Jana Čavojská

Podvečer poľavila slnečná páľava a&nbsp;Katerina s&nbsp;Nikosom prestreli v&nbsp;malom prístave dva dlhé stoly. Dnes to bude večer radosti a&nbsp;zdieľania. Dva-trikrát do týždňa varia pre ľudí z&nbsp;utečeneckého tábora Kara Tepe. Hlavne pre svojich spolupracovníkov a&nbsp;ich rodiny ako malé vyjadrenie vďaky. Zároveň chcú pre nich aspoň na pár hodín pripraviť iný svet, než je realitou života v&nbsp;tábore. Najedia sa za pekne prestretým stolom, z&nbsp;porcelánových tanierov a&nbsp;piť budú zo sklených pohárov. S&nbsp;priateľmi a&nbsp;úsmevom na tvári. Na chvíľu zabudnú na ťaživú realitu života v&nbsp;tábore a&nbsp;neistú budúcnosť. Deti zhltnú svoje porcie a&nbsp;v&nbsp;očakávaní sladkosti budú veselo pobiehať od stolov k&nbsp;Nikosovej rybárskej loďke. V&nbsp;presne stanovenom čase sa dvaja silno veriaci muži odoberú s&nbsp;modlitebnými koberčekmi bokom. Aplikácia im ukáže smer k&nbsp;Mekke. Pomodlia sa a&nbsp;vrátia sa k&nbsp;ostatným. Dnes sú súčasťou večere aj študenti zo Spojených štátov. Na grécky ostrov Lesbos prišli, aby sa dozvedeli niečo o&nbsp;utečeneckej kríze v&nbsp;Európe. Nemohli vynechať Home for All. Projekt Kateriny Koveu a&nbsp;Nikosa Katsurisa, ktorí za osem rokov uvarili pre ľudí na úteku milión a&nbsp;pol porcií jedla z&nbsp;biosurovín.

Hovorí sa, že Lesbos je ostrovom utečencov. Nezačalo sa to v&nbsp;roku 2014. Pred 101 rokmi, v&nbsp;roku 1922, sa Atény a&nbsp;Ankara dohodli ukončiť dlhý konflikt výmenou obyvateľov. Turci, ktorých rodiny odnepamäti obývali kamenné domčeky na ostrove Lesbos, zamierili do materskej krajiny. Na zbalenie mali len pár hodín. Podobne to bolo s&nbsp;Grékmi žijúcimi v&nbsp;Turecku. Náhle sa museli presťahovať na ostrov Lesbos. Niektorí zabrali domy po Turkoch, ktorí pre výmenu obyvateľstva dohodnutú politikmi takisto z&nbsp;hodiny na hodinu stratili domov. Zvyšok domov je dodnes prázdny. Lesbos si vtedy musel poradiť s&nbsp;vlnou utečencov. Mnohí jeho obyvatelia majú v&nbsp;rodine skúsenosť s&nbsp;útekom a&nbsp;žijú s&nbsp;ňou. Možno preto v&nbsp;roku 2014, keď na ostrov začali prichádzať lode s&nbsp;vystrašenými Sýrčanmi na úteku pred vojnou v&nbsp;ich krajine, miestni ľudia rozumeli. Rybári ťahali nafukovacie člny v&nbsp;problémoch na breh. Staré ženy varili hoci len pár porcií jedla, aby pomohli zahnať hlad aspoň zopár deťom. Tam, kde zlyhávali úrady, pomohli ľudia. Onedlho prišli na ostrov aktivisti a&nbsp;dobrovoľníci. Začali organizovať nevyhnutnú pomoc. Bolo to potrebné, zrazu na brehoch Lesbosu pristávali desiatky člnov denne. Zúfalých utečencov bolo čoraz viac. Viac bolo aj tých, ktorí cestu z&nbsp;Turecka po mori nezvládli. Preplneným člnom zlyhal motor, prederavili sa. Potopili sa kdesi v&nbsp;mori a&nbsp;nikto sa ni­kdy nedozvie, kto sa na nich plavil za mierom a&nbsp;šťastím. Nikos sa na ostrove narodil. Po otcovi zdedil povolanie rybára. Katerina prišla z&nbsp;Atén. Prvýkrát na dovolenku s&nbsp;kamarátom navštíviť jeho rodičov. Páčilo sa jej tam tak veľmi, že sa rozhodla na Lesbose zostať. Ako mladá tancovala balet, ale je vyučená kuchárka. Našla si prácu v&nbsp;malej taverne. Vlastnil ju Nikos – tak sa spoznali.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/lesbos-ostrov-nadeje-europa-zacali-kricat-sme-europe-plakali-tesili-objimali">Viac fotografií si pozrite v GALÉRII ►►►</a>

Čo je na Lesbose také výnimočné, že to Katerinu pritiahlo? „My ľudia z&nbsp;veľkých miest snívame o&nbsp;tom, že by sme raz radi bývali bližšie k&nbsp;prírode a&nbsp;žili tichší, jednoduchší život,“ hovorí s&nbsp;úsmevom na tvári. „A&nbsp;keď sa potom dostaneš na taký nádherný ostrov, ako je Lesbos, začneš o&nbsp;tom reálne uvažovať. Takmer tridsať rokov som žila v&nbsp;Aténach a&nbsp;tridsať rokov som už na ostrove. Prišla som na to, že najlepšie je mať oboje. Je to perfektná kombinácia, ale je to veľmi zložité. Treba si totiž aj zarábať na živobytie. A&nbsp;nemôžeš sa stále sťahovať z&nbsp;miesta na miesto.“ Ekonomická situácia Grécka už roky nie je ideálna. Dotklo sa to aj Lesbosu. Nikdy to nebol bohatý ostrov, ešte pred sto rokmi žila väčšina jeho obyvateľov jednoduchým životom farmárov, pestovali olivy, ovocie a&nbsp;tvrdo pracovali, aby sa uživili. Dnes je na ostrove asi štrnásť miliónov olivových stromov, a&nbsp;hoci turisti prinášajú profit, až tak veľa sa toho nezmenilo. Katerina mi vysvetľuje, že tento ostrov nikdy nebol turistický. Dovolenkári sa pohybujú väčšinou v&nbsp;zopár letoviskách. No cestovný ruch nikdy nedosiahol také rozmery ako na iných gréckych ostrovoch. Podľa Kateriny je tam však život o&nbsp;niečo ľahší ako vo veľkých mestách. „Väčšina ľudí sa živí farmárčením a&nbsp;aj tí, ktorí robia niečo iné, môžu mať aspoň malú záhradu a&nbsp;niečo si dopestovať. V&nbsp;meste treba všetko kupovať. Tu sa dá ísť aj na ryby na more. Grécko sa ni­kdy nedostalo z&nbsp;ekonomickej krízy. Dolieha hlavne na chudobných.“ Katerinine slová mi potvrdil starší muž, stopoval pri ceste, aby sa dostal do svojej záhrady. Autobusy chodia málo, tak­že sa radšej spoľahol na to, že niekto ochotný pôjde autom okolo. „Mal som reštauráciu, ale musel som ju zatvoriť. Ceny všetkého išli hore. Varil som čerstvo ulovené ryby, musel som ich predať v&nbsp;ten istý deň, ako som ich kúpil od rybára. No ľudia – ani dovolenkári – už nemajú peniaze, aby si mohli dovoliť jesť v&nbsp;reštauráciách. To by potrebovali desiatky eur denne na osobu. Nakupoval som ryby, ale nepredal som ich. Dostal som sa do straty. Teraz radšej pestujem ovocie a&nbsp;zeleninu... Stále je to tu však lepšie ako na Mykonose. Populárny ostrov. Turisti tam odplávajú trajektom a&nbsp;o&nbsp;tri dni sa vrátia s&nbsp;tým, že už minuli všetky peniaze.“

V&nbsp;jeden chladný novembrový deň v&nbsp;roku 2014 viezol Nikos auto plné rýb, aby ich predal v&nbsp;dedinách na severe ostrova. Tak ako ostatní rybári pomaly prechádzal ulicami a&nbsp;do ampliónu hlásil, že má čerstvé ryby. No nikto nemal záujem. Zastavil v&nbsp;nejakej dedine na námestí. „Zrazu vidím prichádzať skupinu ľudí. Pomyslel som si, že možno niekto z&nbsp;nich odo mňa niečo kúpi. Keď boli bližšie, videl som, že sú to cudzinci. Asi štyridsať ľudí. Deti, ženy s&nbsp;hidžábmi, všetci mokrí, bez topánok a&nbsp;ponožiek. Vyzerali stratení. Jeden z&nbsp;nich vedel po anglicky. Povedal mi, že sú zo Sýrie a&nbsp;ušli, lebo Islamský štát tam zabíja ľudí.“ Nikos mal pri sebe asi tridsať eur. V&nbsp;obchode kúpil aspoň crois­santy a&nbsp;mlieko. „No nestačilo to. Boli veľmi hladní. Mal som síce auto plné potravín, no nemohol som ich nakŕmiť. Život je niekedy zvláštny.“ Vošiel do tradičnej gréckej kaviarne, kde muži pijú kávu a&nbsp;hrajú karty, a&nbsp;poprosil ich, či by si za euro-dve od neho kúpili ryby pre svoje mačky, aby on mohol kúpiť jedlo pre ľudí z&nbsp;člna. Muži vyšli von, dali mu pár eur a&nbsp;vzali si ryby. Nikos mohol kúpiť viac jedla. „Bol tam asi desaťročný chlapec. Neprišiel si nič zobrať, stál sám obďaleč. Muž, ktorý vedel po anglicky, mi povedal, že jeho rodinu zabil Islamský štát. Chlapec bol celý mokrý. Dal som mu svoju rybársku vetrovku a&nbsp;jeho príbeh mi zlomil srdce.“ Rybár sa vrátil domov so smútkom v&nbsp;tvári. Katerina si myslela, že preto, že nepredal ryby. „To je v&nbsp;poriadku,“ povedala mu, „predáš nejaké zajtra.“ Keď jej vysvetlil, čo sa stalo, rozplakala sa. Potom navarila jedlo, do auta naložili oblečenie, ktoré mali doma, a&nbsp;vyrazili naspäť do dediny. Nikos cestou zavolal na políciu. Oznámil, čo sa stalo a&nbsp;že vezú tým ľuďom jedlo a&nbsp;oblečenie. Policajti mu povedali, že skupinu utečencov už odviezli a&nbsp;zaregistrovali a&nbsp;odíde z&nbsp;ostrova trajektom. „Otočili sme sa teda k&nbsp;letisku,“ hovorí Nikos. „Máme tam obľúbené miesto na pláži, kam ideme vždy, keď sa chceme porozprávať. Zrazu sme v&nbsp;tme zbadali niečo na mori. Po desiatich minútach prišiel čln. Nafukovací. Polovica pod hladinou. V&nbsp;ňom možno sedemdesiat ľudí. Pomohli sme im vystúpiť. Opýtali sa, kde sú. Povedal som im. Európa, začali kričať, sme v&nbsp;Európe! Plakali, tešili sa, objímali sa.“

Katerina a&nbsp;Nikos tým ľuďom rozdali suché oblečenie a&nbsp;ponúkli jedlo. Potom sadli do auta, že pôjdu domov. No znovu niečo zazreli. Ďalší čln. Ešte mali nejaké jedlo, tak ho dali prichádzajúcim. Keď priplával tretí čln, nezostalo im nič. No prišiel aj štvrtý. V&nbsp;ňom veľa malých detí, mokrých, plačúcich, vystrašených. „Povedal som Katerine: Nemôžeme prestať, zostaň tu, ja pôjdem k&nbsp;nám domov po nejaké jedlo a&nbsp;oblečenie a&nbsp;rýchlo sa vrátim. Zobral som z&nbsp;domu všetko – oblečenie, ponožky, prikrývky, a&nbsp;Katerina to rozdala. A&nbsp;tak to bolo odvtedy každú noc. Ráno sme prišli do práce a&nbsp;celý čas sme mysleli len na to, ako navaríme, vezmeme oblečenie a&nbsp;pôjdeme v&nbsp;noci čakať člny. Po pár dňoch sme si nemali čo obliecť a&nbsp;doma sme nemali ani jednu prikrývku.“ Každú noc nové príbehy, každú noc nová bolesť. V&nbsp;člnoch nachádzali Katerina a&nbsp;Nikos plačúce deti, polomŕtvych ľudí, ale aj telá bez života. Utečenci sa plavili niekedy aj tridsať hodín bez toho, aby vedeli, kam sa dostanú a&nbsp;či cestu prežijú. Člny začali od tureckého pobrežia prichádzať aj cez deň. „Raz som stál na skale s&nbsp;dobrým výhľadom na more a&nbsp;napočítal som na vode naraz tridsať nafukovacích lodí,“ spomína Nasim, ktorý vtedy prišiel na Lesbos so skupinou dobrovoľníkov z&nbsp;Atén. „Doviezli sme so sebou veľa oblečenia a&nbsp;potravín. V&nbsp;Aténach sme vyhlásili, že zbierame veci pre utečencov, a&nbsp;ľudia nám ich nosili toľko, že sme ich nemali kam dávať. Zdvihla sa vtedy obrovská vlna solidarity.“ Dobrovoľníci postavili aj prvý tábor. Vláda, armáda a&nbsp;polícia začali situáciu riešiť až neskôr. Zlikvidovali tábor mimovládnych organizácií a&nbsp;postavili vlastný, Moriu. „Jeden z&nbsp;najhorších táborov, aký kedy existoval,“ podotkne Katerina. „Jeho kapacita bola 2&nbsp;500 ľudí. No jeden čas tam bolo až 33-tisíc utečencov. V&nbsp;tábore nemali miesto, tak si stavali malé stany vedľa v&nbsp;olivovom háji. To miesto volali džungľa. Katastrofa. Špina, odpadky. Žiadna bezpečnosť. Pre tie otrasné podmienky dochádzalo medzi ľuďmi ku konfliktom. Diali sa tam všetky zlé veci, aké si vieš predstaviť. Ženy si na noc dávali plienky, aby nemuseli ísť na toaletu.“

Moria v&nbsp;septembri 2020 zhorela. Časť jej obyvateľov úrady presunuli na pevninu. No trinásťtisíc ľudí zostalo celý mesiac na ulici. Katerina a&nbsp;Nikos vtedy varili päťtisíc porcií jedla každý deň. Úrady utečencov požiadali, aby sa zhromaždili na otvorenom priestranstve bývalej armádnej strelnice. Tam bolo jednoduchšie distribuovať vodu a&nbsp;jedlo. No prvé dni nemohli potraviny rozdať vôbec. Na kamióny sa okamžite vrhli tisícky hladných a&nbsp;smädných ľudí, takže nemohli ani otvoriť dvere. „My sme mnohých utečencov poznali. Vysvetlili sme našim známym, že jedlo bude prichádzať každý deň a&nbsp;treba vytvoriť systém, ako ho rozdať,“ spomína Katerina. „Potom to už išlo jednoduchšie. Vláda dala postaviť veľké stany, utečencov začali registrovať a&nbsp;sťahovať dovnútra.“ Na mieste, kde vtedy ľudia mesiac spávali pod holým nebom, je dnes nový tábor Kara Tepe. Veci sa medzitým zmenili. Po podpísaní dohody medzi Európskou úniou a&nbsp;Tureckom Turci kontrolujú pohyb migrantov viac výmenou za naše peniaze. Grécka vláda posiela žiadateľov o&nbsp;azyl na pevninu. Na Lesbose ich zostáva približne 2&nbsp;500. A&nbsp;v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vojnou na Ukrajine sa práca mnohých organizácií a&nbsp;dobrovoľníkov presunula spolu s&nbsp;pozornosťou sveta inde. „Niekedy sa nás ľudia pýtajú, či tu vôbec ešte nejakí utečenci sú,“ hovorí Katerina. „No problém sa ani zďaleka neskončil.“ Grécka vláda totiž pripravila nový tábor ďaleko od miest aj od očí obyvateľov ostrova. Bude fungovať ako detenčné centrum. Jeho obyvatelia nebudú mať možnosť slobodne sa pohybovať. Nachádza sa vo vojenskej zóne. Novinári tam prístup nemajú a&nbsp;grécka vláda zrušila aj registrácie mnohých mimovládnych organizácií. Pred pár týždňami prestala dávať dokonca jedlo tým, ktorí majú dve a&nbsp;viac negatívnych rozhodnutí o&nbsp;azyle. Katerina a&nbsp;Nikos teraz varia v&nbsp;prvom rade pre nich. „A&nbsp;pre ľudí s&nbsp;celiakiou, cukrovkou, alergiami na potraviny, pre chorých, ktorí môžu prijímať iba tekutú stravu,“ vypočítava Katerina. „Päťstosedemdesiat obyvateľov Kara Tepe. Z&nbsp;prídelov jedla od vlády by neprežili. Aj neposkytovanie jedla tým, ktorí ešte nemajú v&nbsp;Grécku právo pracovať, je ako rozsudok smrti.“

Obyvatelia Lesbosu prvé tri-štyri roky utečeneckej krízy ľudí na úteku podporovali. No postupne stratili silu aj odhodlanie. Videli, že situáciu nikto nerieši, že na ostrov prichádza čoraz viac cudzincov a&nbsp;ostatné krajiny Európskej únie zatvorili hranice. Katerina si myslí, že ostrovania sa cítili na všetko sami. Preto postupne prevážili nálady proti utečencom. „No keď sa na to pozrieme z&nbsp;ekonomickej stránky, na ostrove žilo niekoľko rokov okolo sedemtisíc dobrovoľníkov. Spali v&nbsp;hoteloch, jedli v&nbsp;reštauráciách, pili kávu v&nbsp;kaviarňach, nakupovali v&nbsp;supermarketoch. Na Lesbos prišlo možno viac peňazí, než by mal z&nbsp;turistov.“ Katerina a&nbsp;Nikos už svoju malú reštauráciu nemajú. Museli ju zatvoriť. Hoci od roku 2014 im slúžila len na to, aby zo zisku mohli variť pre utečencov. „Úrady nám začali robiť obrovské problémy. Tvrdili, že utečencom jedlo predávame. Utečencom? To je trochu smiešne. Dokopy sme dostali pokuty vo výške štyridsaťtisíc eur. Momentálne máme súd a&nbsp;chceme dokázať, že sme peniaze za jedlo nebrali. Úrady nám nakoniec povedali, že buď budeme prevádzkovať reštauráciu a&nbsp;nebudeme rozdávať jedlo, alebo skončíme s&nbsp;biznisom a&nbsp;založíme neziskovú organizáciu,“ hovorí Katerina. Rozhodovanie im trvalo dve minúty. Ľudia totiž ich jedlo potrebovali. Povedali si, že Nikos bude naďalej loviť a&nbsp;predávať ryby a&nbsp;z&nbsp;toho budú žiť. A&nbsp;keď sa utečenecká kríza skončí, uvidia, čo ďalej. Ľudí z&nbsp;utečeneckého tábora pozývajú aj na večere k&nbsp;sebe. Tak ako dnes večer. Prišla Inatu, pôvodom z&nbsp;Gambie, aj s&nbsp;dcérkou Hajiatu, afganská rodina s&nbsp;dvomi deťmi, mladí chlapci zo Sierry Leone a&nbsp;ďalší, aby spolu prežili pár bezstarostných hodín. Hneď vedľa je pláž, Katerina s&nbsp;kamarátkou Mariou tam niekedy berú deti a&nbsp;hrajú sa s&nbsp;nimi, kým si ich mamy oddýchnu. Po večeri každý dostane balíček jedla so sebou. K&nbsp;dispozícii je aj malý sklad oblečenia, ak niekto niečo potrebuje. Dopoludnia ma Nikos berie na farmu. Farmárčiť začali len vlani. Cieľom je pestovať biozeleninu, zemiaky a&nbsp;ovocie pre projekt Home for All a&nbsp;olivový olej aj predávať, aby mali peniaze na jedlo pre utečencov. Podarilo sa im zamestnať ôsmich ľudí, ktorí získali v&nbsp;Grécku azyl. Radi by dali prácu aj ďalším, potrebujú ich, kus pozemku ešte nie je skultivovaný. No zatiaľ ich nemajú z&nbsp;čoho zaplatiť. Abdul práve jazdí na traktore a&nbsp;polieva záhony. Doma v&nbsp;Sýrii vlastnil autodielňu. Tu jeho výučný list nič neznamená, nemohol sa ani len zamestnať ako automechanik. Teraz pracuje na farme a&nbsp;s&nbsp;manželkou a&nbsp;so štyrmi deťmi si tak môžu platiť nájom. Na ostrove začali nový život. Aj Gambijčanka Inatu pracuje na farme. Dcér­ku má odloženú v&nbsp;kočíku a&nbsp;ona pleje záhony. Usmieva sa, práca s&nbsp;pôdou ju baví, hoci predtým nikdy záhradu nemala.

Katerina a&nbsp;Nikos neradi prosia o&nbsp;finančné príspevky. Sú radšej, keď k&nbsp;nim ľudia prídu ako dobrovoľníci pomáhať v&nbsp;kuchyni alebo na farme a&nbsp;stanú sa tak členom komunity priateľov. Teraz prosia, aby si ľudia kupovali ich olivový olej a&nbsp;úrodu zemiakov, oni tak budú môcť financovať svoj projekt naďalej. S&nbsp;olivovým olejom je spojená minulosť aj budúcnosť Lesbosu určite viac ako s&nbsp;turistami. V&nbsp;roku 1850 silné mrazy zničili olivové stromy na ostrove. Nové sadenice priviezli z&nbsp;Malej Ázie a&nbsp;opäť tak naštartovali výrobu olivového oleja. Z&nbsp;olív z&nbsp;troch odrôd ľudia získavali oveľa kvalitnejší olej ako predtým. Ak budete na Lesbose, určite si okrem mora, historických mestečiek, dedinky Eresos, kde sa narodila poetka Sapfó, a&nbsp;impozantného petrifikovaného lesa nenechajte ujsť návštevu niektorého z&nbsp;múzeí výroby olivového oleja. Napríklad v&nbsp;dedine Agia Paraskievi. Dozviete sa, že ľudia tu boli takí chudobní, že sa na zariadenie manufaktúry museli skladať a&nbsp;peniaze im posielali aj úspešní rodáci, ktorí sa uchytili v&nbsp;zahraničí. Olivy zbierali muži aj ženy, ženy skôr zo zeme, muži ich aj stĺkali z&nbsp;korún stromov. Po zbere úrody majiteľ sadu usporiadal glitothikiu, slávnosť na oslavu dobrej úrody. Jeho žena navarila, jedlo sa, pilo a&nbsp;tancovalo, hrali muzikanti z&nbsp;dediny. Zberačky olív potom priviazali gazdu o&nbsp;strom a&nbsp;neodviazali ho, kým im nesľúbil nové šaty, topánky a&nbsp;rôzne luxusné veci.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/lesbos-ostrov-nadeje-europa-zacali-kricat-sme-europe-plakali-tesili-objimali">Foto z malebného gréckeho ostrova v GALÉRII ►►►</a>

Olivy putovali do lisovne. Najprv ich podrvili mlynskými kameňmi a&nbsp;zmesou následne plnili vaky z&nbsp;hrubej zvieracej srsti. Tie majstri precízne naukladali do lisov vyrobených na objednávku v&nbsp;Smyrne, dnešnom Izmire v&nbsp;Turecku. Odchýlka nebola povolená, mohla by znamenať poškodenie lisu. Tlakom získavali olivový olej. Neskôr prišli na ostrov parné stroje a&nbsp;uľahčili manuálnu prácu. Ako pridružená výroba k&nbsp;lisovaniu oleja vznikali malé manufaktúry na mydlo. Pozostatky ich tehlových budov s&nbsp;vysokými komínmi ešte stále kde-tu na ostrove zazriete. Lisovňa ako v&nbsp;Agii Paraskievi fungovala sčasti ako komunálny podnik. Časť zisku z&nbsp;predaja oleja išla priamo dedine. Postavili si z&nbsp;neho napríklad školu.

Lesbos, ostrov nádeje: Európa, začali kričať, sme v Európe! Plakali, tešili sa, objímali sa...

Výber pre vás

Lesbos, ostrov nádeje: Európa, začali kričať, sme v Európe! Plakali, tešili sa, objímali sa...

Súvisiace články

Svet z predzáhradky: Slovák si vytvoril skvosty svetovej architektúry. Pre vlastné potešenie

Úchvatné krupinské podzemie: Vyzeralo to tam ako v garáži, dnes je z neho turistické lákadlo

Tajomstvo dlhovekosti: Ľudia na Sardínii žijú pomalým tempom a majú unikátny jedálniček

Krivou ihlou: Originálnym detvianskym výšivkám hrozil zánik, Veronika Golianová to nedopustila

Aktívne bytosti: Slovák František Baluška chce dokázať, že rastliny cítia, vidia a komunikujú

Zachraňovanie histórie: Vagačovcom zobrali komunisti bryndziareň, ktorá bola svetový unikát

"Nemôžem byť šťastná, keď vidím, ako sa zabíjate," povedala Panna Mária rwandským dievčatám

Charizmatická ryba: Jesetery obývajú našu planétu tristo rokov, na Slovensku im hrozí vyhynutie

Urobil najmonumentálnejšiu sochu v Československu, ďalšie generácie stihol „zaslúžený“ trest

Labyrint: Opálové bane na východe Slovenska prekvitali, potom jeden objav zmenil všetko

Výber pre vás