VIDEO Nevidiaci maratónec Pavol Kéri strávil leto v USA. Prišiel o zrak, tak Ameriku ohmatával

Pri havárii prišiel o zrak, no na život nezanevrel. Nevidiaci maratónec strávil leto v Amerike

Nevidiaci maratónec Pavol Kéri precestoval v lete Ameriku. Zašiel do galérii a splavil rieku

Ján Dzúr

Vyučil sa za stolára, pracoval v&nbsp;drevárskej firme. Bol však mladý, chcel skúsiť svet, a&nbsp;tak sa v&nbsp;roku 2006 vybral z&nbsp;Liptova za lepším životom do Birminghamu. „Zamestnal som sa vo fabrike na tesnenia. Robota bola ľahšia ako na Slovensku, peňazí viac. Čo na tom, že sme sa štyria tlačili v&nbsp;prenajatom karavane, kde som už v&nbsp;jeseni spával v&nbsp;spacom vaku aj pod perinou,“ vráti sa do minulosti sympatický chlap, ktorý pár týždňov po príchode na ostrovy viezol kamarátky na rannú zmenu. Za volantom auta dostal mikrospánok, narazil do mosta a&nbsp;prišiel o&nbsp;zrak.

Lekári Pavla (47) uisťovali, že aspoň v&nbsp;jednom oku mu ostane svetlocit, aby rozoznal noc odo dňa, no jeho svet sa ponoril do temnoty. „Prvý rok som sedel sám doma v&nbsp;úplnej tme a&nbsp;zaháňal chmúrne myšlienky. Učil som sa chodiť s&nbsp;paličkou, počúval som rádio a&nbsp;aj televízor. Taký komisár Derrick je pre nevidiacich dokonalý,“ prekvapí nás Pavol. Necelé dva roky strávil v&nbsp;škole pre zrakovo postihnutých v&nbsp;Levoči, kde sa naučil čítať Braillovo písmo. Zvládol prácu s&nbsp;počítačom, urobil si masérsky kurz a&nbsp;osamostatnil sa.

Žil v&nbsp;Bratislave, kde v&nbsp;jednom z&nbsp;útulkov zadarmo masíroval bezdomovcov, no neskôr sa vrátil domov. Pod Tatrami začal behať, cvičiť, plávať a&nbsp;otužovať sa, obľúbil si turistiku. Do hlavného mesta chodil už len darovať krvné doštičky pre onkologických pacientov. Počas jednej z&nbsp;ciest si tam však našiel priateľku, takže dnes má dva domovy. „Amerika, kde Katkini známi žijú v&nbsp;troch štátoch, nie je za rohom a&nbsp;obaja sme nevidiaci. Ja úplne, priateľka čiastočne. Našu cestu sme preto pripravovali dlhšie,“ vysvetľuje Pavol, ktorý za oceán napokon vyrazil aj s&nbsp;tromi Katkinými deťmi.

Washington, kde pristáli, si pamätal z&nbsp;akčných filmov, vnímal ho ako rušnú, betónovú metropolu. „Nikde som necítil cigaretový dym, no v&nbsp;metre sa vznášala vôňa marihuany! A&nbsp;deti mi opisovali, že všade sú davy plnoštíhlych ľudí,“ pokračuje s&nbsp;úsmevom Lipták, ktorý má rád espresso. Jeho kvalitu zisťuje čuchom, veľkosť šálky hmatom. „V&nbsp;Amerike som kávu z&nbsp;porcelánu pil iba dvakrát. Inokedy som zakaždým dostal veľký plastový pohár. Aj som sa detí pýtal: Vyzerám smädný?“ smeje sa Paľo, ktorý si ako športovec potrpí na zdravú a&nbsp;kvalitnú stravu.

V&nbsp;USA vyskúšal tradičné hamburgery, ktoré mu síce chutili, ale jesť päťkrát do týždňa ich nevládal. „Priateľkini známi chodia do práce, doma frčia na mletom mäse a&nbsp;polotovaroch alebo si za chvíľu uvaria úplne jednoduché jedlá. Katka preto radšej išla do kuchyne a&nbsp;pre všetkých ukuchtila šošovicovú polievku, prípadne ryžový nákyp. Musela si však dávať pozor, stačilo, že olej na panvici prihorel, a&nbsp;už sa rozhučal požiarny alarm,“ porovnáva Pavol. Napriek tomu, že európsku kuchyňu považuje za kulinársky lepšiu, nedopustí na reštauráciu, ktorú preslávili steaky. Ibaže stáli dvesto dolárov a&nbsp;cestovali kvôli nim tristo kilometrov.

V&nbsp;domoch, kde rodina zo Slovenska bývala, sa nevidiaci športovec zorientoval raz-dva. „Všetky boli rovnaké, montované, také, ako mi ostali v&nbsp;hlave zo seriálu Priatelia. Vrtuľa v&nbsp;nich sa točila na strope kuchyne aj obývačky, kde bol veľký gauč, stôl a&nbsp;televízor. Na parkoviskách stáli dve-tri mohutné autá, ktorých majiteľov sotva trápia nejaké emisie,“ podotýka Pavol, ktorého v&nbsp;Západnej Virgínii prekvapil hrkot konských povozov a&nbsp;riedke, takmer laznícke osídlenie. Vo väčších mestách zasa Američanom závidel autobusy, kde nevidiacich na zastávky upozorňoval silný zvukový signál.

Doteraz v úplnej tme odbehol šesť maratónov, polmaratóny už nedokáže spočítať. Pavol Kéri je však hrdý aj na svoje horské výstupy. Bol na ikonickom kopci Liptova, Poludnici, vyšiel na Kriváň, zvládol tiež zimné Babky aj Solisko. „Predo mnou po úzkych a členitých cestičkách kráča môj vodič Stanislav. V ľahších terénoch sa ho držím za plece. V ťažších v rukách drží prednú časť lyžiarskych paličiek, ja zadnú, akoby sme niesli nosidlá. Dopredu ma upozorňuje na terénne nerovnosti aj skaly, niekedy mám na nohách stúpacie železá. Zložitejší ako výstup je pre mňa zostup, vážnejšie som však doteraz nikdy nespadol,“ pochváli sa zanietený športovec.

Vyšiel na Kriváň

Hendikepovaný Slovák počas dvoch mesiacov v&nbsp;USA nikde nevynechal zoologické záhrady, kde šelmy poznával podľa vrčania a&nbsp;vtáky podľa trilkovania. Previezol sa na koni aj na staručkej parnej lokomotíve, splavil rieku, kúpal sa v&nbsp;jazerách, ochutnával miestne pivo. Navštívil galérie a&nbsp;múzeá, kde mu o&nbsp;exponátoch porozprávala Katkina dcéra Julka alebo pri nich ohmatával tabuľky s&nbsp;Braillovým písmom. Najviac zo všetkého ho však prekvapila mapa, na ktorej boli vyznačené rezervácie pre pôvodných obyvateľov Ameriky, Indiánov. „Kolonizátori im z&nbsp;obrovskej krajiny nechali omrvinku. Zarazilo ma tiež, ako sa prišelci z&nbsp;Európy správali k&nbsp;černochom, z&nbsp;ktorých otrockej práce žili. Dnes sa to však neboja priznať a&nbsp;svoju zložitú históriu bez príkras opisujú v&nbsp;múzeách,“ krúti hlavou maratónec, ku ktorému sa Američania vždy chovali úctivo a stále sa usmievali.

Okrem amerických štátnych vlajok podľa Pavla neviali na domoch a&nbsp;úradoch v&nbsp;USA žiadne iné. V&nbsp;Západnej Virgínii mu deti opísali džípy, ktoré mali na dverách veľké nálepky Donalda Trumpa. „Miestni ho podporujú, lebo nechce zatvoriť bane, ktoré tu všetkých živia,“ podotýka Slovák, ktorý tréningy nevynechal ani v&nbsp;zámorí. Spočiatku cez sociálne siete hľadal miestne kluby, ale všetky mali prázdninové voľno. Behával preto s&nbsp;Katkiným synom Dávidom, s&nbsp;ktorým sa spojil krátkou gumičkou. Dokopy takto zvládli skoro stodvadsať kilometrov.

„Som súťaživý typ. Vždy, keď bežím a&nbsp;dozviem sa, že pred nami uteká niekto iný, chcem ho dobehnúť a&nbsp;zdolať ho. Keď sa mi to podarí, opýtam sa svojho spolubežca, či v&nbsp;diaľke nevidí niekoho ďalšieho. Ak áno, postup zopakujeme,“ nezakrýva Pavol. So svojím hendikepom by sa do Ameriky neodsťahoval, no ak by bol mladý a&nbsp;zdravý, určite by si život v&nbsp;USA aspoň na pár rokov vyskúšal. Aj preto, že Američania sú vraj neuveriteľne pohodlní a&nbsp;nepraktickí. Nič si nevedia opraviť sami, na všetko si volajú firmu.

„Šikovný a&nbsp;remeselne zručný človek sa tam dokáže uchytiť a&nbsp;pekne zarobiť,“ uzatvára Pavol Kéri, pred ktorým po návrate z&nbsp;USA stojí ďalšia výzva. O&nbsp;pár týždňov nastúpi na štart Medzinárodného maratónu mieru v&nbsp;Košiciach. Už ho dvakrát zabehol, no nie je spokojný s&nbsp;časom, ktorý si tento rok chce vylepšiť.

Pavol Kéri je vynachádzavý muž. Kým si cez kovid zohnal domov stacionárny bicykel, behával v kuchyni popri kuchynskej linke. „Meria tri metre a štyridsať centimetrov, každý deň som popri nej nakrútil päť a pol kilometra. A potom som sa vo vani oblial ľadovou vodou. Našťastie, susedka v bytovke je nepočujúca, tak som mohol trénovať už o pol šiestej ráno!“ smeje sa muž, ktorého vášňou je pečenie. Vyskúšal si ho aj so známym kuchárom Ivanom Rusinom.

VIDEO Nevidiaci maratónec Pavol Kéri strávil leto v USA. Prišiel o zrak, tak Ameriku ohmatával

Súvisiace články

Vo vreckách nosil milióny. Martina Krystýneka z relácie s Tribulom po horách strážil pištoľník

Vízie Baby Vangy na rok 2024: Čaká nás vraj poriadne ťažké obdobie a osudné pre Putina

Ideál podľa Campanellu? Žiadna láska, ženy spoločné. Rozmnožujú sa podľa prísnych pravidiel

Osud sa s Neckářom nemaznal: Po páde skončil v ústave, dnes pomáha chorým

Výber pre vás