Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Choroba, s&nbsp;ktorou sa Michel Petrucciani narodil krátko po Vianociach 1962 v&nbsp;juhofrancúzskom meste Orange, sa volá choroba sklenených kostí. Nosná časť ľudského organizmu je pri nej veľmi krehká. Končatiny sa často lámu, kosti deformujú a&nbsp;telo nerastie tak, ako by malo. Pri závažných formách tejto ojedinelej choroby, ktorú latinčina volá osteogenesis imperfecta, narastú ľudia naozaj málo a&nbsp;majú výzor trpaslíkov.

„Mama otáčala Michelovi hlavu, keď bol bábätko, bol taký zraniteľný. Potom, keď sme vyrastali ako nejakí traja mušketieri, pri hrách sme mali v&nbsp;podvedomí jeho stav. Bolo pre nás prirodzené dávať pozor, vôbec sme ho nebrali ako hendikepovaného,“ vraví v&nbsp;dokumentárnom filme o&nbsp;veľkom klaviristovi jeho starší brat Philippe.

V&nbsp;rodine Petruccianiovcov sa vraj vždy počúval len džez a&nbsp;jedine džez. Michelov otec, potomok talianskych migrantov z&nbsp;Neapola, ktorého všetci volali Tony, bol totiž vychytený džezový gitarista a&nbsp;fanatický fanúšik tohto žánru. Matka chcela, aby sa Michel venoval klasickej hudbe. Mozart, Chopin, Debussy. Nemala šancu, synovi učarovalo blues.

Dvaja jeho starší synovia sa tiež dali na muziku, Philippe si osvojil otcov nástroj a&nbsp;Louis kontrabas. Najmladší Michel si vybral piano. „Otec mi rozprával, že keď som mal štyri roky, ukázal som na televízor, kde hral klavirista, a&nbsp;povedal som mu: Toto je nástroj, na ktorom chcem hrať,“ vravieval Michel s&nbsp;úsmevom. Dodal, že na obrazovke koncom 60. rokov videl za pianom sedieť veľkého amerického skladateľa Duka Ellingtona. Bola to osudová láska.

A&nbsp;tak mu matka jedno kúpila. Nebolo lacné, žiaľ, ani naozajstné nie. „Bola to hračka. Vypýtal som si od mamy kladivo a&nbsp;rozbil som ho,“ spomínal si Michel Petrucciani, ako zničil pomerne drahý dar, len aby rodičia pochopili, že dieťa to myslí s&nbsp;hudbou vážne.

Nechodil, nebehal s&nbsp;deťmi, nehral futbal na ulici, a&nbsp;tak trénoval. Niekedy aj 12 hodín denne. V&nbsp;dokumentárnom filme Michaela Radforda rozpráva Michel Petrucciani po anglicky, že do školy ani nechodil. „Otec mi povedal, zabudni na školu, na vzdelanie, hraj, lebo z&nbsp;teba bude klavirista,“ vraví. Samozrejme, Francúzsko je krajina s&nbsp;povinnou školskou dochádzkou a&nbsp;učiť sa musel. Škola mu posielala kurzy nahraté na kazetách. Keď sa ich naučil, pásky vymazal. Aby na ne mohol nahrať hudbu.

Tony, hlava rodiny, v&nbsp;tom čase vlastnil hudobniny na prízemí domu, kde Petruccianiovci bývali. Keď vošiel nejaký záujemca o&nbsp;piano, Tony zavolal na Michela, nech príde ukázať, čo nástroj dokáže. Obchodná metóda, ktorú syn nenávidel. Uvedomoval si, že ľudia budú prekvapení viac z&nbsp;jeho vzhľadu ako z&nbsp;muziky, ktorú dokáže vylúdiť.

Prvý koncert mal v&nbsp;13 rokoch. Krátko nato sa na pódium postavil s&nbsp;americkým trubkárom Clarkom Terrym na festivale v&nbsp;malom južanskom meste Clious­clat. Keď mal Petrucciani 12, odišiel do Kalifornie. Spojené štáty boli z&nbsp;Petruccianiho paf na prvé počutie. Tamojší hudobníci, napríklad saxofonista Charles Lloyd, malého Francúza nosili na rukách v&nbsp;prenesenom zmysle slova aj doslova. Petruccianiho nosili ako dieťa. Bolo to privilégium, ktoré neudelili každému. Ide predsa o&nbsp;veľkú dôveru. Tváre máte blízko, počujete biť srdce toho druhého natesno pri vašom.

„V&nbsp;Amerike som stretol všetkých svojich hrdinov,“ vravel Michel Petrucciani a&nbsp;vymenoval asi desiatku džezových hudobníkov, ktorých počúval, vídaval v&nbsp;televízii, a&nbsp;odrazu s&nbsp;nimi stál na jednom pódiu. Stal sa prvým Neameričanom, ktorý podpísal zmluvu s&nbsp;legendárnym nahrávacím štúdiom Blue Note Records. Všetci členovia kvintetu Milesa Davisa nahrávali práve tam.

„Viem, že som iný, ale je mi to jedno,“ zvykol Petrucciani povedať, keď sa ho novinári pýtali na jeho hendikep. „Kto je hendikepovaný? Ty alebo ja? Každý má nejaké problémy. Ľudia by sa nemali tak veľmi zaoberať tým, že nie sú ako ostatní,“ vravieval. Vždy to však také jasné nemuselo byť. „Keď som bol malý, mal som komplex. Keď otvoríte piano, jeho útroby vyzerajú ako zuby. Vždy som mal pocit, že klávesy sa mi smejú a&nbsp;vravia, tak poď, hraj, či to dokážeš,“ zaspomínal si ako dospelý.

Hoci vonkajšej krásy mal Michel Petrucciani neporovnateľne menej ako talentu, vždy vystupoval sebavedomo. Vedel, čo vie, čo chce, kým je. Americkým médiám a&nbsp;filmárom odpovedal veľmi severénne, jeho angličtina bola výborná. Miloval humor, a&nbsp;tak sa naučil ovládať aj slangové výrazy, aby ich mohol vytiahnuť vždy, keď bolo treba vtipne zareagovať. Vďaka perfektnému sluchu nemal ani povestný francúzsky prízvuk, z&nbsp;ktorého si Američania radi robia žarty.

„Bojím sa osamelosti. Mám rád ľudí. Hovoriť s&nbsp;nimi, posedávať. Rád ich zabávam a&nbsp;rád sa zabávam,“ povedal klavirista na rovinu. Spoločnosť mal rád a&nbsp;v&nbsp;USA zistil, že je obľúbený hosť. Tak stretol Erlindu, ženu, ktorá sa stala jeho prvou manželkou. Milovať bol Michelov veľký sen. „Keď som bol malý, chcel som sa oženiť a&nbsp;prežívať veľkú lásku, ako som to videl v&nbsp;televízii,“ povedal filmárom. Erlinda priznáva, že milovať sa s&nbsp;Michelom bolo zvláštne. Jeho telo bolo malé a&nbsp;krehké. Bolo treba nájsť si cestu, ako na to, a&nbsp;prispôsobiť sa. „Michel bol veľmi štedrý milenec. Bol úžasný,“ povedala o&nbsp;ňom nostalgicky.

Michelovo telo v&nbsp;tomto smere fungovalo, ako sa rád pochválil. Jeho humor, talent, životná energia, sebairónia a&nbsp;úprimnosť patrili medzi vlastnosti, ktoré ženy priťahovali. Erlindu opustil, keď odišiel z&nbsp;Kalifornie do New Yorku. Hneď si tam totiž našiel novú frajerku. Hneď zahviezdil v&nbsp;džezových kluboch, v&nbsp;komunite ostrieľaných džezmenov. Nik neriešil, že Michel má len 22 rokov.

„Ak niečo nemením, veľmi rýchlo sa začnem nudiť. Táto potreba sa ozýva aj v&nbsp;mojom každodennom živote. Doma neustále premiestňujem nábytok. V&nbsp;hudbe je to to isté. Musím neustále inovovať a&nbsp;neprestajne variovať,“ povedal raz pre rádio France musique. Na mysli zrejme nemal len hudobnú improvizáciu. Ani pri ženách dlho nevydržal a&nbsp;menil ich. So známou talianskou pianistkou Gildou Buttàovou bol ženatý len tri mesiace. Francúzska Marie-Laure Roperchová mu porodila jediné dieťa. Syn Alexandre má rovnaký hendikep ako otec.

„Keď som mal päť rokov, opýtal som sa mamy‚ prečo si ma urobila,“ povedal Alexandre. Michel bol vraj veľmi šťastný, keď sa dozvedel, že bude mať dieťa. Hoci musel vedieť o&nbsp;50-percentnom riziku, že dieťa zdedí hendikep, keď sa to potvrdilo, bol zdevastovaný. S&nbsp;rodinou sa rozhodol žiť vo Francúzsku a&nbsp;na chvíľu svoje životné tempo upokojil. Aj ako interpret dozrel, improvizáciu zdokonalil a&nbsp;zistil, že Francúzsko ho miluje.

„Ľudia sú normálni, čudní a&nbsp;výnimoční. Je ťažké uvedomiť si, kým som. Nechcem však byť čudný, a&nbsp;tak pracujem na tom, aby som bol výnimočný,“ zamýšľa sa syn klavírneho virtuóza. „Niekedy si predstavujem, že ja som normálny a&nbsp;normálni sú obri. Tých normálnych si treba skrotiť,“ rozpráva o&nbsp;barličkách, ktoré mu poskytuje myseľ. „Svet nie je urobený pre malých ľudí. To je jediná prekážka, ktorú v&nbsp;spojení so svojím hendikepom pociťujem. Inak je všetko v&nbsp;poriadku,“ opakoval Michel Petrucciani.

Michel Petrucciani sa v&nbsp;New Yorku 80. rokov cítil, akoby žil na 150 percent. Chcel vyskúšať všetko. A&nbsp;zrejme všetko vyskúšal. Tí, ktorí ho poznali, spomínajú, že veľa toho nenaspal. Vždy povedal áno koncertu, zábave, jedlu, drogám. Možno chuť do života súvisela s&nbsp;tým, že sa vždy bál smrti. Jeho fyzický stav sa navyše vekom zhoršoval. „Bojím sa, lebo neviem, čo očakávať. Bol by som sklamaný, keby po nej nič nebolo. Povedal by som si, do riti, myslel som si, že niečo po nej je, a&nbsp;nie je. Kričal by som, že sa chcem vrátiť,“ povedal.

Pán, o&nbsp;ktorom hudobní znalci povedali, že má „najlepšiu ľavačku“ na svete a&nbsp;pravačku, ktorá je spievajúcim vtáčikom, zomrel na pľúcnu infekciu ako 36-ročný. Stalo sa to počas krutej zimy a&nbsp;po búrlivých novoročných oslavách 6. januára 1999 v&nbsp;New Yorku. Je pochovaný na slávnom parížskom cintoríne Père-Lachaise. Iba jeden hrob od ďalšieho muža, pre ktorého bol klavír najväčšou životnou láskou. Petrucciani odpočíva kúsok od Frédérica Chopina.

Kto je hendikepovaný? Vy alebo ja? Pýtal sa klavírny virtuóz, ktorý nemal ani meter

Výber pre vás

Kto je hendikepovaný? Vy alebo ja? Pýtal sa klavírny virtuóz, ktorý nemal ani meter

Súvisiace články

Majú vily v Maroku aj v Karibiku a neplatia dane. Ako si žijú Bonnie a Clyde politiky?

Fico pekne rozpráva, ale obsah je čudný. Mladí debatéri vravia, čo si myslia o politikoch-rečníkoch

Štefánik a legenda? Veď obyčajný Francúz netuší, kto to bol!

Silvia Shahzad: Raz sa do našich budov nebudeme vedieť dostať

Oblafol by aj vás? Príbeh o tom, ako si jeden podvodník urobil srandu z americkej smotánky

„Drvivá väčšina agentov v reálnej situácii nikdy nevystrelí,“ vraví pridelenec FBI v Prahe

Výber pre vás