešte dieťa,“ spomína Marina, najstaršia dcéra pána Wisama. Hovorí perfektnou angličtinou a v priebehu rozhovoru pomáha otcovi nájsť slová. „Čakali sme, či sa niekto ozve. Či je ešte nažive. Zrazu som začala kričať jeho meno. Rodičia na mňa hľadeli s rozpakmi, ale ja som mala taký detský inštinkt, že sa nám vráti.“ V ten deň kňaza Douglasa skutočne prepustili.

„Vtedy sa stal zázrak,“ dodáva Nahla Al-Baziová, Marinina matka. Únosy v Bagdade začali byť obvyklou metódou na vylepšenie finančnej situácie.

„Šlo o peniaze. Ale podľa mňa nás zároveň chceli zastrašiť,“ hovorí Wisam Al-Bazi. „Mali sme pocit, ako keby nás zrazu všetci sledovali. Trikrát sa stalo, že na mieste, kde som pracoval, vybuchla bomba. Neviem, kto to urobil, možno to bola náhoda. Ale my sme sa tam jednoducho prestali cítiť bezpečne.“

V roku 2006 sa presťahovali do kurdskej metropoly Erbilu. „Je to tu o sto percent bezpečnejšie. Aj pre moje dcéry. V Bagdade som ich nemohol len tak poslať do školy,“ pokračuje Wisam Al-Bazi. „Pre tie únosy,“ doplní Marina.

„V Bagdade sa všetko riadilo podľa islamského práva. V irackom Kurdistane žije viac náboženských menšín. Cítime sa tu lepšie,“ zhodnotí Wisam Al-Bazi. Jeho dcéry dnes hovoria nielen jazykom Asýrčanov, ale aj po anglicky, učia sa arabčinu a kurdčinu. Nosia nohavice, jazdia na bicykli, hrajú futbal a vedia plávať. Maličkosti, ktoré v Bagdade samozrejmé neboli.

V roku 2008 sa Suzy Vounanová rozhodla podniknúť poznávaciu cestu za svojimi koreňmi. Na pár týždňov. Priletela do Istanbulu, potom sa presunula do Mardinu a hraničným priechodom Ibrahim Chalil vstúpila prvýkrát na irackú pôdu. „Cítila som niečo neopísateľné. Akoby som našla samu seba. Zároveň sa to vo mne bilo. Cítila som radosť aj žiaľ. Hrdosť i zúfalstvo,“ rozpráva.

Bolo to začiatkom apríla. Kresťanská komunita práve slávila asýrsky Nový rok. „V tej chvíli som pochopila, že sa môj život navždy zmenil. Keď som sa vrátila do USA, upadla som do depresie. Cítila som, že patrím na Blízky východ.“

O niekoľko rokov, v roku 2011, sa s niekoľkými mladými ľuďmi z asýrskej diaspóry vydala naspäť. „Stala som sa akousi sprievodkyňou. Rozkríklo sa to a čoraz viac mladých ľudí zatúžilo hľadať svoje korene,“ hovorí. O rok neskôr založila neziskovú organizáciu a urobila zájazd pre štyridsaťsedem ľudí. Potom sa pridávali ďalší. Vydávali sa do hôr objavovať prastaré kláštory s jaskyňami, kde kedysi žili mnísi, na miesta, kde Asýrčania pred tisíc rokmi vyryli do skál reliéfy svojich kráľov. Umenie, ktoré sa dá medzi riekami Eufrat a Tigris stále vidieť voľne v prírode. Navštevovali biblické miesta, kde kedysi stálo legendárne hlavné mesto Asýrie Ninive, do ktorého sa prorok Jonáš vybral zvestovať správu o Božom treste.

Suzy Vounanová začala koketovať s myšlienkou, že by tam zostala natrvalo. Zakotviť na území Iraku a Sýrie malo však v tom čase v úmysle viac ľudí. Predstava zasľúbenej zeme lákala aj priaznivcov takzvaného Islamského štátu. Chceli si na území bývalej Mezopotámie, na križovatke mnohých kultúr, vybudovať svoj kalifát. S nulovou toleranciou k vyznávačom inej než svojej viery.

„Keď Daeš napadol ninivské pláne, ľudia sa dali na útek. Ich domy zostali v troskách. Vojaci pred islamistami cúvali. Bol to pre nás šok,“ rozpráva Suzy Vounanová. Vtedy sa ešte s niekoľkými kolegami vybrala na tie miesta. Dorazila asi mesiac po prvých útokoch islamistov. „Boli to etnické čistky. Keď sme videli, čo sa stalo, hovorili sme si, že z toho sa už nespamätáme. Moji rodičia z tej cesty neboli nadšení. Ale ja som chcela miestnym ľuďom ukázať, že s nimi neprežívame len radosť v dobrých časoch, ale aj ich bolesť v zlých časoch. Chceli sme im ukázať solidaritu. Podarilo sa nám vybrať pre nich v diaspóre dosť vysokú sumu peňazí.“ Ľudia vtedy spali pod šírym nebom a Suzy pomáhala v oblasti Ninive, odkiaľ sa dali stanovištia mužov s čiernymi vlajkami pozorovať ďalekohľadom.

V roku 2014 vyhnali prívrženci takzvaného Islamského štátu 160-tisíc kresťanov. Tí z Mosulu a dedín na ninivských pláňach našli útočisko v autonómnej kurdskej oblasti. Aj kostol Mar Elias v kresťanskej štvrti Ankawe v Erbile, kde vtedy slúžil otec Doug las Al-Bazi, sa stal utečeneckým táborom. Dočasný azyl tu našlo viac ako sto rodín s deťmi. Niektoré z nich sa neskôr vybrali na ďalšiu cestu.

Erbil po nejakom čase opustil aj otec Douglas. Ešte predtým sa zaslúžil o to, aby masakre kresťanov boli oficiálne uznané ako genocída. Dnes to pripomína pomník obetiam pred kostolom Mar Elia. Kňaz žije v Austrálii. Na stene v obývačke rodiny Al-Baziovcov visí aspoň jeho portrét.

„Keby som mal príležitosť, tiež by som odišiel,“ hovorí Wisam Al-Bazi. „Do Austrálie, USA, do Európy,” prekrikujú sa jeho deti. „Nie pre to, že by tu bola taká zlá situácia ako v Bagdade. Nemyslím si, že všetci moslimovia sú rovnakí. To nie. Ale islamisti nás jednoducho vydesili. Máme to stále v hlave. A zažili sme tu na Blízkom východe už toľko rôznych vojen. Ale necháme to na Boha.“

V roku 2018 sa Suzy Vounanová presťahovala do Erbilu natrvalo. Vydala sa proti prúdu migračných tokov. Rodičia, aj keď ju vychovávali v nacionalistickom duchu, tým neboli nadšení. „Otec mi povedal, že jediné, čo mu z tej krajiny zostalo, sú krásne spomienky a nerád by si ich pokazil. Chce si pamätať Basru 60. a 70. rokov, keď sa s moslimskými susedmi delili o jedlo.“

Hneď ako sa Suzy v Erbile zabývala, začala o svojom živote referovať na sociálnych sieťach. „Rada dávam najavo, že toto je môj domov. Manifestujem tak svoj sen. Som dôkazom toho, že sa tu žiť dá,“ hovorí. Inšpirovala aj niekoľko ďalších Asýrčanov. „Je nás tu spolu šestnásť. Všetci sme sa narodili v diaspóre, žili sme plnohodnotný život v Európe, Austrálii, Kanade. A teraz sme doma tu.“ Svojím príkladom sa snaží presvedčiť aj nových susedov, miestnych kresťanov, aby neopúšťali kolísku vlastnej civilizácie a nepomýšľali na exil. „Viete, keď nám niekto z Ameriky alebo z Európy hovorí, že máme zostať, lebo inak tu už žiadni kresťania nebudú, tak sme smutní. Ako keby necítili našu bolesť,“ hovorí Marina Al-Baziová a dodáva: „Rozdiel medzi Suzy a nami je ten, že keby sa zas niečo dialo, ona má americký pas. My nie.“

A potom je tu ešte jedna citlivá záležitosť. Suzy Vounanová žije v oblasti spravovanej kurdskou regionálnou vládou, ktorá má autonómiu, vládu a prezidenta. Keď o svojom novom domove hovorí, nepoužíva spojenie iracký Kurdistan. Zásadne hovorí: Sever Iraku. Ako vysvetľuje, kresťania hovoria jazykom Asýrčanov, omše sa v niektorých oblastiach slúžia v jazyku Ježiša Krista, aramejčinou. Tieto jazyky sú úplne odlišné od jazyka Kurdov. Kresťania žijúci v Iraku sú, ako zdôrazňuje, nielen náboženskou menšinou, ale aj samostatným etnikom.

Na začiatku marca 2021 dostal Erbil sviatočnú výzdobu. Ulice zaplavili žlto-biele vatikánske vlajky. Bilbordy hlásali: „Všetci sme bratia.“ Na návštevu Iraku zavítal pápež František.

Pracovníci tlačového odboru úradu prezidenta Nechirvana Barzáního novinárom, ktorí prišli reportovať o historickej návšteve Svätého Otca, predstavili iracký Kurdistan ako ostrov tolerancie v nepokojnom regióne, kde žijú nielen moslimovia, ale aj kresťania, židia, jezídi, kakaisti, zoroastrijci, bahaisti a mandaejci. Napokon, vidieť to, keď prechádzate ninivskými pláňami. Prechádzate dedinami s kostolmi, potom inými s jezídskymi chrámami i obcami s mešitami.

Kurdi si uvedomujú, akú nedôveru medzi moslimov a kresťanov zasiali islamskí extrémisti. Ostatne, boj proti Islamskému štátu, ktorý, mimochodom, stále pokračuje, je ich prioritou. Na vysokých pozíciách dnes navyše pôsobí veľa Kurdov, ktorí v minulosti sami zažili perzekúciu, osud utečencov a potom navrátilcov z krajín, ako je Irán, Kanada, Francúzsko alebo Spojené kráľovstvo. Pozvanie pápeža uprostred pandémie koronavírusu chápu ako gesto voči kresťanom. Odkaz, že sú vítaní. Zároveň uchopili návštevu z Vatikánu ako šancu predstaviť svetu „kurdský model koexistencie“.

A nie sú to len slová. Podľa oficiálnych čísiel žilo v januári 2021 v irackom Kurdistane, ktorý má rozlohu porovnateľnú so Slovenskom, 930 635 vysídlencov a utečencov, ktorí museli opustiť svoje domovy pre násilie a perzekúcie. Nejde len o irackých kresťanov a jezídov, vyznávačov prastarej mezopotámskej viery, ktorí sa stali terčom násilia islamistov. Ale aj o utečencov zo Sýrie zmietanej vojnou.

Kurdská regionálna vláda sa pochválila obnovou tridsiatich kresťanských dedín a kostolov. Financuje aj výstavbu nových chrámov. Ústretovým krokom k ostat ným etnicko-náboženským skupinám bolo aj premenovanie ministerstva pre islamské záležitosti na ministerstvo náboženských záležitostí.

„Ja nie som katolíčka. Patrím k asýrskej pravoslávnej cirkvi. Aj tak som bola šťastná, že pápež prišiel. Miesta, ktoré navštívil, vybrali dobre,“ hovorí Suzy Vounanová. Pápež František slúžil omše v kostoloch, ktoré nedávno spustošili islamisti. Navštívil zničený Mosul i kresťanskú dedinu Karákoš, ktorá sa na nejaký čas stala súčasťou brutálneho kalifátu. „Neprestávajte snívať! Nevzdávajte sa! Nestrácajte nádej!“ povzbudzoval ľudí, ktorí sa po rokoch utečeneckého života v Erbile vrátili obnoviť svoje domovy. Navštívil Ur, mesto, odkiaľ pochádzal Abrahám, ktorého uznávajú kresťania aj moslimovia. Jeho stretnutie so šiitským duchovným Alím Sistáním v Nadžáfe komentátori označili za historický míľnik medzináboženského dialógu. Nakoniec v Erbile odslúžil pod šírym nebom omšu pre desaťtisíc veriacich. Na futbalový štadión prišli zástupcovia všetkých náboženských skupín aj politickí predstavitelia.

„Kňazi, ktorí celebrovali omšu so Svätým Otcom, mali rúcha, ktoré navrhol môj brat, páter Douglas. Smial som sa a plakal som zároveň,“ hovorí Wisam Al-Bazi. „Pre mňa osobne bol najsilnejší moment, keď som videl v televízii, ako pápež vchádza do chrámu Synat Al Nejat v Bagdade. V tom kostole došlo pred rokmi k teroristickému útoku. Prišli sme tam o kňaza a o veľa veriacich. Keď pápež vchádzal, usmieval sa. Keď sa tam posadil, všetci sme zrazu cítili to isté čo on. Rozplakalo ma to.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/dcera-mezopotamie-moj-zivot-navzdy-zmenil-navrate-usa-som-upadla-depresie" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Je teda možné, aby obyvatelia Blízkeho východu žili zase ako bratia? Dokážu zranení opäť snívať? „Ja som to počas pápežovej návštevy tak cítila. Mala som zrazu po tom všetkom pocit, že zmena je možná,“ hovorí s opatrným optimizmom Nahla Al-Baziová. „Pre nás kresťanov určite. Len neviem, čo je v srdciach ostat ných ľudí.“

Dcéra Mezopotámie: "Môj život sa navždy zmenil. Po návrate do USA, som upadla do depresie"

Výber pre vás

Dcéra Mezopotámie: "Môj život sa navždy zmenil. Po návrate do USA, som upadla do depresie"

Súvisiace články

FOTO Dve tváre raja: Ostrovy Mykonos a Ikaria vás očaria, každý na iný spôsob

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

Metropola v oblakoch: Neuveríte, kto všetko sa v Bogote premáva po diaľniciach

Nádhera zrodená z hriechu: Malebné peruánske hory pripomínajú dávnu tragédiu

Obdarené Gruzínsko: "Čoraz viac z nás začína kalkulovať. To nie je pre nás prirodzené“

Výber pre vás