Marek Majzon

Prevrátiť oči a&nbsp;odrapotať bežné odpovede je najčastejšou únikovou cestou, keď sa dieťaťa pýtajú na&nbsp;známeho rodiča. OLIVER FILAN (35) si detstvo v&nbsp;dome slávneho otca Borisa pochvaľuje, a&nbsp;tak nemá problém odpovedať na&nbsp;čokoľvek. I&nbsp;na&nbsp;to, aké bolo zistenie, že má v&nbsp;susednom štáte nevlastného brata. Rozhovoril sa aj vtedy, keď sa MAREK MAJZON spýtal na&nbsp;pozadie príbehov z&nbsp;knihy Nebo, peklo, hraj, kde otec so synom opisujú, ako k&nbsp;sebe po&nbsp;nezhodách hľadali cestu.

Kniha, ktorú ste s&nbsp;otcom spoločne napísali, sa volá Nebo, peklo, hraj s&nbsp;podtitulom Ako syn dospel a&nbsp;otec nezmúdrel. Aké ste teda mali detstvo?

(Smiech.) Detstvo som mal veľmi dobré. Otec robil v&nbsp;„telke“ pätnásť rokov, ale krátko po&nbsp;tom, čo som sa narodil, odišiel na&nbsp;voľnú nohu. V&nbsp;škôlke alebo škole boli vždy prekvapení, keď sa ma spýtali, čo robí. Povedal som a&nbsp;všetkým sa to páčilo. Aj keď netušili, čo to znamená. Malo to výhodu, že začal produkovať vlastné programy, v&nbsp;podstate podnikať a&nbsp;ja som vyrastal v&nbsp;kreatívnom prostredí. Chodili k&nbsp;nám herci, speváci aj režiséri.

Už vtedy ste vedeli, čo znamená byť na&nbsp;voľnej nohe?

Ale kde. Pre mňa na&nbsp;voľnej nohe znamenalo to, že bol väčšinu dňa zavretý v&nbsp;pracovni, fajčil červené „marlborá“, cucal k&nbsp;tomu cukríky nimm 2 a&nbsp;búšil do&nbsp;písacieho stroja. Tak to má dodnes, iba už nefajčí. Najväčšia časť tejto práce - otcovej a&nbsp;už aj mojej - je sedenie na&nbsp;zadku a&nbsp;ťukanie do&nbsp;klávesnice. Výsledok, kniha alebo program, ktorý sa podarí, je už len čerešničkou na&nbsp;torte.

Odmalička ste sa pohybovali medzi známymi ľuďmi. Chceli ste robiť to, čo oni?

V&nbsp;období, o&nbsp;ktorom sa bavíme, som mal šesť, sedem, možno osem rokov. Začínal som školu. Vôbec som netušil, čo je robota. Vnímal som to skôr ako prirodzené pro­stredie. Začínal som s&nbsp;tým, že v&nbsp;zákulisí pred jedným koncertom Elánu si všetci šupli panáka na&nbsp;guráž a&nbsp;mne nenapadlo nič iné, len ho chytiť a&nbsp;šupnúť tiež. Tak ma mama zadržala. V&nbsp;tejto bohémskej atmosfére som vyrastal a&nbsp;bral som to ako niečo normálne.

Chceli ste byť radšej kozmonaut alebo niečo podobné, po&nbsp;čom iné deti bežne túžia?

Nikdy som nemal konkrétne povolanie, ktoré by sa mi páčilo. Vlastne počkajte... Jedno som mal. Viete, čím som chcel byť? Dobre oblečeným mafiánom. To sa mi páčilo! Mali dobre padnúce obleky, pekné ženy, prachy a&nbsp;boli drsní.

Jasné, ani neviem, ako som sa v&nbsp;tom veku k&nbsp;americkým gang­sterkám dostal.

A&nbsp;kedy ste si uvedomili, že ste dospeli?

(Povzdych.) Ja som dospel? Vážne, nemám nejakú hranicu, po&nbsp;ktorej by som si povedal: no a&nbsp;už som dospelý. Keď som mal osemnásť rokov, išiel som do&nbsp;Prahy na&nbsp;Literárnu akadémiu Josefa Škvoreckého. Vyštudoval som interaktívne médiá a&nbsp;dnes viem, aký som bol ešte veľmi nedospelý. V&nbsp;osemnástich ešte človek nemá dosť životných skúseností, aby presne vedel, čo chce robiť, a&nbsp;špeciálne v&nbsp;brandži, ako je písanie či réžia. Istým spôsobom treba dozrieť.

Praha bola pre mňa veľká škola života a&nbsp;o&nbsp;tom je aj naša kniha. Odišiel som v&nbsp;podstate ako dieťa, mladý chalan, a&nbsp;keď som sa asi ako dvadsaťtriročný vrátil, už som bol ošúchaný Prahou. Vedel som si oprať, navariť, s&nbsp;kamošmi som chodil na&nbsp;pivo… Vtedy som pocítil, že sa viem sám o&nbsp;seba postarať. Na&nbsp;druhej strane, stále som bol pomerne mladý a&nbsp;naivný. Potom som sa usadil s&nbsp;frajerkou, ktorá je dnes mojou ženou. Druhú dospelosť som si uvedomil po&nbsp;tridsiatke, keď som zistil, že treba budovať rodinu a, nechcem povedať kariéru, že treba zarábať peniaze. Myslím, že to je to poznanie, ktoré robí človeka dospelým.

Váš otec v&nbsp;knihe hovorí, že chcel ísť študovať do&nbsp;Prahy, ale nakoniec sa mu to v&nbsp;prenesenom význame podarilo, až keď tam prijali na&nbsp;štúdium vás. Stotožňujete sa s&nbsp;tým?

Takto som to nevnímal, lebo otec sa mi do&nbsp;toho nemiešal. On sa tešil. Dal mi jednu radu. Znela: Partizán je ryba, ktorá pláva v&nbsp;mori obyvateľstva. Cítil, že to tak má byť. Vysadil ma v&nbsp;Prahe, ktorá je predsa trošku iný svet ako Bratislava, a&nbsp;nechal ma, nech sa oťukám.

V&nbsp;čom je pre vás Praha iná oproti vášmu rodisku?

Praha je európske veľkomesto. Stačí, keď sa prejdete ani nie po&nbsp;Václaváku, ale niekde na&nbsp;Žižkove po&nbsp;Koněvovej ulici pod Národným pamätníkom. Tam je živo do&nbsp;štvrtej ráno a&nbsp;od&nbsp;siedmej sa to začína znova. Okrem toho je Praha veľmi medzinárodná. Keď sa dnes pozrieme na&nbsp;Žižkov, najbežnejšia reč je slovenčina, po&nbsp;nej ruština a&nbsp;potom angličtina. Čeština je až štvrtá. Praha je pre nás Slovákov super v&nbsp;tom, že nám veľmi ľahko dáva ochutnať svet. Je to taký náš dostupný New York.

To spomínal aj váš otec v&nbsp;knihe. Chcel vám dopriať jej svetskosť. Učaroval vám aj nočný život v&nbsp;Prahe?

Samozrejme. V&nbsp;Prahe sme kluby vymetali poctivo. Už mám dieťa a&nbsp;ženu, ale v&nbsp;Bratislave nočný život pre našu generáciu v&nbsp;podstate ani neexistuje. Kluby a&nbsp;bary pre trid­siatnikov. Stačil by príjemný bar, kde hrá DJ ambient alebo džemuje decentná džezová kapela. Všeobecne Slováci nie sú navyknutí chodiť von. Keď si pozriete aj reštaurácie. V&nbsp;Prahe vidíte pekne oblečeného muža so ženou a&nbsp;s&nbsp;dvomi mladými dcérami, ako prišli na&nbsp;mušle. U&nbsp;nás je v&nbsp;drahom steakhouse chlap v&nbsp;červených gatiach, ktorý objednáva najdrahšie koňaky a&nbsp;kričí do&nbsp;telefónu: Ďuro, kde si, už máme piatu rundu!

Je to podľa vás nedostatočnou ponukou alebo národnou vlastnosťou?

Je to tým, že sme v&nbsp;podstate mladý národ. Všetko si žiada svoj čas. V&nbsp;Bratislave, kde žijem, je aj iný problém. Bratislava má oficiálne okolo 500-tisíc obyvateľov, ale reálne ich je medzi 750- až 800-tisíc. Väčšinou pendlerov. Veľa ľudí sa tu sťažuje na&nbsp;východniarov. Ja mám východniarov rád, ale je do&nbsp;istej miery pravda, že keď príde niekto z&nbsp;Prešova do&nbsp;Prahy, už je Pražan, keď príde do&nbsp;Bratislavy, nemá k&nbsp;nej vzťah. Ľudia ju berú trochu ako nutné zlo. Prídu lepšie zarobiť, ale jej súčasťou sa nestanú.

Vo štvrtok večer vystúpia z&nbsp;IC-čka a&nbsp;ako vyzerajú v&nbsp;piatok Košice? Plná Hlavná, pekne nahodení ľudia, kávička, aperol. Tam si vedia užívať! Mne je to sympatické a&nbsp;Košice milujem. Len Bratislava tým trpí.

A&nbsp;nie je to preto, že Česi sú otvorenejší?

Boli sme na&nbsp;tripe po&nbsp;Ukrajine a&nbsp;v&nbsp;Odese sme spali v&nbsp;hosteli, ktorý vlastnil jeden Poliak. Hovoril som mu, že študujem v&nbsp;Prahe a&nbsp;je to super mesto. A&nbsp;on hovorí: Praha? Áno, krásne mesto. Má len jeden problém - Čechov. Je to tak, že Česi sa na&nbsp;nás pozerajú trochu zvrchu. Chápem, prichádzame z&nbsp;východu a&nbsp;zadarmo študujeme na&nbsp;ich školách, berieme im prácu. Všimnite si, že skoro žiadny Slovák v&nbsp;Prahe veľké úspechy nedosiahol. Teda, okrem toho, že jeden je ich premiér. Za&nbsp;tie roky musím povedať, že Česi sú milí a&nbsp;priateľskí, ale vedia byť aj poriadne „vychcaní“.

V&nbsp;Prahe máte nevlastného brata Mareka. Vychádzate spolu?

Áno, veľmi dobre. Je veľmi šikovný, ale je iný ako ja. Čudné je, že celé svoje školské časy som trpel na&nbsp;matematike, chémii aj fyzike. Môj brat vyštudoval na&nbsp;katedre jadrovej fyziky vyššiu matematiku. Myslím si, že sa dostal do&nbsp;príliš vysokých sfér. Títo ľudia sú trošku až odťažití od&nbsp;tohto sveta. Vidia niekde za&nbsp;oponu. Dobre spolu vychádzame, len sa teraz, bohužiaľ, nestretávame.

Keď som sa o&nbsp;ňom dozvedel, bol som v&nbsp;puberte. Otec mal obavy, ako to prijmem. Ja som sa potešil. Nájsť brata je vždy príjemné. To nemôže byť zlé.

Otec o&nbsp;vás v&nbsp;knihe povedal aj to, že vynikáte vo váhavosti a&nbsp;najradšej by ste prežili všetky možnosti. Nie je to kliatba na&nbsp;celý život?

Je pravda, že s&nbsp;tým bojujem. Môže to byť aj preto, hoci tomu neverím, že som sa narodil v&nbsp;znamení Rýb, a&nbsp;teda som kreatívny, ale často sa mi stane, že sa vo veciach zamotám. Stále mám pocit, či by tá druhá voľba nebola lepšia. Snažím sa proti tomu bojovať meditáciou a&nbsp;sústredením. Vybrať si a&nbsp;ostatné odrezať, nie je to ľahké.

Spĺňate aj iné definície tohto znamenia? Napríklad utiekanie do&nbsp;fanta­zijných svetov.

Moja mama je herečka, takže po&nbsp;nej mám aj dosť extrovertnosti. Od&nbsp;detstva som bol, nazvime to, triedny šašo. Mám rád pozornosť iných ľudí aj ich spoločnosť. Snažím sa pôsobiť pozitívne a&nbsp;ľudí rozveseľovať. Alebo aspoň rozosmiať, niekedy hlúpym vtipom. Keď som však sám, veľmi ľahko sa odstrihnem od&nbsp;tohto sveta. Niekedy je až ťažké vrátiť sa.

Pozorujete niekedy, ako sa ľudia v&nbsp;jednotlivých situáciách správajú?

No jasné! Niekedy ma za&nbsp;to žena aj karhá. Že by to mohlo pôsobiť divne. (Smiech.) Ale čo je zaujímavejšie ako ľudia? Tak sa snažím aj cestovať. Mám dosť kamarátov, ktorí pokojne prejdú Indonéziu za&nbsp;dva týždne, ale ja som na&nbsp;tom úplne opačne. Radšej týždeň strávim na&nbsp;jednom mieste. Nájdem si dobrý podnik, dám si sendvič a&nbsp;pozerám na&nbsp;ten cvrkot okolo. Človek sa tak dokáže na&nbsp;to miesto lepšie napojiť a&nbsp;dá mu to oveľa viac, ako keby videl dvadsať turistických atrakcií.

Čiže vo svojich fotografiách zachytávate skôr človečinu?

Fotenie je zložitejšia téma. Mojou ambíciou bola reportážna fotografia. Zistil som však, že na&nbsp;Slovensku čosi také neexistuje. Dnes byť fotografom pre noviny znamená číhať na&nbsp;úrade vlády, či sa Fico škerí alebo Matovič plače. Aj kolegovia, ktorí to dokázali robiť, museli odísť preč alebo pracujú pre zahraničné agentúry. Čiže fotenie som v&nbsp;profesijnom ponímaní musel opustiť.

Nemuseli ste, veď aj vy ste mohli ísť do&nbsp;zahraničia.

Áno, mohol som. V&nbsp;tom som pomerne komfortný. Mám rád Bratislavu, lebo tu poznám ľudí, mám tu kamarátov, rodinu. Vidno to aj na&nbsp;imigrantoch. Môžete byť občanom cudzej krajiny a&nbsp;dosiahnuť tam úspech, ale nikdy sa nestanete Rakúšanom alebo Francúzom. Možno v&nbsp;Amerike by to šlo. Ale myslím si, že je to odtrhnutie, ktoré nespraví dobre, ak nie je nutné. Veď, koniec koncov, aj preto tu žijem.

Keď raz za&nbsp;vami išiel otec do&nbsp;vietnamského bistra v&nbsp;Prahe, najprv sa na&nbsp;vás pozeral cez okno a&nbsp;videl sa vo vás. Vidíte sa vy vo svojom otcovi?

Ale máme rovnakú aj gestikuláciu a&nbsp;iné črty. Otec je však oveľa hĺbavejší a&nbsp;ja som po&nbsp;mame bláznivejší. (Smiech.)

Z&nbsp;vašej spoločnej knihy mám dojem, že váš otec je zas tvrdohlavejší oproti vám.

Určite, stopercentne. Zasekne sa a&nbsp;má akoby zatmenie pred očami. (Smiech.) A&nbsp;keď sa mu niečo nepáči, niekedy to rieši až príliš drsne. Kamarát tomu hovorí „samonasierací“ typ.

Lenže otec má výhodu, že je aj veľmi rýchly „samoodsierací“ typ. Potom je s&nbsp;ním rozumná reč.

Čiže, ak on o&nbsp;sebe hovorí zmierlivo, je to autocenzúra alebo skutočne sa vie na&nbsp;seba pozrieť s&nbsp;nadhľadom?

Vie, ale niekedy by to v&nbsp;danej situácii mohol aj miernejšie riešiť. Ja som mal to isté. Dosť som vedel útočiť a&nbsp;neprimerane reagovať, ale snažím sa nejakým spôsobom si dopredu uvedomovať, že je to zbytočné. To otec niekedy nevie.

Vraj vám krátko po&nbsp;návrate z&nbsp;Prahy napísal vyčítavý list, že sa neviete správať ako dospelý muž. Ako ste to zobrali, keď hovoríte, že aj vy ste mali neprimerané reakcie?

Keď sme sa dostali do&nbsp;vážneho konfliktu, zobral som matrac a&nbsp;odišiel som na&nbsp;dva dni do&nbsp;kancelárie, ktorú sme mali v&nbsp;pivnici. Tam som trucoval. Nakoniec som si povedal, že je to hlúposť a&nbsp;vyriešime to. Navyše tam bolo dosť zima.

Vôbec si z&nbsp;veku nerobím ťažkú hlavu. Možno to má niekto inak, ale ja neprechádzam veľkým vývojom osobnosti. Hovorí to aj otec. V&nbsp;podstate je stále chalan, ale v&nbsp;staršom tele. To, že človek vekom zmúdrie, je somarina. Vekom iba zostarne.

Keď som si robil rešerš k&nbsp;rozhovoru s&nbsp;vami, dalo sa nájsť veľmi málo informácií. Prečo?

Nie som veľmi aktívny na&nbsp;sociálnych sieťach. Povedal by som, že mi dokonca prekážajú. Myslím si, že je to pliaga. Presúva sa tam celá interakcia mládeže, ale už aj starších ľudí. Funguje to na&nbsp;princípe počítačových hier a&nbsp;odmien. Je to normálna droga. „Lajky“ zvyšujú človeku dopamíny a&nbsp;pocit šťastia. Netvrdím, že sa občas nezaseknem na&nbsp;Insta­grame. Ale nič mi to v&nbsp;konečnom dôsledku neprinesie. Vzniká z&nbsp;toho iba enormná kopa balastu.

Sami viete, aké je to škodlivé, aj čo sa týka novinárčiny. Aj ja som dramaturg ako otec a&nbsp;dramaturgia je veľmi dôležitá v&nbsp;umení aj médiách. Potrebujete niekoho, kto vám hromadu materiálu predžuje. Osobu, ktorá sa tým zaoberá, a&nbsp;nie nejaký algoritmus. Môžete sa potom spoľahnúť, že je to overené a&nbsp;zaujímavé. Tento systém sa vplyvom sociálnych médií zrútil a&nbsp;dnes si každý hovorí, čo chce, kde chce. A&nbsp;keď si zaplatí, tak tým zasiahne tisíce ľudí. Nebezpečná zábava.

Ako fotograf by ste napríklad mohli mať Instagram.

Mám, volá sa Nadparou. Nepovažujem ho za&nbsp;sebaprezentáciu. Mal som program o&nbsp;varení, ktorý sa volal Nad parou. Skončil preto, že niekto zrejme závidel otcovi, a&nbsp;tak som mal celostranový článok o&nbsp;tom, ako vycuciavam štátne peniaze. Zarábal som na&nbsp;tom asi 280 eur mesačne mínus náklady na&nbsp;steaky.

Aj mňa zaujalo, že syn česko-slovenskej legendy bezostyšne napíše na&nbsp;sociálne siete, že mu raňajky na&nbsp;pláži v&nbsp;Ázii platí televízia. Nemali by ste byť opatrnejší?

Platila to kórejská televízia Arirang. Bol som tam na&nbsp;stáži. V&nbsp;Busane sme robili reportáž z&nbsp;najväčšieho filmového festivalu na&nbsp;východnej pologuli. Status asi nebol šťastný, ale bol účelovo vytrhnutý z&nbsp;kontextu.

Čo si myslíte o vtipoch na adresu vášho otca?

(Smiech.) Myslíte ten, že dnes to chcem na&nbsp;Filana?

Hovorí žena manželovi: „Miláčik, dnes by som to chcela na&nbsp;Filana.“

„No, s&nbsp;takým mojím jedným kamarátom…“

(Smiech.) Presne o&nbsp;tom hovorím. Aj satirická stránka Zomri si robí žarty z&nbsp;príhod vášho otca. Aké je to pre vás, keďže máte rovnaké priezvisko?

Každá reklama je reklama. Keď sme s&nbsp;otcom mimo Bratislavy, ľudia nás často zastavujú a&nbsp;je to príjemné. Sú na&nbsp;99 percent veľmi milí a&nbsp;to je súčasťou brandže. Pohoda.

Z&nbsp;milión spoločných čŕt, ktoré s&nbsp;otcom máte, je jednou aj to, že obaja máte cestovateľské príbehy. Spomínané vtipy však akoby skôr odzrkadľovali, že im ľudia neveria.

Ale koľko ich je? Koľko je hejterov a&nbsp;koľko sa predá kníh? Keď to dáme na&nbsp;váhu, výsledok je jasný.

Musel by som to pozrieť, ale dosť. Zaujímavé je, že všetci nám hovorili, aké je hovorené slovo mŕtve. Nikto ho nechce, lebo to už nefunguje. Keď sme zohnali manažéra z&nbsp;východu, ktorý nám otvoril všetky dvere, ukázalo sa, že ľudia to veľmi oceňujú. Pretože dnes okrem balastu musia byť všetky správy negatívne. Stále. Korupcia. Obesil sa. Neobesil sa. Prečo sa obesil? Zlý Fico sa chce vrátiť k&nbsp;moci. Blázon Matovič nazýva Sulíka idiotom. Je nedostatok testov! Dnes musí každá správa bolieť. A&nbsp;otec vychádza z&nbsp;horníčkovskej a&nbsp;werichovskej školy. Ľudia ocenia pohodu. S&nbsp;nejakým presahom. Ľudia majú radi, keď sa cítia dobre.

Má to byť zábavný alebo, nazvime to, dobronáladový program?

Ja to volám stand-up comedy po&nbsp;sediačky. Každá príhoda má jasne danú štruktúru - začiatok, stred a&nbsp;hlavne pointu. Dôležité je, že tým príbehom ľudia nemusia veriť, ale naozaj sa zakladajú na&nbsp;tom, čo sme prežili. Nehovorím, že je to prepis od&nbsp;slova do&nbsp;slova, lebo sme autori a&nbsp;je tam, samozrejme, aj licencia. Každú príhodu treba trošku upratať. Také dobré príbehy, aké dáva život, nevymyslí ani ten najlepší autor. Je veľmi ťažké, ba priam nemožné sadnúť si za&nbsp;stôl a&nbsp;vymyslieť príbeh, ktorý sa vám stal niekde v&nbsp;Maroku. Aspoň ja to teda neviem.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/syn-borisa-filana-pikantnom-obdobi-co-prezival-ked-zistil-ma-nemanzelskeho-brata" target="_blank" rel="noopener">FOTO Olivera Filana aj jeho nevlastného brata v GALÉRII</a>

Ako sa cítite, keď sa vás neustále pýtajú na&nbsp;otca?

Nemám s&nbsp;tým problém. Je to súčasť života, veď je to môj otec. A&nbsp;preto aj robím to, čo robím. Vyrastal som v&nbsp;tejto brandži a&nbsp;nič iné neviem robiť lepšie. To je jednoduché.

Syn Borisa Filana o pikantnom období: Čo prežíval, keď zistil, že má nemanželského brata

Výber pre vás

Syn Borisa Filana o pikantnom období: Čo prežíval, keď zistil, že má nemanželského brata

Súvisiace články

Šéf Markízy Settele prehovoril, kde sa mohol Štefan Kožka (†66) nakaziť koronavírusom

Andymu Hrycovi leukémia pomohla. So sestrou zakopali vojnovú sekeru

Šéf Markízy prekvapuje: Ako som sa dozvedel o Kočnerových a Ruskových zmenkách

Dorota Nvotová: Chcela by som byť Matovičov hovorca

10 rokov trápenia: Kronerovi nepomohol ani dom sociálnych služieb na Orave za milióny eur

Milan Kňažko o náchylnosti Slovákov ku korupcii: Daroval po operácii lekárovi kura či vajíčka?

Výber pre vás