Jana Čavojská

To miesto si z detstva pamätal ako krajinu nekonečných hier vonku pod slnkom, kde sa mu každý dospelý prihovoril, ponúkol mu niečo dobré na jedenie, prípadne ho vysadil na koníka a povozil - a poľutoval to mestské dieťa, ktoré musí po zvyšok roka vyrastať v šedi panelákov. Rodičia Abolfazla Talooniho sa odtiaľ pred päťdesiatimi rokmi odsťahovali do Teheránu. Lebo v horách zabudnutej iránskej provincie Západný Azerbajdžan nevideli žiadne príležitosti ani budúcnosť pre svoje deti.

Abolfazl sa po&nbsp;rokoch do&nbsp;rodnej dediny svojich rodičov vrátil. No už to nebola tá zasľúbená farebná prázdninová krajina jeho detstva. „Realita bola úplne iná,“ konštatuje. „Lebo som dospelý. Dieťaťu sa páči všetko a&nbsp;všetko si užíva. No ako dospelý som videl problémy, akým tu ľudia musia čeliť, aj to, akí sú nešťastní.“

Abolfazlovi rodičia, rovnako ako väčšina obyvateľov tohto regiónu, patrili k&nbsp;menšine Azerov. V&nbsp;Teheráne sa pripojili k&nbsp;zástupom ľudí z&nbsp;vidieka, ktorí si prenajímali lacné byty na&nbsp;predmestiach a&nbsp;pracovali ako robotníci v&nbsp;továrňach. Roky šetrili peniaze, aby si kúpili dom a&nbsp;poslali deti do&nbsp;školy. „Vtedy, pred päťdesiatimi rokmi, to ešte bolo možné. Pricestovať do&nbsp;hlavného mesta za&nbsp;lepším životom, vzdelaním a&nbsp;nádejou. No už to neexistuje. Všetko je strašne drahé,“ hovorí Abolfazl. „Je smutné vidieť, že sa veci zhoršujú.“

Abolfazl vyštudoval filmovú a&nbsp;mediálnu fakultu na&nbsp;umeleckej vysokej škole. Živil sa ako strihač filmov. Pred pár rokmi sa presťahoval do&nbsp;Londýna, vyštudoval filmovú tvorbu aj tam a&nbsp;teraz strihá filmy. V&nbsp;hlave nosil dokumentárny film, ktorý chcel urobiť ako režisér. Film o&nbsp;mieste, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia. „Od&nbsp;apríla do&nbsp;júna je to raj na&nbsp;zemi,“ vysvetľuje. „Všetko je krásne zelené. Zvyšok roka sú však hory nehostinné a&nbsp;studené.“

Klíma je taká drsná, že sa tam skoro nič neurodí. Ľudí živia hospodárske zvieratá. Nie je to žiadne terno. Pred rokmi sa tu začali objavovať skupinky ľudí z&nbsp;Afganistanu. Abolfazl nemá dosť rokov na&nbsp;to, aby si to pamätal, no dobre to pozná z&nbsp;rozprávania. „Prví prichádzali po&nbsp;invázii Rusov do&nbsp;Afganistanu. Druhá silná vlna bola v&nbsp;90. rokoch. A&nbsp;tretia sa začala okolo roku 2010. To už hranicu nechceli prekročiť len Afganci, ale aj Pakistanci. Dôvodom je, že v&nbsp;týchto dvoch krajinách je čoraz viac násilia a&nbsp;navyše sa topia v&nbsp;ekonomických problémoch.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/dedina-paserakov-ludia-nemaju-pracu-tak-zivia-prevadzanim-utecencov-cez-hranicu" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Divoké hory a&nbsp;za&nbsp;nimi Turecko sú totiž malou bránou do&nbsp;Európy. „V&nbsp;správach vidíme situáciu mi­grantov a&nbsp;utečencov v&nbsp;gréckych táboroch. Ich príbeh sa začína práve na&nbsp;mieste, odkiaľ pochádzajú moji rodičia. Lenže to miesto je príliš odľahlé a&nbsp;zabudnuté na&nbsp;to, aby mu médiá venovali pozornosť. Chcel som urobiť film o&nbsp;migrantoch, ktorí tadiaľ prechádzajú, a&nbsp;o&nbsp;miestnych ľuďoch, pre ktorých je jediným spôsobom, ako prežiť, pašovanie afganských utečencov cez tureckú hranicu.“

Režisér mal výhodu: všetci v&nbsp;okolí s&nbsp;ním boli nejakým spôsobom v&nbsp;príbuzenskom vzťahu. Hneď v&nbsp;prvý večer pozvali jeho a&nbsp;ďalších členov štábu - kameramana a&nbsp;zvukára - na&nbsp;svadbu. „Tam sme sa so všetkými zoznámili,“ smeje sa Abolfazl. „Odvtedy nás všetci zdravili a&nbsp;neustále nás pozývali k&nbsp;sebe domov na&nbsp;nejaké jedlo.“

Hneď po&nbsp;príchode sa Abolfazl presvedčil, že za&nbsp;päťdesiat rokov sa tam nič nezmenilo. „Narodiť sa tam je ako pasca. Najbližšia civilizácia je v&nbsp;hlavnom meste provincie Západný Azerbajdžan Urmii. Tam sú školy, univerzita, nemocnica.“

Avacik, najväčšia dedina regiónu pri hranici s&nbsp;Tureckom, je od&nbsp;Urmie vzdialená ešte päť hodín jazdy autom. Cesta z&nbsp;Teheránu trvá pätnásť hodín. V&nbsp;Avaciku žije asi tisíc ľudí. V&nbsp;ostatných dedinkách päť, desať, dvadsať rodín. Jedna je obývaná len cez leto. Je vysoko v&nbsp;horách a&nbsp;cez zimu je to tam príliš nehostinné. Klinika pre menej závažné prípady je v&nbsp;Avaciku. Rovnako ako jediná škola pre deti od&nbsp;šesť do&nbsp;sedemnásť rokov. Je to vlastne jedna budova, v&nbsp;ktorej sa dopoludnia učia mladší žiaci a&nbsp;popoludní študenti vyšších ročníkov.

Žiadne autobusové spojenie však medzi dedinami nie je. „Môžeš kráčať, stopovať alebo si kúpiť vlastné auto,“ konštatuje Abolfazl.

Aj to je dôvod, prečo deti z&nbsp;malých usadlostí obvykle do&nbsp;školy nechodia. No má to aj ďalšie dôvody. „Rodičia potrebujú pomoc detí pri zvieratách,“ vysvetľuje režisér. „A&nbsp;povedzme si úprimne - načo by posielali dieťa do&nbsp;školy, ktorá je vzdialená dve hodiny cesty a&nbsp;kde by sa muselo učiť v&nbsp;inom ako materinskom jazyku, lebo školy v&nbsp;azerskom jazyku nie sú, keď dieťa aj tak nemá žiadnu budúcnosť, v&nbsp;štúdiu pokračovať nemôže a&nbsp;nakoniec bude pracovať so zvieratami? V&nbsp;Iráne sa stáva veľmi zriedkavo, aby sa na&nbsp;univerzitu dostal niekto z&nbsp;malej dediny. Konkurencia je obrovská. Bol by to malý zázrak. Rodičia si teda myslia, že nemá význam, aby ich deti do&nbsp;šestnástich rokov študovali, keď potom budú žiť život, na&nbsp;ktorý vzdelanie nepotrebujú. Iba moderne zmýšľajúci rodičia posielajú deti do&nbsp;školy.“

Čítať a&nbsp;písať sa však deti naučia. Počas teplých letných mesiacov prichádzajú do&nbsp;dedín dobrovoľníci a&nbsp;organizujú školy. „No svetlá budúcnosť tam deti ani tak nečaká,“ myslí si Abolfazl.

V&nbsp;Iráne žije veľa etnických skupín: Azeri, Kurdi, Arabi, Balúčania a&nbsp;mnohí ďalší. Ekonomický a&nbsp;politický systém spravovania krajiny sústredil všetky dôležité aktivity do&nbsp;hlavného mesta Teheránu. „Teheránu dominujú Peržania,“ vysvetľuje Abolfazl. „Ostatné etniká sú zanedbávané. Azeri sú najväčšia iránska menšina. Ani tak sa nemôžu v&nbsp;školách vzdelávať vo svojom materinskom jazyku. Školy sú iba v&nbsp;perzštine. To ovplyvňuje život príslušníkov všetkých menšín v&nbsp;krajine. Funguje aj triedna hierarchia. Ak nie si z&nbsp;Teheránu, automaticky ťa považujú za&nbsp;občana druhej kategórie. Tvoja kultúra je pre nich podradná. Zamestnávatelia ťa diskriminujú.“

V&nbsp;prihraničnom regióne Západný Azerbajdžan však nie je poľnohospodárstvo, dobré školy, kvalitné nemocnice ani práca pre ľudí. „Mladí majú dve možnosti: pracovať ako pastieri alebo pašovať utečencov cez hranicu,“ konštatuje Abolfazl. A&nbsp;keďže zimy sú veľmi chladné a&nbsp;chov dobytka je hrozná drina, je veľmi atraktívne pridať sa k&nbsp;pašerákom a&nbsp;zarábať rýchle peniaze. No prináša to aj riziká. Hory sú nebezpečné. Ľahko pripravia človeka o&nbsp;život.

Presne to sa stalo v&nbsp;Abolfazlovom filme. Pri pokuse dostať mi­grantov cez hranicu zahynul syn bratranca jeho otca. Prečo? „Pretože kôň má viac krvi ako človek,“ konštatuje jedna z&nbsp;postáv vo filme.

Kôň totiž mrazivú noc v&nbsp;horách prežil. Mladý pašerák ľudí neľútostným poveternostným podmienkam podľahol. Na&nbsp;cintoríne pribudol hrob k&nbsp;hrobom ďalších, ktorým sa hory stali osudnými. A&nbsp;vyjadrenie Kôň má viac krvi ako človek si Abolfazl zvolil za&nbsp;názov svojho dokumentárneho filmu.

Režisér neodsudzuje svojich príbuzných, ktorí sa prevádzačstvom dopúšťajú trestného činu. „Zanedbáva ich vláda a&nbsp;pašeráci ľudí len využívajú to, ako dobre poznajú hory. V&nbsp;skutočnosti na&nbsp;prevádzaní utečencov ni­kto z&nbsp;miestnych nezbohatol. Zarobia len na&nbsp;prežitie. Dostávajú malý zlomok z&nbsp;toho, čo za&nbsp;svoju cestu do&nbsp;Európy utečenci platia veľkým pašerákom.“

Na&nbsp;dlhom úseku iránsko-tureckej hranice postavilo Turecko múr. No inde to vysokohorský terén neumožňoval. Pravdepodobnosť, že by tadiaľ niekto prekročil hranicu, je malá. Vyžadovalo by si to náročný pochod cez kopce a&nbsp;údolia. No miestni, ktorí tam poznajú každú skalu a&nbsp;každú cestičku, to dokážu. Pašeráci ľudí využívajú ich znalosti. Všetko je už presne zorganizované - skupinu utečencov privezú do&nbsp;dediny, prichýlia ich niekde v&nbsp;dome a&nbsp;uprostred noci sa s&nbsp;nimi vydajú na&nbsp;cestu. Miestni dokážu zistiť, kedy pohraničníci nehliadkujú, alebo sa hliadke vedia vyhnúť. Utečencov prevedú až do&nbsp;Turecka. Tí bohatší si môžu priplatiť za&nbsp;koňa. Ostatní musia kráčať pešo.

„Niekedy sa však skupina stratí,“ upozorňuje Abolfazl. „V&nbsp;horách nie je mobilný signál. V&nbsp;takom prípade má utečenec šťastie, ak ho nájde pohraničná hliadka. Ak to šťastie nemá, pre zimu a&nbsp;ťažké podmienky neprežije.“

Režisérovi bolo jasné, že na&nbsp;kameru mu tváre neukážu ani pašeráci, ani pašovaní. Počítal s&nbsp;tým a&nbsp;chápal, čo by tým ľuďom hrozilo, keby ich kompetentní identifikovali.

„Chceli sme byť diskrétni. Okrem toho pre mňa to nie je príbeh individuálnych, konkrétnych ľudí, ale príbeh kolektívnej pamäti. Spoločný príbeh všetkých obyvateľov regiónu: farmára, matky, ktorej syn zahynul v&nbsp;horách, pašeráka, pohraničníkov. Aj mi­grantov. A&nbsp;tých som už vôbec nechcel nakrúcať. Boli vystrašení na&nbsp;smrť. Pätnástich priviezli natlačených v&nbsp;malom aute, ukryli ich v&nbsp;dome a&nbsp;nechali čakať. V&nbsp;tej hroznej situácii neverili nikomu. Bolo by veľmi necitlivé prísť k&nbsp;človeku, ktorý práve prežíva najťažšiu a&nbsp;najnebezpečnejšiu situáciu svojho života, a&nbsp;začať sa ho vypytovať. Kto je pre vojnu a&nbsp;násilie vo svojej krajine taký zúfalý, že sa vydá na&nbsp;cestu cez tie hory a&nbsp;riskuje pritom život, toho sa nemusím pýtať, prečo ušiel z&nbsp;domu.“

Abolfazl sa vyhýbal stereotypom, ktoré pašerákov ľudí vždy vykresľujú ako negatívne postavy a&nbsp;zlých ľudí. Svet nie je čierno-biely a&nbsp;režisér chcel pochopiť, prečo niekto začne prevádzať ľudí ilegálne cez hranicu.

„Existujú dva levely pašerákov - tí veľkí, ktorí berú peniaze, a&nbsp;miestni ľudia, ktorí z&nbsp;nich dostanú trošku, ale berú na&nbsp;seba obrovské riziko. Boháči vlastne využívajú aj ich. Sú obeťou situácie. Rovnako ako pohraničníci. Aj tých by mnohí vnímali negatívne. Ja som ich chcel ukázať v&nbsp;prvom rade ako ľudí. Ku každému som pristupoval s&nbsp;rešpektom. Cítili, že som im neprišiel ublížiť a&nbsp;že mi môžu veriť. Neposudzoval som ich, skôr som sa im pokúšal porozumieť. Som presvedčený o&nbsp;tom, že keby v&nbsp;regióne boli iné možnosti, keby tam fungovali pracovné príležitosti, bola dobrá infraštruktúra, mladí muži by radšej pracovali niekde vo fabrikách, než riskovali život, aby zarobili tú trochu peňazí. Pašovanie ľudí je následkom zlej situácie.“

Režisér podotýka, že bol nestranný. Aj že si uvedomuje, že podľa medzinárodného práva je pašovanie ľudí jedným z&nbsp;najväčších zločinov. „No myslím si, že potrestaní zaň by mali byť v&nbsp;prvom rade chlapíci na&nbsp;vrchole pyramídy, ktorí všetko organizujú a&nbsp;berú za&nbsp;to veľké peniaze.“

V&nbsp;regióne, kde nie sú možnosti, ľudí prevalcujú problémy. Kým majú nádej napríklad na&nbsp;to, že ich deti vyštudujú univerzitu, dokážu žiť aj v&nbsp;ťažkých podmienkach. Abolfazl si myslí, že ľudia z&nbsp;jeho filmu už nádej stratili. Preto sú vnútorne veľmi nešťastní. Nevidia pred sebou lepšiu budúcnosť. A&nbsp;zatiaľ sa nezdá, že by sa iránska vláda pokúšala niečo zmeniť a&nbsp;investovať do&nbsp;podpory odľahlého regiónu.

Pri otázke, či cíti svoju príslušnosť k&nbsp;etniku Azeri, sa Abolfazl zamyslí. Azerským jazykom stále hovorí, aj keď nie na&nbsp;sto percent plynule. Rozpráva sa v&nbsp;ňom hlavne so svojimi rodičmi. No presťahoval sa do&nbsp;Londýna a&nbsp;európska sloboda pohybu mu priniesla aj to, že sa odpútal od&nbsp;svojich koreňov. „Kultúru a&nbsp;umenie etnika Azeri poznám a&nbsp;rešpektujem, no necítim puto k&nbsp;tejto konkrétnej etnickej skupine.“

Azerbajdžan a príslušníci azerskej minority v ďalších krajinách sú súčasťou veľkej tureckej kultúrnej rodiny. Otomanská ríša sa kedysi rozprestierala od Kaspického mora až po Grécko. Turecké dedičstvo majú krajiny od Istanbulu po západnú Čínu. Prejavuje sa to v hudbe, poézii, mytológii, vo folklóre, v literatúre aj rituáloch počas svadieb a pohrebov.

Film Kôň má viac krvi ako človek už premietli na&nbsp;festivaloch v&nbsp;Európe a&nbsp;Ázii. Získal dve ocenenia a&nbsp;niekoľko nominácií. Ľudia, ktorých v&nbsp;Avaciku a&nbsp;okolí Abolfazl nakrúcal, ho však ešte nevideli. Plánoval im ho premietnuť ešte pred festivalovými premiérami. No pandémia koronavírusu zatvorila hranice.

„Mohol som im poslať link, aby si ho pozreli sami cez internet. Ale myslím si, že by to mala byť slávnostnejšia udalosť spojená s&nbsp;pozvaním na&nbsp;jedlo, čo je tradícia mojej krajiny, a&nbsp;s&nbsp;dlhými rozhovormi. Dosť dlho som sa na&nbsp;to pripravoval, pretože by bolo super, ak by sa miestnym ľuďom film páčil, no mohlo by sa stať aj to, že by sa im nepáčil, a&nbsp;to by bolo horšie. Premietanie teda pre pandémiu zatiaľ nebolo možné. Ale len čo sa reštrikcie uvoľnia, zorganizujem ho.“

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

Výber pre vás

Dedina pašerákov: Ľudia nemajú prácu, tak sa živia prevádzaním utečencov cez hranicu

Súvisiace články

FOTO Nezničiteľné Žiguli: Slováci na ňom prekonali púšte aj Himaláje

Jeseň na severe: Slovák prešiel pešo naprieč Škandináviou, poriadok a príroda mu vyrazili dych

Maľovanie ako záchrana: "Veď to je ďalšie peklo,“ povedala si Zeinab po príchode do Grécka

FOTO Mačky, pouličné maľby, výstrední umelci: 15 záberov, ktoré vám ukážu neznáme čaro Atén!

FOTO: Jedinečné Mexiko: Mariači, klaňanie Svätej smrti aj špeciality z hmyzu!

Zhorelo peklo - a čo ďalej: Po požiari utečeneckého tábora Moria zostali na ulici tisícky ľudí

Vo vzduchoprázdne: Utečenci v Aténach bez strechy nad hlavou aj nádeje

Výber pre vás