Dušan Valent

Na Kryme žijú približne dva milióny ľudí. Väčšina z&nbsp;nich sú Rusi a&nbsp;Ukrajinci, národy osídľujúce polostrov od&nbsp;konca 18. storočia. Jeden z&nbsp;desiatich obyvateľov patrí medzi Krymských Tatárov, ešte pred sto rokmi najpočetnejšiu skupinu miestneho obyvateľstva. Predtým Krym osídľovalo množstvo iných národov. Jedným z&nbsp;nich boli Góti.

„Krym musíme vyčistiť od&nbsp;všetkých cudzincov a&nbsp;osídliť ho Nemcami,“ vyhlásil v&nbsp;lete 1941 Adolf Hitler. Führer krátko nato polostrov anektoval. Krym považoval za&nbsp;germánsky a&nbsp;právo naň odôvodňoval prítomnosťou starovekých Gótov, ktorých - chybne - považoval za&nbsp;predkov všetkých Germánov. Po&nbsp;„opätovnom“ germánskom osídlení Krymu Hitler dokonca plánoval vybudovať diaľnicu spájajúcu Krym s&nbsp;Nemeckom a&nbsp;chcel polostrov premenovať na&nbsp;Gotenland, čiže „krajinu Gótov“. Mesto Simferopol sa malo stať Gotenburgom a&nbsp;Sevastopol Theodorichshafenom, na&nbsp;počesť slávneho gótskeho kráľa Teodoricha Veľkého (454 - 526), ktorý zhodou okolností na&nbsp;Krym nikdy nevkročil.

Po&nbsp;vojne sa situácia obrátila. Krym sa stal súčasťou Sovietskeho zväzu. Okrem toho, že Sovieti deportovali značnú časť tatárskej populácie na&nbsp;Sibír, vynaložili nemalé úsilie, aby vymazali akúkoľvek asociáciu Krymu s&nbsp;Gótmi. Ako upozorňuje krymský historik Nikita Chrapunov, nálezy gótskych artefaktov sa opisovali bez zmienky o&nbsp;tomto etniku a&nbsp;jeho dávno známe pamiatky sa začali prisudzovať Skýtom, Sarmatom či Slovanom. Hocikomu, len nie Gótom.

Fakt je, že začiatkom 20. storočia na&nbsp;Kryme už žiadni Góti dávno nežili. Kam sa podeli? A&nbsp;ako sa na&nbsp;Krym vôbec dostali?

Góti boli východogermánske etnikum, ktorého korene zrejme siahajú do&nbsp;južného Švédska. Začiatkom nášho letopočtu už podľa rímskych autorov sídlili v&nbsp;povodí Visly v&nbsp;severnom Poľsku. Počas nasledujúcich storočí expandovali smerom k&nbsp;pobrežiu Čierneho mora, kde potlačili iránskych Sarmatov a&nbsp;stali sa dominantnou mocnosťou. Počas 3. a&nbsp;4. storočia gótski panovníci ovládali obrovské územie siahajúce od&nbsp;Baltského až po&nbsp;Čierne more a&nbsp;na&nbsp;východe až po&nbsp;Ural. Ich sláva pri Čiernom mori napokon stroskotala v&nbsp;roku 375 na&nbsp;kopytách kočovných Hunov.

Časť gótskej populácie pred nájazdníkmi ustúpila až do&nbsp;Panónie (kde si ich Huni podmanili). Iní zamierili na&nbsp;južný Krym. Pridali sa ku Gótom, ktorí tam sídlili už viac ako storočie a&nbsp;ktorí medzičasom stihli prispieť k&nbsp;pádu miestneho Skýtskeho kráľovstva zničením jeho hlavného mesta Neapolisu.

Góti si na&nbsp;Kryme udržali kultúrnu svojráznosť približne 400 rokov. Potom sa ich pohrebné zvyklosti a&nbsp;artefakty už nedali odlíšiť od&nbsp;miestnych Byzantíncov (Grékov). Túto kultúrnu asimiláciu podporila skutočnosť, že medzičasom prijali ortodoxné kresťanstvo. Na&nbsp;Krym sa postupom času dovalili mnohé ďalšie etniká: okrem iného Huni a&nbsp;starí Bulhari (4. storočie), Chazari (8. storočie), Kumáni (10. storočie) a&nbsp;Tatári (13. storočie).

Hoci sa Góti kultúrne asimilovali byzantskej populácii polostrova, udržali si etnickú identitu aj jazyk. Na&nbsp;južnom Kryme naďalej existovali gótske kniežatstvá. Posledné a&nbsp;azda najvýraznejšie z&nbsp;nich, kniežatstvo Gothia známe ako Theodoro, vzniklo v&nbsp;13. storočí. Obyvateľstvo už tvorila zmes národov, okrem krymských Gótov a&nbsp;Grékov aj Alanov, starých Bulharov, Karaitov, Kypčakov, Čerkesov a&nbsp;ďalších. Podľa niektorých historikov sa tieto etniká v&nbsp;Gothii postupne zmiešali do&nbsp;nového národa hovoriaceho po&nbsp;grécky, vyznávajúceho ortodoxné kresťanstvo.

Gothia bola počas svojej turbulentnej tristoročnej histórie zväčša vazalom väčších mocností, predovšetkým Trapezuntského cisárstva, ktoré vzniklo v&nbsp;niekdajších byzantských územiach okolo Čierneho mora, a&nbsp;mongolsko-turkického chanátu Zlatá horda, následníka&nbsp;Mongolskej ríše. Vrchol moci toto kniežatstvo dosiahlo počas 15. storočia, čiže krátko pred zánikom. V&nbsp;roku 1475, po&nbsp;dobytí jeho hlavného mesta Mangupu, sa územie Gothie stalo súčasťou Krymského chanátu, čo bol štátny útvar Krymských Tatárov, podriadený Osmanskej ríši. Obrane Mangupu pred jej pádom údajne velila dvojica gótskych bratov. Ide o&nbsp;posledné známe osoby, ktoré na&nbsp;základe historických záznamov môžeme spoľahlivo označiť za&nbsp;krymských Gótov.

Hoci sa väčšina obyvateľov Gothie stala súčasťou nového, zmiešaného etnika, existujú indície, že v&nbsp;horách kniežatstva sa gótske etnikum nezmiešalo s&nbsp;inými obyvateľmi a&nbsp;udržalo si jazyk aj&nbsp;pôvodnú gótsku identitu (alebo aspoň povedomie o&nbsp;nej) o&nbsp;niekoľko storočí dlhšie. Zaujímavá indícia pochádza z&nbsp;konca 18. storočia, obdobia, keď sa Krym dostával do&nbsp;ruskej sféry vplyvu a&nbsp;imperátorka Katarína Veľká (1729 - 1796) nariadila presídlenie kresťanskej populácie polostrova do&nbsp;oblasti severne od&nbsp;Azovského mora. Generál Aleksandr Suvorov (1730 - 1800) uviedol, že mnohí „horskí Tatári“ chceli ísť spolu s&nbsp;kresťanmi, „lebo ich predkovia pred mnohými generáciami boli kresťania a&nbsp;považovali sa za&nbsp;Gótov“.

Ešte pozoruhodnejšie sú správy ruského arcibiskupa a&nbsp;polyglota Stanisława Siestrzeńcewicza-Bohusza (1731 - 1826). Rodák z&nbsp;Poľska navštívil „gigantické ruiny“ Mangupu, kde našiel niekoľko starých, obývaných chatrčí. „Sú to potomkovia starodávneho ľudu, ktorý je očividne odlišný od&nbsp;ostatného obyvateľstva. Vlastnosti aj dialekt týchto ľudí sú celkom odlišné od&nbsp;ich susedov,“ napísal biskup. „Vzhľad týchto starých ľudí, žijúcich uprostred ruín, ma presvedčil, že neúprosne plynúci čas sa predsa len zľutoval nad poslednými zvyškami dávneho gótskeho národa.“ Siestrzeńcewicz-Bohusz taktiež explicitne uviedol, že v&nbsp;„historickom kraji Gótov“ dodnes žijú „Tatári“ hovoriaci dialektom podobným dolnej nemčine. Vyznávali síce islam, poľskému učencovi však povedali, že ich predkovia boli kresťania.

Zvyšky krymských Gótov nachádzali bádatelia a&nbsp;cestovatelia aj na&nbsp;sklonku 19. storočia. Rusko-nemecký germanista Fiodor Braun (1862 - 1942) napríklad narazil na&nbsp;dve desiatky osád, ktorých obyvatelia síce nehovorili germánskym jazykom, ale od&nbsp;Grékov a&nbsp;Tatárov z&nbsp;okolia sa odlišovali vysokou postavou a&nbsp;svetlými vlasmi. Braun, ale aj niektorí moderní bádatelia ich považujú za&nbsp;posledný „relikt“ Gótov Krymu. „Tatári žijúci v&nbsp;niekoľkých krymských osadách, ktorých obyvatelia sa odlišujú od&nbsp;obyvateľov susedných osád vysokým vzrastom a&nbsp;inými škandinávskymi črtami, boli s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou potomkami Gótov,“ napísal o&nbsp;nich ruský etnológ V. E. Vozgrin.

Časy, keď nacionalistická propaganda zveličovala alebo znevažovala význam krymských Gótov, sú našťastie dávno preč. Aj v serióznom bádaní o krymských Gótoch však nastal výrazný zvrat. Mnohí bádatelia dnes pochybujú, či v prípade krymských Gótov išlo o&nbsp;„skutočných“ Gótov! V&nbsp;minulosti sa totiž ako Góti často označovali akíkoľvek dávni Germáni.

Kontroverziu by mohol vyriešiť jazyk krymských Gótov. Problém je, že z&nbsp;krymskej gótčiny poznáme asi len sto výrazov. Väčšinu z&nbsp;nich zaznamenal flámsky ambasádor Ogier Ghiselin de Busbecq (1522 - 1592). Jeho svedectvo je však problematické, lebo čerpal od&nbsp;ľudí, ktorí ovládali krymskú gótčinu len ako druhý jazyk a&nbsp;ich materinským jazykom bola gréčtina. Aj jazykovedci    majú podozrenie, že jeho zápis krymsko-gótskych výrazov ovplyvnil Busbecqov vlastný jazyk, holandčina.

Napriek tomu je očividné, že jazyk krymských Gótov pripomína gótčinu. Napríklad číslovka sedem znela v&nbsp;krymskej gótčine sevene, zatiaľ čo v&nbsp;„štandardnej“ gótčine sibun. Mnohé iné výrazy sú veľmi podobné, napríklad ruka (handa - handus), dom (hus - hūs), dážď (reghen - rign) či spievať (singen - siggwan). Väčšina jazykovedcov sa však dnes zhodne, že jazyk krymských Gótov nemohol vzniknúť zo „štandardnej“&nbsp;gótčiny. Ako si túto situáciu vysvetliť?

Možností je viacero, najviac zástancov má hypotézu, podľa ktorej krymská gótčina predstavuje vlastnú vetvu východnej germánčiny, príbuznú, ale nezávislú od&nbsp;gótčiny. Ak je pravdivá, krymskí Góti v&nbsp;skutočnosti neboli „pravými“ Gótmi, hoci ich takto vnímali stredovekí a&nbsp;novovekí autori, a&nbsp;eventuálne takto vnímali aj sami seba. V&nbsp;skutočnosti ich možno považovať skôr za&nbsp;akýsi „bratský národ“ Gótov. Dokonca sa uvažuje, že pod správami o&nbsp;krymských Gótoch sa v&nbsp;skutočnosti skrýva nie jedno germánske etnikum, ale viacero viac či menej príbuzných.

Nebolo by to nečakané. Historici už dávno nevnímajú „sťahovanie národov“ ako presun jednoliatych etnických skupín. Antickí a stredovekí autori síce hovorili o tiahnutí Hunov, Vandalov, Skýtov a iných. V skutočnosti sa presúvali kmeňové zväzy tvorené rôznymi, príbuznými aj celkom odlišnými etnikami. A tak to zrejme bolo aj v prípade Gótov.&nbsp;

prelome letopočtov bol Krym súčasťou Skýtskeho kráľovstva. Neskôr sa časti jeho územia stali súčasťou Rímskej ríše a&nbsp;jej nástupníckej Byzantskej ríše, Kyjevskej Rusi (10. - 13. storočie), Chazarskej ríše (8. - 10. storočie), Zlatej hordy (13. - 15. storočie) a&nbsp;Krymského chanátu (15. - 18. storočie). V&nbsp;roku 1783 Krym anektovalo Ruské impérium, v&nbsp;rokoch 1941 - 1944 ho anektovalo nacistické Nemecko. V&nbsp;roku 1954 sa Krym stal súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Dnes je de facto súčasťou Ruskej federácie, aj keď anexiu z&nbsp;roku 2014 neuznáva Ukrajina ani väčšia časť medzinárodného spoločenstva.

Sny o Gotenlande: Hitler mal s krymskými Gótmi megalomanské plány

Výber pre vás

Sny o Gotenlande: Hitler mal s krymskými Gótmi megalomanské plány

Súvisiace články

Jatky v mene Boha: "Muži sa brodili v krvi," píše kronikár o dobytí Jeruzalema križiakmi

Príbeh sexi rebela: James Dean na vzhľad nikdy nedbal, Reaganovi prekážala jeho spontánnosť

Kúzelník na love duchov: Veľký Houdini privádzal šarlatánov do nepríčetnosti

Tomáš G. Masaryk: 2 krát 2 je 4, len katolicizmus v škole hovorí, že 2 krát 2 je 5

Maja a Goya: Najzmyselnejšia španielska maľba skrýva pikantný príbeh lásky

Výber pre vás