Alkohol na nás číha na každom kroku. A útočí najrafinovanejšími spôsobmi. Pridruží sa k nám vo chvíľach šťastia i nešťastia, vo chvíľach nudy, ale aj vtedy, ak jednoducho chceme strúhať frajerinu. Na dno pohárika sa hojne pozerali aj veľkí tohto sveta. Neraz až pričasto. Hoci veľkými sa stali predovšetkým vďaka pevnej vôli a ich život sa zväčša odvíjal pred bdelým zrakom verejnosti.
<h2>Trest pre svedka</h2>
Noemovi, biblickému patriarchovi, vďačíme za všeličo. Predovšetkým však za to, že zachránil ľudstvo. V&nbsp;tých dávnych časoch Boh pocítil bolesť vo svojom srdci. Zanevrel na človeka, lebo - ako sa môžeme dočítať v&nbsp;Knihe Mojžišovej - „zem bola naplnená ukrutnosťou“. A&nbsp;ako sa ďalej môžeme dočítať, „Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi“.
Neveľmi sa mu vydarilo jeho dielo. Boží hnev bol hrozný. Hospodin sa rozhodol, že zničí všetko, čo stvoril. Jeho srdcu bol však milý Noe, muž spravodlivý a&nbsp;bohabojný. Jeho ženu, troch synov, Šéma, Cháma, Jáfeta, a&nbsp;ich manželky chcel uchrániť. I&nbsp;riekol Noemovi: „Urob si koráb z&nbsp;cyprusového dreva; urob koráb s&nbsp;priehradami a&nbsp;natri ho zvnútra i&nbsp;zvonka smolou.“
Biblia uvádza aj presné rozmery „archy“, ktorú vybudoval Noe. Nám však stačí vedieť, že bola mohutná, trojposchodová, s&nbsp;mnohými priehradkami, kam podľa Božieho príkazu umiestnil zvieratá, vtáky, plazy a&nbsp;dostatok potravy. „A&nbsp;bol príval na zemi štyridsať dní a&nbsp;štyridsať nocí.“

Po strašnej potope vystúpil Noe z&nbsp;korábu na hore Ararat. Začal obrábať zem a&nbsp;vysadil vinicu. Raz sa napil vína a&nbsp;prehnal to. Opil sa a&nbsp;ľahol si obnažený vo svojom stane. Nuž áno, patriarcha, podľa Biblie vtedy už vyše šesťstoročný, dôstojný muž, ktorému pripadla úloha zachrániť ľudstvo, sa opil a&nbsp;utŕžil hanbu. Takého nahého ho totiž uvidel Chám a&nbsp;povedal to bratom. V&nbsp;Starom zákone sa píše: „Vtedy Šém a&nbsp;Jáfet vzali plášť, obaja si ho položili na plecia, šli chrbtom a&nbsp;tak zakryli nahotu svojho otca. Ich tvár bola odvrátená, takže nevideli nahotu svojho otca.“
Noe sa veľmi nahneval. Nie na seba, nie na to, že podľahol alkoholu, ale na synov, že boli svedkami jeho poklesku. Preklial ich. Vlastne len jedného, Cháma. On i&nbsp;jeho potomkovia mali bratom slúžiť ako otroci. Noe žil po potope údajne ešte 350 rokov, dovedna 950. Jeho synovia splodili deti a&nbsp;tie deti ďalšie deti.
Tak sa ľudstvo rozšírilo po celej zemi. Od Noema sa teda odvíja ľudstvo. Spolu s&nbsp;ním aj holdovanie alkoholu. Kliatba alkohol alebo, presnejšie, alkoholizmus sa vlečie s&nbsp;nami prinajmenej od tamtých čias. Za to Noemovi veru nemôžeme byť povďační.
<h2>Palác ľahol popolom</h2>
Keď sa Augustus, jeden z&nbsp;najvýznačnejších rímskych vládcov, ujímal moci, dal vyniesť z&nbsp;hrobky rakvu Alexandra Veľkého. Poobzeral si ho a&nbsp;vzdal mu úctu tak, že položil na neho zlatý veniec a&nbsp;posypal ho kvetmi. Najväčšieho dobyvateľa staroveku velebili až do dnešných dní aj mnohí ďalší.
Alexander Veľký vojvodcovské schopnosti prejavil veľmi zavčasu. Už ako šestnásťročný potlačil vzburu kmeňov v&nbsp;Trákii. Ako osemnásťročný značným dielom prispel otcovi, macedónskemu kráľovi Filipovi, k&nbsp;víťazstvu macedonských vojsk nad spojenými gréckymi vojskami v&nbsp;rozhodujúcej bitke pri Chairónei v&nbsp;Biótii. Ako dvadsaťročný sa stal kráľom.
V&nbsp;nasledujúcich rokoch Alexander pokoril prevažnú časť vtedajšieho sveta. Závratná kariéra! Málokto v&nbsp;dejinách ju dosiahol takú. Vzdelanie, múdrosť mu do hlavy vlieval jeho vychovávateľ filozof Aristoteles. Asi nie dostatočne. Alexander často býval opojený nielen víťazstvom, ale aj alkoholom. Vtedy zo svojej veľkosti klesal do malosti. Keď roku 331 pred n. l. dobyl Perzskú ríšu, ako jej panovník zaviedol zvyky grécko-macedónskych pijatík, ktoré sa preťahovali dlho do noci.
Alexander celé hodiny prežíval v&nbsp;rozjarenej a&nbsp;hlučnej spoločnosti. Opíjal sa bez ohľadu na svoju kráľovskú dôstojnosť, vstával, potácal sa a&nbsp;prednášal vystatovačné reči. Ech, aké len víťazstvá si vydobyl! Aké úskoky vymyslel! Tak sa dokázal spotvoriť, že i&nbsp;jeho najvernejší Macedónčania to pokladali za nehanebné.
Pri jednom takom alkoholovom opojení stačila iskra. Údajne ju roznietila istá Grékyňa, milenka ktoréhosi generála. Predstúpila pred Alexandra s&nbsp;fakľou a&nbsp;vyčítala mu, že zdržanlivo zaobchádza s&nbsp;Peržanmi. „Zapálili nám chrámy v&nbsp;Aténach,“ volala. „Zapáľ im aj ty palác, ich najväčšiu sviatosť.“
Jack London vo svojej prenikavej analýze Majster alkohol napísal: „Zlé činy, ktoré človek nevyvedie, keď je triezvy, vyvedie ľahko, keď triezvy nie je.“ Alexander sa chopil fakle. Po ňom ďalší podgurážení Macedónčania. Vzbĺkli závesy, gobelíny, koberce, vzňala sa strecha.
Opitý dav tancoval a&nbsp;jasal. Zbiehajúci sa Peržania boli ochromení strachom, plakali. Životopisci zaznamenali, že Alexander Macedónsky oľutoval tento čin a&nbsp;usiloval sa vládnuť spravodlivo. Ale nevládol dlho. Zomrel ani nie tridsaťtriročný. Na maláriu. Dobyvateľa porazil - komár.

<h2>Cisárove zábavy</h2>
Kto by si bol pomyslel, že z&nbsp;Tiberia sa stane raz krutovládca? Ako cisár sa predsa skvele uviedol. Správal sa ako jednoduchý občan. Odmietal pocty, pochlebovanie, pompézne oslavovanie narodenín. Senátu a&nbsp;úradníkom ponechal dôstojnosť a&nbsp;moc. Všetko dával prerokovať v&nbsp;senáte. Ak prijali uznesenie proti jeho vôli, neprotestoval. Ani proti tomu, ak zložili na neho satirickú veršovanku. Tvrdil: „V&nbsp;slobodnom štáte má byť aj sloboda reči a&nbsp;zmýšľania.“
Tiberius obmedzil výdavky na hry a&nbsp;zápasy, staral sa o&nbsp;poriadok a&nbsp;bezpečnosť v&nbsp;Ríme, vydal nariadenia proti predražovaniu i&nbsp;mnohé ďalšie. Moc však korumpuje. Veľká moc veľmi korumpuje. A&nbsp;rímsky cisár, vládca obrovskej ríše, mal priam neobmedzenú moc. Časom sa prejavovali jeho zle utajované chyby. Už ako nováčika vo vojsku ho pre priveľkú náklonnosť k&nbsp;pitiu nazývali Biberius namiesto Tiberius. Caesar a&nbsp;Augustus, jeho predchodcovia, popíjali len mierne, Tiberius sa vínu oddával nesmierne.
Suetonius, autor životopisov rímskych cisárov, zaznamenáva: „Keď sa ako cisár zaoberal myšlienkou mravnej obrody v&nbsp;štáte, strávil v&nbsp;pití a&nbsp;hodovaní dva dni a&nbsp;noci idúce po sebe s&nbsp;Pompeiom Flaccom a&nbsp;Luciom Pisónom. Jedného hneď vymenoval za správcu provincie Sýrie a&nbsp;druhého za mestského prefekta.“ Úrady začal rozdávať podľa náklonnosti k&nbsp;alkoholu. Suetonius: „Úplne neznámeho uchádzača o&nbsp;kvestúru uprednostnil pred najurodzenejšími mužmi, lebo na hostine vypil po jeho prípitku celú amforu vína.“ Napokon založil nový úrad, ktorého úlohou bolo starať sa o&nbsp;pobavenie.
V&nbsp;Tiberiovi sa začala prejavovať podozrievavosť a&nbsp;nedôvera. Aj voči najbližším. Pod rôznymi zámienkami sa zmocňoval majetku iných. Neskôr sa usadil na Capri. Obľúbil si tento ostrov obklopený strmými skaliskami,&nbsp;hlbočizným morom a&nbsp;prístupný len z&nbsp;jednej strany. Po čase sa celkom prestal zaujímať o&nbsp;osudy ríše. O&nbsp;to väčšmi sa zaujímal o&nbsp;orgie s&nbsp;devami a&nbsp;mladíkmi. Z&nbsp;Capri urobil ostrov rozkoše, chlipnosti, oplzlosti. Aj krutosti. Domnelých previnilcov a&nbsp;nepriateľov dal zhadzovať zo skál do mora. Napokon sa sprotivil sám sebe. Napísal senátu: „Nech ma bohovia a&nbsp;bohyne strescú ešte krutejšie, ako to sám tuším, keď už takto zo dňa na deň hyniem.“

<h2>Kráľova kapitulácia</h2>
Václav IV. sa dlho-predlho ťahal za prsty so šľachtou. Najprv s&nbsp;českou (bol českým kráľom), neskôr s&nbsp;nemeckou (bol aj nemeckým kráľom). Pravdaže, ťahať sa za prsty s&nbsp;vysokou šľachtou nebola športová disciplína, zato však veľmi rozšírená. Dlho a&nbsp;intenzívne jej holdovali v&nbsp;mnohých európskych krajinách. Veľmi usilovne napríklad aj v&nbsp;Uhorsku.
V&nbsp;takomto zápase išlo o&nbsp;veľa. O&nbsp;to, ako oklieštiť moc, práva a&nbsp;napokon aj príjmy toho druhého. Václav kapituloval. Najprv pred českou šľachtou. Keď ho šľachtici zajali, musel sa vzdať časti svojich práv v&nbsp;prospech mladšieho brata Žigmunda. Potom kapituloval pred nemeckou šľachtou a&nbsp;vzdal sa titulu nemeckého kráľa. Napokon kapituloval aj pred alkoholom.
Václav IV. nadobudol chýr zhýralca, žráča a&nbsp;opilca. To šírili o&nbsp;ňom najmä jeho nepriatelia. A&nbsp;tých mal plno. Okrem iných predstaviteľov vyššieho duchovenstva, lebo aj ich moc chcel zlomiť. A&nbsp;okrem toho preto, lebo dopustil, aby sa v&nbsp;Čechách šírilo husitské hnutie.
Podľa jedného z&nbsp;týchto chýrov, keď bol opitý na poľovačke, šípom skolil mnícha. Povedal sprievodcom, že zabil jedinečné divé zviera. Keď ho upozornili, že zabil mnícha a&nbsp;nie škodnú, odsekol, že mních má byť v&nbsp;kláštore a&nbsp;nepotĺkať sa po lese. Podľa iného chýru opitý vlastnoručne sťal hlavu katovi. Mal vraj psa, ktorý zadlávil každého, na koho kráľ ukázal.
No Václavov vášnivý vzťah k&nbsp;alkoholu zaznamenali i&nbsp;objektívni historici. To, že sa na súmraku vyberal v&nbsp;prestrojení do Prahy na hostiny do domov svojich obľúbencov a&nbsp;od nich potom odchádzal v&nbsp;povznesenej nálade. I&nbsp;to, že pod vplyvom alkoholu konal prchko, podráždene, v&nbsp;neskorších rokoch v&nbsp;záchvatoch bezmocného hnevu. I&nbsp;to, že po nich upadal do stavu apatickej melanchólie či&nbsp;chorobnej apatie.
Taliansky humanista A. S. Piccolomini, neskorší pápež Pius II., napísal o&nbsp;Václavovi: „Bol svojmu otcovi Karolovi IV. úplne nepodobný, oddaný rozkošiam, vyhýbajúci sa práci, oveľa dbalejší vína ako kráľovstva svojho.“ Čo priviedlo kráľa k&nbsp;takému nemiernemu holdovaniu alkoholu? Výhovoriek býva mnoho, dôvod jediný. On zdôvodňoval svoju záľubu ustavičným pálením v&nbsp;hrdle. A&nbsp;páli ho v&nbsp;hrdle vraj preto, lebo sa ho pokúšajú otráviť. Nikomu už nedôveroval, trýznil ho ustavičný strach.
<h2>Cár naháňal hrôzu</h2>
Neobmedzená moc je nebezpečná. Neobmedzenú moc získali rímski cisári a&nbsp;rad za radom ju zneužívali. Augustus, Tiberius, Caligula, Nero... Niektorí veľmi. Po nich ju zneužívali mnohí ďalší despoti. V&nbsp;šestnástom storočí ruský cár Ivan Hrozný. Moc si vydobyl v&nbsp;ustavičnom boji so šľachtou, s&nbsp;bojarmi.
Bol to neľútostný boj. Jeho obeťou sa stala aj Ivanova matka - zavraždili ju. Ešte ako chlapec on sám smrti len zázrakom unikol. Bojari chceli všetky privilégiá, nijaké povinnosti a&nbsp;cára, ktorý by ich poslúchal. Dlhé roky sa tiahli krvavé boje medzi cárom a&nbsp;bojarmi. Krutá doba, kruté mravy. Aj cár sa stal krutým. Z&nbsp;dôverčivého mladíka sa stal tvrdý vládca. Alebo zdedil dispozície?
Kľúč nadobudol od rodičov - povedali by asi psychológovia - a&nbsp;zámku poskytla doba? Jeho krutosti padli za obeť tisícky ľudí. Pre domnelé sprisahanie dal povraždiť obyvateľov Novgorodu a&nbsp;Pskova a&nbsp;tieto slávne kupecké mestá zničil. Padali hlavy príslušníkov vyššej i&nbsp;nižšej šľachty, ale aj iných vrstiev. Padali hlavy kňazov, kupcov, poddaných. Padali hlavy mnohých ľudí v&nbsp;jeho najbližšom okolí, priateľov, príbuzných.
Naháňal hrôzu. Marfa Vasilievna Sobakinová, jeho tretia manželka, zomrela šestnásť dní po sobáši - pravdepodobne z&nbsp;hrôzy pred ním. Piatu manželku v&nbsp;poradí obvinil z&nbsp;nevery a&nbsp;vlastnoručne ju zabil. Po záchvatoch zúrivosti sa ho často zmocňovali návaly ľútosti a&nbsp;výčitky svedomia.
Cár Ivan prepadol aj orgiám. V&nbsp;Kremli často usporadúval nekonečné pijatiky. Prejavovala sa v&nbsp;nich celá jeho zvrhlosť, ba až sadizmus. Pri jednej z&nbsp;takýchto pijatík mu alkohol natoľko zatemnil rozum, že zbil svojho najstaršieho syna Ivana a&nbsp;ten na následky bitky zomrel.
Neobmedzená, nekontrolovaná moc nadobudla zvrátenú podobu. Nezastavil ju ani takýto ohavný skutok? Po ňom cár prepadol šialenstvu. Často sa ho zmocňoval kŕčovitý plač, po nociach nechtami škriabal steny spálne. Dával kláštorom peniaze, aby mnísi vymodlili spásu druhému synovi, takmer rovnako hriešnemu ako on sám.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/historia/kokain-korunovane-hlavy-minulosti-premohla-skor-pijatika" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII</a></h3>
Napodiv, historici hodnotia Ivana IV. ako vzdelaného a rozhľadeného panovníka, ktorý posilnil ústrednú moc na úkor odstredivých síl. Ale pre svoju bezhraničnú krutosť často spojenú s chorobnými záchvatmi mu dejiny prisúdili prídomok Hrozný.&nbsp;
Text: Ladislav Švihran

Kokaín? Korunované hlavy v minulosti premohla skôr pijatika

Výber pre vás

Kokaín? Korunované hlavy v minulosti premohla skôr pijatika

Súvisiace články

Atentát, ktorý zmenil Ameriku: Černosi už nemusia uvoľňovať miesto bielym pasažierom

Záhady morských príšer: Námorníci stretávali obludy, v skutočnosti videli TOTO!

Záhady príšer: Námorníci videli obrovskú hlavu a krk pokrytý hrivou. Pobaví vás, čo to bolo!

Guľka pre Benita: Mussoliniho mŕtve telo zavesili na stožiar. Aby pripomenulo zverstvá fašistov

Pirátka v sukni: Velila stovkám mužov, rešpekt pred ňou mala aj kráľovná Alžbeta

Výber pre vás