reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Keď som mal šesť rokov, vysťahovali nás prvýkrát. Bol rok 1952 a&nbsp;prvé prišli na rad osady Čertež a&nbsp;Blažovská dolina, potom Blažov. Naložili ľudí na autá a&nbsp;bez milosti ich vyviezli, - spomína Ján Uhlár. „Doslova nás rozniesli po celej bývalej Československej republike. Nielen do okolia, do Šarišských Michalian, Hencoviec či do Spišského Podhradia, ale aj do západných Čiech, do domov po vysídlených Nemcoch. No a&nbsp;v&nbsp;roku 1955 nás vysťahovali druhýkrát,“ skonštatuje.

Vtedy ešte domy stáli, latami zatlčené dvere a&nbsp;okná, bolo sa teda kam vrátiť, dokonca vysadili plodiny a&nbsp;žali úrodu. Naposledy. Keď ich vyhnali druhý raz, domy zrovnali so zemou. Z&nbsp;povrchu zeme zmizli Ruskinovce, Dvorce, Ľubické kúpele, Blažov aj dve spomínané blažov­ské osady. Štyristoosemdesiatpäť rodín prišlo o&nbsp;domov, spolu okolo 2 500 ľudí. Vojenský obvod Javorina v Levočských vrchoch s&nbsp;rozlohou okolo 31-tisíc hektárov, ktorého súčasťou bol vojenský výcvikový priestor Kežmarok - Zaľubica, dostal definitívne zelenú.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/domov/javorina-minulosti-tu-upevnovali-druzbu-armad-varsavskej-zmluvy-ako-areal-vyzera-dnes" target="_blank" rel="noopener">V galérii si pozrite zábery z vojenského obvodu Javorina.</a>

„Upevňujme družbu armád Varšavskej zmluvy,“ hlása nápis na niekdajšej riadiacej veži tankovej strelnice. V&nbsp;sychravom počasí vyzerá ako prízrak starých čias rovnako ako potok valiaci sa dole prístupovou cestou. Na vežu sa dostať nedá, schody sú preč. Z&nbsp;nej by zrejme bol lepší výhľad na strelnicu, ktorá pochovala Ľubické kúpele. Sírne pramene Pankrác, Servác a&nbsp;Bonifác s&nbsp;vodou, ktorá sa vraj vyrovnala len tej na Islande, zmizli, s&nbsp;nimi aj vyše 80 domov. Keď sa ich obyvateľom v&nbsp;roku 1950 podarilo oddeliť od obce Ľubica, netušili, že sa budú tešiť iba dva roky.

„Toto bola tanková strelnica so štyrmi tankovými dráhami. Strieľalo sa na nej z&nbsp;guľometov i&nbsp;z&nbsp;tankov a&nbsp;kopec v&nbsp;pozadí slúžil ako dopadová plocha,“ hovorí Ján Jurica, generálny riaditeľ Vojenských lesov a&nbsp;majetkov SR. Vedľa, napravo, bola pechotná strelnica a&nbsp;za ňou strelnica pre vrtuľníky a&nbsp;lietadlá. Pár budov za veliacou vežou, ubytovne pre vojakov či skôr - trosky. Tie už dokopy neposkladá nikto. Súčasť akejsi centrálnej strelnice, ale nie jedinej. Ďalšia, štvrtá, protiletecká, bola na hrebeni kopca nad niekdajšími Ruskinovcami. „Tam boli umiestnení aj sovietski vojaci, ale nezostalo po nej vôbec nič.“&nbsp;

V&nbsp;Zaľubici sú zase kasárne. Veľký objekt s&nbsp;viacerými budovami za mohutným hrdzavým plotom, kde bývali naši vojaci. Objekt strážia, aj keď ho dnes už nikto nepotrebuje. Prebytočný majetok armády. Nekúpite? Staré kasárenské budovy, veliacu vežu bez schodov, trosky ďalších budov za ňou? Ako a&nbsp;s&nbsp;čím by ste v&nbsp;tomto nehostinnom kraji podnikali? Hangáre ako maštale pre dobytok a ovce? V každom prípade, od roku 2010 sa neprihlásil žiaden záujemca.

Darí sa tu zrejme len protipovodňovým poldrom. Po potope v&nbsp;roku 2010, keď plával Kežmarok, Ľubica, Stará Ľubovňa i&nbsp;Podolínec, sa ich tu rozhodli vybudovať desiatky. „Jedenásť sme ich postavili v&nbsp;roku 2015 a&nbsp;chceme ich vybudovať ešte dvadsať­osem,“ hovorí Ján Jurica. „Odkedy sú tu, problémy s&nbsp;povodňami neboli.“

Rok 2010. Vtedy vláda rozhodla, že sa vojenský obvod Javorina zruší. Stalo sa tak 1. januára 2011.

Po Javorine pamätné dosky nezostali. Po vysťahovaných dedinách áno. Aj kaplnky v Ľubických kúpeľoch či v Blažove. „Na pamiatku z vysviacky kaplnky postavenej na česť a slávu Božiu, na znak živej viery a lásky k Matke Božej dali postaviť obyvatelia Žakoviec. Áno, Žakoviec, lebo práve tam a vo Vrbove postavili pred šesťdesiatimi piatimi rokmi pre vysídlencov 110 domov.

„Prišli sme o&nbsp;identitu,“ povie Ján Uhlár a rozpráva, že každý rok sa tu prvú augustovú sobotu stretne päťsto až tisíc ľudí, bývalých obyvateľov a ich potomkov. Načo? Aby sa pozreli na kovový kríž, to jediné, čo zostalo z kostola. Z toho, ktorý sa premenil na sklad hnojív a v&nbsp;roku 1987 ho vyhodili do vzduchu. Alebo na pár kachličiek, čo boli jeho podlahou a&nbsp;dnes sú ukryté pod sklom ako memento. Na cintorín, z&nbsp;ktorého nezostalo vôbec nič, lebo zapáliť sviečku mŕtvym nedovolili vojaci ani na Všetkých svätých. Či na zvyšky múrov niekdajšej hospodárskej budovy pri fare, ktoré ju prežili.

„Blažov bol z&nbsp;vysťahovaných obcí na tom najlepšie, mal i školu, osemročku a neúplnú strednú s vyučovacím jazykom ukrajinským, tri píly a&nbsp;kaštieľ, ale keby ho aj nezrušili, ktovie, ako by vyzeral dnes. Veď už v&nbsp;polovici minulého storočia tu ľudia pracovali na svojich kamenistých poliach, ktoré veľa úrody nedávali, alebo v&nbsp;lese. Aj vo vojenskej správe sa píše, že dediny sú v&nbsp;zlom stave, že ľudia odchádzajú,“ rozpráva Ján Uhlár. „Lenže, bolo to moje rodisko. Tam stál dom, kde som sa narodil. Darmo bola zóna desaťročia zatvorená a&nbsp;strážená, párkrát som sa tam bol pozrieť. Natrhal som si malé jablká zo zakrpatenej jablone, opiekol som si slaninu. Tam som bol doma. Nielen ja,“ povie a&nbsp;potom nás hrdo vedie k&nbsp;chate, ktorú si tu so súhlasom vojenských lesov nedávno postavilo Lesné pozemkové družstvo Blažov, ktorého je predsedom. „Nestála tu ani jediná budova a&nbsp;my sme chceli byť na svojom! Postavili sme si ju svojpomocne a&nbsp;radi!“

Kde boli polia, je dnes les: Piaty február 1951 - 1. január 2011. Keby mal vojenský priestor náhrobný kameň, bolo by na ňom uvedené presne tieto dátumy.

Keď sa „narodil“, ľudí vysťahovávali a okrem nových domov im za štvorcový meter lúky vyplatili 18 halierov, za ornú pôdu 26 halierov a&nbsp;za les 40 halierov. Keď „umrel“, prihlásili sa o&nbsp;svoje majetky v&nbsp;rámci reštitúcií. Aspoň tí, ktorí sa o nej dozvedeli. Na ich strane bol aj zákon z&nbsp;roku 2003, ktorý určil, že fyzickým osobám sa vráti všetok majetok, a&nbsp;ľudia chceli na svojich pozemkoch začať hospodáriť. Ak by ste si pozreli tlač spred šestnástich rokov, dočítali by ste sa, že sa to začalo nenávisťou. „Komu štát vzal, tomu mal aj vrátiť, nielen žiadateľom,“ tvrdí Ján Uhlár. Vojenské lesy nebudú hospodáriť na našom! A&nbsp;tak dva roky nemohli hospodáriť ani jedni, ani druhí na ničom, kým sa nedohodli, kto čo bude obhospodarovať. Lebo všetko vyzeralo inak.

„Dedo mal lúku, 5,4 hektára a&nbsp;dnes tam rastie les,“ hovorí Ján Uhlár. „Mali sme aj desať hektárov lesa, ale ten nám doteraz nevrátili.“ Kto chcel, aby mu pozemky vrátili, musel si do konca roka 2004 podať žiadosť. „V našom blažovskom katastri to bolo 273 žiadostí a&nbsp;165 z&nbsp;nich bolo vybavených,“ dodáva. Lenže, aj keď sa pozemok majiteľom vrátil, kto bude na ňom robiť? Väčšina z&nbsp;tých, ktorí tam žili, už nežije. A&nbsp;mladí si zvykli žiť inde a&nbsp;inak. „Vytvorili sme lesné a pozemkové družstvo, ktoré uzatvorilo dohodu s&nbsp;vojenskými lesmi. Takéto spoločenstvá si vytvorili aj majitelia pozemkov z&nbsp;ostatných zaniknutých dedín. Funguje to! Na&nbsp;obojstrannú spokojnosť.“

„V&nbsp;päťdesiatych rokoch tu bolo viac poľnohospodárskej pôdy, dnes prevažujú lesy. Vojenské lesy ich spravujú od roku 1952 a&nbsp;ak by bola pravda, že nerobíme nič, len ťažíme drevo, už by tu nebolo nič,“ hovorí riaditeľ Ján Jurica. „Je však pravda, že časť územia sme museli odlesniť, aj tu sme mali kalamity, ktoré spôsobil lykožrút.“Daň za smrekomániu? S&nbsp;nemeckou kolonizáciou a&nbsp;rozvíjajúcim sa priemyslom bolo treba aj v&nbsp;tomto kraji viac dreva a&nbsp;pôvodné jedľovo-bukové porasty nahradili rýchlejšie a&nbsp;ľahšie využiteľné smrečiny.

Zákaz vjazdu! „Okrem dopravnej obsluhy a&nbsp;vozidiel užívateľov pozemkov,“ hlása ceduľa na mieste, kde bol jeden zo strážených vchodov do vojenského priestoru. Najväčšieho na území celej bývalej ČSSR! S&nbsp;najväčším spektrom vojsk, ktoré tu cvičili. So zvedavosťou sa pozeráte na tajnú delimitačnú mapu z&nbsp;roku 1984, ktorú podpísal S. A. Surodejev. To meno veľmi po slovensky neznie. Vidíte na nej obrovský priestor so strelnicami bližšie ku Kežmarku a&nbsp;s&nbsp;Tichým Potokom neďaleko Lipian na druhej strane. Prečo sa rozhodli práve pre túto oblasť?

„Išlo o&nbsp;osobitný priestor vhodný na prípravu vojsk pozemných síl a predovšetkým pre vojská protivzdušnej obrany, jeho hlavnou úlohou bolo zabezpečiť bojaschopnosť československej armády podľa vzoru sovietskej armády. Boli tu na to vhodné podmienky, kopcovitý terén,“ hovorí Ján Jurica a&nbsp;vy si spomeniete na vežu s&nbsp;nápisom Upevňujme družbu armád Varšavskej zmluvy a&nbsp;na kopec na konci tankovej strelnice, kde mali dopadať strely. Lenže nie všetky doň trafili. Niektoré ho jednoducho preleteli a&nbsp;vybuchli až kdesi na druhej strane vojenského priestoru. Ak teda vybuchli.

Vojaci si zaznamenávali, či strela vybuchla, alebo nie, a&nbsp;zostali tu aj tie „nevybuchnuté a&nbsp;evidované nenájdené strely“. „Muníciu vyhľadávali pyrotechnici už v&nbsp;rokoch 2005 a&nbsp;2006, pričom priestor rozdelili na tri sektory - s&nbsp;malým, so stredným a&nbsp;s veľkým predpokladom, že sa tam nevybuchnuté strely môžu nachádzať. Vtedy sa sústredili najmä na okrajové časti vojenského priestoru,“ hovorí Ján Jurica a&nbsp;Ján Uhlár dodáva, že spočiatku, aj keď svoje pozemky v&nbsp;reštitúciách získali späť, nesmeli na ne chodiť. Z&nbsp;celkovej plochy 31&nbsp;600 hektárov skontrolovali približne štvrtinu. „Munícia sa našla tiež pri rekultivačných prácach, ale napríklad aj po povodniach, ktoré ju odkryli.“

Tak či onak, vybrať sa na bicykli do bývalej Javoriny alebo zájsť na huby môžete. A&nbsp;opäť raz si poviete, že Slovensko je krásne!

Zakázané ovocie chutí najlepšie: Ocitnete sa v&nbsp;Levočských vrchoch a&nbsp;celkom hore, vo výške približne 1 100 metrov nad morom, nájdete Levočský Václavák! Do Starej Ľubovne to odtiaľ máte 25 kilometrov, do Ľubice približne 19 kilometrov a&nbsp;na bývalý tankodróm 9,3 kilometra. Môžete sa vlastne pobrať na všetky svetové strany, aj do Levoče. Po ceste, ktorá vznikla až „za vojakov“. Ak vám nestačil Levočský Václavák, je tu ešte Malý Václavák a&nbsp;opäť niekoľko odbočiek. Spleť cestičiek, na ktorých by nebol problém stratiť sa. S&nbsp;úžasnými výhľadmi na vyľudnené územia a divokú prírodu.

„Históriu nezmeníme, ale život sa vracia aj do tejto oblasti. Z&nbsp;Levočskej doliny do Kežmarku vedie dobrá cesta, je to aj veľká skratka, ostatné cesty sú horšie, ale bicyklisti z&nbsp;nich majú radosť,“ tvrdí Michal Dudák, riaditeľ závodu Kežmarok vojenských lesov. „A ľudí sem láka predovšetkým zvedavosť. Chcú sa pozrieť i&nbsp;na bývalé vojenské objekty.“

Donedávna biele miesto na mape Slovenska pomaly dostáva svoju tvár. Zo zakázaného priestoru sa stáva atrakcia.

Javorina: V minulosti tu upevňovali družbu armád Varšavskej zmluvy, ako areál vyzerá dnes?

Výber pre vás

Javorina: V minulosti tu upevňovali družbu armád Varšavskej zmluvy, ako areál vyzerá dnes?

Súvisiace články

Ťažko skúšané arborétum: „Ukradli rastliny a potom sa dali odnášať aj rašelinu!“

Boli sme v útrobách a podzemí bratislavského Mosta SNP

Hradománia: Slovenské hrady postupne vstávajú z popola. Ale nie všetky

Turiec ako ho nepoznáte: 5 vychytávok v malebnom regióne, ktoré naozaj stoja za to!

Tušíte, čo sa skrýva za plotom Turčianskej záhradky?

Bystrica po katastrofe: Pozrite si unikátne vodné diela

Vstáva z popola: Tento hrad sa za dvadsať rokov zmenil na nepoznanie

Výber pre vás