Jana Čavojská

Keď mal jedenásť, uzatváral s&nbsp;kamarátmi obchody - svoje poštové známky, plechovky a&nbsp;obaly zo žuvačiek menil za mince. Neskôr sa venoval financiám a&nbsp;bankovníctvu a&nbsp;pracoval ako obchodník vo veľkých svetových bankách. Pred jedenástimi rokmi založil spoločnosť, ktorá obchoduje s&nbsp;numizmatickými mincami a&nbsp;investičným zlatom. Tvrdí, že medzi historickými mincami z&nbsp;nášho regiónu rozozná falzifikát takmer na sto percent. Rukami mu prešli desaťtisíce mincí. Študuje ich v&nbsp;múzeách, detailne skúma pod mikroskopom. V&nbsp;hlave má kvantum informácií o&nbsp;zaujímavých minciach. Pri mnohých pozná historický kontext, najmenšie nedokonalosti v&nbsp;razbe aj kedy a&nbsp;kde sa objavili na dražbe a&nbsp;za koľko sa predali. V&nbsp;Bratislave a&nbsp;Prahe organizuje aukcie numizmatických mincí. V&nbsp;novembri minulého roka vydražili na jeho aukcii v&nbsp;Prahe desaťdukát Ferdinanda III. za viac ako milión eur. <strong>S&nbsp;ELIZEJOM MACHOM sa rozprávala JANA ČAVOJSKÁ.</strong>

Čím mince zaujmú jedenásťročné dieťa?

Zbieral ich môj dedo. Ostatné predmety, ktoré som zbieral - poštové známky, plechovky, obaly zo žuvačiek -, som vymieňal s&nbsp;inými deckami za mince. Pred jedenástimi rokmi sme založili aukčný dom. Prelínalo sa to so stupňujúcimi sa problémami na finančných trhoch. Máme tu dlhovú krízu. Štáty, ale ani korporáty nie sú schopné splácať dlhy. Tlačí sa čoraz viac peňazí. Koronakríza to ešte urýchlila. Mince a medaily z&nbsp;drahého kovu majú v&nbsp;sebe kus histórie a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;ostatnými aktívami sa správajú úplne autonómne. Keď je dobre, ich hodnota krásne rastie, keď je zle, tak rastie ešte lepšie.

Od platenia drahým kovom sme dospeli k&nbsp;virtuálnym peniazom, ktoré nie sú kryté ničím okrem dôvery ľudí v&nbsp;ne.

Je to obrovská zmena. Zlata pribudne ročne možno dva a&nbsp;pol tisíca tony. Za vyše päťtisíc rokov sa ho vyťažilo pravdepodobne okolo 190-tisíc ton. Ak by sme si to množstvo chceli predstaviť, bola by to kocka so stranou dlhou dvadsať metrov. Limitované množstvo zlata je dôvod, prečo je stále v&nbsp;devízových rezervách centrálnych bánk. Moderný systém vznikal postupne. Ako keď varíte žabu. Dnešné peniaze sú kryté len dôverou. Kráčame zlým smerom a&nbsp;je otázka času, kedy sa tento systém zrúti.

Mince z&nbsp;drahého kovu však za posledné roky získavajú na hodnote. Odkedy ich ľudia zbierajú?

Zbierali ich už rímski cisári. Významné zbierky neskôr budovali kráľovské a&nbsp;šľachtické rody. Napríklad manžel Márie Terézie František Lotrinský bol obrovský zberateľ. Veľká časť jeho zbierky dodnes vo Viedni existuje. Rodinné numizmatické zbierky kombinovali hodnotu drahého kovu s&nbsp;históriou. Dnes prevláda investičný, nie zberateľský aspekt.

Človek môže kupovať mince asi štyridsať rokov. No niektoré zaujímavé mince sa objavia raz za stodvadsať rokov. Na vybudovanie špičkovej zbierky je jeden ľudský život krátky. Musia zbierať tri, štyri generácie. Nájsť pokračovateľa však nie je také samozrejmé. Takže väčšina ľudí sa na mince pozerá ako na dôchodkové zabezpečenie.

Máme byť my Slováci v&nbsp;oblasti mincovníctva na čo hrdí?

Máme. Kedysi sme boli agrárna krajina. Potom sa začali ťažiť drahé kovy. Zakladali sa banské akadémie. Kovy bolo treba zmincovať. Vznikla mincovňa aj medailérska tvorba. Sto rokov pred Viedňou sme mali špičkovú ryteckú školu. Vyrábali tu personálne a korunovačné medaily a&nbsp;žetóny pre rakúsky dvor. Z&nbsp;nášho drahého kovu sme tvorili niečo umelecky hodnotné.

Dokážete určiť hodnotu a&nbsp;pravosť mincí?

Áno. Obracia sa na mňa veľa ľudí. V&nbsp;99 percentách prípadov ide o&nbsp;bežné mince, ktoré môžu nechať deťom na hranie. Z&nbsp;času na čas sa však objaví niečo zaujímavé. Bol som v&nbsp;rodinách, kde mali zbierky nedotknuté dve-tri generácie a&nbsp;súčasný majiteľ nevedel, čo tam má. K&nbsp;minciam existovali popisky a&nbsp;záznamy zberateľa o&nbsp;tom, kde, ako a&nbsp;za koľko mincu kúpil. V&nbsp;obyčajnom zošite. Ale bolo z&nbsp;toho vidno, ako si ten človek históriu vážil. Dedičia však niekedy nemajú k&nbsp;numizmatike vzťah.

Zbierku radšej rozpredajú a&nbsp;nepokračujú v&nbsp;nej?

Je to najjednoduchšie. Ako by si medzi sebou spravodlivo podelili jednotlivé mince, keď ich hodnotu dokážeme odhadnúť len relatívne a&nbsp;na aukcii môže byť finálna cena úplne iná? Zbierku dajú do aukcie a&nbsp;získané peniaze si rozdelia. Bohužiaľ, v&nbsp;našich končinách sa do aukcií zaujímavé zbierky nedostávajú často, lebo tu neležia. Napríklad vo Švajčiarsku si ukladali zbierky priemyselníci, ľudia prenasledovaní počas vojen aj ich prenasledovatelia, hocikto, lebo to bola bezpečná krajina. Keď sa stanovené obdobie zbierky nikto nedotkne, komisionálne sa otvorí a&nbsp;banka ju predáva.

Z&nbsp;veľkej časti je to empíria, sčasti predvídavosť. Ak sa inde v&nbsp;aukciách objavil porovnateľne vzácny predmet, dá sa cena veľmi dobre odhadnúť. Cenu predmetov, ktoré na trhu neboli sto rokov, dokážem aspoň predpokladať. Ceny denne obchodovaných komodít, napríklad zlatých desať- a&nbsp;dvadsaťkorún z&nbsp;čias Františka Jozefa alebo prvorepublikových svätováclavských dukátov, sú pomerne známe. Pri unikátnych predmetoch, ktoré nemám s&nbsp;čím porovnať, musím poznať širokú škálu technológií, rytecké umenie jednotlivých majstrov, kov, aký sa v&nbsp;konkrétnom období používal.

Cez ruky mi prešli státisíce predmetov. Sústredím sa na región strednej Európy a&nbsp;poznám ho veľmi dobre. Navštevujem múzeá, mám dobrú fotopamäť. Zúčastňujem sa na mnohých aukciách, kupujem staré knihy a&nbsp;aukčné katalógy. Sledujem migráciu predmetov. Na určovanie pravosti sme top v&nbsp;regióne. Obracajú sa na nás aj múzeá a&nbsp;banky. Za pravosť ručíme vlastnými peniazmi. Hovorím tomu školné. Už som ho zaplatil. A&nbsp;je to veľmi drahé.

Aj keď dostanem napríklad čínsku mincu, akú som nikdy nedržal v&nbsp;ruke, pod mikroskopom za dvadsať sekúnd viem, či na nej bola použitá nejaká technika kopírovania. Existujú v&nbsp;zásade štyri spôsoby, akými dnes robia napodobeniny. Dokonalý falzifikát musí byť vyrazený ručne. Laserom, CNC, galvanoplastikou to nikdy nebude ono. Ako kedysi vyrábali razidlo? Rytec vyryl portrét panovníka do malej punzy, vytvoril si písmenká a&nbsp;kladivom do razidla jednotlivé elementy pozatĺkal. Začistil to, doryl drobnosti. Keď si mincu nafotím pod mikroskopom, presne viem, kde mu ušlo rydlo a&nbsp;vznikla drobnučká nedokonalosť. Ak by falšovateľ chcel vyrobiť falzifikát ručne a&nbsp;poznal presný zdroj zlata, techniku a&nbsp;štýl rytca, potreboval by možno šesť špičkových ľudí, aby bol schopný urobiť uveriteľné falzum, ktoré neodhalí ani expert.

Mohli ľudia za socializmu vlastniť numizmatické zbierky historických mincí?

Režim neumožňoval držať také predmety. Zhabával majetky, vyháňal šľachtické rodiny. Poznám veľa smutných príbehov. Napríklad grófa vysťahovali z&nbsp;jeho panstva, dali mu nejakú garsónku. Strieborné príbory a&nbsp;mince zo zbierky rozdal, len aby ich nezískali komunisti. Eštebáci rozkrádali, čo sa dalo. Dnes by mal mať každý k&nbsp;predmetom kultúrneho dedičstva nadobúdacie tituly, aby sa vylúčilo, že sú z&nbsp;detektorových nálezov, kradnuté z&nbsp;múzeí a&nbsp;podobne. Ale kto mal za socializmu u&nbsp;nás také predmety, schovával ich. Papierové nadobúdacie tituly a&nbsp;dedičské konania k&nbsp;nim neexistujú.

Trh s&nbsp;predmetmi kultúrneho dedičstva je regulovaný. Ako vyzerá obchod s&nbsp;nimi?

U&nbsp;nás máme veľmi alibistický byrokratický aparát. Jeden zákon nie je v&nbsp;súlade s&nbsp;druhým, inštitúcie dostatočne nespolupracujú. Ministerstvo kultúry vydá papierové exportné povolenie, ale elektronický certifikát nevie vydať. Bez neho sa správna colná deklarácia urobiť nedá. Systémy sú nezosúladené, nariadenia neexekvovateľné, ale sme nimi nekompromisne zaviazaní a&nbsp;dusení. Veľa vecí u&nbsp;nás ešte stále nefunguje tak, ako je vo zvyšku Európy štandardné. Dostal som sa do absurdnej situácie: rakúsky zberateľ doniesol do aukcie v&nbsp;Bratislave mincu, kúpil ju český zberateľ, a&nbsp;keď som požiadal ministerstvo kultúry o&nbsp;vývozné povolenie, povedalo mi: To je fantastická vec, tá by mala zostať na Slovensku! Ministerstvo kultúry sa nepokúsi zohnať na to peniaze, ale chce obmedziť vlastnícke právo rakúskeho občana.

Musíme zistiť, či minca nepochádza z&nbsp;archeologických nálezov alebo nie je predmetom krádeže. Overíme jej pravosť, určíme jej kvalitu a&nbsp;v&nbsp;ideálnom prípade aj pôvod. Odprezentujeme ju v&nbsp;aukčnom katalógu. Potom aukciu propagujeme medzi klientmi. Osobne aj na internete a&nbsp;v&nbsp;odborných časopisoch. Dva týždne pred aukciou si klienti môžu prísť predmety preštudovať. Keď určíme, že minca je pravá, doživotne berieme na seba záruku.

Do sály príde sto-stodvadsať ľudí, klientov, ale aj obchodníkov, za ktorými je niekoľko klientov. Ďalší klienti z&nbsp;celého sveta dopredu posielajú svoje limitné ponuky, teda najvyššiu sumu, ktorú sú ochotní zaplatiť za konkrétny predmet. Navyše ideme naživo cez internet, na ktorom visí ďalších dvesto až štyristo klientov. Na rozdiel od aukcie obrazov, na ktorej je tridsať-štyridsať ľudí, je veľmi komorná a&nbsp;ide sa na pár prihodení, tu môže byť až tisíc klientov a&nbsp;niekedy sa zodvihne desať rúk naraz.

Klient asi neodchádza s&nbsp;mincou vo vrecku.

To nie. Ani nepríde na aukciu s&nbsp;kešom. Naše právne oddelenie najprv preverí, či klient nie je politicky exponovaný, napojený na teroristickú organizáciu a&nbsp;podobne. Potom mu vystavíme faktúru a&nbsp;dohodneme prevzatie mince. Môže si ju vyzdvihnúť sám alebo mu ju môžeme doručiť.

Predpokladám, že ju neposielate poštou alebo kuriérom.

Nie. Privezie to obrnené auto s&nbsp;pištoľníkmi v&nbsp;nepriestrelných vestách. Ale malé predmety sa bežne posielajú aj za oceán Fedexom. Samozrejme, poistené. Takto sa prepravujú aj diamanty a&nbsp;investičné zlato. Ak to ide mimo Európskej únie, potrebujeme exportné povolenia. Takže je to trochu dlhší proces. Vlani situáciu skomplikovala korona. V&nbsp;januári 2020 som vo Francúzsku nakúpil predmety, na ktoré by som mal exportné povolenia do dvoch týždňov a&nbsp;do dvoch mesiacov by boli na Slovensku. No pre pandémiu dostali povolenia až v&nbsp;decembri. Keď v&nbsp;marci 2020 prestali lietať lietadlá, nemohli sme sem doviezť investičné zlato. Nefungovali ani bane a&nbsp;mincovne.

Nadobúdateľ predmetu na aukcii je tajný?

Aj nadobúdateľ, aj predávajúci. Majiteľ sa málokedy prihlási k&nbsp;profilovej zbierke. Pritom v&nbsp;minulosti boli zbierky cenené aj vďaka menám zberateľa. Zbierka princa Montenuova, Enzenberga, Fürstenberga, Horského... Keby sa majitelia priznali k&nbsp;svo­jim zbierkam, o&nbsp;sto rokov by to bolo veľmi cenené. Lebo ľudia milujú príbehy. Napríklad, keď v&nbsp;90. rokoch predával na sklonku svojho života svoje zbierky senátor Salgó, ľudia za niektoré mince zaplatili aj dvojnásobok predpokladanej ceny. Pán Salgó bol maďarský emigrant v&nbsp;USA, úspešný vo farmácii. No v&nbsp;Európe musel prežiť ťažké časy a&nbsp;po príchode do Ameriky začínal od nuly. Ľudia vedia, aké to mal ťažké. Príbehy vytvárajú emocionálny náboj drahého kovu.

Slovenské zákony sú prísne, čo sa týka nálezov historických artefaktov. Myslíte, že je to v&nbsp;poriadku? Alebo už kontraproduktívne?

Štát viac perzekvuje, ako navádza na správne konanie. To spôsobuje obrovské tragédie na kultúrnom dedičstve. Napríklad chlapci hľadajú detektorom odznaky z&nbsp;uniforiem a&nbsp;natrafia na keltský poklad zlatých mincí. Nenapadne im nič lepšie, ako dať ich kamarátovi zlatníkovi roztaviť, aby nikto nezistil, že niečo našli. Keby nález odovzdali štátu, bolo by to klasifikované ako cielená prospekcia, a&nbsp;teda trestný čin so všetkými jeho dôsledkami. Štát v&nbsp;takom prípade nedáva možnosť zavolať archeológa, ktorý by určil historický kontext nálezu. Prichádzame o&nbsp;možnosť čerpať z&nbsp;neho veľa informácií. Či tadiaľ viedla historická obchodná cesta, či tam nebolo keltské hradisko, či poklad mohli skryť pred nájazdom nepriateľov...

Archeologický nález automaticky patrí štátu. Nálezca má nárok na vyplatenie nálezného. Podmienka je, že nález musí byť náhodný, teda človek ho nesmie nájsť pri úmyselnej aktivite a&nbsp;nesmie použiť detektor. Stálo by podľa vás za to hľadať v&nbsp;záujme zachovania kultúrneho dedičstva kompromis a&nbsp;uvoľniť striktné pravidlá mimo archeologických lokalít?

V&nbsp;Anglicku to funguje tak, že na svojom pozemku mimo archeologických nálezísk človek môže pátrať po nálezoch aj s&nbsp;detektorom. Na cudzom pozemku sa dohodne s&nbsp;majiteľom. Ak sa niečo nájde, úrady nález zakonzervujú, popíšu a&nbsp;vrátia nálezcovi. Ak je nález národného významu, odkúpia ho za trhovú cenu. Nálezca potom nemá problém pochváliť sa na prvej strane Daily Mirror, že našiel keltský poklad, aký tu nebol už desiatky rokov. U&nbsp;nás by sa to s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou skončilo tak, že sa o&nbsp;tom odborníci nedozvedia a&nbsp;niekto si z&nbsp;mincí narobí retiazky. Odhady získané z&nbsp;počtu predaných detektorov hovoria, že na Slovensku detektoruje viac ako desaťtisíc ľudí. Ak nájdu staré mince, darmo sa od nich snažíte ťahať úprimné informácie. Existujú cestičky, ako to odviezť za hranice. Tam si to niekto odloží a&nbsp;postupne zlegalizuje. Vymyslí si príbeh. A&nbsp;potom sa niekde vo Švajčiarsku objaví článok o&nbsp;dvadsiatich doteraz nepublikovaných keltských minciach, ktoré ikonografiou veľmi nápadne pripomínajú naše územie. Naši archeológovia prídu o&nbsp;celý historický kontext.

Držia zberatelia svoje zbierky v&nbsp;tajnosti? Alebo sú ochotní ich vystaviť pre verejnosť?

Väčšina to tají. U&nbsp;nás je to dané aj dobou, ktorá dlho zakazovala vlastniť niečo také a&nbsp;nútila ľudí ukrývať to. Ale prirodzené je to aj vo svete. Je za tým snaha ochrániť seba a&nbsp;rodinu.

Musia vám dôverovať, keď vám také zbierky ukážu.

Ide o&nbsp;vzťahy. Kto má zbierky za milióny eur, nepustí k&nbsp;sebe domov len tak hocikoho. Ak teraz navštevujem klienta uňho doma na francúzskom zámočku, budoval som tú dôveru dvadsať-tridsať rokov. Cestujem tak po celom svete. Dopĺňam zbierky klientov o&nbsp;zaujímavé veci a&nbsp;na revanš od nich zaujímavé veci získavam.

Z&nbsp;profesionálneho hľadiska sú vám najbližšie mince z&nbsp;nášho regiónu?

Preferujem ich. Veľmi sa mi páči kremnická medailová tvorba hlavne z&nbsp;obdobia renesancie. Vzniklo veľa zabudnutých vecí, ktoré ešte nie sú kvalitne skatalogizované. Kúpim si medailu za pár sto alebo pár tisíc eur a&nbsp;skúmam ju aj desať rokov. Analyzujem, porovnávam v&nbsp;múzeách, snažím sa ju správne zaradiť, konfrontovať známe zdroje aj nové analytické informácie. Keď o&nbsp;dvadsať rokov môj pracovný život už nebude taký hektický, niečo pekné o&nbsp;tom napíšem.

Máte ešte niečo zo svojej detskej zbierky?

Mám ju celú. Také veci nepredávam. Nechávam si aj takmer bezcenné mince zo zbierky môjho starého otca.

Objavili ste medzi mincami, ktoré ste kedysi vymieňali za známky a&nbsp;plechovky, niečo cenné?

Určite to boli dobré výmeny, už vtedy som mal šiesty zmysel. Dnes by som za tie mince dostal možno pár desiatok eur. Majú pre mňa emocionálnu hodnotu. Presne si pamätám, od ktorého chlapca na základnej škole som ktorú získal a&nbsp;za čo som ju vymenil. Dokonca som si k&nbsp;nim písal záznamy. Ďalšie mince som dostával od deda k&nbsp;narodeninám. Nikdy som nechcel hračku.

Odborník na mince: Peniaze sú kryté len dôverou, je otázka času, kedy sa tento systém zrúti

Výber pre vás

Odborník na mince: Peniaze sú kryté len dôverou, je otázka času, kedy sa tento systém zrúti

Súvisiace články

Dochádza im kyslík: Záchranári sú na pokraji síl, ale covidové príplatky od vlády nedostanú

Aj na Slovensku sa to občas podarí: Strastiplná záchrana domčeka deduška Večerníčka

To sa nemalo stať: Nespútaná výstavba ubíja Demänovskú dolinu

Smutná a zabudnutá: Bratislavská Prügerova záhrada ukrýva príbeh slávnych hotelierov

Trestá ich osud aj štát: Vyhrala 17 súdov, ale príspevky, na ktoré má nárok, stále nedostáva!

Gajdica ujka Mizeráka: Jedinečný hudobný nástroj patrí medzi slovenské poklady

Výber pre vás