Roman Laml

Berlín bol po druhej svetovej vojne rozdelený na štyri sektory - americký, britský, francúzsky a sovietsky. Časť pod správou Moskvy sa v roku 1949 stala hlavným mestom novozaloženej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Medzi zónami západných krajín a tou sovietskou sa počas studenej vojny vzájomné vzťahy zhoršovali. Citlivé politické postavenie Berlína, ako aj tesné susedstvo bývalých Spojencov a čoraz väčších súperov vytvárali priestor na&nbsp;činnosť spravodajských služieb.   

V&nbsp;apríli 1956 v&nbsp;dôsledku vytrvalého dažďa došlo k&nbsp;poruche telefónneho spojenia v&nbsp;sovietskom sektore Berlína. Telefónne káble boli položené pod zemou, preto bolo nutné odkopať zeminu, aby odborníci mohli odstrániť poruchu. Výkopové práce odhalili neznáme priestory, v&nbsp;ktorých sa nachádzala vtedy najmodernejšia odpočúvacia technika umiestnená v&nbsp;dlhom tuneli, vedúcom až pod americký sektor. Vypukla jedna z&nbsp;najzaujímavejších špionážnych afér studenej vojny.

Začiatkom päťdesiatych rokov predstavitelia americkej spravodajskej služby CIA v&nbsp;Západnom Berlíne hľadali spôsoby, ako zachytiť protivníkovu komunikáciu. Sovieti prešli od&nbsp;rádiového k&nbsp;telefonickému spojeniu a&nbsp;Američania vedeli, že používajú podzemné káble ešte z&nbsp;čias pred vojnou. Zistili, že asi len 500 metrov od&nbsp;hraníc amerického sektora na&nbsp;sovietskej strane vo&nbsp;štvrti Berlín-Rudow leží káblová prípojka hlavného telefónneho spojenia, ktoré slúžilo sovietskym vojenským aj civilným predstaviteľom. CIA pod rúškom noci uskutočnila skúšobný výkop v&nbsp;záhrade v&nbsp;sovietskej časti a&nbsp;v&nbsp;hĺbke 1,5 metra skutočne narazila na&nbsp;kábel - vzhľadom na&nbsp;objem mohlo ním súčasne prebiehať vyše 400 hovorov.   

Naskytla sa možnosť odpočúvať súperov, zároveň sa objavil zásadný problém. Ako nepozorovane „napichnúť“ kábel na&nbsp;sovietskom území. Ako jedno z&nbsp;východísk sa javil špeciálny tunel, s&nbsp;ktorým však Američania nemali skúsenosti. Požiadali preto o&nbsp;pomoc britskú rozviedku MI6. Tá podobný tunel vykopala v&nbsp;roku 1948 vo Viedni a&nbsp;úspešne odpočúvala telefonické rozhovory Sovietov.

Už v&nbsp;decembri 1953 v&nbsp;Londýne na&nbsp;trojdňovej porade dohodli detaily spoločného americko-britského ambiciózneho projektu - podzemná stavba mala viesť z&nbsp;americkej do&nbsp;sovietskej zóny v&nbsp;Berlíne. Američania dali operácii názov Gold (Zlato) a&nbsp;Briti ju nazývali Stop-watch (Stopky). Washington zabezpečil väčšinu financií a&nbsp;vybudoval tunel, Londýn prispel svojimi odbornými znalosťami z&nbsp;Viedne, najmä pokiaľ išlo o&nbsp;pripojenie káblov, a&nbsp;poskytol potrebné elektronické komunikačné zariadenie.

Príprava bola dlhá a náročná. Američania dokonca vykopali skúšobné tunely a využili  služby slepých ľudí s mimoriadne vyvinutými inými zmyslami. Ich úlohou bolo zistiť, či na povrchu, nad miestom podzemných prác, niečo cítiť. Okrem technickej náročnosti stavby bolo totiž dôležité jej utajenie. S tým súvisel problém, ako nepozorovane odstrániť veľké množstvo - približne tritisíc ton - zeminy. Našlo sa elegantné východisko. V tesnej blízkosti  tunela začala vyrastať americká radarová stanica a niekoľko menších budov, vďaka čomu sa podarilo dokonale zamaskovať výkopové práce.

Výstavba tunela trvala od&nbsp;augusta 1954 do&nbsp;februára 1955 a&nbsp;stála 25 miliónov dolárov. Stavitelia spotrebovali 125 ton ocele a&nbsp;tisíc kubíkov malty. Steny tvorili kovové platne, po&nbsp;stranách obložené vrecami s&nbsp;pieskom. Tunel sa nachádzal v&nbsp;šesťmetrovej hĺbke, bol dlhý približne 500 metrov a&nbsp;vysoký 180 centimetrov. Umožňoval relatívne bezproblémový pohyb dospelých ľudí aj inštaláciu potrebnej techniky. Bol vzduchotesný, klimatizovaný s&nbsp;kvalitným osvetlením a&nbsp;nepretržitým odčerpávaním podzemnej vody. Viedol pod cintorínom v&nbsp;Alt-Glienicke k&nbsp;záhrade miestneho roľníka a&nbsp;končil sa pod Schönfelder Strasse.

Najmodernejšie odpočúvacie zariadenia napojili na&nbsp;všetky dostupné telefóne a&nbsp;telegrafické linky a&nbsp;432 magnetofónov nahrávalo všetky rozhovory. V&nbsp;tuneli pracovala malá skupina, ktorá z&nbsp;okruhov považovaných za&nbsp;„horúce“ spracovávala údaje priamo na&nbsp;mieste a&nbsp;zasielala ich do&nbsp;Washingtonu. Hlasové nahrávky smerovali do&nbsp;Londýna, kde ich prekladalo 250 ruských emigrantov. Tunel bol v&nbsp;prevádzke 11 mesiacov a&nbsp;11 dní. Zachytilo sa viac ako pol milióna hovorov, ktoré boli uložené na&nbsp;50-tisíc magnetofónových páskach. Američania skončili spracovanie získaných mate­riálov až dva a&nbsp;pol roka po&nbsp;odhalení tunela a&nbsp;Briti až začiatkom 60. rokov minulého storočia. Hodnota získaného spravodajského materiálu bola nevyčísliteľná.

Ako sme už povedali, oficiálne došlo k&nbsp;odhaleniu tunela počas opravy poruchy telefónneho vedenia. Moskva udalosť maximálne využila na&nbsp;účely propagandy. Veliteľ sovietskej vojenskej posádky vo východnom Berlíne plukovník Ivan Kocjuba zvolal 23. apríla 1956 tlačovú konferenciu pre západných novinárov a&nbsp;potom ich zobral na&nbsp;prehliadku tunela. Po­dľa The New York Times síce najmenej jeden americký predstaviteľ uviedol, že sovietske obvinenia z&nbsp;účasti USA boli „smiešne“, ale takéto tvrdenia stáli na&nbsp;vode. Okrem iného tunel udržiavali v&nbsp;suchu čerpadlá, na&nbsp;ktorých bol em­blém amerického výrobcu.

Moskva oficiálne protestovala a&nbsp;požadovala od&nbsp;USA potrestanie všetkých zainteresovaných. Londýn a&nbsp;Washington na&nbsp;niečo podobné ani nepomýšľali, v&nbsp;západných krajinách skôr panovala spokojnosť s&nbsp;úspešnou spravodajskou operáciou. Vo východnom bloku podzemnú chodbu uvádzali ako jasný príklad narušenia suverenity NDR a&nbsp;ako dôkaz agresivity imperializmu. Tunel bol na&nbsp;krátky čas otvorený aj pre verejnosť a&nbsp;stal sa turistickou aj novinárskou atrakciou. Napokon vchod zasypali.

Dnes je už viac-menej jasné, že Sovieti tunel neobjavili náhodou, vedeli o&nbsp;ňom prakticky od&nbsp;samého počiatku, ale neurobili nič, aby zabránili jeho výstavbe. Dôvod súvisel so špecifickosťou práce spravodajských služieb. Súčasťou britsko-americkej koordinačnej skupiny, ktorá výstavbu pripravovala, bol aj príslušník britskej rozviedky MI6 George Blake. Ten však pôsobil ako sovietsky „krtko“, čo je slangové označenie pre špióna spolupracujúceho s&nbsp;protivníkom.

Už dva dni po&nbsp;prvom stretnutí koordinačnej skupiny Blake odovzdal Moskve odfotený záznam z&nbsp;rokovania, náčrty a&nbsp;plány k&nbsp;projektu. Sovietov zámer ohromil, ale uvedomili si, že skorý zásah proti tunelu by viedol k&nbsp;vyšetrovaniu úniku informácií. Pretože okruh zasvätených bol veľmi úzky, vyšetrovanie prezradenia tunela by&nbsp;mohlo viesť k&nbsp;odhaleniu Blaka, ktorý mal výstižné krycie meno Diamant. Moskva ho zjavne považovala za&nbsp;príliš dôležitého. Až tak veľmi, že dala špionážny tunel vybudovať a&nbsp;určitý čas ho držala v&nbsp;prevádzke. Sovieti pravdepodobne ani nekorigovali komunikáciu, o&nbsp;ktorej vedeli, že skončí v&nbsp;rukách Američanov a&nbsp;Britov. Z&nbsp;ich pohľadu boli tieto informačné straty cenou, ktorú sa rozhodli zaplatiť za&nbsp;ďalšie pôsobenie Blaka v&nbsp;MI6.

Sovietske archívy doposiaľ neboli otvorené, preto je v tomto smere veľa vecí nejasných. Je však pravdepodobné, že o tomto rozhodnutí vedelo len niekoľko ľudí a ani sovietske orgány v Berlíne nedostali varovanie pred únikom informácií. Po odhalení tunela došlo k Moskve ku skutočnému pobúreniu, existencia tunela sa považovala za závažné zlyhanie sovietskej kontrarozviedky a veľa ľudí potrestali. Len aby nevzniklo žiadne podozrenie, že tunel neodhalili náhodou.

Blake pokračoval v práci pre Sovietov až do roku 1961, keď ho odhalili a odsúdili na 42 rokov väzenia. V roku 1966 sa mu podarilo utiecť do Sovietskeho väzu, kde sa opäť oženil a mal niekoľko detí. Považujú ho za posledného žijúceho špióna studenej vojny, ktorý zradil z ideologických dôvodov. Na jeseň bude mať 98 rokov.

Špionážny škandál storočia: Za všetkým bola porucha telefónneho vedenia!

Výber pre vás

Špionážny škandál storočia: Za všetkým bola porucha telefónneho vedenia!

Súvisiace články

Jekyll a Hyde: Jeden človek, dve osobnosti. Ich stvoriteľovi sa prisnili v ópiovom opojení

Záletník: František Lotrinský sa kajal a odprosoval, Mária Terézia odpratávala milenky z cesty

Hrôza a besnenie: Majster dal zavraždiť tisícky ľudí, brutalita ich sprevádzala od počiatku

Prenasledovaný Einstein: Nacisti ho chceli zavraždiť, na vedca si posvietil aj americký FBI

Výber pre vás