Juraj Červenka

A ten najslávnejší, o&nbsp;ktorom sa medzi obyvateľmi mesta Bari a&nbsp;jeho širokého okolia hovorí už stáročia, má korene až v&nbsp;Malej Ázii. Koncom 11. storočia, v&nbsp;nepokojnom období súperenia kresťanského a&nbsp;moslimského sveta, navyše v&nbsp;čase nepriateľstva medzi západným a&nbsp;východným kresťanstvom, podnikla skupina námorníkov z&nbsp;Bari na troch lodiach nevšednú výpravu. Využili zmätok, ktorý vládol aj v&nbsp;meste Myra, kde boli uložené ostatky svätého Mikuláša, a&nbsp;z&nbsp;miestneho kostola kosti svätca zobrali. Iba s&nbsp;veľkou dávkou šťastia unikli pozornosti seldžuckých bojovníkov, nepozorovane sa s&nbsp;nevšednou trofejou nalodili a&nbsp;napokon úspešne prišli domov do Bari. „Na ich výpravu sa dá pozerať z&nbsp;rôznych uhlov. Ako na svätú misiu či ako na svätokrádež. Ako na čin hŕstky bohabojných mužov, ale aj ako na skutok vypočítavých patriotov. Odvtedy totiž Bari navštevovali pútnici a&nbsp;veriaci naozaj z&nbsp;rôznych častí Európy, a&nbsp;tak do mestskej po­kladnice prichádzali nemalé zisky,“ vysvetľuje Anna Licata, blogerka a&nbsp;príležitostná sprievodkyňa z&nbsp;Bari.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-nepravom-zatracovane-bari-zazijete-tu-este-stare-taliansko-akesi-zive-muzeum" target="_blank" rel="noopener">Živé múzeum! V galérii si pozrite fotky z Bari a okolia&gt;&gt;</a>

A&nbsp;tak to je aj v&nbsp;súčasnosti. Keď debatujeme pred románskou bazilikou zasvätenou práve svätému Mikulášovi, okolo nás prechádzajú bradatí ortodoxní duchovní. Jeden zviera v&nbsp;ruke malú srbskú vlajku. Pár metrov od nich sa zhromažďujú veriaci z&nbsp;Afriky, podľa ich zovňajšku pokladáme za ich domovinu Etiópiu či Eritreu. „Svätý Mikuláš bol v&nbsp;Európe pomerne známy i&nbsp;pred výpravou námorníkov z&nbsp;Bari, ale netešil sa prílišnej popularite. To sa však v&nbsp;priebehu pár rokov zmenilo a&nbsp;už koncom 11. storočia patril k&nbsp;najobľúbenejším svätcom, tak ako&nbsp;dnes. V&nbsp;roku 1096 sa križiaci pred odchodom na prvú križiacku výpravu modlili práve na týchto miestach. Aby boli čo najbližšie k&nbsp;Mikulášovým ostatkom. V&nbsp;tom čase však ešte boli uložené v&nbsp;paláci, z&nbsp;ktorého neskôr vybudovali baziliku,“ upresňuje naša sprievodkyňa Anna.

Bazilika svätého Mikuláša je zaiste najslávnejšia pamiatka v&nbsp;hlavnom meste regiónu Apúlia a&nbsp;klenot starého Bari, čarovného labyrintu úzkych uličiek. Staré Bari nie je zakonzervovanou pamiatkovou zónou ani umelým skanzenom atakovaným záplavou turistov. Je jedinečným historickým miestom, kde stále žijú domáci obyvatelia. V&nbsp;uliciach širokých niekedy sotva dva či tri metre, dláždených bielym vápencom, medzi svetlými omietnutými domami sa prechádzame často sami. To je v&nbsp;iných talianskych mestách prakticky nemožné. Zo zamrežovaného okna k&nbsp;nám dolieha krik niekoľkých hlasov, ťažko rozoznať, či ide o&nbsp;hádku alebo družný rodinný rozhovor. Chvíľku sa rozprávame so staršou, čierno odetou paňou, ktorá deň pred sviatkom Sedembolestnej Panny Márie starostlivo ozdobuje sochu svätice. Zatiaľ sa jej na stolíku sušia domáce, typicky apúlske cestoviny, známe&nbsp;ako ušká. Medzi domami sú naťahané šnúry s&nbsp;vypratou bielizňou, a&nbsp;tak keď zafúka smerom od mora ľahký vánok, pocítime sviežu vôňu aviváže. Iba kúsok od nás za stredovekými obrannými múrmi sa rozbíjajú vlny a&nbsp;okolo práve prechádza rybár ošľahaný vetrom s&nbsp;vedrom nalovených morských mäkkýšov.

„No stačilo málo a&nbsp;takýto idylický obraz by ste poznali iba zo starých fotografií. V&nbsp;80. rokoch sa snažili predstavitelia samosprávy miestnych obyvateľov vyhnať. Chceli tu vybudovať akúsi výkladnú skriňu južného Talianska, niektoré staré domy prestavať na luxusné sídla a&nbsp;iné asanovať. Zároveň si poradiť s&nbsp;kriminalitou, ktorá Bari desaťročia trápila,“ vysvetľuje Anna. Našťastie, tento zámer napokon nevyšiel, ukázal sa ako ťažko realizovateľný a&nbsp;navyše nerentabilný.

„Bari je krásne mesto, sami to vidíte. Kto si chce o&nbsp;ňom urobiť obraz, nech pricestuje bez predsudkov. Zažije tu ešte staré Taliansko, akési živé múzeum. A&nbsp;najmä, nech sa neradí s&nbsp;ľuďmi zo severu. Bari má na severe naďalej povesť tej najhoršej adresy, akejsi čiernej diery,“ zapája sa do nášho rozhovoru Annin spolužiak z&nbsp;univerzity, ktorý v&nbsp;starom Bari vyrástol. Ešte pred 20 rokmi patrilo staré Bari skutočne k&nbsp;najnebezpečnejším miestam Talianska, no polícia v&nbsp;spolupráci s&nbsp;radnicou a&nbsp;osvetovými pracovníkmi dosiahla v&nbsp;boji s&nbsp;kriminalitou veľké úspechy. I&nbsp;dnes dosahuje rating bezpečnosti mesta Bari nelichotivé hodnoty, horšie než mnohé africké veľkomestá. „Nebezpečnejšie zóny sú však mimo centra mesta, tam, kde bežný turista zväčša nechodí. Na východných predmestiach, blízko pobrežia a&nbsp;železničnej stanice. Tam sa presunuli aktivity kriminálnikov,“ dodáva Anna.

Pobrežné Bari vyrástlo blízko strategicky nesmierne dôležitého Otrantského prielivu, oddeľujúceho Jadranské a&nbsp;Iónske more. Práve poloha vždy určovala a&nbsp;dodnes určuje jeho význam, a&nbsp;to i&nbsp;z&nbsp;hľadiska globálnej migrácie. Veď už v&nbsp;antike oblasťou Bari viedli dôležité námorné cesty. Priam ikonická je fotografia preplnenej albánskej nákladnej lode Vlora, ktorá v&nbsp;roku 1991 priplávala do Bari s&nbsp;tisícmi utečencov na palube. Zväčša mladí muži z&nbsp;vtedy najzbedačenejšej európskej krajiny vyskakovali na prístavné mólo či do vody a&nbsp;zúfalo sa snažili dostať na taliansku pevninu. „Tie dni boli zvláštne. Ľudia sa na zúbožených Albáncov chodili pozerať ako na atrakciu. Vychudnutí, v&nbsp;roztrhanom oblečení vyzerali ako utečenci z&nbsp;inej doby. Prišli z&nbsp;takého blízkeho a&nbsp;zároveň ďalekého miesta. Niektorí obyvatelia Bari pomáhali, nosili im potraviny a&nbsp;šatstvo. Rozhodnutie našej vlády však bolo tvrdé. Najprv ich umiestnili na štadión, bez dostatočného množstva jedla či pitnej vody, a&nbsp;neskôr väčšinu z&nbsp;nich deportovali. Aj pápež vtedy protestoval, no nepomohlo to,“ spomína Massimo Borgo, majiteľ malej kaviarne v&nbsp;širšom centre mesta, ktorý zamestnáva práve albánsky personál.

Dnes v&nbsp;Bari žije početná albánska komunita. Keď raz ráno raňajkujeme na terase kaviarne na hlavnom bulvári pomenovanom po kráľovi Viktorovi Emanuelovi, vedľa nás sedí partia domácich. Vychutnávajú si šálku kapučína, majú na sebe dobré obleky a&nbsp;zjavne sa ponáhľajú do práce. Prekrikujú sa však po albánsky, na stole má jeden z&nbsp;nich položené kľúče s&nbsp;príveskom v&nbsp;tvare albánskeho dvojhlavého orla. Vedľa dokonca osadili pamätnú tabuľu albánskemu spisovateľovi Luigjovi Gurakuqimu, ktorý v&nbsp;Bari zomrel.

Kým Albánci patria ku koloritu Bari, pred kostolmi často postávajú žobrajúci Afričania. Zväčša sami, nanajvýš vo dvojiciach. „Sú to však výnimky. Väčšina z nich zostáva v imigračných centrách, iní pracujú na poliach a okolitých farmách. Spoločnosť je v otázke migrácie rozdelená. Niektorí upozorňujú, že Afričania sa stali lacnou pracovnou silou a ich podmienky sú chabé, až nedôstojné. Zarábajú mizivo málo, často ich ovládajú miestne gangy. No množia sa aj fyzické útoky na prisťahovalcov,“ hovorí Massimov asistent Festim.

Centrum Bari má dve časti, susediace, no úplne odlišné. Kým návšteva starého mesta Bari predstavuje výpravu do dávnej histórie, štvrť medzi železničnou stanicou a&nbsp;Bulvárom Viktora Emanuela tvorí výstavnú tvár mesta. Znova však chvíľu trvá, kým sa v&nbsp;nej cudzinec zorientuje. Všetky ulice sú totiž rovné, navzájom kolmé a&nbsp;na prvý pohľad veľmi podobné. Svojskú atmosféru majú najmä večer, práve v&nbsp;tejto štvrti vybudovanej začiatkom 19. storočia sa stretávajú domáci a&nbsp;zapĺňajú početné podniky. Slnko zapadá, priamočiare ulice utápa žiara oranžového kotúča a&nbsp;doslova sa strácajú v&nbsp;oslňujúcom svetle.

Tak, ako to už na juhu Talianska býva, domáci obyvatelia sú nadšení a&nbsp;úprimní patrioti. Keď večer vystupujeme na železničnej stanici, na námestí pred hlavnou budovou panuje nebývalý ruch. Doprava kolabuje, z&nbsp;mnohých áut vejú červeno-čierne šály miestneho klubu SSC Bari. „My sme Bari,“ píše sa na početných vlajkách. Domáci „kohúti“ totiž hrajú s&nbsp;veľkým rivalom - klubom Reggina z&nbsp;mesta Reggio di Calabria. Remízový zápas vysiela i&nbsp;televízia a&nbsp;na druhý deň sa dlhoočakávanému zápasu venujú rôzne športové analýzy. Zápas sa hral v&nbsp;„pekelnej“ atmosfére, prišlo vyše 16-tisíc divákov, domáci priaznivci zo severnej tribúny znova ukázali veľké srdce. To všetko by možno nebolo až také zvláštne, keby Bari nehralo tretiu ligu. „Záleží nám na súťaži, chceme ísť vyššie, veď kedysi sme hrali Seriu A. No ešte viac nám záleží na tradícii a&nbsp;vernosti klubu. Včerajší zápas bol toho dôkazom,“ prehodí v&nbsp;kaviarni starší pán, keď si listujeme ranné vydanie športovej tlače.

Bari ponúka turistom i&nbsp;viacero pieskových pláží, tých voľne prístupných, ale i&nbsp;platených s&nbsp;patričným zariadením. Kto však opustí veľkomesto a&nbsp;rozhodne sa spoznávať krásy blízkeho okolia, môže zažiť naozaj nevšedné kúpanie. Približne pol hodiny jazdy vlakom, priamo po pobreží smerom na juh, leží mestečko Monopoli - letovisko a&nbsp;historický skvost v&nbsp;jednom. Centrum Monopoli tvorí znova bludisko úzkych uličiek, staré mesto obohnané hradbami obmýva z&nbsp;troch strán more. Voľný čas trávime na jednej z&nbsp;malých pláží, v&nbsp;úzkom zálive, priamo pod jedným z&nbsp;hrubých kamenných múrov. Hádzať sa vo vlnách a&nbsp;užívať si života, to má však v&nbsp;malebnom mestečku zvláštnu príchuť. Pár desiatok metrov od jasajúcich dovolenkárov stojí barokový kostol s&nbsp;veľmi zvláštnymi reliéfmi. Táto pamiatka zanechá silný dojem aj v&nbsp;najpresvedčenejšom ateistovi. Do svätostánku vstupujeme pod dvojicou kostier vyrezaných z&nbsp;dreva, vstup lemujú lebky vytesané z&nbsp;kameňa.

„Všimnite si aj iné symboly - kladivo, vojenskú prilbu či kráľovskú korunu. Znamenajú, že smrť všetky rozdiely zotrie,“ s&nbsp;bázňou hovorí miestny kostolník, pričom spoločne vstupujeme do postrannej kaplnky. Pred nami sú vo vitrínach vystavené mumifikované ľudské telá v&nbsp;dobovom ošatení, najmä miestnych rehoľníkov, no i&nbsp;dvojročného dieťaťa. Pochádzajú z&nbsp;19. a&nbsp;najmä 18. storočia. „Telá boli mumifikované zvláštnou technikou prirodzeného vysušenia, tá bola rozšírená iba v&nbsp;južnom Taliansku. Rovnako ako tento svojský kult smrti. Múmie majú varovať živých pred očistcom a&nbsp;nabádať ich, aby sa za duše v&nbsp;očistci modlili. Náš kostol sa zapĺňa najmä počas Pamiatky zosnulých,“ tvrdí kostolník. Pozeráme sa do tvárí vystavených múmií, zreteľne vidieť ich črty, ako asi vyzerali počas života. Po tomto zážitku je návrat na preplnenú a&nbsp;slnkom zaliatu pláž naozaj zvláštny.

Celkom odlišný charakter má vnútrozemie krajiny okolo Bari. Sedíme vo vagóne regionálnej úzkokoľajnej železnice a&nbsp;za sebou nechávame vyprahnutý pás pobrežia kontrastujúci s&nbsp;azúrovou hladinou Jadranského mora. Terén vôkol nás sa zreteľne mení. Najprv ho pokrývajú zelené olivové háje a&nbsp;zavlažované políčka oddelené kamennými múrmi, z&nbsp;ktorých ako biele ostrovčeky vykukujú dedinky a&nbsp;mestečká. Občas zočíme i&nbsp;typické apúlske obydlie - malý dom s&nbsp;kužeľovou strechou trullo. Neskôr sa začína krajina vlniť, kopce však strácajú na zeleni a&nbsp;dominuje im hnedá farba. Hoci sa cestovné kancelárie z&nbsp;Bari a&nbsp;celej Apúlie Materou hrdia, tá v&nbsp;skutočnosti už leží v&nbsp;pomerne malom a&nbsp;hornatom regióne Basilicata.

„Obyvatelia tohto malého územia sa vždy odlišovali od svojich susedov z Apúlie. Azda za to mohli kopce, v ktorých žili, drsné prostredie sužované opakovanými zemetraseniami. Napríklad po stáročia sa niektorí živili zbojníčením. Čo je však zaujímavé, boli to práve ľudia z Matery, ktorí ako prví v Taliansku masovo povstali proti nemeckej okupácii,“ dáva nám lekciu z histórie náš spolucestujúci, povolaním učiteľ dejepisu. Matera je&nbsp;naozaj špecifické miesto. Také, ktoré nemá vo svete obdobu, podobne ako povedzme turecká Kapadócia či jordánska Petra. Vznikla totiž na vápencových svahoch kopca prevŕtaného jaskyňami, priamo nad hlbokým kaňonom riečky Gravina. Matera patrí k&nbsp;najstarším obývaným miestam Talianska, pravekí ľudia žili najprv priamo v&nbsp;jaskyniach, neskôr si obyvatelia stavali skromné domce v&nbsp;skalných útočiskách a&nbsp;okolo nich. Neraz stavby doslova vytesávali do skaly. Kamenné domčeky s&nbsp;dômyselným systémom vetrania a&nbsp;presvetlenia sú jeden na druhom ako veľké bobule hrozna. Oddeľujú ich iba uzučké ulice a&nbsp;strmé schodiská. Ako objavujeme tajomné zákutia tohto zvláštneho mesta, miestami stúpame a&nbsp;vzápätí klesáme. Ešte v&nbsp;50. rokoch minulého storočia Materu nazývali hanbou Talianska, ľudia žili v&nbsp;predpotopných a&nbsp;nehygienických podmienkach, často v&nbsp;jednej miestnosti s&nbsp;hospodárskymi zvieratami. Neskôr investovala vláda nemalé prostriedky do obnovy vzácnych obydlí, a&nbsp;tak sa v&nbsp;Matere i&nbsp;dnes býva v&nbsp;obydliach starých tisícročia. A&nbsp;tento rok sa niekdajšia hanba južného Talianska stala Európskym hlavným mestom kultúry.

Nečudo, že také prazvláštne prostredie priťahuje filmárov. Pasolini v&nbsp;Matere natáčal Evanjelium svätého Matúša, Gibson zase Umučenie Krista. Aj my sme do Matery prišli vo výnimočnom čase. Okrem turistov totiž v&nbsp;starých štvrtiach mesta, takzvaných sassi, stretávame členov medzinárodného filmového štábu. Ako stúpame k&nbsp;jaskynnému Kostolu svätého Petra, sledujeme prípravu jednej z&nbsp;početných filmových kulís, akúsi pyramídovú vatru zo starého dreveného nábytku. „Škoda iba toho Daniela Craiga, že som ho nestihla,“ prehodí jedna z&nbsp;okoloidúcich turistiek. V&nbsp;prípade britského herca to bude jeho piata a&nbsp;posledná bondovka.

FOTO Neprávom zatracované Bari: Zažijete tu ešte staré Taliansko, akési živé múzeum

Výber pre vás

FOTO Neprávom zatracované Bari: Zažijete tu ešte staré Taliansko, akési živé múzeum

Súvisiace články

V tieni Escobara: Ešte nedávno tu zúrili vojny gangov, dnes na mesto útočia turisti!

Živelné Maroko: Marrákeš plný vôní, farieb, chutí, aj pouličných krotiteľov hadov a opíc

Neznáma Kolumbia: Zem kmeňa U’wa vás jednoducho očarí!

Výber pre vás