reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Tam, kde je teraz asfaltka, som plákala plienky. Do Liptovského Hrádku som sa prisťahovala v&nbsp;päťdesiatych rokoch minulého storočia, vtedy tu tieto domy ešte nestáli, bola tu húština a&nbsp;uprostred nej jazierko, - rozpráva stará pani pri jednom z&nbsp;vchodov do arboréta. „Mala som aj takú fotografiu, na ktorej ho bolo vidno, ale vyhodila som ju. Som už stará, už len dnes-zajtra som tu, načo by komu bola,“ povie druhá stará pani. Potom chvíľu hovoria o&nbsp;tom, že arborétum ide dole vodou, že už zmizli aj lavičky, lebo na nich posedávali bezdomovci a&nbsp;študenti s&nbsp;fľašami, že na jar, keď všetko kvitne, je tu krásne. A&nbsp;keď spomenieme, že už musíme ísť, lebo pri druhom vchode sa máme stretnúť s&nbsp;dendrológom Ondrejom Makarom, jedna z&nbsp;nich povie: „Je to zlostník! Keď sa v&nbsp;arboréte objaví dakto na bicykli alebo so psom, hneď kričí!“

Tak sme aj rozhovor s&nbsp;Ondrejom Makarom začali vetou, že sme počuli, že je zlostník, a&nbsp;on povie, že nie sme v&nbsp;hore ani v&nbsp;parku, ale v&nbsp;arboréte. A&nbsp;že keby nebolo arboréta, nebolo by v&nbsp;meste ani Strednej odbornej školy lesníckej Jozefa Dekreta Matejovie.

„Už v&nbsp;roku 1796 v&nbsp;okolí prvej lesníckej školy začali budovať anglický park, ktorého základ tvorilo dvesto líp,“ hovorí. Počuli sme, že ich vysadili pri príležitosti prvého výročia vzniku USA, ale s&nbsp;tým nesúhlasí. „Viete si predstaviť, že by monarchia oslavovala vznik Spojených štátov?“ Prvá škola zanikla, v&nbsp;roku 1886 vznikla druhá na inom mieste a&nbsp;pri nej aj lesnícky botanický park, kam doviezli dreviny i&nbsp;z&nbsp;Botanickej záhrady v&nbsp;Banskej Štiavnici. Začiatkom 20. storočia tu vybudovali jazierko s&nbsp;rybárskou liahňou, v&nbsp;polovici minulého storočia arborétum oplotili.

„Vtedy tu vznikli aj bráničky. Správca sledoval, kadiaľ ľudia chodia, a&nbsp;podľa toho ich vytvoril nakoniec až osem. Takže sa stal „voľne priechodným“ a&nbsp;každý si tu robil, čo chcel. „Až dva roky potom, čo som sa stal správcom arboréta ja, ho v&nbsp;roku 1982 vyhlásili za chránenú študijnú plochu a&nbsp;šesť z&nbsp;ôsmich brán sme zatvorili. Vtedy sme naň dostávali ročne okolo pol milióna korún a&nbsp;začali sme sa riadiť podľa nového projektu rekonštrukcie od profesora Ivara Otrubu z&nbsp;Brna. Ten už nerátal s&nbsp;porastmi jedle, buka a&nbsp;dubov, ktoré boli v&nbsp;staršom projekte, čo bolo podľa mňa správne, pretože tieto stromy rastú všade okolo, bol to jednoducho hazard s&nbsp;priestorom. Rátal však s&nbsp;kruhovými plochami pre exkurzie, so zhromaždiskami, malo tu byť veľké alpínium, viac chodníkov, slovom, filozofia bližšie k&nbsp;ľuďom. A&nbsp;bližšie k&nbsp;študentom lesníckej školy, pre ktorých je arborétum čosi ako názorná ukážka.“

Otázne však je, názorná ukážka čoho.

Slovenské stromy v&nbsp;americkej zóne: „Toto zostalo po vresovisku, ktoré malo kedysi rozlohu 1&nbsp;500 štvorcových metrov. Sadenice sme vozili až z&nbsp;Moravy,“ hovorí a&nbsp;ukazuje na malý kruh čohosi nenápadného. „Ukradli rastliny a&nbsp;potom sa dali odnášať aj rašelinu.“ Prázdne betónové jamy pripomínajúce detské ihriská pri zvyšku rašeliniska slúžili ako liaheň rýb. „Vedľa v&nbsp;jazierku boli ,matky‘, od ktorých získavali ikry,“ vysvetľuje. V&nbsp;jazierku... Dnes suchá jama. „V&nbsp;sedemdesiatych rokoch tu existoval celý systém tokov, patrili k&nbsp;nemu mosty, lávky, ale sieť prestala fungovať, keď sa vedľa arboréta rozbehla bytová výstavba. Jazierko vyschlo.“ Ešte pohľad na akýsi betónový štvorec, zvyšok rozvodného systému, a&nbsp;môžeme ísť ďalej po rozsýpajúcich sa chodníkoch, ktoré nás dovedú k&nbsp;pamätníčku s&nbsp;nápisom Pravda víťazí.

Pamätník postavili sokoli za prvej republiky. Ocitol sa na mieste, kde sa rozbiehala výstavba, tak ho preniesli sem a&nbsp;vedľa neho vysadili deti z&nbsp;okolitých škôl lipovú Alej česko-slovenského priateľstva. „Háčik je v&nbsp;tom, že táto aleja je v&nbsp;Severoamerickej zóne arboréta a&nbsp;lipy sú slovenské,“ vysvetľuje Ondrej Makara. Opodiaľ sú staré brezy, takisto naše, ktorým sa po­dľa slov dendrológa „končí životnosť“. Nasadili nové, americké, ale tie staré vyťať nemôžu. Arborétum je totiž aj národná kultúrna pamiatka a&nbsp;na pamiatku sa vzťahujú iné predpisy ako na „živý kabinet“, ktorý má slúžiť študentom lesníckej školy.

„Toto je jedľa Fraserova, strom, ktorý je na americkom kontinente v&nbsp;červenej knihe ohrozených druhov. Získali sme ho bezplatne vďaka spolupráci medzi botanickými záhradami,“ hovorí. Vedľa tejto jedle rástli tri iné vzácne americké stromy, zostal už len jeden. Zvyšné dva ukradli. V&nbsp;tomto arboréte nič nové... „A&nbsp;toto je hrabovec, Indiáni ho volali železné drevo a&nbsp;robili z&nbsp;neho predmety, ktoré mali mať pevnosť železa,“ dodá a&nbsp;my sa pýtame na storočný smrek vedľa. „Ten je náš, takých je v&nbsp;okolitých lesoch veľa.“ Americká jedľa balzamová. „Má veľa živice, lepili sa ňou mikroskopické preparáty, neskresľovala ich, lebo má rovnaký index lomu ako sklo. Indiáni ju volali ohňový strom, lebo živica horela ako divá.“ Nuž a&nbsp;pri nej jedľa biela, náš strom. Takisto pekný, ale podľa slov dendrológa do americkej časti arboréta určite nepatrí.

Sumachy. Invázne rastliny, o&nbsp;ktoré sa treba zvlášť starať, aby sa nezačali množiť, lebo sa ich nezbavíte. „Jedovaté druhy v&nbsp;Amerike zakazujú páliť, lebo aj dym z&nbsp;nich je jedovatý.“ Vedľa nádherné storočné borovice. „Majú asi stotridsať rokov a&nbsp;nielenže nie sú americké, ale práve tadiaľto kedysi vodievali na pašu kravy. A&nbsp;kadiaľ prejdú kravy, tam rozrušia korene, dostanú sa do nich huby a&nbsp;takýto strom sa potom ľahko vyvráti.“ Nuž a&nbsp;ešte jeden zázrak, borovica Banksova. Žije vďaka ohňu. „Kým les nehorí a&nbsp;šišky sa nezohrejú na istú teplotu, zo stromu nepadnú, niekedy sa doň až vrastú. Ale keď horí, púšťajú semená do popola, kde nemajú žiadnu konkurenciu a&nbsp;darí sa im.“ Ibaže toto by určite nebolo dobré riešenie pre liptovskohrádocké arborétum, aby prežilo len to, čo má.

Vo Východoázijskej časti arboréta rastie aj skupinka smrekov Pančičových. Posadili ich v&nbsp;20. rokoch minulého storočia, keď boli v&nbsp;Hrádku na návšteve lesníci z&nbsp;Písku. „Sú napadnuté lykožrútom a&nbsp;o&nbsp;tri či štyri roky tu už nebudú. Kým príde povolenie od pamiatkarov na ich výrub, bude po všetkých. Takto sme mohli zachrániť aspoň niektoré. Arborétum je živý objekt, stále sa vyvíja. Nemôžeme sa naň pozerať ako na pamätník, ktorý chvíľu počká,“ dodáva Ondrej Makara. A&nbsp;dodá, že veď predsa dendrológovia nie sú diletanti a&nbsp;vedia sa o&nbsp;rastliny postarať.

Ukazuje na jedľu, ktorá rastie iba pod Kľučevskou sopkou na Kamčatke, na dve japonské rastliny, za ktorých vyrúbanie v&nbsp;Japonsku hrozil trest smrti. Dendrológ nechce, aby sme ich fotografovali, lebo snímka by mohla poslúžiť ako návod - „toto je vzácne, toto treba ukradnúť“. Opodiaľ všehojovec štetinatý, ruský sibírsky krík, ktorý má vraj lepšie účinky na ľudský organizmus ako ženšen. Korkovník sachalinský a&nbsp;korkovník amurský, dreviny, z&nbsp;ktorých kôru mleli a&nbsp;lisovali na štople. Javor Davidov s&nbsp;pozoruhodnou pásikavou bielo-zelenou kôrou...

O&nbsp;viacerých rastlinách v&nbsp;tejto sekcii Ondrej Makara hovorí: „To som priniesol ja.“ Bol na mnohých dendrologických expedíciách, od Sachalinu cez Mongolsko a&nbsp;Sibír, Čínu až po Patagóniu. Len ginko nikde nevidíme. „Nedarí sa mu tu. Jednému sa darilo, ale to kedysi dávno vyrezala učiteľka a&nbsp;využila ho ako ukazovadlo.“

V&nbsp;Euroázijskej časti arboréta je tiež mnoho pozoruhodných rastlín, ale aj zopár vyhrievajúcich sa ľudí s&nbsp;fľaškou na slniečku. A&nbsp;za nimi, v&nbsp;kríkoch, spúšť. Položíte si otázku, kde ste sa to vlastne ocitli? V&nbsp;arboréte, chránenom areáli, ktorý má ako živý kabinet slúžiť študentom, národnej kultúrnej pamiatke, kde je všetko posvätné a&nbsp;hodné zachovania, v&nbsp;parku, kde si každý robí, čo chce, v&nbsp;zásobárni rastlín pre miestnych zlodejov alebo - kde vlastne?

„Pred druhou svetovou vojnou bolo arborétum pre verejnosť zatvorené. To, samozrejme, nechcem, ale nemôže fungovať ani tak ako teraz. Za 35 rokov tu vysadili 16-tisíc rastlín a zostalo ich sotva pol druha tisíca. Čo neukradli, to podľahlo neodbornej údržbe. Arborétum by malo mať svoj poriadok a návštevné hodiny. Napokon, jeho rekonštrukciu má vo svojom programe aj Erika Jurinová, predsedníčka Žilinského samosprávneho kraja, ktorý je jeho majiteľom a ráta s arborétom aj v rozpočte na budúci rok,“ hovorí Ondrej Makara. „Slovo arborétum miestni nepočujú veľmi radi. Park znie lepšie. Veď v parku sa môže takmer všetko. Arborétum, to už zaváňa istými obmedzeniami. Inak to však nejde.“

Arborétum chránia hneď dva zákony, zákon o&nbsp;ochrane prírody a&nbsp;krajiny a&nbsp;zákon o&nbsp;ochrane pamiatkového fondu. Je teda aj národnou kultúrnou pamiatkou? Túto otázku sme položili MIROSLAVE ŠICHTOVEJ z&nbsp;Krajského pamiatkového úradu Žilina.

V&nbsp;roku 1963 bol za&nbsp; národnú kultúrnu pamiatku vyhlásený urbanistický súbor v&nbsp;Liptovskom Hrádku, pod ktorý spadá viacero pamiatkových objektov, napríklad niektoré deputátne domy, lesnícka škola, Kostol Navštívenia Panny Márie, fara, lipová aleja, ale&nbsp;aj arborétum. Platí teda, že, že sa musíme starať o&nbsp;jeho ochranu. Od roku 2003 konštatujeme, že je v&nbsp;neuspokojivom stave, od roku 2013 rokujeme s&nbsp;vlastníkom, Žilinským samosprávnym krajom, a&nbsp;správcom, Strednou lesníckou a&nbsp;drevárskou školou, aby sa zamerali na činnosť, ktorou by vrátili arborétu jeho pôvodný význam.&nbsp;&nbsp;

V&nbsp;prvom rade treba akúsi „inventúru“ drevín v&nbsp;objekte, aby sme zistili, aký je ich zdravotný stav, či sú vysadené vo vhodných podmienkach a&nbsp;prislúchajú ku geografickým zónam, teda zistiť dendrologický potenciál arboréta a&nbsp;čo s&nbsp;ním treba robiť, aké ozdravovacie zásahy sú nevyhnutné. Preto sme predpísali dendrologický prieskum pre vegetačnú zložku. Kvalitná inventarizácia znamená aj kvalitný návrh jeho budúcej kompozície.

A&nbsp;čo projekt profesora Ivora Otrubu, ktorým sa lesníci podnes riadia?

Jeho návrh dobre poznám, nie je to však projekt, ale štúdia a&nbsp;nespĺňa požiadavky na podrobnú projektovú dokumentáciu, podľa ktorej by sa arborétum dalo obnovovať. Jednoducho, firma, ktorá by sa ňou riadila, by nevedela, kde a&nbsp;čo má odstrániť a&nbsp;kde a&nbsp;čo nové má vysadiť. Je mi ľúto, ale tá štúdia v&nbsp;súčasnosti už nie je aktuálna.

O&nbsp;arboréte hovoríme ako o&nbsp;živom kabinete, ktorý by mal slúžiť najmä študentom lesníckej školy, má svoje „kontinentálne zóny“ a&nbsp;rastú tam síce staré a&nbsp;pekné stromy, ale do tých zón nepatria. A&nbsp;tienia tým, ktoré by tam rásť mali... Čo s&nbsp;nimi?

Ak budeme hovoriť už len o&nbsp;úcte k&nbsp;starým stromom, aj tak majú svoju hodnotu a&nbsp;určite neznehodnocujú význam tej-ktorej zóny v&nbsp;arboréte. Veď musí spĺňať aj isté estetické vlastnosti. Naozaj nejde vyrúbať desiatky starých stromov naraz, obnova nie je jednorazová akcia, ale dlhoročný proces. Žiada si to čas, postupnosť krokov. Aj preto trváme na dendrologickom prieskume a &nbsp;kvalitnom návrhu budúcej kompozície arboréta.

Jedno arborétum, dvaja páni, dva zákony. Je to bežný jav?

V Žilinskom kraji ani veľmi nie, ale napríklad na západnom Slovensku áno. Nevidím v tom však problém, predpokladám, že všetci chceme pre arborétum to najlepšie.&nbsp;

Ťažko skúšané arborétum: „Ukradli rastliny a potom sa dali odnášať aj rašelinu!“

Výber pre vás

Ťažko skúšané arborétum: „Ukradli rastliny a potom sa dali odnášať aj rašelinu!“

Súvisiace články

Hradománia: Slovenské hrady postupne vstávajú z popola. Ale nie všetky

Tušíte, čo sa skrýva za plotom Turčianskej záhradky?

Bystrica po katastrofe: Pozrite si unikátne vodné diela

FOTO V inom svete: Pozreli sme sa do útrob bratislavského Mosta SNP a odhalili jeho tajomstvá

Štyridsať rokov ležal pod ľadom a majiteľ si zatiaľ užíval v Amerike!

Vstáva z popola: Tento hrad sa za dvadsať rokov zmenil na nepoznanie

Výber pre vás