Peter Hupka

Orientáciou na príjmy z&nbsp;turizmu síce trpí kultúra jedenásťmiliónovej krajiny, zvyky obyvateľov a&nbsp;výrazne sa pretvára vzhľad mnohých populárnych lokalít, no vidina ľahšej obživy pre domácich je príliš lákavá. Kým sa tam cudzinci nahrnú, ťažko predpokladať zmenu aktuálneho kurzu, ktorý zďaleka nie je len jordánskym špecifikom. „Mám pocit, že som sa ocitol v&nbsp;druhom Egypte,“ vraví poľský cestovateľ Cezary, ktorý využil novú priamu linku z&nbsp;Varšavy do Ammánu a&nbsp;Jordánsko brázdi prenajatým autom. Podobne ako my sa snaží nájsť aspoň čosi z&nbsp;pôvodnej tváre púštneho kráľovstva, ktoré má pre Európanov stále punc tajomného Orientu. Rýchlosť, akou sa adaptuje na nové časy, však prekvapí najmä tých, čo tam mieria opakovane už viacero dekád. Nutnosť mať medzinárodný vodičský preukaz pominula, služby návštevníkom sa viažu na mnohé záujmové činnosti – od lezenia vo Vádí Rum, jazdy po historickej železnici z&nbsp;čias osmanskej nadvlády až po lietanie na motorizovanom paraglajde južne od Akaby. Každý z&nbsp;miestnych sa snaží odkrojiť si kúsok z&nbsp;pomyselného koláča, len atmosféru ozajstného beduínskeho tábora by ste tam hľadali márne. Takmer všetko sa zmenilo na štylizovaný biznis, ktorý čoraz viac pripomína obrovský skanzen.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/nove-jordansko-zmenilo-nepoznanie-ale-stale-bez-obav-mozete-komukolvek-prisadnut">Podmanivé. FOTO z Jordánska v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Oproti začiatku tohto tisícročia, keď beduíni z&nbsp;Vádí Rum za drobné všimné alebo nejakú protislužbu pričlenili občasného turistu na pár dní k&nbsp;rodine, sa zmenilo mnohé. Už nie sme svedkami toho, ako sa domáci bláznia, hrajúc karty pri ohni, pričom ten, kto prehrá kolo, si musí dať na ucho štipec na bielizeň. Ku koncu ide o&nbsp;akúsi svojráznu verziu hry na tisíc bolestí. Ťavy, ktoré si kedysi púštni nomádi nesmierne vážili, dnes možno nájsť na okrajoch údolia mŕtve s&nbsp;povrazom na nohe. Je otázne, či boli choré alebo ich tam ich majitelia „zabudli“. Piesok horskej púšte zdobia desiatky koľají po terénnych vozidlách a&nbsp;stovky plastových fliaš či bandasiek, ktoré občasné dažde odplavia o&nbsp;kúsok ďalej. Stanové tábory sa zmenili na masové ubytovacie zariadenia, pričom mnohé z&nbsp;nich sa stali drahými a&nbsp;do značnej miery luxusnými príbytkami turistov s&nbsp;futuristickým výzorom bublín pripomínajúcich vedecko-fantastické filmy. Ani do dediny Rum sa už bez vstupného nedostanete a&nbsp;na individuálnu turistiku možno zabudnúť. Okrem prípadov, keď sa do údolia vyberiete podvečer pešo niektorou z&nbsp;rozbitých bočných ciest. Iste, Vádí Rum je stále majestátne, nehľadiac na to, či sa naň dívate z&nbsp;niektorej z&nbsp;odľahlých dún alebo z&nbsp;najvyššej hory Jordánska – 1 854-metrovej Džabal Umm ad-Dámí. Nádych mystiky je však u&nbsp;tých z&nbsp;nás, čo ho poznali v&nbsp;minulosti, značne prevalcovaný stavom, do akého údolie dostali jeho obyvatelia za posledné roky.

Podvečer medzi obcami Rašídíja a&nbsp;Šakaríja prináša zaujímavé spestrenie cesty. Historický vláčik pri malej stanici je pútavý, no iskry prskajúce pri práci zváračov v&nbsp;zlatej hodinke a&nbsp;potulujúce sa ťavy dávajú momentu istý surrealistický náboj. Sme na stanici Rum, kedysi ambiciózneho projektu hidžázskej železnice. Malý úsek úzkorozchodnej trate, vedúcej z&nbsp;Damasku do Mediny a&nbsp;fungujúcej v&nbsp;rokoch 1908 až 1920, počas konca Osmanskej ríše, je dnes turistickou atrakciou prinášajúcou zisk. Jej vagóny treba pred hlavnou turistickou sezónou uviesť do stavu schopného prevádzky. Palestínsky robotník Abdulkarím pochádzajúci z&nbsp;Jeruzalema, ktorý Arabi volajú Al-Quds, hosťom rád ukáže starú lokomotívu a&nbsp;na dis­pleji mobilného telefónu sa pochváli záberom z&nbsp;filmu, v&nbsp;ktorom si aj so železničkou nedávno zahral v&nbsp;komparze. Nezostane však len pri parných rušňoch. Na nie príliš rozumne sformulovanú otázku ostatným zváračom, či aj oni sú Palestínčania, dostávame zamietavú odpoveď s&nbsp;čitateľným podtónom istej miery pohŕdania. „U&nbsp;nás za reči o&nbsp;politike môžeš ísť aj do väzenia!“ povie významne jeden z&nbsp;chlapov a&nbsp;je otázne, či tým myslí len to, čo u&nbsp;nás vzletne pomenúvame slobodou vyjadrovania, alebo naráža na iný výklad tohto termínu, s&nbsp;ktorým má ich monarchia bohaté historické skúsenosti. Nie je vhodné ísť do podrobností zložitého regionálneho vývoja, kde má svoj vplyv koloniálna minulosť, národná hrdosť, neústupčivé a&nbsp;často dogmatické náboženstvá i&nbsp;celkom obyčajný spor o&nbsp;vodu a&nbsp;pôdu. Blízkovýchodný konflikt medzi Izraelom a&nbsp;Palestínou nemá iné riešenie ako kompromis, ten však zúčastnené strany dlhodobo a&nbsp;tvrdošijne odmietajú. „Každému mladému človeku je na začiatku bližšia jedna či druhá strana. Napokon však buď rezignuje, alebo tematiku študuje tak podrobne, až pochopí, že je oveľa zložitejšia než prvotné naivné sympatie či antipatie,“ vraví jeden z&nbsp;našich známych. Keď sa po bitke v&nbsp;Karamé v&nbsp;marci 1968 bojovníci Organizácie za oslobodenie Palestíny začali čoraz viac miešať do vnútornej politiky Jordánskeho hášimovského kráľovstva, začali miestni obyvatelia i&nbsp;vláda strácať trpezlivosť. Palestínski militanti čoraz viac oslabovali kráľovu autoritu, otvorene vystupovali proti jeho bezpečnostným zložkám a&nbsp;napokon sa pokúsili o&nbsp;atentát na panovníka. Po únosoch a&nbsp;zničení štvorice dopravných lietadiel v&nbsp;septembri 1970 na jordánskom poľnom letisku Al-Azraq, ktoré sa našťastie obišlo bez obetí, jordánska trpezlivosť s&nbsp;trpenými hosťami sa skončila a&nbsp;palestínski militanti boli v&nbsp;roku 1971 po konflikte s&nbsp;kráľom Husajnom I. vyhnaní do susedného Libanonu. Ako sa neskôr ukázalo, týmto činom sa tragicky narušila rovnováha v&nbsp;krajine, ktorú mnohí nazývali Švajčiarskom Blízkeho východu, a&nbsp;na dlhé obdobie od roku 1975 až do 1991 bol Libanon uvrhnutý do krvavej občianskej vojny. Zjednodušene povedané, nie je dobré pustiť si na dvor suseda, aby odtiaľ útočil na iného suseda, aj keby ste s&nbsp;niektorými z&nbsp;jeho argumentov súhlasili. Stará pravda, že násilie plodí ďalšie násilie, sa v&nbsp;tomto regióne stala súčasťou každodenného kolobehu života. Prerástla do akejsi rituálnej subkultúry, v&nbsp;ktorej je oplakávanie mučeníkov prijateľnejšie než hľadanie kompromisov smerujúcich k&nbsp;udržateľnému mieru pre všetkých.

„Turistu treba skúsiť obtiahnuť aspoň trošku!“ znie nepísané heslo domácich. Smiešne je, že nás to stále prekvapuje. Jemenský kuchár Saddám s&nbsp;mierne rozbiehavými očami sa najprv raduje z&nbsp;hostí vo svojej veľmi skromnej reštaurácii pri ceste v&nbsp;dedinke Ad-Dísá, poteší sa historkám z&nbsp;jeho rodnej krajiny a&nbsp;napokon si za kura s&nbsp;ryžou vypýta o&nbsp;niekoľko dinárov viac než od domáceho. „Pošlete mi fotky z&nbsp;Jemenu? Dávno som tam nebol!“ povie na rozlúčku. Saddám to iste nemá jednoduché, do krajiny skúšanej vojnou určite posiela rodine nejaké peniaze. Dojem z&nbsp;návštevy však malý pocit krivdy trošku mení. Domáci nomádi skúšajú pri „love turistov“ mnohé fígle. Osemnásťročný chlapec hrdo šoférujúci terénne auto sa dušuje, že nás pred dvadsiatimi rokmi videl vo svojej dedine a&nbsp;vozil nás púšťou jeho strýko. Iste, čas je relatívny a&nbsp;matematika tam niektorým veľmi nejde. Keď sa večer piesok sfarbí dočervena, vydáme sa cez pláne popri skalách do údolia sami. Vozidlá s&nbsp;uzimenými turistami vidieť až ďaleko na horizonte a&nbsp;ich pohyb prezrádzajú len zvírené oblaky piesku. Náš jediný púštny kamarát je šikovný mladý psík, presnejšie sučka. Keď jej zo žartu povieme, nech s&nbsp;nami kráča až k&nbsp;autu vzdialenému dve hodiny a&nbsp;že dostane kosti z&nbsp;kuraťa, zmizne, no vzápätí sa vráti a&nbsp;celú cestu veselo behá okolo nás. Na záver prekvapí inteligenciou a&nbsp;svižnosťou. Keď jej chceme naliať vodu na pitie do priehlbiny v&nbsp;skale, zachytáva prúd životodarnej tekutiny už vo vzduchu a&nbsp;takmer bez straty cenných kvapiek pije. Vádí Rum tak prináša celkom inú rozprávku tisíc a&nbsp;jednej noci. Príbeh o&nbsp;psíkovi, čo dokázal piť zo vzduchu...

Ríf znamená v&nbsp;arabčine vidiek a&nbsp;je dôkazom, že aj v&nbsp;tej najnav­števovanejšej krajine stále existujú dobré miesta. Len sú to tie, ktoré na prvý pohľad ničím nezaujmú a&nbsp;kde sú hlavnou devízou ich ľudia. Trebárs obyčajní poľnohospodári, ktorí vám s&nbsp;radosťou a&nbsp;neskrývanou hrdosťou ponúknu zeleninu z&nbsp;vlastného políčka. Noci pod hviezdami či v&nbsp;hmle po podvečernom daždi majú stále rovnaké čaro. Pre každého okrem cudzokrajných vodičov málo zžitých s&nbsp;jordánskymi pomermi. Jordánsko je veľmocou retardérov a&nbsp;nie vždy vás na ich prítomnosť upozorní dopravná značka. To, že na vysoký asfaltový hrb narazíte i&nbsp;na diaľniciach a&nbsp;hlavných ťahoch, je ďalšie z&nbsp;miestnych špecifík. Ak sa to skončí len oškretím nárazníkov po nechcenom skoku, je dobre. Ešte nebezpečnejšie sú kamióny – pomalé, hlučné, jazdiace neosvetlené z&nbsp;pruhu do pruhu alebo výlučne v&nbsp;menej poškodenom ľavom páse diaľnice. Ale slovo pomalé treba brať s&nbsp;rezervou. Pri klesaní k&nbsp;Červenému moru pred mestom Akaba možno stretnúť i&nbsp;súpravu vezúcu náves s&nbsp;benzínom a&nbsp;rútiacu sa do údolia stotridsiatkou.

Znalosť domáceho jazyka je na cestách dvojsečná zbraň. Otvára mnohé dvere, no zároveň občas kazí prvotné ilúzie. Keď sa zastavíme na obed v&nbsp;reštaurácii v&nbsp;tridsaťtisícovom mestečku At-Tafíla, ešte netušíme, že sa s&nbsp;jej majiteľom Abú Chalílom zarozprávame na niekoľko hodín. Čas domáci dodnes vnímajú celkom inak než Európania, čo je pre väčšinu návštevníkov Blízkeho východu, ktorí nemajú plán cesty, nemenný rozvrh a&nbsp;dokážu relaxovať, dobrou správou. Abú Chalíl je síce pohostinný, no patrí do kategórie kazateľov. Keď začne siahodlho rozprávať o&nbsp;prednostiach svojej viery, musíme mu s&nbsp;rešpektom, ale rázne povedať, že nás táto téma príliš nezaujíma a&nbsp;to podstatné je v&nbsp;ľuďoch a&nbsp;ich nastavení. Hoci ešte pol hodiny pokračuje so silnou kadenciou slov a&nbsp;argumentov v&nbsp;prednastavenej línii, keď vidí, že sa to míňa účinku, prejdeme na poľnohospodárstvo a&nbsp;varenie. Dozvieme sa veľa o&nbsp;pestovaní olív, o&nbsp;pečení mäsa a&nbsp;príprave iných pochutín v&nbsp;špeciálnych kovových nádobách umiestnených pod zemou v&nbsp;jamách, kde sa kúri uhlíkmi a&nbsp;pokrm sa pomaly pripravuje takmer bez prístupu vzduchu. Napokon porovnáme reálie oboch našich krajín. S&nbsp;rovnakou vervou sa tento štyridsiatnik púšťa i&nbsp;do ukazovania internetových kuchárok na TikToku a&nbsp;obrázkov, na ktorých sa vozí na koni či pripravuje slávnostné pokrmy pre stovky svadobčanov. „Nedávno som mal oslavu, na ktorej som hosťom pripravil vyše tisíc tanierov jedla!“ pochváli sa hrdý kuchár, ktorý nám na rozlúčku daruje fľašku čerstvého olivového oleja z&nbsp;tejto oblasti. Keď sa o&nbsp;vyše sto kilometrov južnejšie zastavíme v&nbsp;malej pekárni pri mestečku Rašídíja, rovnako milá návšteva sa zaobíde bez slov. Chlapi majú priveľa práce pri peci – jeden sádže, druhý vyťahuje, tretí predáva. No čas na úsmev a&nbsp;niekoľko placiek chleba ako dar na ochutnávku sa nájde vždy...

Otec z&nbsp;Akaby a&nbsp;kúpačka po arabsky

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/nove-jordansko-zmenilo-nepoznanie-ale-stale-bez-obav-mozete-komukolvek-prisadnut">Pohostinní. V GALÉRII si pozrite sympatických Jordáncov&gt;&gt;</a>

Príjemnou stránkou života v&nbsp;krajine je, že nemusíte sa báť k&nbsp;nikomu prihovoriť či si prisadnúť. Ani k&nbsp;otcovi Vasilisovi, pravoslávnemu duchovnému z&nbsp;kostola Mar Nicolas v&nbsp;Akabe, ktorý si v&nbsp;kaviarni, ktoré sa tam nazývajú makha, práve doprial popoludňajší čierny čaj. Porozpráva nám, že v&nbsp;provincii žije asi 400 kresťanských rodín a&nbsp;celkovo v&nbsp;Jordánsku kresťania tvoria asi tri percentá obyvateľstva. Keď sa pozrieme na štatistiku na internete, pred necelým storočím to bolo ešte približne 20 percent. Jedným z&nbsp;dôvodov takéhoto posunu je prílev cudzincov z&nbsp;iných častí regiónu do Jordánska i&nbsp;rozdielna demografia jednotlivých entít. „Dôležitejšie je, aby ľudia spolu vychádzali,“ vraví Vasilis a&nbsp;daruje nám niekoľko kalendárikov. Na blízkej pláži sa zatiaľ z&nbsp;teplých morských vôd kratučkého jordánskeho pobrežia tešia rodiny z&nbsp;hlavného mesta Ammán. A&nbsp;európski turisti, ktorých tam dopravujú nízkonákladové spoločnosti. Keď sa o&nbsp;smerovaní krajiny bavíme s&nbsp;domácimi i&nbsp;cudzincami, takmer všetci svorne konštatujú, že tam i&nbsp;naďalej budú chodiť. „Čo na tom, že je to tak trochu vymyslené a&nbsp;naaranžované. Miestni si prilepšia a&nbsp;cudzím sa tu tak páči.“ Veľa ľudí má aj tak radšej rozprávku než ne­istú romantiku!

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

Výber pre vás

Nové Jordánsko: Zmenilo sa na nepoznanie, ale stále si bez obáv môžete ku komukoľvek prisadnúť

Súvisiace články

Toto je môj domov: Ľudia dokážu bývať na skutočne zváštnych miestach. A páči sa im to

Prežije Mŕtve more? Nedokážeme sa dohodnúť ani na tom, či ho chceme zachrániť

FOTO Stratení v Baskicku: Krásne mestečká, vôňa oceánu aj bojové heslá

Výber pre vás