Peter Hupka

Tridsaťtisícový ostrov Gozo patriaci Maltskej republike je relatívne izolovaný a&nbsp;divoký kúsok zeme na okraji starého kontinentu. Pri jeho letmej návšteve vám spojenie s&nbsp;Robinsonom asi nenapadne, no miestni obyvatelia a&nbsp;dlhoroční prisťahovalci môžu mať iný názor. A&nbsp;v&nbsp;zime, keď vám spoločnosť budú robiť neveľmi vysoké teploty, no o&nbsp;to vyššie vlny a&nbsp;neustále nárazy vetra, možno aspoň na okamih pocítite rovnakú podvedomú úzkosť a&nbsp;pocit odlúčenia ako nedobrovoľní vysídlenci šírych morí.

Ak sa vyberiete výlučne do ostrovných mestečiek, ktorým nechýba ležérny južanský šarm, môže sa vám toto tvrdenie zdať prehnané, no na svahoch pahorkov, v&nbsp;hlboko zarezaných útesoch a&nbsp;nad vysokými skalami, neustále bičovanými divokými slanými vodami, sa všetko razom zmení. Drsnú krásu Goza si obľúbil i&nbsp;jeden z&nbsp;najlepších britských horolezcov Stevie Haston, ktorý tam žije od roku 2010. Šľachovitý muž, o&nbsp;ktorom by ste nepovedali, že sa narodil v&nbsp;roku 1957, stál za výrazným kvalitatívnym posunom skalného lezenia na ostrove a&nbsp;je autorom viacerých extrémne ťažkých výstupov – možno spomenúť cestu King of Kings so stupňom obťažnosti 8b+ umiestnenú v&nbsp;70-metrovom strechovitom previse „skalkárskej“ oblasti Under­world. Za usmievavým chlapíkom, ktorého tréning kedysi pozostával z&nbsp;neuveriteľných dvetisíc zhybov a&nbsp;tritisíc klikov denne, sa minulý rok vybral na návštevu aj známy český lezec Adam Ondra a&nbsp;absolvoval tam okrem iného lezenie po ceste Ain’t Sane in the Membrane obťažnosti 8c, v&nbsp;súčasnosti najťažšej na celom Goze. Na svoje si však prídu aj oveľa „diétnejší“ lezci. V&nbsp;malebnom údolí Wied Ħanżir južne od mestečka Xewkija či v&nbsp;údolí Wied il-Mielah nájdete množstvo kvalitne zaistených ciest, ale aj príjemné skalné scenérie.

Ďalšie krásy ostrova Gozo si pozrite v GALÉRII

Nielen po dobrom lezení si treba doplniť energiu. Maltská kuchyňa, ovplyvnená arabskou a&nbsp;sicílskou, je nápaditá i&nbsp;chutná, pričom aj jej najjednoduchšie jedlá zasýtia, potešia chuťové bunky a&nbsp;telu dodajú potrebné živiny. K&nbsp;najobľúbenejším patrí prekrojená žemľa ftira plnená tuniakom, rajčinovým pretlakom, olivami, kaparami, prípadne aj ďalšou zeleninou. Pečivo ftira, typické pre Gozo a&nbsp;Maltu, ktorého tradícia pečenia siaha najmenej do 16. storočia, bolo v&nbsp;roku 2020 zaradené i&nbsp;na listinu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Toto kysnuté pečivo plochého kruhového tvaru, ktorého priemer má spravidla veľkosť dlane s&nbsp;vystretými prstami, býva buď plné, alebo s&nbsp;dierkou uprostred. Takáto regionálna variácia sa najčastejšie nazýva gozitánska otvorená ftira. A&nbsp;keby vám Gozo učarovalo až tak, že na dlhé vysedávanie v&nbsp;reštauráciách nezostane čas, vďaka rôznym druhom plnenej ftiry tam celkom určite prežijete.

Turisti majú radi špecifické miesta, na ktorých pozadí budú dobre vyzerať, a&nbsp;ráta sa im aj to, ak sa daná lokalita mihla v&nbsp;nejakom známom filme. Jednou z&nbsp;najobľúbenejších bolo na Goze vápencové Azúrové okno, ktoré spadlo do mora 8. marca 2017. Sila morskej erózie, ktorá ho kedysi vytvorila, si ho napokon – úplne očakávane – vzala späť. Kto chce na ostrove nájsť čosi podobné i&nbsp;dnes, musí sa vydať do údolia Wied il-Mielah ležiaceho na severozápade Goza. Dojem z&nbsp;krásy doliny, ktorá sa končí hlboko zarezaným zálivom lemovaným skalami, do istej miery kazí fakt, že sa tam vybudovala čistička odpadových vôd a&nbsp;v&nbsp;jej okolí najčastejšie stretnete potkany. V&nbsp;tomto kontexte trochu svojsky vyznieva odkaz nižšie namontovanej informačnej tabule vyzývajúcej na ochranu morského vtáctva hniezdiaceho na útesoch. Výstraha kladie dôraz na elimináciu negatívnych javov, pritom najviac škody páchajú práve potkany, ktoré vyberajú hniezda a&nbsp;vajíčka vzácnych druhov vtákov. Napriek tomu budete na konci prechádzky údolím spokojní – takzvané morské okno v&nbsp;údolí Wied il-Mielah, ktoré niektorí nazývajú aj malé azúrové okno, je dôstojným nástupcom svojho už nejestvujúceho predchodcu, ale je dosť isté, že v&nbsp;relatívne krátkom čase ho čaká rovnaký osud. Pobrežie ostrova, tvorené horizontálne vrstvenými sedimentmi rôznej tvrdosti, na mnohých miestach podlieha pomerne rýchlej erózii pre silný príboj a&nbsp;slabú odolnosť niektorých vrstiev tamojších oligocénnych a&nbsp;miocénnych vápencových a&nbsp;ílovitých formácií. Ak by aj zmizlo morské okno, milovníci skalných tunelov nezostanú ukrátení – lagúna Inland Sea pri zátoke Dwejra je s&nbsp;morom spojená tunelom popod skalný masív dlhým viac ako sto metrov. Práve vďaka nemu tam vnikla morská voda a&nbsp;vznikla lagúna chránená pred divokým príbojom. A&nbsp;cez spomínaný tunel za pokojného počasia prechádzajú na otvorené more tradičné rybárske člny luzzu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Severné pobrežie ostrova v&nbsp;oblasti medzi zátokou Wied il-Ghasri a&nbsp;pevnosťou Qolla l-Bajda lemujú stovky plytkých bazénikov najčastejšie obdĺžnikovitého tvaru, umelo vyhĺbených do vápenca. Ide o&nbsp;miesta, odkiaľ sa po stáročia veľmi jednoduchou, ale účinnou metódou získava jedlá morská soľ. Deje sa tak približne na trojkilometrovom úseku Xwejni, ktorý má názov podľa blízkej zátoky. Voda, ktorá z&nbsp;mora natečie do plytkých nádrží, sa postupne odparuje, kým na mieste nezostanú len biele kryštáliky životne dôležitej látky. Soľ sa tam získava podľa počasia od mája do septembra a&nbsp;zbiera sa raz týždenne. „Najvhodnejšie na zber soli je horúce a&nbsp;suché počasie a&nbsp;niekoľko gozitánskych rodín z&nbsp;tohto biznisu dokonca žije,“ vraví Matthew z&nbsp;Victorie, ktorý tam prišiel na ryby. „Ja som tu, samozrejme, pre potešenie, ale dnes som ulovil chobotnicu a&nbsp;trojzubcom aj zopár murén,“ vraví a&nbsp;ukazuje ostré ihlicovité zuby dravej ryby s&nbsp;hadovitým telom. Murény, žijúce prevažne v&nbsp;plytkých vodách, dnes nie sú príliš cenné, inak to však bolo v&nbsp;starom Ríme, kde ich mäso považovali za skutočnú lahôdku.

Chov jazdeckých koní je na Goze populárny, toto zviera však potrebuje každodenný pohyb, činnosť, na ktorú dnešný pohodlný človek už akosi nie je zvyknutý. Aj preto možno na ostrove často vidieť zvláštny výjav: vodič pomaly jazdí nákladným autom alebo pikapom po vidieckych cestách, kým jeho spoločník sedí na korbe chrbtom k&nbsp;smeru jazdy a&nbsp;na popruhu vedie jedného alebo celú skupinku koní. Tie zrelaxujú na čerstvom vzduchu pri činnosti, na ktorú sú predurčené, a&nbsp;ošetrovateľ sa veľmi neunaví. Aj tu však platí akási zvláštna nepriama úmernosť, akoby starší Gozitánci fyzicky vydržali viac než mladšie ročníky. Peši sa totiž s&nbsp;koníkmi prechádzajú iba miestni dôchodcovia. A&nbsp;možno je to jednoducho preto, že majú viac času...

Nenápadný večer pri útesoch za dedinkou Santa Luċija môže priniesť viaceré prekvapenia. Tým očakávaným je návšteva púnsko-rímskej svätyne z&nbsp;3. storočia pred naším letopočtom pri myse Ras il-Wardija, menej predvídateľným je stretnutie s&nbsp;dvojicou domácich. Matthew a&nbsp;Jessica sú milí sympatickí Gozitánci, na ktorých by nebolo nič zvláštne, ak by sa Matthew až príliš nápadne nepodobal na nitrianskeho primátora. Domáci sú za každý žart a&nbsp;hneď vznikne momentka, na ktorej Matthew drží telefón s&nbsp;fotografiou svojho dvojníka Mareka. Občas aj moderné technológie majú niečo do seba.

„Vysoko na skale nad zátokou Ramla je jaskyňa Tal-Mixta, kde sa kedysi stratila celá trieda aj s&nbsp;učiteľmi,“ možno sa dozvedieť od niektorých obyvateľov Goza. Existencii miestnych legiend a&nbsp;mýtov sa nevyhneme, podobne ako skutočnosti, že aj v&nbsp;dobe moderných technológií si niektorí z&nbsp;nás neoverujú fakty a&nbsp;sú ochotní čomukoľvek veriť. Kedysi to však nebolo lepšie – v&nbsp;roku 1940 vyšiel v&nbsp;časopise National Geographic článok o&nbsp;podzemných labyrintoch na Goze, „kde sa stratili školáci aj s&nbsp;učiteľmi a&nbsp;napriek zvukom a&nbsp;kriku, ktoré ešte týž­dne zneli z&nbsp;podzemia, a&nbsp;bezpočetným snahám o&nbsp;ich nájdenie ich už rodiny nikdy neuvideli“. Hoci toto dnes renomované periodikum situovalo príbeh do podzemných priestorov Hypogea v&nbsp;Hal Saflieni, iní rozprávači konštatujú, že tragédia sa odohrala v&nbsp;spomínanej jaskyni Tal-Mixta a&nbsp;dôkazom jej pravdivosti je murovaná stena neďaleko východného okraja jaskynného portálu, ktorú údajne domáci postavili po týchto udalostiach, aby sa podobné tragédie neopakovali. Počas dlhých zimných večerov sa takéto hrôzostrašné historky iste „uživia“, no podľa hodnoverných domácich zdrojov i&nbsp;pracovníkov archeologických parkov na ostrove sú celkom nereálne. Svoj cieľ však v&nbsp;každom prípade splnili – rodičia ich doteraz radi rozprávajú deťom, aby ich odradili od nebezpečných návštev podzemných priestorov, dutín a&nbsp;jaskýň.

Krásy ostrova Gozo si pozrite v GALÉRII

„Chcel som byť doktorom z&nbsp;hôr, stal som sa doktorom z&nbsp;ostrova,“ vraví štyridsiatnik Martin z&nbsp;Bratislavy, ktorého poznáme ešte zo školských čias a&nbsp;za chirurgickou praxou sa tam vydal takmer pred dvoma desaťročiami. „Na rok, z&nbsp;ktorého mali byť nanajvýš dva,“ konštatuje a&nbsp;zároveň dodáva, že je na Goze už možno nastálo. U&nbsp;Gozitáncov je viditeľne obľúbený, dôkazom sú každodenné stretnutia s&nbsp;bývalými pacientmi na ulici, pričom milými slovami nešetria miestni ani prisťahovalci. Je to pochopiteľné – kto by nemal rád človeka, ktorý mu pomohol napríklad po ťažkej nehode. Najmä ak bonusom takéhoto vzťahu je ľudský prístup k&nbsp;pacientovi. A&nbsp;je príjemné vidieť, že i&nbsp;dnes jestvujú ľudia, ktorí si vybrali profesiu, ktorá má zmysel. V&nbsp;celom oceáne nedávno vzniknutých zárobkových aktivít pôsobia ako svetlo majáka normálnosti. Žiaľ, jednou z&nbsp;našich dominantných národných čŕt je závisť a&nbsp;predstava naoko lukratívneho zamestnania kdesi na ostrove, ležiacom ďaleko na juhu, dokáže byť u&nbsp;niekoho jej spúšťačom. Skutočnosť je od predstavy skoro zakaždým na míle vzdialená. Neustály časový stres a&nbsp;každodenné striedanie práce v&nbsp;štátnom i&nbsp;súkromnom sektore by väčšinu z&nbsp;nás rýchlo unavili a&nbsp;z&nbsp;rozbehnutého kolotoča povinností a&nbsp;hypoték sa pohodlne vystúpiť nedá. Porovnanie s&nbsp;inými človeka občas utvrdí v&nbsp;tom, že si správne zvolil iný spôsob existencie, na všetko sa však dá pozerať z&nbsp;rôznych strán. Chorobný optimista rád vyhlási, že ani v&nbsp;neustálom kolobehu práce nemusí byť až tak zle. Aj pri vyťahovaní rotavátora z&nbsp;hĺbky svalov si človek niekedy dobre oddýchne. Trebárs od stoviek každodenných aktivít, ktoré sa posunuli do sféry únavnej rutiny. Prežiť deň s&nbsp;Martinom je ako prejsť z&nbsp;meditácie na zrýchlenú húsenkovú dráhu. Expresná prechádzka so psom za súmraku nie je práve relax, najmä ak prebieha súbežne s&nbsp;ďalším rozvrhovaním času a&nbsp;niekoľkými urgentnými telefonátmi. Ani večera v&nbsp;podobe čínskej polievky v&nbsp;plastovom pohári objednaná počas rýchlej cesty telefonicky priamo z&nbsp;auta a&nbsp;zjedená v&nbsp;zhone na betónovom múriku nad prístavom alebo na trajekte nie je naplnením sna o&nbsp;zdravej strave bez časového stresu. Ešteže sa na Gozo cestuje loďou. Aspoň tam nemožno nič urýchliť. Je čas na kávu či pivo a&nbsp;na pár slov. Pravdaže, ak si nejaký námorník z&nbsp;trajektu nepomýli cestu s&nbsp;medicínskou konzultáciou alebo dohadovaním termínu operácie. Napriek tomu lode predstavujú spásu a&nbsp;more upokojenie. Hľadieť na slnko zapadajúce do modrých vôd na vzdialenom horizonte upokojí každého cholerika. Škoda len, že plavba z&nbsp;Ċirkewwy na Gozo netrvá dlhšie...

Akokoľvek malý by bol ostrov Gozo, obsiahnuť ho v&nbsp;jednom krátkom rozprávaní je nemožné. Na ostrove, osídlenom už od piateho tisícročia pred naším letopočtom, nájdeme megalitické chrámové stavby z&nbsp;obdobia neolitu, antickí historici ho považujú za Homérovu Ogygiu, kde žila bájna nymfa Kalypsó a&nbsp;práve tam sedem rokov väznila Odysea. Aj všetky epochy tamojšej histórie, od okupácie Kartágincami a&nbsp;Osmanmi až po obdobie Maltézskeho rádu, britského protektorátu a&nbsp;napokon samostatnosti, priniesli čosi zaujímavé. Kým niekoho fascinuje minulosť, iný sa radšej ponorí do plynúceho momentu, sledujúc podvečerné vnútrozemie Goza napríklad od majáka Ta’ Ġurdan. Aj zo 161-metrovej nadmorskej výšky môže byť svet iný. Svetlo prechádza cez rýchlo sa pohybujúce mraky v&nbsp;odtieňoch zlatej a&nbsp;miestne dedinky plné kostolov vyzerajú ako malý rozprávkový Jeruzalem. Gozo pripomína zmenšeninu sveta na pomedzí severnej Afriky a&nbsp;Európy, kde je prierez celej ľudskej histórie zhmotnený na jedinom mieste. S&nbsp;jeho jemnou poetikou a&nbsp;nežno-drsnou prírodou, ktorá je vari najkrajšia počas tamojšej miernej zimy, možno povedať: „Nie je tu skoro nič, ale to nič je vlastne krásne!“

Drsná krása: Na maltskom ostrove Gozo sme hľadali skryté zákutia. Objavili sme soľ a kone

Výber pre vás

Drsná krása: Na maltskom ostrove Gozo sme hľadali skryté zákutia. Objavili sme soľ a kone

Súvisiace články

FOTO Staré dobré Francúzsko: Čisté rieky, magické kaňony a atmosféra „ošúchaných“ filmov

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

FOTO Na oboch stranách hrebeňa: Najväčšie dobrodružstvo zažijete, keď nepoužívate navigáciu

Cesta harmónie: Kráčať horami Ikárie je stelesnením slova rozjímanie

Neznáme Pyreneje: Užili sme si kúsok španielskeho bezstarostného spolužitia s prírodou

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Výber pre vás