Plus 7 dní

Zbaliť svoj batôžtek a vybrať sa do sveta. To schytávalo aj našich predchodcov, nedávnych i dávnych. Jedni chceli, druhí museli. Jedných hnala cestovateľská túžba, iní odchádzali hnaní života nevôľou - za väčšou skyvou chleba. Niektorí, najmä tí, ktorí dobre ovládali aj pero, nám zanechali spomienky na svoje cesty. Je zážitok listovať v tých záznamoch, sledovať, čo ich očarúvalo, ohromovalo, prekvapovalo, čo odmietali, čím opovrhovali. To všetko sa odvíja pred nami s patinou tých čias.

Hnaný túžbou poznávať svet sa často vyberal na&nbsp;cesty Gustáv Karol Zechenter-Laskomerský, lekár a&nbsp;známy spisovateľ. Píše o&nbsp;tom: „Jakživ som rád cestoval, čo kde aká nová dolina, vrch moju pozornosť pútali a&nbsp;moja pracovitá fantázia našla pre seba všade niečo záživného a&nbsp;zábavného. A&nbsp;nakoľko to moje veľmi ohraničené materiálne prostriedky dopustili, pohyboval som sa dosť a&nbsp;dosť, pričom mi moja vlastná lacná a&nbsp;vytrvalá príležitosť - moje nohy - štedro a&nbsp;vďačne vypomáhali...“

V&nbsp;marci 1864 odchádzal Zechenter spolu s&nbsp;priateľom Ľudovítom Turzom do&nbsp;Turecka. Nebezpečná to cesta, veď Turci stopäťdesiat rokov boli nenávidenými susedmi a&nbsp;ešte aj v&nbsp;tom čase sme si ich často predstavovali ako bojovných mužov s&nbsp;kindžalom v&nbsp;zuboch. No kým vášnivý cestovateľ vykročil na&nbsp;tú cestu, veľa si vytrpel. Jeho brata Adolfa i&nbsp;švagra Karola myšlienka nadchla, jeho žena i&nbsp;sestra sa s&nbsp;ňou - napodiv - rýchlo spriatelili. Aj ďalší boli ochotní sa pripojiť. Ale potom sa karta zvrtla.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/karhala-ma-slzila-spomina-znamy-slovak-ako-ho-zena-odradzala-cesty-carihradu" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO spisovateľa a lekára Zechentera-Laskomerského v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Zechenterova kortešačka bola márna. Dokonca aj jeho žena Milka ho odhovárala, ba až zaprisahávala. Zechenter spomína: „Stala sa teraz mojou odpornicou, karhala ma, výčitky mi robila, slzila a&nbsp;všetko možné zlé mi predstaviac - morskú chorobu, potopu, tureckých bašibozukov, žralokov a&nbsp;tak ďalej - snažila sa hriešnu moju túžbu vo mne udusiť…“ Ušli sa mu výčitky, že je „burič pokojných rodín“, že „tvrdošijne trvá na&nbsp;svojom“, že „svoju rodinu a&nbsp;peniaze nič po&nbsp;nič obetuje“. Nedal sa odbiť: „Mňa však nič nemohlo sklátiť a&nbsp;ostal som svojmu predsavzatiu verný.“ Napokon sa pripojil iba jeden záujemca: slobodný muž Ľudovít Turzo, banskobystrický advokát, takisto národný buditeľ a&nbsp;literárne činný.

Dvaja cestovatelia sa vyberajú na&nbsp;ďalekú púť z&nbsp;Banskej Bystrice. Tiahnu cez Beňadik, Zlaté Moravce, Nitru, Bratislavu. Nadchýnajú sa rodným krajom. Zechenter Nitru nazýva „slovenskou matkou“, o&nbsp;Zobore vraví ako o&nbsp;„národnou históriou pamätnému“, o&nbsp;Bratislave ako „o&nbsp;stánku národnej našej osvety“, odkiaľ „vychodili naši nadšení, oduševnení mužovia“. Ale nad všetkým mu stojí Nitra. Zaznamenáva: „Vystúpili sme ešte vyššie, až na&nbsp;chlm, do&nbsp;Božieho chrámu. Pekný kostol chveje sa nad údolím ďaleko-široko, symbol viery pravej, povýšenej nad každú pozemskosť. A&nbsp;táto zem, po&nbsp;ktorej sme stúpali, je svätá pre uhorské kráľovstvo, najsvätejšia pre Slovákov.“&nbsp; O&nbsp;niekoľko dní sa ocitnú vo Viedni, v&nbsp;známych končinách, odkiaľ už povedie cesta do&nbsp;neznáma. Ale Zechenterovi sa aj Viedeň vidí neznáma. Bol v&nbsp;nej naposledy pred siedmimi rokmi. Kde predtým stáli hradby a&nbsp;hlboké, stromoradím vysadené jarky, rad za&nbsp;radom stáli teraz nádherné paláce.

Opisuje svoje dojmy: „Pozoroval som, ako v&nbsp;staviskách tak aj v&nbsp;kaviarňach, sklepoch oveľa väčší luxus; ohromné sklá, zrkadlá, lesk, nádhera, ba i&nbsp;ten najposlednejší ‚graisler‘ usiloval sa vystaviť svoje kvargle, viršle a&nbsp;tak ďalej do&nbsp;priaznivejšieho svetla. Táto všetko pohlcujúca nádhera prešla aj na&nbsp;obyvateľstvo, ktoré obetuje čas, imanie, veľmi často aj poctivosť, celý život - nádhere, mamone. Jej jedine kloní sa celý svet.“

Dobrý pozorovateľ si všíma aj druhú tvár: „Ale pri tomto ligotavom svete badal som aj veľa žobrače. A&nbsp;môžem uistiť, že som nevidel tu predtým za&nbsp;tri roky toľko pokútkárskych žobrákov ako teraz za&nbsp;tri dni. Darmo je, protiviny musia byť a&nbsp;čože by sa stalo z&nbsp;toho príslovia - Aj vo Viedni, ľudia biedni - keby nebolo tak?“

Zechenter-Laskomerský bol nielen dobrým pozorovateľom, ale aj zábavným, vtipným, veselým rozprávačom. Napokon, preslávil sa predovšetkým ako autor humoresiek. A&nbsp;často aj neveselé zážitky z&nbsp;cesty opisuje veselo. Strastiplné chvíle sa ohlasovali už zakrátko nato, ako parná kolesová loď Bombaj vyplávala z&nbsp;Terstu na&nbsp;šíre more. Zechenter: „Hneď pred samou večerou, pri nevýznamnom ešte kolútaní lode, pozoroval som už jedného cestovníka bledého točiť sa zboka nabok: myslel som, že to následok hojne užitého seksardského vína. Ale skoro som bol poučený, že je to morská choroba a&nbsp;ten cestovateľ jeho prvá žertva.“

Keď sa zdvihli väčšie vlny, morská choroba schvátila i&nbsp;Laskomerského. Hlava sa krútila, žalúdok vzpriečil a&nbsp;on zostal bez pohnutia ležať na&nbsp;palube ako kus dreva. Píše: „Divne cíti sa človek v&nbsp;tejto morskej chorobe, ľahostajné mu je všetko, nič ho nezaujíma.“

Ale prišli aj väčšie vlny. Vietor od&nbsp;juhu, zvaný sirocco, jajkal v&nbsp;povrazoch a&nbsp;sťažňoch ako plačúce dieťa, more náramne hučalo, loď sa kolísala ako smeť zboka nabok. Vlny tak veľmi plieskali o&nbsp;bok, že pasažierom voda striekala už po&nbsp;hlavách. Naľakal sa aj Laskomerský. Prestrašený hľadal útechu u&nbsp;kapitána, vetrom ošľahaného morského vlka. Ale scénu opísal neskôr už v&nbsp;odľahčenom tóne. „Pýtam sa ho: Čo to bude a&nbsp;čo môžeme očakávať? A&nbsp;on mi dáva upokojujúcu odpoveď: ‚No, nie je to dobre a&nbsp;bude ešte horšie.‘ - No už si nás reku potešil.“

Laskomerský uzatvára: „Nikdy ešte tak hlboko nepadol barometer ako naše mysle a&nbsp;ako odvisli naše nosy... Každý dušou bavil sa doma a&nbsp;svojich najbližších milých spomenúc, ich i&nbsp;seba odporúčal Bohu...“ Priateľ Lajko utešoval: „Nezúfaj, brat môj, Pán Boh nás snáď ešte zachráni.“ Laskomerský poznamenáva: „Znáte, že Slovák všetko v&nbsp;Bohu zakladá a&nbsp;zato je statočný.“

Po&nbsp;noci, keď „náš Bombaj tancoval tú nešťastnú ceperlu a&nbsp;čiže radšej polku-mazúrku“, ako zážitok opísal Laskomerský - priplavili sa do&nbsp;Dubrovníka, odtiaľ na&nbsp;ostrov Korfu. Dojmy nádherné. Zechenter-Laskomerský bol aj všestranný vzdelanec. Zaoberal sa najmä mineralógiou, geológiou, botanikou, zoológiou. Na&nbsp;svojich cestách a&nbsp;vo svojich cestopisoch im venoval značnú pozornosť. To všetko si všímal aj teraz: „Každý krok predstavil nám dačo nového, či to v&nbsp;kroji, či v&nbsp;tovare, vôbec v&nbsp;celom povšednom živote...“

Najohromujúcejší bol však Carihrad. „Ráno o&nbsp;šiestej vybehol som na&nbsp;palubu,“ opisuje Zechenter svoj zážitok. „Všetci stíchli a&nbsp;zvedavo upierali pozornosť. Nachodíme sa v&nbsp;Bospore. Carihrad, podľa jeho zakladateľa Konstantinopolis, stará Byzancia, turecký Istanbul, hlavný cieľ našej cesty, to non plus ultra nášho očakávania. Táto krásna, bohato vyšperkovaná východná dievčina, ale neučesaná, neumytá Houris, bujne rozprestretá na&nbsp;siedmich poduškách, vystierala sa pred nami.“

V&nbsp;meste dva razy väčšom ako Viedeň vládol neopísateľný ruch. „Hemžilo sa tu všetko,“ zaznamenal Zechenter. „To sa takmer nedá pomyslieť, to množstvo lodí z&nbsp;celého sveta.“ Svoje služby opreteky ponúkali nosiči, ktorí sa ako lačné psy vrhali na&nbsp;batožinu, krčmári, predavači vody, kávy, cválali kone, pobehovali psy. Náramný stisk, valiace sa národy. Pestrá zmes farieb, oblečení, zvykov, zvukov, vôní. Zechenter: „Medzi častými výstavami strižných tovarov videli sme zhusta pekárne, ako všetky k&nbsp;ich remeslu patriace práce konajú pred očami obecenstva... Ešte častejšie nad pekárov vídať cukrárov. Sú alebo stáli, alebo ambulantní, čím lepšie chvália tovar, tým väčšmi kričia. Krik v&nbsp;rovnakej miere k&nbsp;dobrote tovaru stojí, to jest má stáť.“

Zechenter uvádza, že v&nbsp;meste je 485 mešít so štíhlymi, vysokými, zvláštne stavanými minaretmi, kresťanských kostolov do&nbsp;štyridsať, šesť kresťanských kláštorov a&nbsp;mnoho synagóg. Zaznamenáva, že v&nbsp;predmestí Pera, vo štvrti obývanej zväčša kresťanmi a&nbsp;cudzincami, sa bežne hovorí v&nbsp;štyridsiatich rečiach. „Tu leží to mesto, skade švihali bičom na&nbsp;kresťanov, kraj proroka Mohameda, zem Koránu s&nbsp;jeho všetkými hádkami, poviedkami, tajnosťami, nádherou, bohatstvom, otroctvom, psotou a&nbsp;nečistotou.“

Ako Zechenter vidí tých, ktorí kedysi naháňali strach a&nbsp;hrôzu Európe, prepadávali naše dediny a&nbsp;mestá, lúpili, vraždili, podpaľovali, odvliekali zajatcov a&nbsp;predávali ich do&nbsp;otroctva? Turistom z&nbsp;parníka Bombaj dovolili prezrieť si kasárne. „Každý kaprál cvičil svoje mužstvo, dôstojníci dozerali. Bolože to živo! Ako kaprál predpovedal tempo, tak mužstvo, robiac za&nbsp;ním tempo, hlasite opakovalo každé slovo velenia... Zbroje, šaty, všetko nám veľmi ochotne ukázali... Tak ďaleko ide ich vojenská ľahostajnosť, že mi nielen ukázali znamenitú pušku anglického pôvodu, ale mi ju aj s&nbsp;detinskou nevinnosťou vtisli do&nbsp;ruky. Nabitú a&nbsp;s&nbsp;bodákom.“

Zechenter píše: „Toto sú potomci tých, hrúzu a&nbsp;strach celej Európe, celému vzdelanému svetu nahnavších Turkov, tých, čo pol druha sto rokov kynožili vlasť našu, krajinu uhorskú, tých istých, čo borili hradby viedenské, ale zavčasu ešte slavianskymi silami, chrabrým Sobieskym zahnaných muzulmanov. Kde sú víťazoslávne čaty Turkov, kde janičiari?“ Od&nbsp;tamtých krutých čias ubehlo veľa rokov a&nbsp;desivé spomienky pamäť už vymazávala. Laskomerský vidí teraz Turkov triezvym pohľadom, v&nbsp;ich každodennom živote, s&nbsp;dobrými i&nbsp;so zlými vlastnosťami. Konštatuje medziiným: „Vôbec, badal som, že Turek má mnoho dobrodušnosti a v istom smere aj statočnosť, ale pritom je lenivý, pyšný, vládychtivý, rád sa dá podkúpiť a od druhých obsluhovať... Pobadal som ďalej, že Turci podľa svojej povahy a ľahostajnosti náchylní sú k tučnote. Mladí Turci, a už často tuk pod nosom majú.“

Zechenter-Laskomeský, svojím zameraním humorista, vyniká v&nbsp;knihe úsmevnými príbehmi a&nbsp;vtipnými komentármi: „Neprejdeš podistým desať krokov, abys’ nevidel aspoň jedného psa. Títo psi sú takrečeno uniformovaní, upískano žltej farby, vlku podobní, silní, bez stáleho bydliska, bez práva, úplne autonómni. Istí psi pridržiavajú sa istých ulíc a&nbsp;okresov, kde požívajú akési právo meštianstva a&nbsp;keď prejde z&nbsp;tohto geta do&nbsp;susedstva, hneď tamojší čučkovia pýtajú od&nbsp;nich pas a&nbsp;chudáka tuláka dokonale vyčepčia - čo im tento príležitostne navráti.“

Laskomerského rozprávanie s patinou tamtých čias, popretkávané archaizmami, írečitosťami, vtipnými postrehmi, je pôvabným čítaním. Hostinec, v ktorom bývali, bol taký pozliepaný, že - ako píše cestovateľ - „bál som sa statočne kýchnuť, aby sa nezrútil celý“. O tisíckach bárok plaviacich sa svetoznámym zálivom Zlatý roh vypiskujúcich ako opreteky zaznamenal, že vypiskujú „zachrípnuto ako korheľ“. Keď sa výprava ocitla vo štvrti Stambul, Laskomerský si neodpustí: „Toto je čisté, krištalizované turecké mesto. Tu kresťan bývať nesmie, a tak tu je turecký ráz najčistejší, to jest tu je najväčšia nečistota pri najväčšej nádhere.“

Laskomerskému sa pošťastí vidieť sultána. Jeho sprievod sa uberal do&nbsp;mešity. Bola to veľká paráda, ktorú sa cudzincovi len málokedy podarilo vidieť. Sultán totiž zakaždým navštevoval inú modlitebňu a&nbsp;ktorú si vyberie, oznámi až v&nbsp;poslednej chvíli. Zvedavci dlho čakali na&nbsp;neho márne. Laskomerský opisuje situáciu zábavne: „Pribehne náš sprievodca na&nbsp;koni s&nbsp;heslom, že už ide sultán aj s&nbsp;celou parádou. Bol tomu už zvrchovaný čas, ináč bol by stratil u&nbsp;nás dobrú mienku... Sultán je chlap hodný, počerný, bradatý. Na&nbsp;tento čas, pravdepodobne pre špatnú chvíľu, ohyzdnú metelicu, zasmužilo jazdil s&nbsp;očami upretými do&nbsp;zeme.“

Laskomerský sa z potuliek vrátil o mesiac. Opísal svoje zážitky a uverejnil ešte v tom roku v Pešťbudínskych vedomostiach. Mohol sa hotovať na&nbsp;ďalšie cesty. Vábeniu diaľok neodolal do&nbsp;konca života.

"Karhala ma, slzila," spomína známy Slovák, ako ho žena odrádzala od cesty do Carihradu

Výber pre vás

"Karhala ma, slzila," spomína známy Slovák, ako ho žena odrádzala od cesty do Carihradu

Súvisiace články

Zdrvená Camille: Talentovanú umelkyňu si história pamätá ako šialenú milenku sochárskeho génia!

Hrozba pre Stalina: Vlasov pomohol pri pražskom povstaní, pred šibenicou ho to nezachránilo

Najhoršia pandémia: Slováci jej hovorili "nádcha", zabila milióny mladých na celom svete!

Záhadný mor: Počas stredovekej epidémie sa ľudia utancovali k smrti!

Vojnová trofej: Počas druhej svetovej vojny sa milióny žien stali obeťou brutálneho násilia

Nevinný kapitán: Prežil si peklo na Diabolských ostrovoch. Dozorcovia ho chceli utýrať k smrti

Výber pre vás