Jana Čavojská

Mama Simony Ďurišovej robila opatrovateľku v Rakúsku desať rokov, otec tak ešte stále pracuje. Rovnako aj mamy väčšiny jej najlepších kamarátok. Ona vyštudovala globálne štúdiá so špecializáciou na ekonomickú a sociálnu etiku v Grazi a diplomovú prácu písala na tému sociálneho a pracovnoprávneho znevýhodnenia opatrovateliek v Rakúsku. Už vtedy videla, že slovenské ženy, ktoré sa v Rakúsku starajú o klientov v dvadsaťštyrihodinovom systéme opatrovania, potrebujú organizáciu, ktorá by zastupovala ich záujmy. Vlaňajšia prvá vlna pandémie koronavírusu situáciu ešte vyhrotila. Simona iniciovala vznik spoločnej organizácie pre slovenské a rumunské opatrovateľky pod názvom IG-24. Snažia sa dosiahnuť férové podmienky pre opatrovateľky zo zahraničia. Pred pár dňami získali v Rakúsku pres tížne ocenenie SozialMarie za sociálne inovácie.

V Rakúsku funguje niekoľko foriem opatrovania, na ktoré štát rodinám finančne prispieva. Existujú rôzni asistenti a zdravotné sestry, mobilné služby aj dvadsaťštyrihodinová starostlivosť. „Dvadsaťštvorku“ vykonávajú väčšinou ženy z juhovýchodnej Európy. Hlavne Rumunky a Slovenky. „Také opatrovanie je luxus, lebo pre klienta je niekto dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni k dispozícii. Zároveň je to najlacnejšia služba,“ opisuje Simona.

V Rakúsku je podľa štatistík okolo šesťdesiattisíc opatrovateliek - žien, ale aj mužov ako Simonin otec -, ktoré sa takto starajú o klientov priamo v ich domácnostiach. Tridsaťtisíc z nich pochádza z Rumunska, dvadsaťtisíc je Sloveniek. Približne jedno percento opatrovateliek sú Rakúšanky. Simona konštatuje, že za aktuálnych pracovných podmienok toto Rakúšanky robiť nebudú. Naproti tomu Slovenky za touto prácou začali do Rakúska dochádzať ešte v 90. rokoch, keď sa otvorili hranice. „Vtedy to bolo načierno. Vznikli však aj prvé agentúry. Až na prelome rokov 2007 a 2008 dvadsaťštyrihodinové opatrovanie legalizovali po škandále politika, o ktorého mamu sa načierno starala pani zo Slovenska.“

Z opatrovania sa teda stala oficiálna živnosť a vytvoril sa obrovský privátny pracovný trh opatrovateliek, na ktorom len v Rakúsku pôsobí 950 agentúr. Ďalšie sú v krajinách opatrovateliek: na Slovensku, v Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku, Česku... A každá z nich si účtuje poplatky.

Slovenky medzi opatrovateľkami kedysi prevažovali. No je ich čoraz menej. Kým robili načierno a menili rakúske eurá za slovenské koruny, zarobili slušne. Po legalizácii ruka v ruke s rastom platov aj životnej úrovne na Slovensku to už také lukratívne nie je. „Opatrovateľka väčšinou pracuje dva týždne a dva týždne je doma. Zarobí priemerne sedemsto eur. A akú cenu za to platí? Dva týždne od rodiny, mnohé ženy majú doma malé deti alebo rodičov, o ktorých sa treba starať. Plus platia agentúram a odvody z rakúskej živnosti,“ vysvetľuje Simona. Prečo teda opatrujú ďalej? „V niektorých regiónoch Slovenska je naďalej vysoká nezamestnanosť. Medzi opatrovateľkami sú aj seniorky, dôchodkyne opatrujú dôchodcov. A niektoré ženy sa zasekli v tejto práci, keďže nemali možnosť na dovzdelávanie a rekvalifikáciu. Brali ju ako niečo dočasné a po rokoch si uvedomili, že ju stále robia a za ten istý plat. Už si nevedia predstaviť, akú inú prácu by si na Slovensku našli.“

Dvadsaťštvorku robia opatrovateľky na živnosť. Je to voľná živnosť, neviaže sa na žiadne vzdelanie. Aj keď - ak chce rodina klienta požiadať o príspevok na opatrovateľku, musí mať opatrovateľka certifikát o absolvovaní dvesto hodín opatrovateľského kurzu. Ten si môže urobiť aj tu na Slovensku, rakúske úrady nekontrolujú jeho kvalitu.

Simona Ďurišová a opatrovateľky združené v IG-24 nazývajú svoju živnosť fiktívnou. Jej podmienky majú totiž ďaleko od toho, ako si svoju prácu organizujú iní živnostníci. „Žijú s klientom v jednej domácnosti. Nemôžu si určiť pracovný čas ani miesto výkonu práce. Regulovaný pracovný čas pre živnostníkov neexistuje. Opatrovateľka je fixovaná na potreby opatrovanej osoby. Systém je nastavený tak, že umožňuje vykorisťovanie opatrovateliek. S požiadavkami sa na ne obracia nielen klient, ale často aj jeho rodinní príslušníci, a stáva sa, že idú nad rámec toho, čo sa smie robiť v dvadsaťštyrihodinovom opatrovaní,“ vysvetľuje Simona. „Ľudia často argumentujú tým, že opatrovateľka predsa nepracuje celých dvadsaťštyri hodín. Ale ona musí byť stále v pohotovosti. Klienti na ne zvonia aj niekoľkokrát za noc. Niektorí sú veľmi nároční. Opatrovateľky oficiálne môžu vykonávať iba podporu klientov a starostlivosť o domácnosť a nie ošetrovateľské úkony. No ony sú reálne nútené robiť aj tie. Nemajú na ne vzdelanie, no nesú plnú právnu zodpovednosť, ak by sa niečo stalo. Napríklad ak má klient katéter, podľa pravidiel stačí, ak zdravotná sestra alebo lekár raz ukáže opatrovateľke, ako s ním manipulovať. No ak sa niečo stane, môže ísť opatrovateľka na súd. To by mal podľa nás robiť len odborný personál.“

Druhý obrovský problém je podľa Simony závislosť opatrovateliek od agentúr. Niektoré opatrovateľky si klientov už hľadajú samy. No väčšina sa stále spolieha na agentúry. „Hoci sú živnostníčky, agentúry im vyjednávajú podmienky, plat aj zmluvy o diele. Pozorujeme damping v oblasti platov. Tie nestúpajú, ale klesajú. Z hľadiska inflácie a nárastu životnej úrovne je to nehoráznosť. No na trhu práce je veľká konkurencia. Ak to jedna nechce robiť, nájde sa ďalšia,“ vysvetľuje Simona.

V IG-24 sa stretávajú s tým, že agentúry nútia opatrovateľky využívať ich dopravné služby alebo ich nepravdivo informujú o zdravotnom stave klienta. „Ikskrát sme počuli, že v agentúre opatrovateľke povedali, že ide o ľahký prípad, a pacientka bola nakoniec ležiaca alebo s katétrom,“ konštatuje Simona.

Čo sa týka odmien opatrovateliek, väčšinou je to 55 eur na deň a viac, 90 eur je asi maximum, vtedy ide o veľmi náročnú starostlivosť alebo o manželský pár. Ale rumunské opatrovateľky majú zmluvy aj na 35 eur na deň. „To je priemerne euro päťdesiat až tri eurá na hodinu,“ podotýka Simona.

Mesačne teda opatrovateľka zarobí okolo sedemsto eur. Z toho niečo zhltnú poplatky agentúram - tie sú veľmi rôznorodé, od registračného poplatku po ročný príspevok či percento zo zárobku. Opatrovateľka ďalej zaplatí odvody zo živnosti a ak jej ročný príjem presiahne 11-tisíc eur, tak aj daň. „Po pätnástich odpracovaných rokoch má takáto živnostníčka nárok na rakúsky dôchodok. Často je to však len sto-stopäťdesiat eur, lebo nedosahovala veľké zisky,“ vypočítava Simona. „Mnohé opatrovateľky nemajú na Slovensku žiadny alebo len veľmi nízky dôchodok, lebo všetky odvody odvádzali zo živnosti v Rakúsku.“ Na porovnanie, existenčné minimum v Rakúsku, ktoré dostáva človek evidovaný na úrade práce, je 949 eur.

Výkon práce opatrovateľky je v mnohom v rozpore s rakúskym pracovným právom. Je to možné práve preto, že ide o prácu na živnosť, na ktorú sa predpisy o regulovanom pracovnom čase či ochrane na pracovisku pred fyzickou a psychickou záťažou nevzťahujú.

„Opatrovateľky nemajú nárok ani na podporu v nezamestnanosti, platenú péenku, trinásty plat,“ vysvetľuje Simona. „Neexistujú pre ne kolektívne pracovné zmluvy, ktoré by ich pozíciu posilnili.“

Pandémia situáciu ešte zhoršila. Simona sa stretávala s tým, že po uzavretí hraníc boli opatrovateľky nútené zostať v rodinách bez prestávky celé mesiace, lebo ich nemal kto vystriedať. Tie, ktoré nútene zostali doma, zas boli úplne bez príjmu.

„V Rakúsku síce vytvorili fond na podporu malých podnikateľov, no kto chcel požiadať, musel mať daňové číslo a účet založený v Rakúsku. To väčšina nemala, keďže ročne nezarobili viac ako 11-tisíc eur, teda im nevznikla povinnosť platiť dane. Ďalšie nemali účet založený v Rakúsku a na diaľku či bez trvalého pobytu v krajine bolo problematické si ho založiť. Vláda uvoľnila tieto podmienky až tento rok v apríli. V prvej vlne pandémie preto mnohé opatrovateľky zápasili s existenčnými problémami.“

Združenie IG-24 sa snaží opatrovateľkám radiť a pomáhať v krízových situáciách, no robí hlavne politický lobing a spolupracuje na návrhoch rakúskych zdravotníckych a sociálnych reforiem, aby bol systém spravodlivejší voči opatrovateľkám zo zahraničia. „Chceme odstránenie fiktívnej živnosti a pre opatrovateľky kolektívne pracovné zmluvy a pracovnoprávnu ochranu. Aj keď tu na to nie je politická vôľa,“ konštatuje Simona. „Snažíme sa o vytváranie poradenských centier, na ktoré by sa mohli opatrovateľky obrátiť, ak sú konfrontované napríklad s násilím alebo so sexuálnym obťažovaním na pracovisku. Tri takéto centrá už vznikli. V Linzi, Grazi a vo Viedni môžu opatrovateľky získať pomoc vo svojom materinskom jazyku.“

Práve prípady násilia alebo neadekvátnych pracovných podmienok nie sú podľa Simony zatiaľ poriadne preskúmané či kontrolované zo strany rakúskych úradov. „Viem o opatrovateľke, ktorá musela spať na matraci v pivnici a nedostávala jedlo, no úrady povedali, že pracovné podmienky nekontrolujú. Pracovná inšpekcia zas nepríde, lebo opatrovateľka nie je zamestnaná, ale je živnostníčka. Môžu sa obrátiť iba na organizácie, ktoré pomáhajú týraným ženám. Stáva sa, že pacient je agresívny a dezorientovaný pre svoju diagnózu. Neexistujú páky na pomoc opatrovateľke v takýchto situáciách,“ hovorí Simona a dodáva, že aj preto chcú o „dvadsaťštvorke“ hovoriť. Aby si aj rakúska verejnosť uvedomila, o akú potrebnú službu ide a čo všetko sa pri jej poskytovaní deje. „Reakcie ľudí sú stále rôzne. Niektorí si uvedomujú, že systém je zlý, no nemá sa im kto starať o rodičov. Ale sú aj takí, ktorí hovoria: ja ťa platím a musíš urobiť všetko, čo ti poviem. Dodnes sa čudujú, načo je opatrovateľke voľno alebo internetové pripojenie. My ukazujeme, že opatrovateľka zo zahraničia je tiež človek."

Zúfalé: Slovenské opatrovateľky v Rakúsku ťahajú 24-hodinové služby za almužnu

Výber pre vás

Zúfalé: Slovenské opatrovateľky v Rakúsku ťahajú 24-hodinové služby za almužnu

Súvisiace články

Dochádza im kyslík: Záchranári sú na pokraji síl, ale covidové príplatky od vlády nedostanú

Divoká Zoriana: Keď sa k nej Zuzana Kubovičová dostala, bola nedotklivá. Dnes je šampiónka

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

Svedectvá z domova seniorov: "Klienti žili v našom zariadení roky a oni ich takto skántrili..."

Také slovenské: Talentovaný junior bodoval na majstrovstvách sveta, trénovať musí v zahraničí

Primárka covidovej nemocnice v Galante: Neviem mať viac radosť z vecí, ktoré ma predtým tešili

FOTO Štetcom proti skaze: Strastiplná záchrana pokladov jasovského kláštora

Výber pre vás