Venuje sa historickým a športovým témam, hlavne horolezeckým. 
Autor či spoluautor vyše 30 kníh z oblasti športovej literatúry faktu.

Milan Vranka

Hoci najstaršie dostihy na starom kontinente Veľká pardubická stee­plechase sa behajú s prestávkami od roku 1874, kone zo slovenských stajní sa do nich zapojili až po druhej svetovej vojne. A tak prvýkrát vyhral kôň reprezentujúci slovenskú stajňu až v 66. ročníku v roku 1955. Bol ním 19/51 Furioso XIV z vtedajšieho Štátneho žrebčína Topoľčianky v sedle s Jozefom Čajdom. Odvtedy uplynulo 65 rokov.

Ryšiak s&nbsp;komplikovaným menom 19/51 Furioso XIV sa narodil v&nbsp;roku 1948. Topoľčianski plemenári ho kúpili v&nbsp;roku 1951 vo vojenskom žrebčíne Hostouň na&nbsp;Šumave. Jeho otcom bol Furioso XIV a&nbsp;matkou plnokrvná kobyla 119 Selecta.

Na&nbsp;dostihovej dráhe sa objavil v&nbsp;roku 1952 s&nbsp;jazdcom Pavlom Kováčom. Kariéru odštartoval druhým miestom v&nbsp;rovinovom zápolení v&nbsp;Malackách. Pri ďalších šiestich štartoch dvojica nenašla premožiteľa a&nbsp;po&nbsp;piatich rovinových triumfoch sa so sezónou rozlúčila víťazstvom aj v&nbsp;steeplechase.

V&nbsp;nasledujúcich sezónach súťažil už len na&nbsp;prekážkach. V&nbsp;roku 1953 naďalej sedlaný Kováčom zaznamenal päť víťazstiev na&nbsp;prútených prekážkach, vo dvoch steeplechase však tréner Emil Šulgan posadil do&nbsp;jeho sedla ďalšieho zo silnej generácie jazdcov z&nbsp;Topoľčianok, Jozefa Čajdu. V&nbsp;Bánovciach nad Bebravou na&nbsp;3&nbsp;200 metrov zvíťazili a&nbsp;v&nbsp;Kladrubskej cene v&nbsp;Pardubiciach skončili na&nbsp;rovnakej dištancii na&nbsp;šiestom mieste.

V&nbsp;ďalšom roku už sa objavoval na&nbsp;jeho chrbte iba Čajda a&nbsp;pripísali si na&nbsp;konto vo všetkých siedmich štartoch iba víťazstvo. Aj na&nbsp;záver sezóny v&nbsp;Pardubiciach v&nbsp;Jesničanskej cene na&nbsp;3&nbsp;600 metrov.

V roku 1955 sa ryšiak - už so stálym jazdcom, 36-ročným Jozefom Čajdom - cielene pripravoval na štart vo Veľkej pardubickej, najťažších prekážkových dostihoch na kontinente. Starostlivo na to dohliadal tréner Emil Šulgan, ktorý bol v rokoch 1948 - 1951 dokonca riaditeľom štátneho žrebčína. Štábny kapitán s aristokratickým vystupovaním nebol síce v 50. rokoch politicky prijateľný na vedúcu pozíciu v štátnom podniku, zato jeho nepopierateľné kvality využívali pri príprave koní ako šéfa výcviku. On sám prešiel tvrdým vojenským jazdeckým drilom, absolvoval i povestný dvojročný vyšší jazdecký kurz v&nbsp;Pardubiciach. Následne ho pridelili do&nbsp;jazdeckého pluku vo Vysokom Mýte a&nbsp;v&nbsp;roku 1938 sa stal vedúcim výcviku vo vojenskom žrebčíne Houstoň pri Domažliciach. Po&nbsp;rozbití Československa sa nitriansky rodák podieľal na&nbsp;evakuácii tamojšieho žrebčína do&nbsp;Motešíc.

„Inteligentný, pedantný, trpezlivý a&nbsp;navyše s&nbsp;veľkou noblesou,“ tak charakterizuje trénera Emila Šulgana uznávaný turfový odborník Marián Šurda, bývalý dlhoročný riaditeľ Závodiska Bratislava. Zdôrazňuje vysoký podiel trénera na&nbsp;príprave Furiosa. „Používal tak­zvaný intervalový tréning s&nbsp;akcentom na&nbsp;vytrvalosť s&nbsp;cieľom štartovať vo Veľkej pardubickej.“ V&nbsp;areáli chovného objektu Breziny mali postavené kópie niektorých náročných skokov z&nbsp;Pardubíc.

Po&nbsp;dvoch druhých miestach vo Svätom Jure na&nbsp;4&nbsp;000 a&nbsp;6&nbsp;000 metrov nič nebránilo tomu, aby sa 23. októbra 19/51 Furioso XIV v&nbsp;sedle s&nbsp;razantným a&nbsp;nebojácnym Čajdom postavili na&nbsp;štart 66. ročníka Veľkej pardubickej, vtedy s&nbsp;dotáciou 60-tisíc československých korún. Zišlo sa na&nbsp;ňom rekordné pole dvadsiatich koní aj z&nbsp;krajín bývalého socialistického bloku. Dobrá povesť sprevádzala najmä kone z&nbsp;vtedajšieho Sovietskeho zväzu. S&nbsp;Taxisovou priekopou si poradila len polovica koní - deväť ich popadalo a&nbsp;jeden obávanú štvrtú prekážku odmietol preskočiť.

Čajda zvládol na&nbsp;taxise kolíziu s&nbsp;iným koňom a&nbsp;pokračoval. Vytvorila sa štvorčlenná vedúca skupina. Na&nbsp;hadej priekope spadol sovietsky Nefrit. Na&nbsp;veľkých záhradkách trochu zakolísal Čajdov Furioso, ale kontakt nestratili. Naopak, jazdec využil perfektnú prípravu koňa a&nbsp;za&nbsp;Havlovým skokom sa postupne odpútal od&nbsp;dvojice prenasledovateľov. Sedemročný topoľčiansky polokrvník 19/51 Furioso XIV napokon suverénne zvíťazil a&nbsp;získal historicky prvé víťazstvo pre slovenskú stajňu. Za&nbsp;všetko hovorí výrok rozhodcov, ktorý znel: zadržane o&nbsp;trinásť dĺžok - ďaleko - ďaleko… Bolože to v&nbsp;Topoľčiankach a&nbsp;širokom okolí slávy!

Prečo potom víťaz Veľkej pardubickej dva roky nebehal, sa v&nbsp;dostihových archívoch neuvádza. Vysvetlenie bolo pritom jednoduché. „Na&nbsp;základe úspešnej dostihovej kariéry bol 19/51 Furioso XIV zaradený do&nbsp;chovu,“ ozrejmuje šéf marketingu súčasného Národného žrebčína Topoľčianky Emil Kovalčík. „Od&nbsp;roku 1955 pôsobil v&nbsp;žrebčíne v&nbsp;Motešiciach ako plemenník pod číslom 422 Furioso XXVII. Z&nbsp;jeho potomstva tam bola zaradená do&nbsp;chovu jedna chovná kobyla.“

V roku 1958 sa nečakane objavil v rovinových dostihoch, v ktorých kedysi začínal, a v sedle s Karolom Uhreckým dobehli na štvrtej pozícii. Jedenáste miesto v Trenčíne v&nbsp;steeplechase na&nbsp;4&nbsp;000 metrov opäť s&nbsp;Uhreckým bolo definitívnym koncom športovej kariéry prvého slovenského víťaza Veľkej pardubickej. Celkovo štartoval 26-krát, pričom dvadsaťkrát zvíťazil a&nbsp;tri razy skončil druhý.

„Po&nbsp;jeho presunutí z&nbsp;Motešíc do&nbsp;Topoľčianok pôsobil od&nbsp;roku 1958 do&nbsp;roku 1965 ako kmeňový plemenník pre teplokrvné stádo kobýl,“ poznamenáva Emil Kovalčík. „Do plemennej knihy bol v Topoľčiankach zapísaný pod číslom 104 Furioso XXVII. V Topoľčiankach bolo po ňom zaradených do chovu šesť plemenných kobýl. Potomkovia sa uplatnili nielen v chove, ale aj v športe. Mnohí boli odpredaní &nbsp; za devízy do zahraničia, aj do Nemecka. Dá sa povedať, že sa stal otcom vynikajúcich matiek, žiaľ, nie plemenníkov.“

Jozef Čajda sa na&nbsp;štarte Veľkej pardubickej predstavil ešte raz v&nbsp;roku 1957 v&nbsp;sedle Korzičana. Po&nbsp;páde dostihy nedokončili. Po&nbsp;odchode do&nbsp;Nového Tekova v&nbsp;roku 1960 sa nejaký čas zameral na&nbsp;klusáky, jazdil v&nbsp;sulke.

Neskôr sa venoval chovu koní a&nbsp;mladým adeptom jazdenia. Skoro dvadsať rokov pôsobil v&nbsp;jazdeckom oddiele Štátneho majetku Strednej poľnohospodárskej technickej školy Zlaté Moravce na&nbsp;Čiernej doline. „To mu sedelo. Robil síce v&nbsp;skromných podmienkach, ale bol sám sebe šéfom,“ mieni Marián Šurda. „Mohol si všetko vytvárať na&nbsp;svoj obraz.“

Čajda bol rodák zo Zlatých Moraviec. V&nbsp;štrnástich nastúpil ako učeň do&nbsp;Topoľčianok, kde výcvik viedol ruský emigrant Osip Osipovič Slobodinskij. Rád o&nbsp;tom období potom rozprával svojim zverencom historky. „Slobodinskij, keď ich chcel za&nbsp;niečo potrestať, zatváral ich vraj do&nbsp;debny na&nbsp;ovos. Pri hyperaktívnej Čajdovej povahe ani nečudo, že aj on strávil v&nbsp;debni nejaké to popoludnie,“ rozpráva jeden z&nbsp;jeho neskorších zverencov z&nbsp;Čiernej doliny František Grácz, dnes výkonný riaditeľ    Zväzu chovateľov koní na&nbsp;Slovensku, ktorý sa venuje aj chovateľskej a&nbsp;jazdeckej histórii na&nbsp;Slovensku.

„Čajda, Hrúzik, Pružinský i&nbsp;ďalší boli absolventmi tvrdej Slobodinského školy,“ pridáva Marián Šurda, pochádzajúci z&nbsp;Topoľčianok. „Osip bol bielogvardejský dôstojník, ktorý ušiel pred boľševikmi z&nbsp;Ruska. U&nbsp;nás vychoval celú jednu generáciu úspešných jazdcov. Keď pred koncom vojny musel odísť pred postupujúcou Sovietskou armádou, jeho úlohy sa ujal Emil Šulgan. Aj on mal v&nbsp;sebe tvrdý vojenský režim. Napokon, prevzal to od&nbsp;nich aj Čajda. Keď išiel so svojimi zverencami na&nbsp;vychádzku, museli ísť pekne zoradení a&nbsp;na&nbsp;pokyn. Vedel mladých motivovať, zapáliť pre kone.“

Na&nbsp;výcvik k&nbsp;Čajdovi do&nbsp;Čiernej doliny radi chodili. „Ja som uňho jazdil pätnásť rokov,“ hovorí František Grácz. „Choval dostihové kone, vždy mal v&nbsp;maštali nejakého plnokrvníka, ale robili sme aj parkúr, chodili sme na&nbsp;parkúrové preteky. Boli roky, keď som bol na&nbsp;majeri každý deň. Mal dar zaujať mladých. Vedel pútavo rozprávať o&nbsp;tom, čo zažil, a&nbsp;my sme ho radi počúvali. Na&nbsp;druhej strane nie celkom rád odovzdával svoje vedomosti.“

Jozef Čajda mal tri deti, syna a dve dcéry. Nik z jeho potomkov, ale ani nik z jeho predkov sa koňom nevenoval. Manželka Júlia sa však v päťdesiatke naučila jazdiť. „Mal dobré meno, vyhrať Veľkú pardubickú vzbudzuje rešpekt na celý život,“ hovorí bývalý riaditeľ Závodiska Bratislava Marián Šurda. „Vždy som sa k nemu správal s úctou a pokorou, aj keď som nastúpil na miesto tajomníka Závodiska. Hoci som bol mladý, aj on bol ku mne úctivý. Pamätám si, ako mi povedal: Mám rád múdrych ľudí, ktorí sa koňom a dostihom rozumejú. Od takej legendy to bola pre mňa poklona. Naopak, neznášal mudrlantov.“

Prvý slovenský jazdec, ktorý vyhral Veľkú pardubickú, zomrel po&nbsp;ťažkej chorobe v&nbsp;roku 1984 vo veku 63 rokov.

Tréner Emil Šulgan ho prežil o rok. Po odchode z Topoľčianok po štrnástich rokoch v roku 1962 prešiel do neďalekého Nového Tekova, kde zodpovedal za výcvik koní a jazdcov. Významnú stopu zanechal aj v jazdeckých oddieloch Hipológ či Žižka v Bratislave. Ako odborníka ho angažovali do slovinskej Lipice, kde dva roky viedol drezúrny výcvik slávnych lipicanov.„Je považovaný za zakladateľa klasickej jazdeckej školy v Lipici,“ vraví Emil Kovalčík. Pozývali ho na tréningové ukážky a prednášky i do Nemecka a Talianska. „Ešte aj v osemdesiatke dochádzal ku koňom v Šamoríne, najmä k svojmu obľúbenému arabskému žrebcovi po Siglavym Bagdadym,“ zdôrazňuje Marián Šurda. „Pán radca Šulgan bol studnicou jazdeckej múdrosti.“ Jazdecký rytier a džentlmen vo veku 82 rokov podľahol tretiemu infarktu.&nbsp;

&nbsp;bohatej listine 129 víťazov Veľkej pardubickej figuruje pätica koní, ktoré dosiahli prvenstvá pre slovenskú stajňu:

1955 - 19/51 Furioso XIV - Štátny žrebčín Topoľčianky, jazdec Jozef Čajda, tréner Emil Šulgan

1966 - Nestor - Štátny plemenársky ústav Prešov, jazdec a&nbsp;tréner Tibor Kňazík

1978 - Lancaster - Plemenársky podnik Šamorín, jazdec Jiří Kasal, tréner Harry Petrlík starší

1990 - Libentína - Plemenársky podnik Motešice, jazdec Karel Zajko, tréner František Holčák

1992 - Quirinus - Poľnohospodárske družstvo Senica, jazdec Jaroslav Brečka, tréner Pavel Kalaš

Potomkov prvého víťaza Veľkej pardubickej zo slovenskej stajne predávali za devízy do Nemecka

Výber pre vás

Potomkov prvého víťaza Veľkej pardubickej zo slovenskej stajne predávali za devízy do Nemecka

Súvisiace články

Štiavnica má alternatívne platidlo: Vrátilo sa zo 17. storočia

Tomu sa hovorí irónia osudu: Domorodci zjedli moreplavca Cooka, lebo ho považovali za boha!

Kedy bude sprístupnená Krásna Hôrka? Neuveríte, aká bola jej najdlhšia rekonštrukcia v histórii

Posadnutý sexom: Šokoval, ale pre svetové celebrity bola česť pózovať mu

Tvrdou rukou: Jurij Andropov zatočil so súdruhmi, ktorí si poriadne nakradli!

Výber pre vás