Jana Čavojská

Neapol je vraj miesto instantného rizika. Nielen preto, že je vtesnaný medzi aktívnu sopku a more - prečo, preboha, si ľudia kedysi vybrali takéto miesto na život? - ale aj pre stovky vreckárov, drobných podvodníčkov, mafiánov a pištoľníkov, ktorí sa tu vraj pohybujú a neustále ohrozujú majetok, ba dokonca i život ľudí. Možno práve preto sa tu tak veľmi spoliehajú na svätých. Neapol prezývajú jeho obyvatelia mestom päťsto chrámov a hrdia sa tým, že je tu najväčšia koncentrácia kostolov na štvorcový kilometer.

Keď sa pomedzi miestnych a&nbsp;ich motorky pretláčate úzkymi uličkami Španielskej štvrte, máte pocit, že je tu najviac psích exkrementov na štvorcový meter. Neapolské medzinárodné letisko leží priamo v&nbsp;meste. Štartujúce a&nbsp;pristávajúce lietadlá tu hrmia každú chvíľu nad hlavami. Človek vtedy obráti hlavu k&nbsp;oblohe a&nbsp;čaká, či sa v&nbsp;úzkom priestore medzi budovami nad jeho hlavou ukáže silueta lietadla. No práve pre všadeprítomné psie exkrementy je lepšie neobracať sa veľmi k&nbsp;nebu, ale držať sa skôr pri zemi.

Stavali tu novšie mestá na tých starých. Grécke a&nbsp;rímske ulice ležia teraz štyridsať metrov pod moderným mestom, ako sa na nich vŕšili nánosy histórie a&nbsp;sopečný prach z&nbsp;erupcií Vezuvu. Novšie budovy prilepili ich stavitelia na tie staršie. Odvšadiaľ vytŕčajú nejaké múriky, oblúky, rímsy, zvyš­ky okien a&nbsp;dávno nepoužívané stavbičky a&nbsp;prístavbičky. Väčšina je ošumelá a&nbsp;zvláštne nahnutá. Zázrak, že to ešte stojí! No Neapol je mesto zázrakov. Miestni aj pútnici sa hrnú s&nbsp;prosbami k&nbsp;svojim päťdesiatim trom svätým, patrónom mesta. A&nbsp;svätí súperia o&nbsp;ich priazeň.

Okrem kostolov je Neapol mestom kaplniek. Nemôžete ich prehliadnuť. Niektoré sú prilepené na múroch vo výške prvého poschodia, do ďalších, priamo na ulici, sa dá dokonca vstúpiť. Na mnohé ich majitelia už zrejme dávno zabudli. Zaprášené sklené tabule pred soškami svätých zdobia už len zažltnuté fotografie ľudí, ktorí ich kedysi prosili o&nbsp;pomoc. No ďalšie sa využívajú na dennej báze. Žiari na nich meno rodiny, ktorá sa o&nbsp;ne stará, pravidelne pribúdajú čerstvé kvety, po zotmení sa zapne osvetlenie. O&nbsp;niektoré prebiehajú susedské spory. Podľa kópií sťažností a&nbsp;úradných rozhodnutí na jednej kaplnke s&nbsp;oltárom a&nbsp;niekoľkými sochami svätých v&nbsp;životnej veľkosti, pripomínajúcej skôr zimnú záhradu, sa o&nbsp;toto miesto hádajú susedia už od 70. rokov minulého storočia. Úrady dávajú za pravdu raz jednému, inokedy druhému.

V&nbsp;obľúbenosti vyhráva zrejme svätý Januárius, po taliansky Gennaro. Narodil sa v&nbsp;roku 272 neďaleko Neapola a&nbsp;v&nbsp;meste slúžil ako biskup. V&nbsp;tých časoch však boli ešte kresťania v&nbsp;Rímskej ríši prenasledovaní. Gennara odsúdili na smrť vo Fláviovom amfiteátri. Mali ho zožrať divé medvede. No hrozilo, že nahnevaní kresťania popravu prekazia, tak ho napokon v&nbsp;rýchlosti sťali. Podľa legendy sa niekomu podarilo zachytiť jeho krv. Viac ako tisíc rokov po Gennarovej smrti sa nádobky s&nbsp;jeho krvou vynorili odniekiaľ z&nbsp;historických nánosov Neapola. Ba čo viac. Zrazená krv sa začala zázračne skvapalňovať, a&nbsp;to trikrát do roka: prvú májovú nedeľu, v&nbsp;deň svätého Gennara 19. septembra a&nbsp;16. decembra.

Krv uchovávajú v&nbsp;neapolskom dóme. Počas avizovaných dní sa pred ním zídu tisícky veriacich. V&nbsp;okamihu, keď sa zázrak stane, odvysielajú vyhlásenie biskupa rozhlasové i&nbsp;televízne stanice aj sociálne siete a&nbsp;pred chrámom vypuknú oslavy s&nbsp;ohňostrojom. Naopak, ak sa skvapalnenie nepodarí, je to predzvesť katastrofy. V&nbsp;takých prípadoch Neapol vždy postihli živelné pohromy, vojny alebo epidémie. Skvapalnenie krvi niekedy spôsobia milé udalosti. Napríklad návšteva pápeža Františka v&nbsp;roku 2015. Pomodlil sa a&nbsp;zrazená krv nadobúdala inú konzistenciu. No nepodarilo sa to úplne. „Asi ešte nie sme dostatočne dobrí,“ skonštatovala údajne hlava katolíckej cirkvi.

Monumentálny Kostol Ježiša, prestavaný jezuitmi na chrám z&nbsp;paláca, si zvonku v&nbsp;tomto období nepozriete, lebo ho zakrýva lešenie. V&nbsp;jednom z&nbsp;bočných priestorov sa však dejú veľké veci. Starší muž sa modlí s&nbsp;rozpaženými rukami pred obrazom svätého. V&nbsp;presklenom boxe sa hromadia odkazy s&nbsp;prosbami a&nbsp;poďakovaniami. Iný muž práve píše ten svoj. Sedí pritom v&nbsp;kostolnej lavici a&nbsp;ruku si chráni jednorazovou igelitovou rukavicou. Pandémia koronavírusu zasiahla Taliansko tvrdo. Steny kaplnky pokrývajú tabule s&nbsp;kovovými symbolmi častí tela, za ktorých vyliečenie veriaci prosia a&nbsp;ďakujú. Pľúca, oči, srdcia, obličky, nohy, prsníky aj maternice. Hľadám symbol koronavírusu, potom mi napadne, že tu by zrejme stačili kovové pľúca.

Muž, ktorého tu uctievajú, je asi najmladší neapolský svätý. Giuseppe Moscati žil pred sto rokmi. Bol to lekár z&nbsp;váženej rodiny, ktorý liečil chudobných Neapolčanov. K&nbsp;nikomu sa neotočil chrbtom. Viedol aj kliniku pre nevyliečiteľne chorých, medzi prvými experimentoval s&nbsp;inzulínom, písal vedecké články a&nbsp;prednášal na univerzite. Pomoci biednym obetoval celý rodinný majetok. Jeho sestra to vraj síce ťažko, ale s&nbsp;láskou znášala a&nbsp;o&nbsp;brata sa obetavo starala celý život. Keďže obľúbený neapolský lekár už za života vraj dokázal uzdraviť niekoľkých nevyliečiteľne chorých, v&nbsp;roku 1987 ho katolícka cirkev vyhlásila za svätého.

Vidieť Neapol a&nbsp;zomrieť... Keď to napísal Johan Wolfgang Goe­the pred viac ako dvesto rokmi, nemal azda na mysli Camorru. Neapol vtedy skutočne patril k&nbsp;navychýrenejším európskym mestám. Boli tam krásne paláce a&nbsp;archeologické vykopávky vrátane fascinujúcich Pompejí, ktoré v&nbsp;tom čase odkrývali od nánosov vulkanického popola. A&nbsp;robia to vlastne dodnes. Ibaže z&nbsp;Neapola sa stalo miesto skôr obávané, príliš špinavé, hlučné, ukričané, ošumelé, prepchaté, plné migrantov a&nbsp;utečencov z&nbsp;Afriky, dokonca vraj s&nbsp;najnebezpečnejšou štvrťou v&nbsp;Európe. Takmer nič tu nie je pekné a&nbsp;nelahodí oku, ani stanice metra, navrhnuté umelcami na zákazku, nepriťahujú davy cestujúcich.

No možno sa oplatí v&nbsp;Neapole zomrieť. Kult smrti je tu stále živý. Áno, znie to trochu zvláštne. Aj to zvláštne je. Akoby v&nbsp;Neapolčanoch ešte zostalo niečo z&nbsp;ich pohanských predkov, obyvateľov Rímskej ríše s&nbsp;jej vlastnými božstvami.

V&nbsp;Neapole má zosnulý klasický katolícky pohreb a&nbsp;jeho telo spočinie v&nbsp;zemi. No po piatich rokoch sa poňho príbuzní vrátia a&nbsp;až potom ho natrvalo ukla­dajú do rodinného hrobu. Má to zrejme pôvod v&nbsp;neapolskej tradícii čiastočnej mumifikácie tiel šľachticov a&nbsp;vysokých cirkevných hodnostárov. Nechávali ich odvodniť a&nbsp;vysušiť v&nbsp;podzemných katakombách. Až potom balili telá do bieleho plátna a&nbsp;ukla­dali na večný odpočinok. Za úlohu to mali muži nazývaní schiattamuorti. Mohli by sme to preložiť ako smrtonosníci. Doteraz tak volajú zamestnancov cintorínov a&nbsp;po­hrebných služieb. Kedysi nosili čiernu farbu a&nbsp;ľuďom pripomínali blízkosť a&nbsp;neodvratnosť smrti, pre tých, ktorí sa chorí trápili v&nbsp;bolestiach, aj vykúpenie, ktoré smrť prináša. Napriek vážnosti ich profesie sa stali v&nbsp;Neapole súčasťou komédií aj pouličných vtipov.

Niekedy sa hovorí o&nbsp;neapolskom kulte mŕtvych. O&nbsp;úcte ku kostiam a&nbsp;telesným pozostatkom ľudí, ktorí tu žili dávno pred dnešnými Neapolčanmi a&nbsp;teraz odpočívajú v&nbsp;kostniciach na veľkých cintorínoch. Okrem svojich svätých sa ľudia v&nbsp;snahe o&nbsp;vyzdravenie alebo vyriešenie nejakého problému obracajú na tieto kosti a&nbsp;nosia im peniaze a&nbsp;ďalšie dary. Mŕtvym slúži aj známa neapolská nugátová sladkosť torrone dei morti. Hlavne cintorín Fontanelle sa stal známym uctievaním kultu mŕtvych a&nbsp;vo veľkom ho začali navštevovať turisti. Podnikatelia v&nbsp;cestovnom ruchu tam začali dokonca ponúkať walking tours v&nbsp;niekoľkých svetových jazykoch. Úrady návštevníkov najprv upozorňovali, aby svojím správaním, prílišnou zvedavosťou a&nbsp;senzáciechtivosťou nenarúšali pietny charakter miesta, potom ho pre verejnosť uzavreli. Zatiaľ dočasne.

Ľudia tu vraj žijú blízko smrti a&nbsp;berú to normálne práve pre neustále hrozby. Napríklad aj zo sopky Vezuv. Bezprecedentná explózia v&nbsp;roku 79 zničila slávne Pompeje a&nbsp;niekoľko ďalších miest. Zároveň nám zakonzervovala rímske mesto a&nbsp;teraz máme vďaka tomu obrovské množstvo poznatkov o&nbsp;živote v&nbsp;tej dobe aj artefaktov. Vezuv sa zvykne ozvať niekoľkokrát za sto rokov. Ešte dávno pred Pompejami ničil staroveké osady. Posledná veľká erupcia nastala v&nbsp;roku 1944.

Koncom 18. storočia sa začali na Vezuve vedecké pozorovania. V&nbsp;roku 1845 otvorili vo výške 605 metrov hvezdáreň. V&nbsp;20. storočí zriaďovali v&nbsp;rôznej výške stanice na vykonávanie vulkanologických meraní. V&nbsp;Neapole žijú v&nbsp;tesnej blízkosti Vezuvu tri milióny ľudí. To z&nbsp;neho robí najnebezpečnejšiu sopku na svete. Štát má pre obyvateľov pripravený evakuačný plán... Teda ak nebude fungovať tak, ako veci v&nbsp;Taliansku obvykle fungujú.

Na Vezuv môžete vystúpiť pešo, vyviezť sa do určitej výšky vlastným autom alebo využiť autobusy cestovných agentúr z&nbsp;Pompejí a&nbsp;Herkulanea, ktoré vás vyvezú na najvyššie parkovisko pod vrcholom. Za vstup do národného parku sa platí. Vyštveráte sa mesačnou krajinou asi kilometer a&nbsp;ste pri obrovskom kráteri. Turisti môžu obísť približne polovicu. Cestou natrafia na bu­fety a&nbsp;stánky so suvenírmi. Nalievajú tu aj víno z&nbsp;hrozna dopestovaného na úpätí sopky s&nbsp;názvom Lacrima Christi, v&nbsp;preklade Kristove slzy. Sopečný prach počas erupcií pôdu okolo zúrodňuje, takže sa tu celú históriu striedajú obdobia plodnosti s&nbsp;obdobiami deštrukcie. Moja dobrá rada: nechutnajte tam hore čapované Lacrima Christi. Ani biele, ani červené, ani ružové. Nadobudnete pocit, že víno zo svahov sopky vôbec nie je dobré a&nbsp;že Taliani ho teda absolútne nevedia dorábať.

Keď archeológovia očistili ulice Pompejí od sopečných nánosov, prekvapilo ich množstvo penisov, ktorými boli vyzdobené múry mesta. V&nbsp;starom Ríme bol penis symbolom plodnosti a&nbsp;sily - hoci sprievodcovia niekedy tvrdia, že to bola reklama; neviem, či na mužov alebo na bordely. V&nbsp;skutočnosti išlo o&nbsp;poctu bohovi Fascinovi. Lenže s&nbsp;príchodom stredoveku a&nbsp;puritánstva už nebolo možné používať penisy ako symbol pre šťastie. Z&nbsp;núdze sa pretransformovali na takzvané curniciello, roh pre šťastie. Tento červený amulet predávajú v&nbsp;neapolských uliciach na každom kroku spolu so soškami svätých, pizzaiolov a&nbsp;futbalistov v&nbsp;rozličných veľkostiach a&nbsp;vyhotoveniach. Všetky tieto komodity sa vyrábajú ručne. Ak vám má červený curniciello z&nbsp;Neapola priniesť šťastie, musíte ho dostať ako darček. Nesmiete si ho kúpiť sami. Len tak dokáže od vás odvrátiť všetko zlé. Na výrobu curniciella používajú v&nbsp;Neapole koral. Má povesť magického kameňa, ktorý odháňa zlo od tehotných žien. Červená farba, symbol ohňa a&nbsp;krvi, predstavuje silu a&nbsp;život.

Takže máme svätých, mŕtvych a&nbsp;penisy. No existuje ešte štvrté neapolské božstvo. Futbal. Maradona je všade, každý si pamätá tie slávne časy spred tridsiatich rokov, keď tu hrával a&nbsp;dopomohol Neapolčanom k&nbsp;futbalovej sláve. Najdrahší futbalista sveta prišiel do jedného z&nbsp;najchudobnejších miest a&nbsp;priviedol ho na vrchol futbalového sna. No nielen to. Okrem futbalových súperov bojoval s&nbsp;chudobou a&nbsp;so sociálnou nespravodlivosťou. Koniec koncov, narodil sa do chudobnej rodiny v&nbsp;Buenos Aires. Pibe de Oro, Zlatý chlapec, volajú ho Neapolčania a&nbsp;s&nbsp;láskou zarábajú na suveníroch s&nbsp;jeho podobizňou.

V&nbsp;Neapole dokonca nájdete Maradonove podobizne na štýl „Santo Diego“, ktoré vyzerajú ako oltárne obrazy alebo kde je futbalista hneď vedľa svätcov, biskupov a&nbsp;pápežov. Takéto artefakty má napríklad majiteľ kaviarne Nilo Bruno Aldici. Vystavuje aj Maradonove vlasy. Vraj raz za ním sedel v&nbsp;lietadle a&nbsp;pozbieral z&nbsp;operadla sedadla tie, ktoré slávnemu futbalistovi počas letu vypadli. V&nbsp;tej rýchlosti považoval za najlepší spôsob, ako ich uschovať, umiestniť ich do škatuľky z&nbsp;Marlboriek, ktorú mal so sebou. Až doma ich preložil do vhodnejšej nádoby a&nbsp;potom vystavil na Maradonovom oltáriku vo svojej kaviarni. Turistov lákali natoľko, že pred kaviarňou často stáli dlhé rady - nie na kávu, ale na fotku Maradonových portrétov, suvenírov a&nbsp;vlasov. Úbohý majiteľ musel takéto fotenie zakázať. Kto chce fotku, musí si kúpiť aspoň kávu. Našťastie, neapolské preso chutí skvele a&nbsp;nestojí veľa - ak nenatrafíte na turistickú kaviareň.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/vsetci-svati-neapola-ukricanom-meste-uctievaju-svatcov-mrtvych-penisy-aj-futbalistov" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

A&nbsp;hoci sa Brunov zamestnanec, ktorý nechcel odhaliť svoju identitu, pred časom vyjadril, že Maradonove vlasy v&nbsp;bare sú len replika a&nbsp;tie pravé má jeho chlebodarca vystavené doma, fotografiechtivých turistov to vôbec neodradilo.

Všetci svätí Neapola: V ukričanom meste uctievajú svätcov, mŕtvych, penisy aj futbalistov

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Všetci svätí Neapola: V ukričanom meste uctievajú svätcov, mŕtvych, penisy aj futbalistov

Jana Čavojská

Súvisiace články

Ostrov dlhovekých: Storočným na Sardínii neublížil ani koronavírus!

Maľovaná Kovačica: Insitné maliarstvo Slovákov zo Srbska mieri na prestížny zoznam UNESCO!

Deväť dní Dynama: Ako dnes vyzerá miesto najväčšej evakuačnej operácie v dejinách?

Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile

Vôňa džungle: Utečenci táboria na francúzskom pobreží v hrozných podmienkach

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás