Peter Hupka

Keď sme sa pri skialpinistických túrach na Ďumbier zhovárali s&nbsp;maďarskými turistami, navnadili nás na poéziu neďalekých južných krajov. Veď miesta, ktoré dokážu očariť odlišnosťou a&nbsp;majú v&nbsp;sebe i&nbsp;nádych exotiky, netreba hľadať až na opačnej strane našej planéty.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-jar-puste-nekonecna-madarska-rovina-ukryva-vtacie-dramy-aj-umenie-cikosov">V GALÉRII si pozrite nádheru na skok od našich hraníc&gt;&gt;</a>

Hortobágy, najväčší a&nbsp;najstarší národný park v&nbsp;Maďarsku, tento rok oslavuje okrúhle polstoročie od svojho vzniku a&nbsp;od roku 1999 je zapísaný aj na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Tunajšia nekonečná rovina, rozprestierajúca sa od horizontu k&nbsp;horizontu, nie je divočinou v&nbsp;pravom zmysle slova. Vedľa seba tu koexistujú miesta s&nbsp;neporušenou prírodou i&nbsp;tie poľnohospodársky využívané ako prírodné pastviny či polia. Podobne je to so zvieratami: stepný dobytok, maďarské ovce „racka“ i&nbsp;kone tu ľudia chovajú hneď vedľa lokalít, kde spokojne žijú viac ako tri stovky vtáčích druhov - hniezdiacich aj migrujúcich. Najmä v&nbsp;mokradiach a&nbsp;vodných biotopoch si tu príde na svoje každý trpezlivý pozorovateľ vtáčieho života.

Za hranicami sa svet vždy zmení, akokoľvek by to bolo blízko. Táto stará pravda, platiaca od detstva, má celkom iste korene v&nbsp;našej psychike, nastavení a&nbsp;vnímaní sveta. Tam, kde sa končí všedné, začína sa čosi veľkolepé, stačí hľadieť okolo seba a&nbsp;tak trochu snívať. Ako vraví náš maďarský kamarát Miklós: „Cestovanie je úplne iným stavom mysle!“ A&nbsp;práve v&nbsp;jeho domovskej krajine ho opäť zažívame. Rozkvitnuté sady, pod nohami koberce fialkastých hluchaviek, nad hlavou hviezdy. Taký je hneď prvý večer v&nbsp;Hortobágyi. Mimo miest a&nbsp;ľudí akoby sme počuli krajinu dýchať, žili s&nbsp;ňou v&nbsp;rovnakom rytme. Stačí vystúpiť z&nbsp;auta, odísť od hluku ciest a&nbsp;túlať sa poľami a&nbsp;remízkami. Orion na nebi i&nbsp;pocitová teplota nám dávajú najavo, že je stále tak trochu zima, i&nbsp;keď už zopár týždňov panuje jar, no ranné slnko a&nbsp;milé „sneženie“ z&nbsp;opadávajúcich lístkov kvetov už o&nbsp;pár hodín nenechajú nikoho na pochybách - najkrajšia časť roka sa dávno začala a&nbsp;pozýva nás tešiť sa zo života.

Z&nbsp;polí a&nbsp;lesíkov pri Kócsújfalu sa presúvame do centra rovnomenného národného parku, dedinky Hortobágy. Pri ceste číslo 33 vedúcej ďalej do Debrecína stojí zaujímavá tabuľka s&nbsp;modrým krížom a&nbsp;s&nbsp;nápisom „Madár kórház“ - vtáčia nemocnica. Čiastočne oplotený areál tejto zvieracej polikliniky obývajú desiatky operencov, ktoré tu dostali novú šancu na život. Ide o&nbsp;neziskovú organizáciu a&nbsp;jej členovia sa starajú o&nbsp;choré a&nbsp;zranené vtáky, ktoré im sem najčastejšie privezú ľudia po tom, čo ich našli bezbranné v&nbsp;lese či na poli. Živočíchy, ktorých osud by bol zrejme bez našej pomoci spečatený, sa po liečbe a&nbsp;rehabilitácii dostanú späť do voľnej prírody. Madár kórház funguje od roku 1975 a&nbsp;je príjemné sa pozerať, ako jej chovanci prospievajú a&nbsp;opäť naberajú stratené sily. Najčastejším druhom sú tu bociany, ktoré sú medzi domácimi obľúbené a&nbsp;sú nielen motívom tunajších skulptúr, ale nájsť ich stvárnenie možno i&nbsp;na krstiteľnici v&nbsp;miestnom ekumenickom Kostole dobrého pastiera postavenom na prelome tisícročí. Centrum turistami vyhľadávanej dedinky má typicky maďarský kolorit. Zruční košikári a&nbsp;remenári ponúkajú svoje výrobky, v&nbsp;miestnej čárde sa možno zastaviť na veľmi chutný obed vrátane miestnej špeciality s&nbsp;názvom „hortobágyi palacsinta“ - palacinky plnenej mäsom, zeleninou a&nbsp;dochutenej smotanou. Menu je však k&nbsp;dispozícii v&nbsp;jedinom jazyku: v&nbsp;maďarčine. Jazykové znalosti čašníkov však už sú na európskej úrovni a&nbsp;neznalým hosťom názvy jedál radi preložia. A&nbsp;medzi skulptúrami zobrazujúcimi život pastierov a&nbsp;prírodu akosi nesmie chýbať dielo s&nbsp;prvkami nostalgie či s&nbsp;nádychom revizionizmu: mapa „Veľkého Uhorska“ s&nbsp;územím Slovenska, Zakarpatskej Ukrajiny, časti Chorvátska, Srbska, Rumunska a&nbsp;Rakúska.

Spôsobov, akými možno spoznávať Hortobágy, je viacero, a&nbsp;tí, ktorí príliš neobľubujú skupinové výlety v&nbsp;štýle safari, pravdepodobne zvolia jeho tichšiu stránku s&nbsp;puncom obyčajnej skutočnosti. Možno sa takto pripravujeme o&nbsp;ukážku umenia miestnych čikóšov, jazdcov, ktorí radi ukazujú svoje schopnosti a&nbsp;dokážu sa bez problémov v&nbsp;stoji udržať na chrbtoch dvoch paralelne cválajúcich koní, pričom v&nbsp;záprahu pred sebou ovládajú trebárs trojicu ďalších tátošov. Hoci sú dnes zručnosti čikóšov často vnímané ako atrakcia pre návštevníkov oblasti, najmä ľudia z&nbsp;pusty sa snažia túto kultúrnu tradíciu uchovať a&nbsp;preniesť na ďalšie generácie. V&nbsp;oblasti Hortobágye, Debrecínu a&nbsp;celkovo v&nbsp;puste je aktívnych i&nbsp;viacero čikóšskych škôl, združení a&nbsp;klubov, vďaka ktorým sa umeniu „kovbojov z&nbsp;pusty“ venujú i&nbsp;mladí a&nbsp;rozvíjajú ho pre budúcnosť. Práve v&nbsp;puste pozorujeme jej lietajúcich obyvateľov. Mnohé z&nbsp;tunajších vtákov sú síce plaché, no rozhodne nie tiché a&nbsp;pri pohľade na ne akoby sme počúvali hlasné dialógy či škriepky: tak pri lete párov divých husí, ako aj v&nbsp;mnohopočetných kolóniách, kde to lieta, pláva a&nbsp;žije.

I&nbsp;keď nemáme šťastie na jarný ťah žeriavov, ktorých sa tu počas migrácie z&nbsp;Afriky do Európy stretáva až stotisíc kusov, a&nbsp;nestretávame ani orliaky morské či kúdeľníčky, aj pohľad na iné operence stojí za to. Či už sa prechádzame „lesíkom havranov“ pri piesočnej dune Szálkahalmi alebo popri rybníkoch oblasti Hortobágy halastó, cítiť, že je všade naokolo rušno. Mimo hlavnej sezóny nie je v&nbsp;prevádzke tunajšia úzkorozchodná železnička, a&nbsp;tak sme tu počas podvečernej zlatej hodinky okrem štebotajúcich a&nbsp;gágajúcich kamarátov celkom sami. Spomínaná trať, pôvodne vybudovaná na prepravu rýb z&nbsp;chovných rybníkov i&nbsp;obilia, sa na konci sedemdesiatych rokov prestala využívať a&nbsp;jej funkciu nahradili nákladné autá. Po obnovení začala sedem kilometrov dlhá železnička slúžiť turistom a&nbsp;na jej zastávkach pribudli nové názvy po osobnostiach, ktoré sa pričinili o&nbsp;rozvoj pusty a&nbsp;ochranu jej prírody. Pri jednej z&nbsp;nich, pomenovanej po Lukasovi Hoffmanovi, vedcovi, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o&nbsp;ochranu vodných vtákov, stojí dvojposchodová drevená vyhliadka, z&nbsp;ktorej pozorujeme divé husi, volavky striebristé i&nbsp;sympatické lyžičiare. Je len dobre, že mali a&nbsp;majú svojich patrónov z&nbsp;vedeckých kruhov, no priateľov by mali mať aj v&nbsp;nás všetkých: veď nielen čistá voda je v&nbsp;našom spoločnom, vtáčom i&nbsp;ľudskom záujme.

Tichý začiatok ďalšieho dňa trávime pri dedinke Nagyiván s&nbsp;čosi vyše tisíckou obyvateľov. Skromná, no veľmi čistá obec má na každom elektrickom stĺpe hniezdo svojich bocianích obyvateľov, v&nbsp;jej okolí sa pasú kone a&nbsp;na okraji pusty nájdeme typické vahadlové studne s&nbsp;válovom na napájanie dobytka. O&nbsp;necelé tri desiatky kilometrov ďalej prekračujeme mostom hladinu Tisy. Takmer tisíc kilometrov dlhá rieka pramení v&nbsp;ukrajinských Karpatoch a&nbsp;je najväčším prítokom Dunaja. Tisa, ktorá má veľmi príjemnú atmosféru, sa, žiaľ, spája i&nbsp;s&nbsp;ekologickou katastrofou z&nbsp;roku 2000, ktorú mnohí nazývajú najväčšou v&nbsp;Európe od čias Černobyľa. Do jej vôd vtedy unikli tony kyanidu z&nbsp;odkalísk austrálskych banských spoločností pôsobiacich v&nbsp;rumunskom Baia Mare. Povolené koncentrácie jedu boli prekročené sedemstonásobne, pričom o&nbsp;päť týždňov neskôr došlo k&nbsp;ďalšej kontaminácii zinkom, olovom a&nbsp;meďou. Hoci sa napriek negatívnejším výhľadom vodné ekosystémy dokázali po štyroch rokoch od katastrofy obnoviť, obsah ťažkých kovov v&nbsp;sedimentoch zostáva na mnohých miestach dodnes vysoký. Ťažobné firmy Aurul, Transgold aj ich materský koncern Esmeralda Exploration sa zámernými vyhláseniami insolvencie a&nbsp;konkurzmi snažili vyhnúť náhrade škôd, no po dlhoročných súdnych sporoch napokon spolu s&nbsp;rumunskou vládou zaplatili kompenzácie v&nbsp;sume 32 miliónov dolárov.

Kúpanie v&nbsp;jaskyniach a&nbsp;hviezda Lillafüred

Vrátiť sa z&nbsp;roviny k&nbsp;vrchom poteší dušu každého latentného horala. A&nbsp;okolie Miškovca je opäť zelené i&nbsp;kopcovité. Na juhozápadnom okraji mesta, v&nbsp;rekreačnej štvrti Miskolctapolca, možno navštíviť termálne pramene, ktorých najzaujímavejšia časť leží pod povrchom: v&nbsp;prírodných i&nbsp;umelých jaskyniach vápencového masívu. Liečebné kúpele s&nbsp;dlhou históriou sa stali populárnymi v&nbsp;čase osmanskej okupácie a&nbsp;ich architektúra sa postupne menila. V&nbsp;devätnástom storočí sa postavili prvé budovy a&nbsp;infraštruktúra pre zámožnejších hostí, od päťdesiatych rokov minulého storočia kúpele zľudoveli a&nbsp;v&nbsp;takomto duchu fungujú dodnes. Aj keď po prelome tisícročí prešli rekonštrukciou, majú niektoré tunajšie služby príchuť čias socializmu. Na farebnom zážitku z&nbsp;vôd a&nbsp;ozvien podzemia to však nič podstatné nemení. Okrajom mesta smerujeme hlbšie do Bukových hôr. Aj tu sú miesta, kde dominuje príroda, i&nbsp;tie, ktoré sa snažia ohúriť svojou architektúrou. Jedným z&nbsp;takýchto je Lillafüred, ležiace na brehu priehrady Hámori a&nbsp;spájajúce sa so známou aristokratickou rodinou Bethlenovcov. Názov osade dal gróf András Bethlen, ktorý ju pomenoval na počesť svojej netere. István Bethlen zasa stál za výstavbou honosného neorenesančného hotela Palace z&nbsp;konca dvadsiatych rokov minulého storočia. István bol v&nbsp;rokoch 1921 až 1931 aj maďarským premiérom. Rodák z&nbsp;Gorneşti v&nbsp;Transylvánii patril k&nbsp;zaujímavým postavám maďarskej histórie: ako jeden z&nbsp;mála miestnych politikov počas druhej svetovej vojny nesúhlasil so spojenectvom s&nbsp;nacistickým Nemeckom a&nbsp;hrozbu v&nbsp;ňom videli i&nbsp;komunisti, ktorí ho na konci vojny vydali do Moskvy, kde v&nbsp;roku 1946 zomrel vo väzení. Nemožno ho však brať za postavu, ktorá sa nikdy nespojila s&nbsp;partnermi s&nbsp;pochybnejšími politickými názormi. O&nbsp;dve dekády skôr, počas svojho pôsobenia v&nbsp;úrade, udržoval blízke spojenectvo s&nbsp;fašistickým Talianskom najmä z&nbsp;dôvodu revizionistických nádejí a&nbsp;túžby zmeniť výsledky Trianonskej mierovej zmluvy.

Milovník prírody sa oveľa lepšie cíti vyššie, v&nbsp;krásnych hustých listnatých lesoch. Bukové vrchy, po maďarsky Bükk, síce nie sú najvyšším pohorím v&nbsp;krajine, predstavujú však najväčšiu zalesnenú plochu v&nbsp;celom Maďarsku a&nbsp;zároveň sú domovom najvyššieho počtu vrcholov s&nbsp;nadmorskou výškou presahujúcou 900 metrov. Kráčame hrebeňom popod takmer osemsto metrov vysoký vrch Örvény-kő a&nbsp;tvary stromov nás neprestávajú udivovať: jednotlivé či prerastené do magických prepletených dvojíc. Tajomné, s&nbsp;dušou dávnej minulosti, do ktorej patria i&nbsp;príbehy o&nbsp;ľuďoch významnej neolitickej bukovohorskej kultúry s&nbsp;charakteristickou keramikou, ktorých tak rád popularizoval historik a&nbsp;archeológ Pavel Dvořák a&nbsp;ich meno je odvodené práve od Bukových hôr.

Cestujúc podhorím Bukových vrchov a&nbsp;Matry si nemožno nevšimnúť zvláštne nápisy pri vstupe do niektorých obcí. Sprava doľava písané runy, ktoré niekomu môžu pripomínať abecedu z&nbsp;inej galaxie a&nbsp;ktoré sa v&nbsp;poslednom čase v&nbsp;Maďarsku objavujú pri cestách vedľa tabule s&nbsp;názvom mesta či dediny, nazývajú domáci rovás. Slovo, ktoré sa číta ako jeho slovenský ekvivalent rováš, označuje v&nbsp;maďarčine zárez, keďže sa toto písmo kedysi často vytváralo formou zárezov, napríklad do dreva. U&nbsp;nás zažité slovné spojenie „mať na rováši“ odkazuje na zárezy v&nbsp;štvorhrannej palici, akými sa zaznačovalo trebárs zaplatenie daní a&nbsp;v&nbsp;prenesenom význame ho ako označenie niečieho previnenia používame dodnes. Spomínané písmo, doložené už v&nbsp;desiatom storočí trebárs archeologickými nálezmi z&nbsp;Horkomégya, sa v&nbsp;deviatom a&nbsp;desiatom storočí používalo na širokom území od Uralu až po Karpaty. Tieto staromaďarské runy, o&nbsp;ktorých pôvode a&nbsp;význame sa vedie zaujímavá vedecká polemika, sa však stali i&nbsp;nástrojom v&nbsp;rukách pravicovej politickej agendy. „Extrémisti ako Jobbik sa snažia inštrumentalizovať starú maďarskú kultúru, aby si takýmto spôsobom získali priaznivcov,“ znie jeden z&nbsp;domácich názorov na problematiku rovás v&nbsp;internetovej diskusii. Takéto anachronické snaženie má aj svoje humorné stránky: keď sa televízny reportér spýtal istého vysokopostaveného člena Jobbiku, či môže predviesť svoje znalosti v&nbsp;písme, v&nbsp;ktorom jeho strana často umiestňuje nápisy, nevedel napísať ani vlastné meno. A&nbsp;prvoaprílový žartík, keď runovú verziu označenia mesta Érd nahradili členovia žartovnej politickej strany Dvojchvostý pes nápisom Ahoj - Szia v&nbsp;rovnakom písme, nik si to nevšimol celý jeden mesiac. Na pôvod rovás alebo sikulského písma jestvujú viaceré názory, lingvista András Róna-Tas tvrdí, že ide o&nbsp;derivát starotureckého písma göktürk, známeho aj ako orkhon, používaného v&nbsp;ôsmom až desiatom storočí. Sikuli žijúci v&nbsp;rumunskej Transylvánii, podľa väčšinového názoru hungarizovaný kmeň turkického pôvodu, písmo rovas používali až do sedemnásteho storočia.

Prechádzka lesmi je každopádne krajšia ako pozorovanie zvláštnych snáh rôznych politických postavičiek. Jar v&nbsp;Bukových horách sa nesie v&nbsp;znamení aprílového počasia. Po krátkej prehánke je obloha opäť čistá, no studený vietor odoberá z&nbsp;tela i&nbsp;posledné zvyšky tepla. Drevená vyhliadková veža nad dedinkou Mályinka je zatvorená tým najjednoduchším spôsobom: vstupu na schodisko bránia dlhými klincami pribité dosky. Až neskôr sa na maďarských fórach dozvedáme, že príčinou zatvorenia veže bol havarijný stav jej podlahy a&nbsp;namiesto renovácie vyhliadky sa ju zodpovední rozhodli uzavrieť.

Nevadí. Okolité lesy i&nbsp;polia zvlnenej krajiny sú rovnako pekné i&nbsp;z&nbsp;pahorkov okolo obce. Hľadíme na sever cez hranicu, ktorú nevidieť a&nbsp;ktorej obe strany spájajú lesy, ľudia i&nbsp;spôsob života, a&nbsp;je dobré, že čas hraničných kontrol zostal v&nbsp;minulosti. Príjemným podvečerom putujeme opäť domov, na „našu“ stranu.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-jar-puste-nekonecna-madarska-rovina-ukryva-vtacie-dramy-aj-umenie-cikosov">V GALÉRII si pozrite 21 záberov, ktoré vám odhalia krásu pusty&gt;&gt;</a>

A&nbsp;v&nbsp;tejto príjemnej chvíli sa nám v&nbsp;mysli vynára citát jedného z&nbsp;obyvateľov tohto krásneho a&nbsp;tak trochu zabudnutého pohraničia, ktorý nám pri poslednej návšteve svojou svojskou slovenčinou predniesol: „Viete, mne je jedno, či je niekto Maďar alebo Slovák, hlavné je, aby to bol dobrý ľuď! A&nbsp;potom bude všetko v&nbsp;poriadku!“

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

Výber pre vás

FOTO Jar na puste: Nekonečná maďarská rovina ukrýva vtáčie drámy aj umenie čikóšov

Súvisiace články

Zázračné ceny v Lurdách: Sviečky za päťsto eur, soška Panny Márie s certifikátom za sedemsto

Prežije Mŕtve more? Nedokážeme sa dohodnúť ani na tom, či ho chceme zachrániť

V tieni olivových hájov: Ako funguje španielska a talianska olejová mafia

Pekelné štíty a rajská voda: 20 záberov Pyrenejí, ktoré vám vyrazia dych

Výber pre vás