Odvážna hypotéza potvrdená: Simulovaná erupcia odhalila záhadu gigantických marťanských pavúkov

Vedci v roku 2003 objavili na Marse čosi zvláštne – gigantické pavúky veľké takmer kilometer. Či presnejšie tmavé krajinné útvary pavúkom podobné. Na snímkach zachytených z obežnej dráhy sa sústreďovali na južnej pologuli červenej planéty, predovšetkým v polárnych oblastiach a ich blízkosti.

Geológovia medzičasom vyslovili viacero hypotéz, ktoré sa snažili vysvetliť, ako vznikajú. Ani jedno vysvetlenie však nebolo v odbornej komunite univerzálne prijaté.

Takzvaný araneiformný terén, ako mu hovoria vedci, vykazuje na rozdiel od ôsmich nôh pozemských pavúkov niekedy až stovky dlhých tenkých „nožičiek“. Jednotlivé „pavúky“ sa na Marse vyskytujú v zhlukoch, pričom ich terén pôsobí na detailnejších záberoch kozmickej sondy výrazne zvrásnený. Jedno z najuznávanejších vysvetlení, takzvaný Kiefferov model, spája ich vznik so suchým ľadom, čiže zamrznutým oxidom uhličitým. Suchý ľad sa na našej planéte nevyskytuje, pretože vyžaduje teploty nižšie ako mínus 78,5 stupňov Celzia. Aby túto hypotézu overili, vedci z NASA a Kalifornskej technickej univerzity sa obrátili na moderné laboratóriá svojich výskumných inštitúcií, aby v nich simulovali teploty a tlaky, aké panujú na marťanskom povrchu vrátane polárnych oblastí.

Výskumníci vyzdvihujú, že išlo o ozaj náročnú úlohu. Marťanské pavúky totiž vznikajú pri veľmi nízkom tlaku (ovzdušie Marsu je zhruba 130 až 140 ráz redšie ako pozemské) a teplotách okolo mínus 180 stupňov Celzia. Na simuláciu marťanských podmienok využili špeciálnu testovaciu komoru s veľkosťou suda na víno, chladenú kvapalným dusíkom a doplnenú o horninovú zmes simulujúcu marťanskú pôdu, ohrievač i potrebné plyny. Napokon pozorovali nielen vznik a sublimáciu suchého ľadu, ale aj akési erupcie plynu trúsiace tmavý sediment do útvarov evokujúcich miniatúrne verzie gigantických marťanských pavúkov. „Bol piatok neskoro večer a vedúca laboratória vtrhla dnu, pretože ma počula kričať. Myslela si, že sa stala nehoda,“ hovorí vedúca členka tímu Lauren Mc Keown o historickom okamihu, keď napodobnila erupciu plynu spod suchého ľadu. Vedkyňa na vytvorení takéhoto plynného chochola pracovala päť rokov.

Experiment podľa Mc Keownovej v zásade potvrdil Kiefferov model. Podľa tohto vysvetlenia vznikajú marťanské pavúky vtedy, keď slnečné svetlo presvitá cez priehľadné masy suchého ľadu, ktoré sa každú zimu tvoria na povrchu Marsu, a ohrieva pôdu pod ním. Pôda je tmavšia ako ľad, takže absorbuje teplo a spôsobuje, že ľad pri povrchu sublimuje na plynný oxid uhličitý. Keď dostatočne vzrastie tlak plynu, marťanský ľad praská a oxid uhličitý uniká na spôsob sopečnej erupcie. Stúpajúci plyn zároveň so sebou berie tmavý prach a piesok z pôdy a tento materiál trúsi na povrchu ľadu. Na jar sublimuje aj zvyšný ľad, a keď sa stratí, zanechá po sebe „jazvy“ podobné pavúkom, tvorené materiálom roztrúseným pri erupciách unikajúceho oxidu uhličitého.

Experiment priniesol aj pozorovania procesov, s akými Kiefferov model nerátal. Tie podľa vedcov pomáhajú vysvetliť niektoré nedostatky tohto modelu, napríklad nedostatočne vysvetlený „popraskanejší“ vzhľad pavúkov oproti ich okoliu. „Je to jeden z tých detailov, ktoré ukazujú, že príroda je o čosi chaotickejšia než obrázok z učebnice,“ poznamenala spoluautorka článku Serina Diniega.

Napriek úspešným experimentom podľa vedcov zostáva veľa otázok, ktoré nie je možné zodpovedať v laboratóriu. Stále nevieme, prečo marťanské pavúky vznikajú len na určitých miestach a prečo ich počet i veľkosť postupne rastú. Podľa výskumníkov je možné, že pretrvali z dávnych čias, keď bola klíma na Marse odlišná – a preto by mohli poskytnúť jedinečné okno do minulosti červenej planéty.