Plus 7 dní

Ocitáme sa v bohémskom mestečku Tilcara, ktoré je položené vysoko v Andách, 2 500 metrov nad morom, v severozápadnej časti Argentíny. Nachádza sa na území quebrady, v dlhom hornatom údolí prevažne suchej klímy s riedkou vegetáciou, ktorým preteká rieka Grande. Okrem dobrovoľníctva nás tu čakajú vychýrené karnevalové oslavy.

V&nbsp;marci, po skončení obdobia dažďov, sa v&nbsp;týchto končinách začína zber úrody, ktorý sa tiahne až do mája. Práve v&nbsp;prvých dňoch zberu je tradičným lákadlom mimoriadne očakávaný karneval, keď miestni obyvatelia vzdávajú vďaku za všetky dary od Pachamamy - matky Zeme. Hlavným aktérom je diabol. Domorodci ho nazývajú pujllay alebo el diablito (zdrobnenina zo španielskeho el diablo). Miestni veria, že schádza z&nbsp;hôr a&nbsp;zamieša sa medzi ľudí, takže ho nemožno spoznať. Je predstaviteľom potláčaných túžob ľudí, božstvom osláv, hýrenia a&nbsp;nemravnosti. Počas karnevalu sa ním môže stať ktokoľvek, kto sa preoblečie do kostýmu diabla, aj keď najčastejšie to robia muži.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-hory-inej-dimenzie-pozrite-tuzo-pestrofarebnu-argentinsku-nadheru" target="_blank" rel="noopener">Viac záberov zo severozápadu Argentíny nájdete v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Na začiatku karnevalu vyberú figurínu diabla symbolicky zo zeme. Hrob spoznáte podľa navŕšeného kamenia, takzvaných apachetas, ktoré sa považujú za posvätné. Samotný kostým diabla je neprehliadnuteľný - hýri pestrými farbami. Jeho neodmysliteľnou súčasťou sú malé okrúhle zrkadielka a&nbsp;zvučné zvončeky. Diabol maskuje svoju identitu zmenou hlasu - hovorí nápadne piskľavo. Na tvári má masku a&nbsp;na hlave pokrývku, ktorú zdobia farebné rohy. Nechýba mu dlhý chvost, ktorý využíva pri skákavých tancoch v&nbsp;procesiách. Za organizáciou karnevalových osláv stojí niekoľko comparsas, skupín miestnych obyvateľov, ktoré po celý rok udržujú medzi sebou kontakt. Karneval sa začína druhú sobotu pred Popolcovou stredou. V&nbsp;okolí Tilcary má každá skupina vyčlenené miesto, kde pripraví hrob a&nbsp;pred začiatkom karnevalu tam novovyrobeného diabla uloží. Ľudia následne na tieto miesta prinášajú obety - jedlo, nápoje, cigarety a&nbsp;ďalšie, aby spoločne mohli „dať na­jesť“ Pachamame. Po takomto rituáli môže diabol konečne opustiť hrob, aby mohol kraľovať v&nbsp;čase osláv. Domáci sa tak okamžite púšťajú do niekoľkodňovej zábavy, kde je prítomné lahodné jedlo, nápoje a&nbsp;rytmická hudba.

Kráčame a&nbsp;objavujeme uličky Tilcary, keď zrazu začujeme bujarý spev, trúbky, bubny a&nbsp;ďalšie hudobné nástroje, ktoré sprevádzajú pochod comparsy. Ľudia v&nbsp;procesii pijú a&nbsp;spievajú, pričom sa pomaly presúvajú širokými ulicami smerom k&nbsp;hlavnému námestiu. Po celý čas sa striekajú penou a&nbsp;posýpajú talcom, čo je zmes múky, farebných práškov a&nbsp;pestrofarebných papierikov. Talco sa sype na hlavu a&nbsp;symbolizuje radosť a&nbsp;šťastie. Takúto „výslužku“ dostane každý, nehľadiac na vek, pohlavie či postavenie v&nbsp;spoločnosti. Keď sa začne stmievať, ulice sa plnia a&nbsp;pivo, víno a&nbsp;chicha, kvasený alkoholický nápoj z&nbsp;kukurice, tečú potokom. No a&nbsp;my, zaprášení od „múky“ a&nbsp;farebných papierikov, sa pripájame k&nbsp;jednej z&nbsp;procesií. Je posledný deň karnevalu - nedeľa. Všetci si so sebou nesú zelenú ratolesť, ktorá podľa miestnych povier odháňa zlé sily. Neznáma señora mi podá takýto kúsok kukuričnej ratolesti a&nbsp;môžem sa pridať. Počas pochodu pobehuje v&nbsp;sprievode dievčina s&nbsp;halúzkou a&nbsp;„ometá“ všetkých naokolo, aby ich zbavila negatívnej energie. Zakrátko sa dostávame k&nbsp;hrobu diabla. Obkolesíme ho, aby sa mohla začať smútočná ceremónia. Na scénu nastupujú plačky, oplakávajú diabla pred pohrebom, ktorý symbolizuje ukončenie neviazanej karnevalovej zábavy. Po celý čas hrá živá kapela veselé melódie a&nbsp;podáva sa chicha vo veľkom pohári, ktorý už tradične koluje medzi všetkými zúčastnenými. Nastáva neradostný akt pochovania diabla. Mladí muži s&nbsp;pestrofarebnou figurínou ležiacou na nosidlách ešte niekoľko ráz prebehnú pomedzi ľudí a&nbsp;následne ju položia na hrob. Chlapi na ňu nalejú olej a&nbsp;nahádžu zelené ratolesti. Napokon figurínu kropia chichou a&nbsp;zapália ju. Plamene okamžite šľahajú do výšky. Atmosféra je nabitá obrovskou energiu, sálajúcou nielen z&nbsp;ohňa, ale najmä z&nbsp;ticha a&nbsp;napätia, ktoré počas obradu panujú. Plamene pomaly bzučia a&nbsp;šľahajú do všetkých strán. Domáci začínajú postupne pristupovať k&nbsp;horiacemu hrobu, snímať zo seba kusy odevu, ktoré následne vhadzujú do ohňa. Tento akt symbolizuje sňatie hriechov, ktoré vykonali počas karnevalu, a&nbsp;tak sa očisťujú. Zároveň si takýmto spôsobom chcú na svoju stranu pri­kloniť šťastenu, aby ich sprevádzala počas celého roka.

Po bujarých oslavách nás čaká dobrovoľníctvo u&nbsp;pôvodných obyvateľov etnika Kolla. Smerujeme do komunity s&nbsp;názvom Hornaditas a&nbsp;popravde nemáme ani najmenšie tušenie, kam ideme. Riadime sa inštrukciami syna rodiny Lamasovcov, ktorý nám dopodrobna opísal, ako sa do jeho domova bezpečne dopravíme. Okrem iného nám poradil, aby sme požiadali šoféra autobusu, nech nás vysadí pri druhom futbalovom ihrisku v&nbsp;Hornaditas. To, samozrejme, nie je žiaden problém a&nbsp;šofér nám včas oznamuje, že sa blíži náš cieľ.

Vystupujeme „v&nbsp;strede ničoho“. Obzeráme sa na všetky svetové strany, ale po futbalovom ihrisku ani stopy. Všade samá pustatina. Z&nbsp;ničoho nič sa na ceste vynorí señorita, ktorú bez váhania oslovíme. Celkom presne vie, koho hľadáme, a&nbsp;naviguje nás k spomínanému ihrisku. Sami by sme ho zrejme nikdy nenašli, sivá kamenistá plocha označená kameňmi hlúpemu gringovi do oka ani len nepadne. Veď prečo by v&nbsp;nadmorskej výške viac ako 3&nbsp;200 metrov, vo vyprahnutej oblasti zarastenej kaktusmi, nemohla byť krásne povalcovaná zelená trávnatá plocha s&nbsp;bielymi čiarami, veľkými bránami a&nbsp;nejakými tými lavičkami. No prečo asi?

Udychčaní z&nbsp;nadmorskej výšky sa pomalým krokom dostávame k&nbsp;obydliu Lamasovcov. Dom je situovaný na dokonalej samote, vysoko nad korytom rieky, v&nbsp;tom čase vyschnutej. Nikde nikoho. Skladáme batohy a&nbsp;kráčame za hlasom hudby. Schádzame ku kamennej ohrádke so stádom kozičiek, kde nás už víta celkom prekvapená hlava rodiny Hectorovcov. Vedel, že má niekto a&nbsp;niekedy prísť, no to bolo asi tak všetko. Hneď nás upozorní, že robota tu je náročná. Tak­že žiadne uvítacie ceremónie, do jednej ruky nádobu, do druhej vemeno a&nbsp;ukáž, čo je v&nbsp;tebe! Je totiž práve čas na dojenie kôz. Ubytujeme sa v&nbsp;skromnom domčeku, postavenom z&nbsp;nepálených tehál a&nbsp;veľkých kameňov. Provizórnu strechu z&nbsp;plechu držia pokope iba skaly naukladané na nej. Podlahu tvorí udupaná hlina a&nbsp;dvere sa zatvárajú obyčajným drôtom. V&nbsp;interiéri nájdete tri postele, dve drevené stoličky a&nbsp;žiarovku visiacu spod strechy. Počas horúceho dňa je tu šialené teplo a&nbsp;počas chladivej noci veľká zima. Preto spávame teplo naobliekaní, zaizolovaní v&nbsp;spacích vakoch a&nbsp;prikrytí niekoľkými vrstvami hrubých diek.

Našimi hostiteľmi je už spomínaná rodina Clarity a&nbsp;Hectora Lamasovcov, ktorí sa do dnešných čias snažia žiť podľa vzoru svojich predkov a&nbsp;uchovávať tak zvyky a&nbsp;tradície pre nasledujúce generácie. Rodina sa každý deň venuje prakticky tým istým činnostiam. K&nbsp;bežnej rutine patrí napríklad získavanie dreva, spiľujú sa suché vetvy stromov. Takto zhotovené raždie zväzujeme lanom, naložíme si na chrbát a&nbsp;vynášame z&nbsp;dna koryta rieky k&nbsp;domu. To nám slúži na každodenné varenie, pečenie chleba či na ohrev vody v&nbsp;kadiach, aby sme sa mohli osprchovať aspoň raz do týždňa. Každé ráno dojíme kozy a&nbsp;z&nbsp;čerstvého mlieka vyrábame syr, ktorý slúži nielen pre vlastný konzum, ale i&nbsp;na predaj. Rodina varí výhradne zo svojich dopestovaných plodín. Máme to šťastie, že sa môžeme priučiť kulinárskemu umeniu tejto oblasti. Rovnako veľkým zážitkom je pečenie chleba vo vonkajšej peci, ktorý si vychutnávame s&nbsp;jablkovou marmeládou, samozrejme, domácou, z&nbsp;vlastnej úrody. Pýtajú sa nás, či aj na Slovensku robíme zo všetkého ovocia lekvár. Keď im vysvetlíme, že vyrábame ovocnú pálenku, nechápavo sa na nás pozerajú. Ako sa hovorí, iný kraj, iný mrav. Vodu na pitie získavame z&nbsp;krištáľovo čistého prameňa, tečúceho niekoľko desiatok metrov od usadlosti. Nie je to však jediná voda, ktorá sa tu vyskytuje. V&nbsp;blízkosti domu a&nbsp;naprieč záhradou je skonštruovaný kanálový systém, ktorý sa využíva na závlahu plodín a&nbsp;je napojený aj do kuchyne, na umývanie riadu.

Príslušníkov indiánskych komunít si však netreba úplne idealizovať. Aj oni, rovnako ako my, napredujú s&nbsp;dobou a&nbsp;chcú si uľahčiť život modernými výdobytkami, ako je napríklad mobil (hoci tu funguje iba na najbližšom kopci niekoľko stovák metrov od domu, aj to nie vždy), rýchlovarná kanvica či rádio, ktoré väčšinu času svojvoľne chrčí. Netreba si ani myslieť, že všetky rodiny v&nbsp;komunite sú voči cudzincom otvorené a&nbsp;každého privítajú s&nbsp;otvorenou náručou. Naopak, domorodci sú pomerne nedôverčiví a&nbsp;pohybovať sa voľne po okolí nemusí byť dobrý nápad. Miestni z&nbsp;cudzincov majú spravidla strach, skôr ich vnímajú ako zlých než dobrých. Mohli by nás pokojne označiť za zlodejov oviec či kôz, pretože im nie je úplne jasné, čo v&nbsp;ich končinách robíme a&nbsp;prečo sa tam len tak potulujeme.

Lákadlom regiónu Jujuy na severozápade Argentíny sú takzvané farebné hory, ktoré sú od roku 2003 zapísané v&nbsp;Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNES­CO. Figurujú v&nbsp;ňom nielen pre svoju prírodnú krásu, ale i&nbsp;pre zachované mestá a&nbsp;dediny v&nbsp;okolí, ktoré nesú prvky predkolumbovských i&nbsp;koloniálnych čias.

Naša prvá zastávka patrí dedinke Purmamarca. Cestujeme do nej malým autobusom, ktorý pasažierov naberá na každom kroku popri ceste. Na častých zastávkach by, samozrejme, nebolo nič neobvyklé, ale keď sa človek poobzerá vôkol seba, nevidí žiadne známky obydlí, z&nbsp;ktorých títo ľudia prichádzajú. Purmamarca je malebná dedinka s&nbsp;pokojnou atmosférou, zasadená do údolia medzi farebnými kopcami. Tie dodávajú usadlosti zvláštnu, no zároveň veľmi príjemnú náladu. Víta nás spleť kamenných a&nbsp;prašných uličiek, ktorými máme chuť sa niekam zatúlať. Nemusíme ísť ani veľmi ďaleko a&nbsp;pred zrakom sa nám rozprestrie prekrásny výhľad na hory sfarbené rôznymi odtieňmi červenej, oranžovej, fialovej až zelenkastej. Umelec tohto prírodného diela teda kreativitou nešetril! Viacerí domáci aj cestovatelia nám vraveli, že je to ako prechádzať sa po Marse. Tak prečo na chvíľu nevypadnúť&nbsp; z&nbsp;reality a&nbsp;nevyraziť do inej dimenzie?

Po návšteve Purmamarcy sme ešte viac povzbudení na Horu dvanástich farieb - Hornocal, ktorá sa nachádza blízko mesta Humahuaca. Zjednávame si camionetu (pickup), ktorá vozí turistov na Hornocal a&nbsp;späť, pretože je to najlacnejší variant výletu. Z&nbsp;nadmorskej výšky 2&nbsp;936 metrov stúpame do úctyhodných 4&nbsp;340 metrov. Vyzbrojení sme čajom z&nbsp;kokových listov, vďaka čomu sa nám tento závratný výškový rozdiel prekonáva jednoduchšie. No napriek zaručenej medicíne je dýchanie sprvu veľmi náročné.

Výrečný vodič camionety nás upozorňuje, aby sme šli miernym krokom a&nbsp;veľmi sa nezadýchali, pretože by sme mohli ľahko dostať soroche - ako sa v&nbsp;Andách nazýva vysokohorská choroba.Kolorit majestátne sa vypínajúcich farebných hôr máme možnosť obdivovať z&nbsp;krásnej vyhliadky nachádzajúcej sa na protiľahlom kopci. Sila a&nbsp;energia týchto hôr sa jednoducho nedajú opísať, ale cítiť ich až v&nbsp;kostiach! Zrazu sa chcete navliecť do pestrofarebného vlneného ponča, natlačiť si do úst listy koky, zapriahnuť do svojich služieb huňaté stádo lám a&nbsp;vykonávať obetné rituály pre Pachamamu a&nbsp;okolité horské božstvá.

TEXT A FOTO: ANNAMÁRIA DRGOŇA RAKOVSKÁ

FOTO Hory z inej dimenzie: Pozrite sa na túzo pestrofarebnú argentínsku nádheru

Výber pre vás

FOTO Hory z inej dimenzie: Pozrite sa na túzo pestrofarebnú argentínsku nádheru

Súvisiace články

FOTO Dve tváre raja: Ostrovy Mykonos a Ikaria vás očaria, každý na iný spôsob

Dcéra Mezopotámie: "Môj život sa navždy zmenil. Po návrate do USA, som upadla do depresie"

Drahší ako zlato: V Bulharsku práve zbierajú ruže na najkvalitnejší ružový olej na svete

Metropola v oblakoch: Neuveríte, kto všetko sa v Bogote premáva po diaľniciach

Nádhera zrodená z hriechu: Malebné peruánske hory pripomínajú dávnu tragédiu

Obdarené Gruzínsko: "Čoraz viac z nás začína kalkulovať. To nie je pre nás prirodzené“

Výber pre vás